Pred zrkadlom vyzretej poetky

Počet zobrazení: 2462

pred_zrkadlom_2.jpgSpisovateľka a prekladateľka Jana Šimulčíková sa môže pochváliť širokým záberom tvorivej činnosti cez knižky pre deti a mládež, kde získala čitateľský úspech najmä románmi pre dospievajúce dievčatá (Dievča s bocianími nohami, Na hojdačke, nebuď labuť, Kukučie mláďa), prózu pre dospelých a tiež poéziu. Zbierkou básní Brnkanie na city prekvapila už v roku 1999, kedy bolo zrejmé, že poézia v nej žila, pretvárala sa a zrela azda od začiatku literárnej aktivity.

Svedčí o tom aj síce len druhá, zato hĺbkou výpovede aj formou vyzretá zbierka básní Pred zrkadlom (vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej), kde sa na obálke knižky okrem iného hovorí, že autorka vyjadruje: „... s ironickým nadhľadom bezmocnosť alebo vzburu proti neúprosnému behu času a zmenám, ktoré prináša.“
V tejto zbierke poetka Šimulčíková pootvorila svoje vnútro a sama doňho nazrela s iróniou a nadhľadom, a hoci nad básňami „povieva“ jesenný vietor, smútok je ukrytý medzi veršami, alebo ho v tejto jesennej nálade niet, lebo čo čítame, metaforu od metafory, sú úvahy s časom vyrovnanej autorky: „Maľuješ sa, akoby si sa balzamovala / – malé výkupné pred strachom / že sa ti mladosť sperie ako košeľa“ (Pred zrkadlom, str. 5), alebo: „Pripútať sa? A k čomu?/ K autu, záhrade, domu?/ Och, dieťa – doživotné puto!/ Och, ľúbosť – za tebou nám je ľúto!“ (Pristávanie, str. 6).

Viaceré básne tejto zbierky autorka venuje svojim blízkym, je vrúcna, hlboká, zavše krutá: „Už nepreskočíš cez oheň, / znižuješ svoju latku. / V tanci sa moceš bez vervy, / už nie si ani neverný.“ (Už, str. 18) V inej básni ide ešte hlbšie: „Odrazu niet ho. / Nič už nepremáva. / Na zrušenej trati / vyrastá iba tráva. / Odliv ti more vzal. / Smieš veriť, že sa vráti?“ (Strata, str. 8).

Aj v jeseni je možné otvoriť dušu láske, najmä keď ide o lyrickú dušu autorky, ktorá nachádza svoju jar v každom ročnom období. Presviedčajú nás o tom viaceré Šimulčíkovej miestami až expresívne znejúce verše, kde cez iróniu presvitá vášeň: „Prečo je smutný po milovaní? / Sklamaný sebou, ustatý hrami? / Čo túžbe naplniť sa bráni?“ (Prečo?, str. 19), „Zanechaj tu svoj tieň / a choď!/ Och, ako bezútešne / kvapká/ vodovod!“ (Dosť bolo?, str. 21).

Viaceré autorkine básne sú otvorené láske, sú hravé, lásku na jeseň vníma ako dar z nebies, číry cit: „Už ste sa odtajnili, / už sa poznáte. / Och, aké blahodarné/ odkliatie! / Naberáš slnko do dlaní, / topíš sa ako sneh. / Veríš, že dar, / ten z neba zoslaný, / nemôže byť hriech.“ (Hop alebo trop, str. 33).

V lyricky ladených básňach je Šimulčíková otvorená a úprimná, zjavne tu nejde o žiadny boj s časom, lebo v básňach nezáleží, či je jeseň alebo zima: „Prichádza iný druh / a taký blízky, / akoby sme niekedy / jedli z jednej misky / v minulých životoch. / Pijeme do dna pohára. / A potom opitá, / nie vínom, ale ním, / bozkom sa na vosk / rozliaty / premením.“ (Prepáč, str. 34).

V zbierke autorka vyjadruje aj svoj postoj k spoločenskému dianiu a tu sa prejavuje ako rebelka: „Na zmenu sa volič raz-dva nachytá. / Zmenia sa však len korytá.“ (Recidívy, str. 57), „Cestuješ časom z éry do éry, / postrkujú ťa z dverí do dverí / falošní anjeli!“ (Posúvanie, str. 10). Spoločenských zmien sa dotýka aj v básňach Peniaze, Ekologická, Maloverní, Do nôty, Súmrak, Farizeji.

Zbierka básní Jany Šimulčíkovej Pred zrkadlom, venovaná z väčšej časti jeseni života, nezanecháva v čitateľovi smútok aj vďaka autorkinej irónii, ktorá zastiera vážnosť vypovedaných slov. V mnohých básňach ale prevažuje autorkina vrúcnosť, túžba a vášeň ako „múzy“ najprenikavejšie. Tu Šimulčíková prekvapila najviac. Vždy s posledným veršom ale vynikne jej v metafore ukrytá myšlienka, vyrovnaná s časom, ktorému možno vzdorovať iba navonok. Som presvedčená, že každý, kto má k poézii blízko, túto zbierku uvíta.

Jana Šimulčíková: Pred zrkadlom,
Vydavateľstvo Matice slovenskej 2013

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984