Reklama

Pred sto rokmi zomrel náš „staručký mocnár“ – cisár František Jozef I.

Počet zobrazení: 2229

Národnie noviny vo svojom vydaní zo štvrtka 23. novembra 1916 priniesli na tretej strane stručné oznámenie: Najnovšie. † Viedeň, 21. novembra. Úradná ,Wiener Zeitung‘ vo zvláštnom vydaní oznamuje: Jeho cisárske a apoštolské kráľovské Veličenstvo Franc Jozef I. ticho usnul v Pánu dnes, 21. novembra, o 9. hodine večer, v Schönbrunne.“

portret_staruckeho_mocnara.jpgPortrét staručkého mocnára.

Správu dostala redakcia Národných novín zrejme na poslednú chvíľu, pretože v tomto vydaní už podrobnejšie nestihla informovať a nekrológ nebohého cisára uverejnila až vo vydaní Národných novín 25. novembra 1916. Noviny uviedli, že cisár zomrel v 87. roku svojho života a v 68. roku svojho panovania (narodil sa 18. augusta 1830; pochádzal z habsbursko-lotrinskej dynastie, bol najstarším synom Františka Karola Habsburského a Žofie Bavorskej). Na cisárskom tróne bol od 2. decembra 1848 a súčasne bol aj uhorským a českým kráľom. Za uhorského kráľa ho korunovali až 8. júna 1867, za českého kráľa sa nikdy nedal korunovať.


maly_frantisek_jozef_sa_rad_hral_s_cinovymi_vojacikmi.jpg
Malý František Jozef sa rád hral s cínovými vojačikmi.

Od malička bol vychovávaný ako budúci panovník a tešil sa veľkej obľube u svojho deda, cisára Františka I. Už ako trinásťročný začal svoju službu v armáde v hodnosti plukovníka. Na trón nastúpil po vynútenej abdikácii svojho strýka Ferdinanda I./V. nazývaného Dobrotivý v Olomouci 2. decembra 1848. Bola to doba plná revolučných zmätkov, protidynastických povstaní, ale aj nádejí národov monarchie. Tieto nádeje spočívajúce v schválení ústavy-konštitúcie sa však nesplnili a nový panovník – až na Maďarov v roku 1867 – ich očakávania nesplnil. Cisár na radu svojich verných poradcov, medzi ktorými bol spočiatku najvplyvnejší predseda vlády Felix Schwarzenberg, odvolal aj nanútenú – oktrojovanú ústavu z marca 1849. Spočiatku sa mu s pomocou ruského vojska podarilo potlačiť maďarské povstanie a potom nasledoval tvrdý neoabsolutistický policajný režim známy pod menom „Bachov absolutizmus“ podľa ministra vnútra baróna Alexandra Bacha. Vláda Františka Jozefa sa vyznačovala zahraničnopolitickými debaklami, vnútropolitickými prehrami a aj osobnými či rodinnými tragédiami. V zahraničnej politike nastúpil nesprávnu politiku konfrontácie s Ruskom, ktorému veľmi rýchlo zabudol, že len vďaka nemu sa Habsburgovci udržali na tróne. V rokoch Krymskej vojny (1855 – 1856) sa postavil proti cárovi Mikulášovi I. a podobne aj v nasledujúcich rokoch podporoval svojou neutralitou alebo aktívnou hrozbou Rusku slabnúce Turecko. Na vojenskom poli cisárske vojská prehrávali jednu vojnu za druhou, čo viedlo jednak k strate viacerých území, oslabeniu postavenia monarchie v rámci Nemeckého spolku a jej nahradeniu Pruskom a aj k strate prestíže trónu a ríše. Rakúsko-uhorským vyrovnaním v roku 1867, ktoré nasledovalo po porážke Rakúska v prusko-rakúskej vojne v roku 1866, nastúpila monarchiu cestu, ktorá sa v roku 1918 skončila zánikom stáročnej Podunajskej monarchie. Toho sa však už starý cisár nedožil a kalich horkosti zo zániku svojej ríše musel dopiť do konca až jeho nástupca – posledný rakúsky cisár a posledný uhorský kráľ Karol I. (ani on sa za českého kráľa nedal korunovať).

fotografia_k_smutocnemu_oznameniu_o_smrti_cisara.jpgpohrebny_sprievod.jpgFotografia k smútočnému oznámeniu o cisárovej smrti.



Pohrebný sprievod.

V nekrológu Národných novín sa prehry zosnulého panovníka, samozrejme, nemohli otvorene vymenovať, aj keď sa čo to naznačilo priamo alebo medzi riadkami. Autor nekrológu považoval za „veľkú Božiu milosť“, že František Jozef I. panoval tak dlho a poznal troje pokolení svojich poddaných: „Ale ináč osud nakladal s ním tvrdo, neľútostne.“ Áno, je to tak. Niečo však bolo objektívne, pokrok a vývoj sa nedal zastaviť, avšak k mnohým neúspechom monarchie prispel panovník aj sám. Veď ako sa zachoval po rokoch 1848 – 1849, keď okrem Poliakov všetci Slovania v ríši stáli pri Rakúsku a dynastii? A ako sa za choval k Rusku, ktoré mu vlastne v roku 1849 zachránilo trón a ríšu? Rusko kvôli Krymskej vojne „diplomaticky pracovalo proti Austrii v kritických jej chvíľach roku 1859 i 1866-ho. Ono dopomohlo Prusku i k poslednému víťazstvu – nad Francúzskom 1870-ho“. Tu je analýza Národných novín takmer celkom výstižná. Toto bol výsledok nesprávnej cisárovej zahraničnej politiky, ktorá nakoniec viedla k prvej svetovej vojne, k zániku Rakúsko-Uhorska a aj pádu Habsburgovcov.

miklos_barabas_portret_mladeho_cisara_frantiska_jozefa_i._1853_olej_na_platne_madarske_narodne_muzeum_budapest.jpgfranz_xaver_winterhalter_cisarovna_alzbeta_rakuska_1865.jpg

Miklós Barabás: Portrét mladého cisára Františka Jozefa I., 1853, olej na plátne, Maďarské národné múzeum, Budapešť. Franz Xaver Winterhalter: Cisárovna Alžbeta Bavorská (nazývaná Sisi), 1865.

Nekrológ Národných novín – aj keď práve aj Slováci okrem Čechov mali opodstatnene na nebohého cisára ťažké srdce – si napriek tomu všíma aj jeho ľudskú stránku a vyslovuje aj určitý súcit s Františkom Jozefom: „Zvečnelému osud ťažko meral i ako človeku, ako otcovi, ako manželovi a bratovi. Vznešená postava jeho nášmu citu tým bola bližšie privedená... Franc-Jozef, ako to častejšie býva u jemných prírod, bol nezdielny, on zatváral v sebe svoje dojmy: nevedno teda, ako sa cítil v ťažkých próbach a pod ich následky. Nevedno, čo pretrpel, ako človek. Ale okolnostiam neobyčajne sa vedel prispôsobiť. V Uhorsku po roku 1867 nazvali ho ,najústavnejším‘ panovníkom. Iste verne.“ Noviny spomínajú, že v roku 1861 prijal slovenskú deputáciu na čele s biskupom Štefanom Moysesom, „Ale po 1867-om Slovákom predstúpiť pred neho viac nebolo možnosti. Keď roku 1883 železnicou išiel cez Turiec a na Vrútkach bola predpustená i slovenská užšia deputácia, to politicky nemalo významu...“

jebulon_sarkofag_frantiska_jozefa_v_krypte_kapucinskeho_kostola_vo_viedni.jpgSarkofág Františka Jozefa v krypte Kapucínskeho kostola vo Viedni.

V tých istých novinách je aj manifest nového panovníka Karola I. „Mojim národom“, v ktorom je viac propagandy ako pravdy. Už len slová „V búrlivom čase vstupujem na staroslávny trón Svojich predkov, ktorý Mi Môj slávny strýc zanecháva v plnom lesku... Cítim sa spojeným s Mojimi národmi v nezvratnom odhodlaní bojovať, dokiaľ nevybojujeme pokoj, ktorý zabezpečí trvanie Mojej monarchie a zaručí jej pevné základy nerušeného rozvoja,“ svedčia o nesprávnej optike mladého cisára, ktorý mal byť posledným Habsburgovcom na tróne vo Viedni aj v Budapešti.

Františka Jozefa I. pochovali 31. novembra 1916 do hrobky Habsburgovcov v krypte Kapucínskeho kostola vo Viedni, kde odpočíva po boku svojho syna Rudolfa (samovražda v roku 1889) a manželky Alžbety (zavraždená v roku 1898).

Napokon ešte dve slovenské súvislosti. V Prešporku/Bratislave postavili v rokoch 1889 – 1890 most Františka Jozefa (neskôr premenovaný po Štefánikovi a potom – ale to už bola nová konštrukcia – na Most Červenej armády a potom zase na Starý most) a panovník sa na jeho otvorení osobne zúčastnil. Most zničili Nemci pri ústupe z Bratislavy na jar 1945. Druhou zaujímavosťou je, že dlhoročným sluhom (lokajom) cisára bol Slovák Anton Szmolen (1856 – 1939) z Banskej Bystrice. Zo služby odišiel po konflikte s následníkom trónu Františkom Ferdinandom d'Este v roku 1910 a svoje zážitky pri dvore opísal vo svojich pamätiach.

Priemer: 4.6 (12 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama