Reklama

Postmaterialistická priepasť: ľavica sa musí vrátiť späť k pracujúcim ľuďom!

Počet zobrazení: 2985
ipg.jpgAutor napísal článok na vyžiadanie nemeckého ľavicového magazínu Internationale Politik und Gesellschaft (IPG), ktorý jeho analýzu Postmaterialistischer Abgrund uverejnil 1. júla 2016.

Dlhé roky kritizujem sociálnodemokratické strany v Európe za to, že sa odtrhli od pracujúcich ľudí a hodnotovo sa vyklonili k liberálnej mestskej strednej triede. Tu niekde vidím korene súčasnej krízy.

Potrebujeme socialistický radikalizmus, nie liberálny radikalizmus!

Moja kritika liberálnej agendy nevychádza z konzervatívnych pozícií. Napísal som niekoľko filozofických kníh o sociálnom liberalizme a neomarxizme a podporujem postmodernú agendu, vrátane menšinových práv LGBTI komunity. Ale všímam si, že postmaterialistické témy sa dostali do popredia ľavicových strán, často na úkor tradičných sociálno-ekonomických tém. A to je strategická chyba, na ktorú dnes dopláca ľavica v celej Európe. Strácame tradičných voličov z robotníckej triedy a vo volatívnej strednej triede nedokážeme nájsť stabilnú náhradu – napokon, liberálny mestský volič svoj hlas nakoniec hodí Zeleným alebo pravici.
 

csm_blaha_differences_3_27fe6a8bab.jpg
IPG uviedol stať týmto obrázkom s textom: Vidíte rozdiel medzi ľavou a pravou stranou? To nič: volič tiež nie...
Zdroj: Vikimedia

Som ľavičiar preto, že bojujem za sociálne práva pracujúcich, za väčšiu sociálnu rovnosť, za sociálny štát, za ekonomickú demokraciu. Ekonomickú ľavicu považujem za silnejšiu prioritu ako kultúrnu ľavicu. V čase neoliberálnych reforiem, ktoré v ostatných tridsiatich rokov valcujú sociálne kompromisy všade v Európe, je pre ľavicu nevyhnutné, aby sa vrátila k radikálnym ekonomickým požiadavkám a tie by mala povýšiť nad všetko ostatné. Skrátka, ľavica potrebuje oveľa  viac nie kultúrno-liberálneho, ale sociálno-ekonomického radikalizmu.

Boj proti kapitálu, nie boj proti robotníkom!

Slovensko je krajinou, kde iný postup ani ľavica zvoliť nemôže. Ak by sa koncentrovala na kultúrno-etickú liberálnu agendu, jej volebný zisk by možno nestačil ani na vstup do parlamentu. Stredoeurópsky región je tradičnejší a konzervatívnejší  v porovnaní so severozápadnou Európou. Áno, postupne to treba meniť. Ale to sa nedá, ak si odcudzíme našich tradičných voličov, ktorými sú chudobní pracujúci ľudia z dedín a menších miest. Sociálna demokracia sa vždy opierala o ľudí práce, ktorí mali často konzervatívnejšie a autoritatívnejšie predstavy o politike. Opovrhovať týmito ľuďmi je cesta do pekla. Historickou úlohou ľavice je predsa boj proti kapitálu, nie boj proti robotníkom!

Už dnes vidíme, že tento druh elektorátu kradne ľavicovým stranám nastupujúca krajná pravica. Ale ako je možné, že sme si nechali ukradnúť tému antikapitalizmu a alterglobalizmu?! Ako je možné, že sa nevieme jasne ohradiť voči neoliberálnej politike škrtania, ktorá decimuje, povedzme, Grécko?! Ako je možné, že sa nevieme jasne ohradiť voči obchodným a investičným dohodám, ako sú CETA a TTIP, ktoré môžu rozložiť náš európsky sociálny a zelený model?! 

Antikapitalistická podstata ľavice

Európsky volič už prestáva rozumieť rozdielu medzi ľavicou a pravicou. V ekonomickej oblasti je to ako rozdiel medzi Pepsi Colou a Coca Colou, o ktorom škodoradostne hovoril Slavoj Žižek. Som presvedčený, že ľavica musí hľadať sociálne spravodlivejšie alternatívy ku globálnemu kapitalizmu, inak prestane byť ľavicou. Svoju antikapitalistickú podstatu nemôže zamieňať za malomeštiacky liberalizmus okorenený debatami  o právach transsexuálov či o animal welfare. To podstatné musí byť boj proti neoliberalizmu.

Na Západe sa súdruhovia často čudujú, ako môže byť stredoeurópska ľavica v kultúrnych otázkach taká málo liberálna. Filozoficky je ten rozdiel očividný: zatiaľ čo moderná západná ľavica odvíja svoj program od dôsledného napĺňania ľudských práv, vrátane sociálnych práv, stredoeurópska ľavica má svoje hodnotové ukotvenie skôr v sociálnej ochrane, vrátane tej, ktorú občanom ponúka štát, keď ich chráni pred trhovou džungľou.

Komunitarizmus stredoeurópskej ľavice

Logicky, stredoeurópska ľavica je vo svojej podstate oveľa viac komunitárna a menej individualistická. Súvisí to s etatistickou históriou (do roku 1989 tu vládol štátny socializmus) aj s konzervatívnejšou kultúrou (individualizmus a liberalizmus si tu osvojili predovšetkým protrhové pravicové prúdy). Liberálna ľavica je v tej podobe, aká je typická pre západnú Európu, v tomto priestore marginálnou silou – ide v podstate o niekoľko tisícok intelektuálov, aktivistov či novinárov. Sú hluční, pretože sú často v médiách. Ale väčšina spoločnosti im nedôveruje, najmä nie tradičný ľavicový robotnícky volič. Ten od štátu očakáva sociálnu ochranu a od socialistických strán očakáva spoluprácu s odbormi, spravodlivý zákonník práce, prerozdeľovanie bohatstva, dôstojnú odmenu, sociálnu ochranu atď. Neočakáva kultúrnu liberálnu agendu, ale socialistickú ekonomickú agendu.

Rozdielne hodnotové nastavenie západnej a stredoeurópskej ľavice sa ukazuje aj v prístupe k multikulturalizmu. Pre západnú ľavicu je podpora migrantov a oslava multikulturálnej spoločnosti prirodzenou súčasťou jej boja za toleranciu, rozmanitosť či ľudské práva menšín. V krajinách, kde po stáročia žijú bok po boku rôzne etnické či náboženské komunity, je to úplne pochopiteľné, hoci azda pre tento prístup sociálnodemokratické strany opúšťajú v poslednom čase mnohí robotnícki a konzervatívnejší voliči.

Späť ku klasickej ľavici!

V strednej Európe, ktorá je z hľadiska kultúry a náboženstva oveľa homogénnejšia,  je prístup k multikulturalizmu oveľa rezervovanejší. Hodnota solidarity sa primárne neodvíja od univerzálnej platnosti ľudskoprávnych deklarácií, ale od príslušnosti k vlastnej komunite, ktorou je slovenská či európska spoločnosť. Ľavica na Slovensku reflektuje túto komunitárnu väzbu a pripomína skôr švédsky koncept folkhemmet Pera Albina Hanssona či koncept silnej spoločnosti Tageho Erlandera, ktorí chceli pre v tom čase homogénny švédsky národ vytvoriť akýsi domov pre všetkých Švédov. Ak sa na Slovensku povie ľavica, myslí sa tým takáto vízia sociálne spravodlivejšej a egalitárnej spoločnosti. Multikulturalizmus nemá v tomto naratíve žiadne automatické miesto, hoci debate o ňom sa slovenská demokratická ľavica určite nebráni.  Ak nebudeme trvať na tom, že v ére globálneho kapitalizmu, v dobe, kedy neoliberálna ekonomická globalizácia rozožiera sociálny štát, treba bojovať najmä proti zneuznaniu v ekonomickej sfére, a teda proti chudobe, vykorisťovaniu a sociálnej nerovnosti, tak všetky kultúrne víťazstvá počnúc homosexuálnymi sobášmi a končiac uznaním formálnych práv indiánskych menšín niekde v Latinskej Amerike skončia ako víťazstvá Pyrrhove. Dobrý príklad používa americký ekonóm William Robinson vo svojej práci Latin America and Global Capitalism, keď opisuje príbeh konkrétnych kmeňov latinskoamerických Indiánov, ktorým vlády v Mexiku, v Peru, Ekvádore či Brazílii po rokoch menšinových bojov naveľa ústavne priznali kultúrne práva, no šmahom ruky im zároveň odobrali vlastnícke práva na ich historické pozemky a tieto ich pozemky odovzdali do užívania všemocným nadnárodným korporáciám. Hrdí Indiáni sú dnes kultúrne plne uznaní... A ekonomicky vyvlastnení... To len na pripomenutie toho, na čom dnes v časoch sociálne necitlivého globálneho kapitalizmu skutočne záleží.

Možno by sme mali viac klásť dôraz na hodnoty, ktoré sa tradične spájajú s takzvanou starou, klasickou ľavicou (Old Left) a menej sa koncentrovať na postmateriálnu agendu takzvanej Novej ľavice (New Left). Také je poučenie zo Slovenska, kde si sociálnodemokratická strana na čele s premiérom Robertom Ficom naďalej udržuje podporu cez 25 % a desiaty rok je najsilnejšou stranou na Slovensku.  

Priemer: 4.6 (32 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama