Reklama

Pre koho sú výsledky volieb v USA šokom?

Niekoľko kritických ľavicových poznámok o dopadoch a súvislostiach
Počet zobrazení: 3508

Každá politická krajnosť – natvrdo vyjadrené extrémizmus – skôr či neskôr prinesie svoje trpké plody. Kto sledoval kampaň v tohtoročných prezidentských voľbách v USA a spoľahol sa na informácie a komentáre zo západných médií hlavného prúdu, získal príliš jednostranný, krajný, teda extrémny pohľad na jej priebeh. Tí, čo si pamätajú o niečo viac, by mohli povedať, že to boli ešte deformovanejšie a tvrdošijnejšie tvrdenia ako v oficiálnej „medzinárodniarskej“ mediálnej línii (propagande) v socialistickom Česko-Slovensku v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Ani vtedy v nich nebolo toľko a takých ostro negatívnych hodnotení politikov USA (azda aj celého Západu), ako sa ich ušlo v posledných mesiacoch D. Trumpovi zo strany médií vlastného štátu, ktorého prezidentom sa nakoniec stal (nehovoriac o celosvetovej kampani, ktorá sa v tomto smere vytvorila).

Návrat bumerangu


Napriek nevyberanému až surovému charakteru vedenia kampane zo strany oboch kandidátov, čo sa začalo už v primárnych voľbách, naivný čitateľ (alebo ten, ktorý potrebuje jednoznačný ukazovateľ hodnotenia v zložitom svete plnom protirečení) nadobudol neotrasiteľný dojem, že nielen USA, ale pomaly celému svetu nehrozí väčšie nebezpečenstvo ako kandidatúra či nebodaj zvolenie D. Trumpa za prezidenta. Kŕčovité vystupovanie H. Clintonovej (dopĺňané strojenými úsmevmi, ktoré sa často viac podobali na grimasy) spojené s agresívnou rusofóbiou prekonávajúcou pre zmenu reaganovské časy, nebolo pre voličov príliš príťažlivé, no muselo sa prezentovať ako jednoznačne prijateľnejšie riešenie. Opäť sa potvrdila sartrovská myšlienka o tom, že voľba je prekliatím ľudskej existencie a ak aj človek nevolí, volí, ale len to, že nevolí.

Zahraničná politika Washingtonu – najmä pri podpore farebných revolúcií exportujúcich deformovanú liberálnodemokratickú orientáciu do vytypovaných štátov – sa cielene zameriavala na politické, názorové rozdelenie spoločnosti. Voľby sa potom najmä v prípade priamych volieb prezidentov často prezentovali ako výber menšieho zla. Svedkami toho sme boli už aj na Slovensku a vo viacerých iných postsocialistických štátoch.

Bumerang sa vrátil a plnou silou zasiahol USA – spoločnosť sa aj tam „zrazu“ rozpoltila a okrem toho bola nútená voliť menšie zlo (a ten, kto nevolil, ho volil tiež). Ak sa vrátime k fenoménu politického zla, začalo sa vo veľkom používať v „ére“ R. Reagana, ale vždy len vo vzťahu k zahraničiu – „zlo“ však tentoraz zasiahlo aj USA, o ktorých výnimočnosti rečnila H. Clintonová. A výsledok bol prekvapujúci – menším zlom sa nakoniec pre obyvateľov USA v ich volebnom systéme stal D. Trump, ktorý chce tiež obnoviť veľkosť Ameriky a jej miznúci sen, ale iným spôsobom ako jeho protikandidátka.

Prijatie výsledkov volieb v medzinárodnom spoločenstve
 

Veľmi iracionálnym spôsobom, ako mnoho vecí spojených s neoliberálnou politikou USA v posledných rokoch, sa podávala v predvolebnej kampani kritika osoby súpera zo strany druhého kandidáta a jeho vízie budúcnosti, akú dosiaľ proti Washingtonu a jeho predstaviteľom v tomto čase nepoužíval nikto, azda okrem Severnej Kórey, al-Kajdy či Islamského štátu. Nakoniec ešte aj pri reakciách medzinárodného spoločenstva na voľbu D. Trumpa boli na vyššej úrovni politickej kultúry a diplomatickejšie hodnotenia ruských a čínskych vedúcich predstaviteľov ako v prípade západných médií či v niektorých vyjadreniach viacerých vedúcich predstaviteľov EÚ a jej členských štátov, kde sa často objavovali depresie, zdesenie, obavy, škrípanie zubov a iné negatívne hodnotenia.

Iste, v rámci elementárnej politickej kultúry sa patrí poblahoželať víťazovi volieb a vyjadriť presvedčenie, že funkciu bude vykonávať v prospech štátu i sveta a má plné právo rozhodnúť sa, ako bude pritom postupovať. Aj v politike platí, že žiadna kaša sa neje taká horúca, aká sa navarila, a tak treba vidieť dve veci, nad ktorými dnes nepochopiteľne ronili slzy prowashingtonskí multiplikátori, pravdoláskari, slniečkari a im podobní experti aj na Slovensku.

Po prvé história nepozná prípad žiadneho politika, ktorý by splnil všetky svoje predvolebné sľuby (aj keď ho neťaží bremeno koaličných zmlúv). Druhá vec, že sú ešte viac ako dva mesiace do nástupu do funkcie a zostavenie realizačného tímu i vládneho kabinetu nového prezidenta, a je ťažké ihneď z mosta doprosta hádať, čo všetko urobí. Pretrváva predstava pokračovať v hodnotení D. Trumpa aj po jeho víťazstve ako nespoľahlivého politika, ktorý vlastne ani nevie, čo chce a čo môže a nakoniec bude musieť urobiť to, čo si prajú washingtonské elity napojené na finančné kruhy.

O tom, aká je však odtrhnutosť obyvateľov Washingtonu (washingtonského establišmentu) od reality každodenného života v USA, do určitej miery svedčia výsledky volieb. Vo federálnom okruhu (Washington D. C.), ktorý dodáva do zboru voliteľov 3 voliteľov, 92,8 % hlasov získala H. Clintonová a len 4,1 % D. Trump. V tejto súvislosti bude zaujímavé, či sa naplnia vyhrážky časti obyvateľov (a nielen Washingtonu), ktoré sa šírili po sociálnych sieťach, že po víťazstve D. Trumpa sa odsťahujú z USA. Iste by vznikla mimoriadne špecifická migračná vlna.

O pravicovom populizme ako politicky módnom trende
 

Z autentických (radikálnych) ľavicových pozícií nie je žiadny dôvod zastávať sa D. Trumpa. Ide totiž o pravicového populistu „ako vyšitého“, ale treba dodať, že pravicový populizmus sa na Západe a v priľahlom priestore zdokonaľuje už dlhé roky a je čoraz módnejšou záležitosťou, najmä v štátoch V4. Stačí si pozrieť, koľko ľudí aj na Slovensku „zbožňuje“ V. Orbána, ktorý síce začínal ako mladý liberál, ale rokmi dozrel na ukážkového pravicového populistu – treba dodať, že k dnešnej pozícií mu dopomohla aj katastrofálna politika maďarských socialistov. Iný skrachovaný model socialistickej politickej strany postbipolárneho sveta prispel k rozvoju pravicového populizmu aj v Poľsku. No a napokon aj v ČR sa zdá, že bude silnieť svit hviezdy pravicového populistu A. Babiša, na čom má súčasná vládnuca ČSSD (aj v koalícii s ním) tiež svoj podiel. Azda iba na Slovensku je pravica taká roztrieštená, že si nevie nájsť svojho populistického vodcu s „veľkou stranou“ , ale v jej rámci sa bije niekoľko výrazných a navzájom znepriatelených populistov. A pravicový populizmus je na víťaznom pochode aj v mnohých ďalších štátoch EÚ.

V tomto smere je pre európsku kontinentálnu (najmä autentickú, radikálnu) ľavicu ťažko obhájiteľná aj „klasifikácia“ H. Clintonovej ako ľavicovej političky či predstaviteľky ľavicového politického programu. Jej jastrabia minulosť, ale aj vystupovanie v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky v kampani, má ďaleko od takéhoto zamerania politiky. Aj slovenskí zahraničnopolitickí a bezpečností „paraanalytici“ si na ľavicovú orientáciu demokratov spomenú len vtedy, keď im tečie do topánok, lebo B. Obamu s jeho zahraničnou a bezpečnostnou politikou príliš neoceňovali a svoj postoj k demokratom začali meniť až pod vplyvom „trumpovskej“ hrozby.

Dve facky politickému neoliberalizmu
 

V širších súvislostiach možno dodať, že víťazstvo D. Trumpa je po brexite druhou poriadnou fackou politickému neoliberalizmu, ktorý rozsieva na Západe, predovšetkým v štátoch EÚ, semená chaosu. Avšak medzi víťazstvom D. Trumpa a brexitom je zásadný rozdiel, hoci médiá hlavného prúdu obe veci takmer nerozlučne spájajú.

Brexit bol vyprovokovaný nadnárodnými finančnými kruhmi Wall Streetu a City a na ne napojenými (či od nich závislými) politickými elitami a mal poslúžiť na zvýšenie možností tlaku týchto kruhov na EÚ. Veľká Británia mala (má) totiž výnimky, o ktorých chudobnejšie štáty EÚ zo strednej a východnej Európy nemohli ani snívať a pri nich len bledli od závisti alebo ešte viac od žiaľu. Nezvládla sa len koncovka ako v šachovej partii, keď sa chod vecí vymkol z rúk tých, ktorí ho financovali, lebo percentá za a proti vystúpeniu z EÚ mali byť v opačnom pomere, aby sa tento moment dal využívať voči EÚ a nútiť ju k ďalším ústupkom.

Fenomén D. Trumpa bol však od začiatku v protiklade k finančným kruhom na Wall Streete, lebo ukazoval, že nie je závislý pri kampani od nich a iných štedrých sponzorov, čo vzbudzovalo ich hnev. Finančníci z Wall Streetu boli presvedčení, že svojimi peniazmi ovplyvnia prostredníctvom médií a prieskumov verejnej mienky voličov tak, že D. Trump nebude mať šancu na víťazstvo. Narazili však na postoj voličov.

Vo financovaní kampane H. Clintonovej sa objavili nielen nejasnosti okolo využívania prostriedkov z rodinnej nadácie, ale aj jej prílišná blízkosť ku kruhom na Wall Streete (závislosť od nich?). Nepohrdla údajne ani darmi z Ukrajiny. Najhoršie však bolo to, že sa objavili kontroverzní sponzori z Blízkeho východu, ktorí podporujú aj Islamský štát. Azda až osudovo sa zaplietla do takej siete záujmov finančných kruhov, že to mnohým voličom demokratov prekážalo. Zrejme ani v USA nie sú všetci stúpencami deviantnej neoliberálnej idey tvorcov česko-slovenskej privatizácie, že špinavé peniaze neexistujú, čo je mimoriadne zaujímavé zistenie.

Protirečivosť hodnotenia výsledkov volieb v západných mediálno-politických kruhoch
 

Ešte tri menšie doplnky, ktoré si vyžadujú rozsiahlejšiu analýzu, ale zakrátko sa na ne môže zabudnúť. Po prvé, po výsledkoch volieb v USA možno viac pochopiť aj to, prečo mali niektoré kruhy v EÚ taký podozrivo veľký a rýchly záujem o uzavretie dohody CETA s Kanadou. Skutočne sa tým otvorili dokorán zadné dvere pre záujmy severoamerického kapitálu, ktorý je etablovaný aj v Kanade, lebo po nástupe nového prezidenta zrejme nastanú nové problémy pri rokovaniach o TTIP.

Po druhé D. Trump sa často označuje pre USA za bezpečnostné riziko (za neprijateľného pre velenie ozbrojeným silám, pre ovládanie jadrového kufríka a pod.). H. Clintonová sa však nesmie vyšetrovať pre podozrenie z opakovaného úniku tajných informácií pri nezodpovednom zaobchádzaní s nimi. Šéf FBI asi nakoniec o svoje miesto nepríde, lebo našiel odvahu poukázať na to, že s bezpečnostnými otázkami sa „žartovať“ nesmie.

No a tretia má už aj slovenskú príchuť. Úspešný podnikateľ bez akýchkoľvek politických skúseností sa pre slovenskú politickú scénu označil takmer za jej spasiteľa (niekedy sa pritom riadený svojimi poradcami považuje aj za hovorcu ambasády USA). Podobný prípad v USA je pre stúpencov tohto slovenského politika, ale aj v širšom medzinárodnom rámci nevhodný a vraj horší, ako keby voľby vyhrala jeho súperka, ktorá je údajne profesionálkou, majúcou za sebou výsledky i úspechy. 

Obnaženie dlhotrvajúcich problémov spoločnosti v USA
 

Je skoro robiť závery o výsledkoch týchto volieb, ale treba zdôrazniť, že naplno sa v nich obnažili problémy, ktoré majú dávnejšie korene a rozleptávajú severoamerickú spoločnosť prinajmenšom od osemdesiatych rokov minulého storočia. Bolo len otázkou času, kedy sa prevalia, lebo v spoločnosti USA sú mnohé patologické procesy, ktoré prináša pôsobenie jej mocenských (politických) a hospodárskych elít.

Ak zájdeme trochu ďalej do histórie, možno si pripomenúť varovanie D. D. Eisenhowera na konci jeho pôsobenia vo funkcii prezidenta USA v januári 1961 o nebezpečenstve narastajúceho vplyvu vojensko-priemyslového komplexu. Mnohé z toho, čo sa deje dnes, je akési „déjà vu“, ktoré popísal už v 50. rokoch v známej práci Mocenská elita kritický sociológ C. W. Mills.

Nakoniec, po všetkom tom, čo sa zomlelo v posledných dňoch a v neprehľadnej spleti komentárov a analýz uzavrieme náš rýchly prehľad záverom, že víťazstvo D. Trumpa sa môže stať výzvou (azda aj šancou) pre USA. Dnes síce nevieme, aké zmeny prinesie, ale dá sa predpokladať, že budú postupné a pomalé. V každom prípade jeho myšlienky, program i spôsob vystupovania vytvárajú priestor pre zmeny v politike USA, ktorá už veľmi dlho svet zaťažuje a destabilizuje.

Je naivné myslieť si (rád by som sa mýlil), že USA prestanú za niekoľko týždňov vojensky intervenovať v Afganistane, Sýrii, Iraku a inde a všetci americkí vojaci sa vrátia z týchto akcií domov. Predpokladá sa, že D. Trump sa bude musieť najprv etablovať vnútropoliticky a najmä ekonomicky (to, že pri financovaní svojej kampane využíval aj vlastné prostriedky, nebude možné zopakovať pri zostavovaní a čerpaní štátneho rozpočtu USA, ktorých finančná situácia nie je utešujúca). Existuje však aj predstava, že oblasť zahraničnej a bezpečnostnej politiky zverí osvedčeným, skúseným politikom či profesionálom z tejto oblasti. Musíme si  preto počkať, ale v každom prípade výsledok tohtoročných prezidentských volieb v USA znamená jeden z medzníkov vo vývoji medzinárodných vzťahov, ktorý má objektívny charakter a dlho sa k nemu schyľovalo. Nejde teda o šok, ale o výsledok mnohých procesov, ktorých pôsobenie doteraz Washington ignoroval a zakrýval.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Priemer: 4.8 (62 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama