Potreba podpory poľnohospodárstva a vidieka
V auguste toho roku sa konal už 42. ročník medzinárodnej poľnohospodárskej a potravinárskej výstavy AGROKOMPLEX v Nitre, na ktorom sa nastavuje zrkadlo nášmu poľnohospodárstvu, potravinárstvu a celému slovenskému vidieku. Je to dôležitý komunikačný nástroj rezortu so širokou spotrebiteľskou verejnosťou. V Nitre sa stretávajú odborníci, výrobcovia poľnohospodárskej techniky, potravinári, pestovatelia rastlín, chovatelia zvierat so záhradkármi, obyvateľmi vidieka a laickou verejnosťou. Zdá sa, že klimatické zmeny, nedostatok vlahy ovplyvňuje i nazeranie na tento významný a možno povedať rozhodujúci rezort v každej krajine. Nasýtený občan zdravými domácimi potravinami vie pružne reagovať, zvládať kritické životné situácie.
Na výstave sa stretávajú okrem iných i starostovia slovenských obcí a i absolventi Poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Charakteristickým rysom slovenského vidieka je prevažná väčšina sídiel do 5 000 obyvateľov a z celkového počtu týchto sídiel najpočetnejšiu skupinu tvoria malé obce do 500 obyvateľov. V týchto najmenších vidieckych obciach dochádza k odchodu mladého obyvateľstva za prácou, starnutiu populácie, chátraniu bytového fondu. Slovenský vidiek je charakteristický i vysokým zastúpením etnických skupín a vekovo staršou generáciou, ktorá zakladá vyššie nároky na zdravotnú starostlivosť. Tieto sociálne skupiny s porovnaním s mestskou populáciou sa správajú odlišne a ich sociálna inklúzia je zložitejšia. Malé slovenské obce a ich obyvateľstvo vždy bolo závislé v oblasti príjmov a životnej úrovne od poľnohospodárskej výroby. Starostovia obcí preto vždy úzko spolupracovali s vedúcimi pracovníkmi poľnohospodárskych podnikov v obci.
Poľnohospodárska univerzita v Nitre vychovala za svojej existencie viac ako 65 tisíc absolventov, ktorí v prevažnej miere pracovali na slovenskom vidieku. Prví absolventi Prevádzkovo-ekonomickej fakulty VŠP v Nitre absolvovali štúdium v rokoch 1959 – 1964. V tomto období slovenské poľnohospodárstvo prechádzalo revolučnými zmenami – kolektivizáciou, ktorá potrebovala veľa vysoko kvalifikovaných odborníkov, ktorých vychovávala vtedajšia Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre, predchodkyňa dnešnej univerzity. Preto na novú požadovanú prevádzkovo-ekonomickú špecializáciu prijali až tristo študentov, z ktorých, žiaľ, štúdium dokončila iba polovica. Všetkých 150 nastúpilo podľa vtedajšieho systému na „umiestenky“ do družstiev a štátnych majetkov a postupne začali realizovať premeny v agrárnej krajine na veľkovýrobné technológie.
Naša generácia absolventov najviac spomína na pedagógov ako Špaldoň, Krajčovič, Tomovčík, Grom, Špirka, ale aj na začínajúcich mladých pedagógov ako Kováč, Húska, Hrmo, Gunár, Višňovský, Kadlečiková, Jech, Lobotka, Hudák, Šesták, Vološin a ďalší, ktorí vyrástli ako známi poprední poľnohospodárski odborníci. Sme na nich hrdí a vďační za všetko, čo urobili pre výchovu mladých inžinierov a dobré meno školy.
Spomeniem aj niektoré mená spolužiakov, ktorí na našom krásnom Slovensku vyorali „hlboké brázdy“ v poľnohospodárskej prvovýrobe. Vo funkciách predsedov, riaditeľov, ekonómov podnikov pôsobili napríklad Budoš, Čarnecký, Minárik na Kysuciach, Leško v Prešove, Kelo v Rimavskej Sobote, Baroška, Cintula, Finta pri Leviciach, Fandl pri Trnave, Gross pri Košiciach, Chovan s manželkou Erikou a Katkou Ševčikovou v Levoči, Šebest a Skokan pri Poprade a mnohí ďalší. V poľnohospodárskych službách úspešne pracovali manželia Foltinovci, Uhliar v poľnohospodárskych stavbách, vo finančníctve a bankovníctve pracovali Zlata Bobrovská-Knoteková, Ozimý, v poradenstve Stančík. Naši spolužiaci pracovali i vo funkciách primátorov ako Brndiar v Rimavskej Sobote. V centrálnych a vedeckých inštituciach pracovali Biroš, Valentovičová, Mach, Haspra, Sirotský, Stanovič, Barlová. Mnohí z nich získali rezortné a iné vyznamenania. Spomeniem aspoň doc. Ing. Gejzu Blaasa, CSc., ktorého pred niekoľkými rokmi, ako bývalého riaditeľa Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva v Bratislave za celoživotnú odbornú prácu v agrorezorte ocenil aj prezident Ivan Gašparovič vysokým štátnym vyznamenaním, Radom Ľudovíta Štúra II.tr.
Spoznávame krásy Slovenska
Dnes bielovlasí dôchodcovia sa pravidelne každých päť rokov stretávali v Nitre na alma mater. Na stretnutí v roku 2009 padol do pléna návrh stretávať sa každoročne v inom regióne Slovenska. Návrh vychádzal z poznatku, že okruh absolventov sa neustále zmenšoval, a seniori majú aj viac voľného času. Významný bol aj záujem poznávať Slovensko a túžba častejšie si pripomenúť náročné, ale aj veselé študentské roky. Argumenty nakoniec presvedčili stretávať sa každoročne. A tak za posledných 6 rokov sa tento vynikajúci kolektív absolventov stretol už v Malých Karpatoch, Slovenskom raji, Štiavnických vrchoch, Košiciach, Nitre a v tomto roku vo Vysokých Tatrách. Stretnutie zorganizovali vždy absolventi bývajúci v danom regióne. Je to príklad, ako takto možno podporiť i vidiecku turistiku, agroturistiku a celý domáci cestovný ruch na Slovensku.
Jubilejné stretnutie po päťdesiatich rokoch od skončenia štúdia sa opäť uskutočnilo v Nitre minulý rok. Na stretávke sme venovali pozornosť najmä prehliadke našej alma mater. Zaspomínali sme si, ako sa po päťdesiatich rokoch zmenili podmienky štúdia. Počas nášho štúdia sme sa presúvali za katedrami po celom meste od Kalvárie až pod Zobor. Prehliadka súčasného areálu školy a najmä moderného mesta tradične vyvoláva spomienky na roky štúdia. Okrem pobytu v meste Nitra spomínali sme najmä na viacmesačnú manuálnu a prevádzkovú prax priamo v poľnohospodárskej výrobe na družstvách a štátnych majetkoch, ktorá ihneď v prvom ročníku odradila viacerých pokračovať v štúdiu, najmä študentov pôvodom z mesta. Všetci sme dostali po skončení štúdia „umiestenku“, povinne sme nastúpili do riadiacich funkcii hlavne v družstvách a na štátnych majetkoch, nikto nechodil po úradoch práce za hľadaním zamestnania, nevykonávali sme podradnú manuálnu prácu v zahraničí ako niektorí terajší absolventi vysokých škôl. Na našom stretnutí v meste Nitra, ktorá nosila prívlastok „mekka poľnohospodárov“, nám už chýbali viaceré potravinárske podniky ako pivovar, cukrovar, mäsokombinát, asanačný podnik a ďalšie poľnohospodárske podniky.
Obavy o ďalší vývoj v rezorte
Na stretnutiach diskutujeme i o súčasnom smerovaní agrorezortu, ktorého vývoj, žiaľ, nevidíme vždy optimisticky, či už z hľadiska celkového vývoja poľnohospodárskych podnikov, produkcie poľnohospodárskej výroby a hlavne zabezpečenia sebestačnosti vlastných potravín v našich obchodoch a vôbec vo výžive národa. Nitrianska alma mater vychovala počas svojej existencie generáciu vysokovzdelaných odborníkov, ktorí vybudovali na Slovensku modernú poľnohospodársku veľkovýrobu. Zabezpečili sebestačnosť Slovenska v potravinách, zamestnanosť vidieckeho obyvateľstva, vysokú životnú úroveň na vidieku.
V súčasnosti sme až drasticky znížili počty hospodárskych zvierat. V počte ošípaných o viac ako dve tretiny, v hovädzom dobytku o polovicu. Za toto obdobie v krajinách „starej EU“ sa stavy znížili minimálne, dokonca v ošípaných nastal nárast. Slovensko dováža napríklad mäso ročne v objeme viac ako 360 mil. eur, mlieko a vajcia v objeme 340 mil. eur, nápoje za viac ako 315 mil. eur. Naši susedia v rovnakých klimatických podmienkach ako Poľsko a Maďarsko sú v rámci V4 čistými potravinovými exportérmi. V ČR je deficit výraznejšie menší ako na Slovensku.
Na pôde pestujeme okrem obilnín najmä olejniny ako repku a slnečnicu na úkor tradičných plodín ako je zelenina, ovocie, hrozno, zemiaky, cukrová repa a iné plodiny. Znížili sme špeciálne plodiny ako vinohradnícku, zeleninársku a ovocinársku výrobu, ale aj výrobu cukrovej repy a zemiakov. Jahody pre nás pestujú Taliani, paradajky Španieli, ošípané chovajú Nemci a Dáni, hydinu Poliaci a Rumuni. Slovenskí obchodníci minú ročne až miliardu eur na dovoz potravín pre obyvateľov Slovenska. Za ústup slovenského poľnohospodárstva z popredných pozícii po spoločenských premenách v roku 1989 zodpovedajú nepripravení politici, ale aj samosprávne organizácie agrorezortu. Hlavne tieto nedokázali náležite upozorniť na chybné politické rozhodnutia a pomôcť tak udržať a obhájiť prednosti modernej veľkovýroby a zamestnanosť na vidieku Slovenska. Pravidlá pred vstupom do EÚ nám nastavili s cieľom podporiť dotácie na pôdu bez produkcie s najpredávanejšou technikou, ktorou boli mulčovače, čím sme podporovali tých, čo produkovali málo alebo nič. Trieštenie agrárnej samosprávy zapríčinilo ďalšiu stratu vplyvu na vývoj v rezorte. Príkladom je aktívna, funkčná samospráva napríklad vo Francúzsku, ktorá kategoricky žiada väčšiu podporu štátu pre poľnohospodárov. Tvrdenie „prečo máme vyrábať drahé potraviny, keď na európskom trhu ich je prebytok, sú lacné“, poškodilo nazeranie spoločnosti na rezort. Nezvládnutá transformácia poľnohospodárskych podnikov a likvidácia potravinárskeho priemyslu posunula náš agrorezort na chvost Európy.
Podľa správ Unikredit banky (č. 9 a 13/2015) výkon slovenského poľnohospodárstva v prepočte na obyvateľa nás radí na koniec tabuľky 27 krajín EÚ. Slovenské poľnohospodárstvo dosiahlo iba 68 percent priemeru EÚ. Napriek dobrým prírodným podmienkam vo výrobe krmovín sme na 23 mieste, v produkcii zeleniny na 22, na poslednom v produkcii zemiakov a na 26 mieste v živočíšnej výrobe. Slovensko má dobré prírodné podmienky pre tradičnú živočíšnu výrobu, tak napríklad v chove oviec dosahujeme na tisíc obyvateľov iba 72 kusov, čo je výrazne menej, ako je európsky priemer 170 kusov oviec. Nesporný význam chovu oviec spočíva v mimoprodukčných oblastiach. Významnou mierou prispieva k zamestnanosti a tým k rastu životnej úrovne a kvality života na vidieku. Má nezastupiteľné miesto v rozvoji turizmu, agroturizmu, ktorý u našich susedov v Rakúsku, ale i v krajinách V4 tvorí významnú zložku príjmu poľnohospodárov.
Vysoká nezamestnanosť na vidieku
Slovensko dlhodobo trpí vysokou mierou nezamestnanosti. Kým v starých krajinách EÚ za roky 1995 až 2013 sa znížil počet farmárov a ľudí zamestnaných v poľnohospodárstve iba o tretinu, na Slovensku za rovnaké obdobie prišli v poľnohospodárstve o prácu až tri štvrtiny pracujúcich. V rámci EÚ sme v likvidácii pracovných miest v poľnohospodárstve absolútnym lídrom. Nezamestnanosť je vôbec jedným z najväčších problémov na Slovensku. Bez práce je približne 350 tisíc ľudí, asi 150 tisíc ich pochádza z priemyslu a služieb, zvyšných 200 tisíc je z poľnohospodárstva. Kým pred 25 rokmi bolo v agrosektore SR 350 tisíc pracovníkov, dnes ich je iba 50 tisíc. Kým v krajinách západnej Európy ako Nemecko, Rakúsko, Holandsko či Veľká Británia je pre vidiek nezamestnanosť neznáma, na Slovensku dosahuje na vidieku až 17,8 percenta (v mestách 9,5 percenta). Dlhodobo sú nezamestnaní najmä ľudia s nízkou kvalifikáciou, pribúda nezamestnaných mladých absolventov škôl. Práve títo ľudia (rómska populácia, vidiecke ženy, dôchodcovia) v minulosti na slovenskom vidieku pracovali v poľnohospodárstve. Na začiatku kolektivizácie v roku 1949 pracovalo v slovenskom agrárnom sektore až 917 tisíc osôb s miernou prevahou žien.
V roku 1989 pripadalo na 1 pracovníka pracujúceho v poľnohospodárstve 15, v roku 2001 58 a v roku 2014 už 105 obyvateľov SR. Na Slovensku na 100 hektárov pôdy pracovalo v roku 1990 12 pracovníkov, v súčasnosti 2,86 človeka, priemer EÚ je dvojnásobný – 5,65 pracujúcich ľudí. Krajiny EÚ dokážu teda zabezpečiť vyššiu zamestnanosť na pôde. Poliaci, kde neprebehla kolektivizácia, dokonca až 13 pracovníkov, čo je päťnásobne viac ako na Slovensku. Holandsko, ktoré má približne rovnakú výmeru pôdy ako na Slovensku, dokáže zabezpečiť sebestačnosť potravín pre viac ako 17 miliónov obyvateľov. Súčasne patrí k najväčším exportérom potravín v Európe. Podobne i Belgicko je vysoko prebytkové a uživí viac ako 11 miliónov obyvateľov.
Na Slovensku sa narušilo prepojenie poľnohospodárskej prvovýroby s potravinárskym priemyslom, čo malo za následok celkový úpadok rezortu. Významnú funkciu na vidieku plnili i pridružené výroby poľnohospodárskych podnikov, ktoré zabezpečovali zamestnanosť pracovníkov počas mimovegetačneho obdobia, tvorili doplnkový príjem podnikov a vykonávali i rôzne činnosti v obciach súvisiacich so zabezpečením životných podmienok jej obyvateľov. Po roku 1990 tieto činnosti postupne zanikli. Na Slovensko prišli nadnárodné obchodné reťazce, ktoré ponúkajú viac ako polovicu zahraničných poľnohospodárskych a potravinárskych výrobkov. Je iróniou, keď na našich pultoch objavujeme tradičné lečo vyrobené v ďalekej Číne. Tradičné regionálne výrobky zo Slovenska súčasne chýbajú na pultoch v našich obchodoch. Obchodné reťazce vytláčajú malých poľnohospodárskych producentov z trhu. Chýbajú odbytové združenia, ktoré podporujú odbyt poľnohospodárskych výrobkov na trhu. Dovoz dotovaných poľnohospodárskych a potravinárskych výrobkov zo zahraničia, často pochybnej kvality, vytláča z trhu našich výrobcov
Zdá sa, že proces transformácie úspešne zvládli v bývalej NDR, kde moderná veľkovýroba je na výslní. Ambiciózni sú i agropodnikatelia z Holandska, Belgicka, ktorí skupujú lacnú pôdu na Slovensku a investujú do modernej techniky. Na Slovensku sme našu potravinársku sebestačnosť vymenili za plechový automobilový priemysel, čo z hľadiska budúcnosti krajiny je veľký hazard. Poskytli sme zahraničným investorom vysoké investičné stimuly, súčasne sme zanedbali slovenský vidiek. Zanedbali sme ekológiu a ráz, vzhľad krajiny. Celoslovenská súťaž „Najkrajší chotár“ prispieva k tradičnej obnove vzhľadu vidieckej krajiny. Nevieme ešte doceniť význam zdravej čistej pitnej vody pre človeka, zvieratá, rastlinnú výrobu a celú prírodu. Podobne nevieme ohodnotiť pôdu, ktorú lacno predávame zahraničným podnikateľom, prípadne úrodnú pôdu – černozem bezhlavo zastavujeme skladmi, výrobnými halami či obytnými domami. Takýto hazard s prírodným bohatstvom, či už pôdou alebo vodou, sa nám v budúcnosti vypomstí aj v súvislosti s klimatickými zmenami na našej planéte.
Nastúpiť cestu modernej sebestačnej výroby
Naše skúsenosti z praxe v poľnohospodárskej veľkovýrobe a najmä ohromné výsledky, ktoré sa po mnohých rokoch budovania agropotravinárskeho komplexu na Slovensku v minulosti dosiahli nás ovplyvnili. Súčasné problémy agrorezortu však vyvolávajú i obavy. A to nie len z hľadiska negatívneho vývoja rezortu ako producenta kvalitných potravín, ale aj činiteľa veľmi významne vplývajúceho na kvalitu života na našom vidieku. Chcem vysloviť presvedčenie, že na súčasné opustené poľnohospodárske dvory sa opäť vrátia ľudia, zvýši sa zamestnanosť na vidieku, na pultoch našich obchodov budeme nachádzať najmä zdravé poľnohospodárske a potravinárske výrobky dorobené na Slovensku. Zamedzíme tak i odchodu mladých vzdelaných ľudí za prácou do zahraničia, vymiznú neobrobené polia a hladové vidiecke doliny na Slovensku. Treba veriť, že v novom plánovacom období realizácie Programu rozvoja vidieka SR na roky 2014 – 2020 štát podporí okrem veľkých podnikov i malých, mladých farmárov, vyrovná tak podmienky podnikania s podmienkami v starých krajinách EÚ a prispeje tak k zastaveniu zaostávania nášho agrárneho sektoru. Väčší vplyv pri rozhodovaní o dotáciách by mali mať samosprávne agrárne organizácie, ktoré najlepšie vedia, čo v danom odvetví chýba a je treba podporiť. Dúfam, že na budúcich výstavách Agrokomplex sa bude už prezentovať sebestačná moderná poľnohospodárska a potravinárska výrobu na Slovensku. Príležitosť na smelé plány v obnove slovenského vidieka a poľnohospodárstva majú slovenské politické strany, ktoré sa už intenzívne pripravujú na budúcoročné parlamentné voľby. Dúfajme, že nezostane iba pri predvolebných sľuboch ako doteraz ale sa stanú postupne skutočnosťou.
Foto: Autor - zábery zo stretnutí prvých absolventov PEF VŠP v Nitre.
Autor je čestný prezident Slovenského zväzu vidieckej turistiky a agroturistiky
