Predveľkonočné koncerty v Slovenskej filharmónii
streda 30. marec 2016Sú dve obdobia roka, kedy sa dramaturgia Slovenskej filharmónie (ale aj iných hudobných telies) neviaže rýdzo umeleckými kritériami, ale snaží sa prispôsobiť aj atmosfére veľkých kresťanských sviatkov – Vianoc a Veľkej noci. Táto tendencia má isté riziko, že sa potom programové zameranie koncentruje opakovane na určité, už notoricky uvádzané diela. V predvianočnom období je to napríklad Rybova vánoční mše, pred veľkonočnými sviatkami zasa Haydnových Sedem slov nášho Spasiteľa na kríži. Každé vybočenie z tejto tradície je preto vítaným oživením.
Slovenskej filharmónii sa to podarilo na koncertoch (23. a 24. marca), kedy uviedla oratórium Felixa Mendelsohnna Barholdyho Eliáš. Dielo, ktoré odznelo po prvý raz rok pred skladateľovou smrťou (1846), nie je uvádzané príliš často, hoci kvality má nesporné. Z príbehov o starozákonnom prorokovi sa libreto (spracované podľa rôznych biblických prameňov) zameriava na jeho spor s kňazmi asýrskeho boha Balaa, no venuje pozornosť aj vnútornej, až v závere diela prekonanej kríze Eliáša. Z hudobného hľadiska pripisuje skladateľ dôležitú úlohu vstupom zboru, ale aj štyri sólové spevácke party sú významné. Dielo v Koncertnej sieni SF dirigoval temperamentný Peter Altrichter, Slovenský filharmonický zbor tentoraz pripravil viedenský hosť Thoma Lang a viedol ho k pôsobivému znelému zvuku. Zo sólistického kvarteta o triedu predstihol ostatných Peter Mikuláš kreujúci part Eliáša s nesmiernou pokorou zdôrazňujúc podľa potreby tak jeho rozhodnosť účinným silným tónom, no predovšetkým jeho pochybnosti a prejavy ľudskosti nádherným lyrickým spievaním. Osobne ma trocha skladal uznávaný český tenorista Tomáš Černý, ktorý tóny vo vysokej polohe málo kryl a zavše pôsobili s nábehom k falzetu na spôsob tradičnej českej vokálnej školy. Z oboch nemeckých speváčok, z ktorých prejavu sršala profesionalita a skúsenosť s koncertným spievaním, ma zaujala viac mezzosopranistka Ulrike Mayerová hoci tvrdenia v bulletine o jej krásnom sfarbení hlasu sa mi zdajú trocha nadnesené. Aj sopranistka mala manko predovšetkým vo farebnosti hlasového materiálu.
O týždeň skôr Slovenská filharmónia uviedla Stravinského oratórium Oidipus Rex skomponované podľa najvýznamnejšej antickej tragédie od Sofokla. V dramaturgii koncertov SF sme sa doteraz skôr stretali so Stravinského hudbou napísanou k baletom (Svätenie jari, Vták Ohnivák). Hudba k Oidipovi je trocha iná, percepčne náročnejšia s najpôsobivejšími pasážami opäť v partitúre zborových výjavov, kým sólové party sú skôr náročné než príťažlivé. Na rozdiel od spomínaného Altrichtera slovenský dirigent Juraj Valčuha vládne skôr úsporným gestom, no napriek tomu pevne ovláda orchester a vie z neho vyťažiť maximum. Veď práve tieto vlastnosti viedli k tomu, že sa uplatnil v zahraničí. Momentálne vedie Národný orchester RAI Torino a hosťuje na významných pódiách či v operných divadlách sveta. Zbor v naštudovaní Jozefa Chabroňa podal spoľahlivý výkon, hoci v porovnaní s vyššie spomínaným koncertom predsa len pôsobil o poznanie menej presvedčivo. Kvalitné bolo spevácke obsadenie. Charakterový tenor Jana Vacíka si dobre poradil s náročným partom Oidipa, výborne sa počúvala ruská mezzosopranistka Júlia Gertsevova ako Iocasta. Dobrý štandard si udržali aj ďalší traja sólisti, Gustáv Beláček ako Kreont, Martin Gurbaľ ako Teiresias a Ondrej Šaling ako pastier. Text komentátora recitoval z lóže Juraj Kukura, miestami hlasovo mierne poddimenzovane. Pri počúvaní tohto pozoruhodného diela sme si nevdojak museli spomenúť na skvelú inscenáciu Sofoklovho Oidipa v réžii Jozefa Budského v 60. rokoch minulého storočia (s Júliusom Pántikom v hlavnej úlohe), ale aj na výborný Pasoliniho film (z roku 1967), v závere ktorého oslepený Oidipus sa prenesie do súčasnosti a nôti si Pochod padlých revolucionárov.
Slovenskej filharmónii aj v závere sezóny 2015/16 treba zaželať ešte viac takých vydarených koncertov, ako boli tieto marcové.