Poohliadnutie sa na 100 rokov od Veľkého októbra (s espritom, ale bez emócií)

Počet zobrazení: 6561

V súčasnej „informačnej“ či „vzdelanostnej“ spoločnosti sa stretávame s nadbytkom (odborne povedané redundanciou) informácií a znalostí. Týka sa to najmä javov, procesov a udalostí spojených so spoločenským životom a vývojom. V súvislosti s tým došlo aj k devalvácii pojmu revolúcia, či už v akademickej alebo mediálno-politickej oblasti, ale aj pri používaní v každodennom živote.
 

Strach z veľkých politických revolúcií
 

Ale len dve politické revolúcie sa označujú za veľké – francúzska v roku 1789 a októbrová v Rusku v 1917. Pridávajú sa k nim aj ďalšie prívlastky, takže v najširšej interpretácii ide o Veľkú francúzsku buržoáznu revolúciu a Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu. Oba tieto názvy vzbudzujú nevôľu nielen vládnucich politických a hospodárskych elít na Západe (v kapitalizme), ale aj konzervatívcov a liberálov, čo nepriamo svedčí o tom, že skutočne zásadným spôsobom prevrátili dovtedajšiu spoločnosť i celý svet a pomery, ktoré sa zdali byť nezmeniteľnými, a ukázali iný spôsob riešenia problémov v nich.


tabula_revolucia_3.jpgDetail pamätnej tabule
venovanej revolucionárom,
ktorí v novembri 1917
pod velením M. V. Frunzeho
bojovali o prístup ku Kremľu.

Foto: Emil Polák





Daňou, ktorú za veľké revolúcie zaplatili ľudia, žijúci v tých časoch, bola nesmierna protirečivosť vytvárania nového usporiadania spoločnosti, sprevádzaná krutým násilím spojeným s mnohými obeťami na životoch a rozsiahlou materiálnou deštrukciou. Dodáme to, čo sa dnes nepripomína – politické revolúcie sú síce násilnou akciou par excellence, ktorá sa pripisuje len tým, ktorí „búrajú“ starú spoločnosť, násilie však z oveľa väčšej časti vytvára odpor zvrhnutých, porazených síl, ktoré sa z obáv konca svojho bohatstva a moci neštítia ničoho.

Dnešné elity, ktoré svet uvrhli do rafinovanej, sofistikovanej a priam metodicky prepracovanej zosieťovanej podoby skrytej finančno-právno-informačnej diktatúry ako aj ich lokaji (v širokom spektre politici, úradníci, žurnalisti, akademici, umelci, aktivisti mimovládnych organizácií a pod.) sa zopakovania podobných udalostí patologicky boja. Využívajú širokú škálu zdrojov, nástrojov i spôsobov, ako tieto udalosti skresliť, dehonestovať, odsúdiť a presvedčiť o ich spoločenskej „zvrhlosti“. Robia to z rôznych dôvodov – sčasti za peniaze, sčasti z nenávisti, sčasti zo špecifického herostratovského komplexu, sčasti z neznalosti a bežne aj z obyčajnej hlúposti, ktorou je dnes mediálno-politický priestor, či už v tlačenej alebo elektronickej podobe, priam zamorený (zavírený).
 

Nekonečné a stále nové útoky proti autentickému socializmu
 

V prvom rade treba zatĺcť pod čiernu zem a akýmkoľvek spôsobom útočiť na idey sociálnej rovnosti a spravodlivosti a nahradiť ich inými víziami. Preferuje sa najmä taká rovnosť, ktorá podporuje podnikanie, zisk a bohatstvo, čo sa kamufluje „dojemnou“ starostlivosťou o rôzne marginálne, neraz aj extravagantné, vykonštruované menšiny, ktoré často žijú na úkor obyvateľstva a do spoločenského života vnášajú len napätie a chaos. Poriadok a spravodlivosť pre bežného, „obyčajného“ človeka však k týmto víziám nepatria.

Medvediu službu skutočnému socializmu – teoreticky ho označíme za autentický – robia aj rôzne snahy o jeho liberálnu či konzervatívnu interpretáciu. Podobne pôsobí aj neomarxizmus interpretovaný s rôznymi prívlastkami, ktorý sa automaticky zaraďuje k liberalizmu (neoliberalizmu), zrejme pod vplyvom politiky prevažnej väčšiny socialistických a sociálnodemokratických strán na Západe. A tak mnohí neomarxisti, ktorí si toto označenie dávajú, ktovie z akého dôvodu, prispievajú k tomu, že sa stáva mimoriadne obľúbeným až fetišizovaným objektom kritiky zo strany pravice, najmä konzervativizmu (neokonzervativizmu). 

Dospeli sme až do podivných pomerov, v ktorých sa zdroje, ktoré netvrdia to, čo sa považuje za potrebné, vhodné a prijateľné („politicky korektné“) označujú za spoločensky „škodlivé“, „nebezpečné“ a pod. a ich autori sa ešte pre istotu ďalej rôznym spôsobom posmešne i surovo nálepkujú. Niekedy sa zdá, že nastal nový čas hľadania bosoriek...
 

Neoliberálna revolúcia – revolúcia naruby
 

Ale aj dnes sme svedkami revolúcie, hoci veľmi svojráznej – neoliberálnej. Ide o akúsi revolúciu naruby. Sociálno-ekonomicky dusí väčšinu ľudí (ktorí si to v podmienkach, keď potrebujú prežiť, pod vplyvom masívneho mediálno-politického ohlupovania, ani nemajú šancu uvedomiť, nieto proti tomu ešte aj čosi robiť), ale prináša čoraz viac ziskov pre bohatých. A tak opäť „revolučná menšina (elita)“ víťazí a znovu za cenu veľmi škodlivej materiálnej deštrukcie (čo sme si urobili, či skôr sme nechali nové elity urobiť so socialistickým priemyslom, poľnohospodárstvom, dopravou, školstvom, zdravotníctvom, kultúrou atď.) i ľudských obetí, ktoré sú spojené s nárastom narkománie a iných závislostí, bezdomovstva, kriminality, nezamestnanosti, chudobnej práce a pod., prináša vraj nové, „lepšie“ spoločenské pomery

V štatisticky vyjadrenom „priemere“ sa materiálne žije síce lepšie ako v minulosti, ale aká je cena tohto zlepšenia? V prvom rade stojí na kolosálnom a stále narastajúcom zadlžovaní – od jednotlivcov, cez samosprávy až po štáty, od malých rodinných firiem cez rôzne veľké podniky až po nadnárodné korporácie. Bez peňazí, vo veľkej miere požičaných, si dnes v nesocialistickom – neoliberálnoglobalistickom – svete ani neškrtnete.

Stali sme sa rukojemníkmi finančného sektora, ktorý rozšíril ako princíp novodobého otroctva – kto nemá veľa peňazí, nemôže dobre žiť, podnikať, byť úspešným a pod. Cena človeka pre tieto sily súčasnej skrytej diktatúry je len v tom, koľko má peňazí na míňanie. A ak ich nemá, či ich má málo, tak nech si ich požičia. A ak si nepožičia...
 

Existuje oficiálny historický odkaz Októbrovej revolúcie v roku 1917?
 

Vo Francúzsku sa symbolicky začiatok revolúcie v roku 1789 slávi stále ako štátny sviatok, spojený (zatiaľ) aj s vojenskou prehliadkou na Elyzejských poliach. O samotnej revolúcii sa diskutuje už len ako o historickom fenoméne, lebo ju prekryli ďalšie udalosti. V rôznych prameňoch sa však táto revolúcia stále považuje za jeden z historických medzníkov, často spojený so začiatkom novej éry v dejinách.

V Rusku sa deň Októbrovej revolúcie 1917 zo štátnych sviatkov vyškrtol. Možno to je preto, že zanikol štát-superveľmoc, ktorý sa za niekoľko rokov po revolúcii vytvoril. Nová moc v Moskve sa k tejto revolúcii a k jej odkazu (najmä pod vplyvom „jeľ-cynizmu“ – nejde o chybu, ale o jedno z kritických označení éry prezidenta Jeľcina v deväťdesiatych rokoch minulého storočia) už neprihlásila.

Súčasný ruský štát sa väčšinou svojich sociálno-ekonomických i právno-politických krokov zaraďuje k tomu, čo sa považuje za západný liberálno-demokratický model. Samozrejme, vzhľadom na veľkosť a zložitosť Ruskej federácie sú tam mnohé odlišnosti, ale podstata je kapitalistická (neraz aj tvrdšia, ako to poznáme na Slovensku), hoci časti kapitalistického sveta ruský kapitalizmus nevonia a prepadá čoraz horšej rusofóbii.

V decembri 2016 vydal prezident RF V. Putin výnos o akciách k stému výročiu revolúcie. Združeniu Ruská historická spoločnosť sa v ňom uložilo vytvoriť organizačný výbor na prípravu a uskutočnenie akcií venovaných jubileu. Oslavy (pripomenutie výročia) teda nemajú už oficiálny štátny charakter, ale uskutočňujú sa len v rámci spoločenskej organizácie. No o probléme sa vášnivo diskutuje v médiách i inde na verejnosti.

Idey Veľkého októbra sú dnes aj v samotnom Rusku prijímané protirečivo, ale stále aj so sympatiami. Podľa výsledkov výskumu, o ktorom informoval v októbri 2017 VCIOM (Všeruské stredisko skúmania verejnej mienky - v ruskej skratke ВЦИОМ) 46 % respondentov považuje Októbrovú revolúciu za udalosť, ktorá bola v záujme veľkej časti spoločnosti, ale rovnaký bol aj počet tých, ktorí mali opačný názor.

Pozitívne sa vo výskume videli najmä tieto dôsledky revolúcie: 38 % ju vnímalo ako podnet pre sociálny a ekonomický rozvoj krajiny a podľa 23 % odkryla novú éru v dejinách Ruska. Zmenou je to, že takto neodpovedajú už len príslušníci staršieho pokolenia, ale aj časť mladších ľudí.

Až 32 % opýtaných, by zo síl pôsobiacich v roku 1917v Rusku podporilo boľševikov. Mnoho ľudí si uvedomuje, že industrializácia i skultúrnenie Ruska (i celého ZSSR), ktoré malo priaznivé dopady aj pre zahraničie, by sa bez boľševikov neuskutočnilo.

V niektorých nástupníckych štátoch ZSSR sa však akékoľvek pripomenutie Októbrovej revolúcie považuje za politicky nekorektné, odporujúce „liberálno-demokratickému chápaniu súčasného sveta“ a možno si ním vyslúžiť aj trestné stíhanie. Na Ukrajine tento proces prerástol do tragikomickej dekomunizácie. O nič lepšie to nie je ani v pobaltských republikách. Aj tak vyzerá súčasná západná liberálno-demokratická svätuškárska sloboda slova.

Navyše rusofóbia, hoci podobné útoky voči ktorémukoľvek inému národu či štátu boli označené za xenofóbiu, či aj čosi horšie, je nielen rozšírená ale aj dobre platená. Iste o tom vie svoje aj časť slovenských žurnalistov, politických a bezpečnostných „paraanalytikov“ i mimovládnych aktivistických tragikomických figúrok loviacich kdejakých duchov a strašidlá, či agentov a trollov. A tak hoci nijaký oficiálny výklad Októbrovej revolúcie v roku 1917 neexistuje, útoky proti nej sú akoby o to silnejšie.
 

Vplyv Októbrovej revolúcie v roku 1917 na dejiny
 

Októbrová revolúcia v 1917 sa však v Rusku stala a či ju už považujeme za veľkú alebo nie, zásadným spôsobom ovplyvnila nielen 20. storočie, ale aj dejiny po ňom. Vzhľadom na jej priestorový rozsah (išlo o najväčší štát na svete) i časové trvanie (ihneď po jej uskutočnení vypukol odpor domácich nepriateľov novej moci, ku ktorému sa za niekoľko mesiacov pridala aj zahraničná intervencia a boje trvali viac rokov) ale aj jej ohlas, ktorý obehol po celom svete a dodnes pôsobí, treba o nej uvažovať ako o veľkej historickej udalosti, hoci sa to západný mediálno-politický hlavný prúd za každú cenu snaží vyvrátiť.

Októbrová revolúcia v 1917 zanechala v dejinách nezmazateľnú stopu a po nej sa svet stal iným, ako bol predtým – nedá sa vrátiť to, čo tu bolo pred ňou. Moc, ktorú nastolila, dnes už na území bývalého Sovietskeho zväzu ani v strednej a východnej Európe, kam sa odtiaľ neskôr rozšírila, už nevládne. Nemôžeme však povedať, že svet, ktorý žijeme, aj keď sa v ňom veľa zmenilo, je lepší a krajší, s radostnejšími vyhliadkami, ako bol ten „sovietsko-socialistický“.

Ani jeden z veľkých problémov ľudstva (dejín) vyriešený nebol a stále pribúdajú nové, ktoré sa nedarí súčasnému kapitalizmu zvládnuť v politickej, ekonomickej, kultúrnej, environmentálnej ani iných oblastiach. Najsmutnejšie na tom je, že kapitalizmus ako systém umožňuje aj v tejto situácii časti bohatých ešte viac zbohatnúť, pri čom sa priživí aj časť ľudí, ktorí kapitalistami nie sú, ale im verne slúžia, či sa ulakomia aj na omrvinky z bohatej hostiny.
 

Medzinárodné úsilie o zničenie boľševického štátu
 

Ktovie, aký by bol osud ruského štátu, ktorý sa Západ po Októbri 1917 pokúsil dvakrát zahrdúsiť, keby sa na jeho čelo bola dostala iná garnitúra vodcov. Prvýkrát to bolo tesne po revolúcii pri intervencii väčšiny vtedajších svetových veľmocí do Ruska. Prím v tom hrali najmä Angličania a sú známe vyjadrenia W. Churchilla na túto tému, o čom sme písali inde. Neskôr v najväčšej vojne doterajších dejín – druhej svetovej (pre Rusov aj Veľkej vlasteneckej) – rozpútanej nemeckým nacizmom a jeho spojencami, kde na ZSSR smeroval hlavný a najťažší úder. Západ (vrátane W. Churchilla) sa postavil na stranu ZSSR nie z náhlej vzniknutej lásky k nemu, ale z nevyhnutnosti, keď zistil, že bez neho nemecký nacizmus nemožno poraziť. ZSSR niesol hlavnú ťarchu boja proti hitlerovskému Nemecku, čo sa nedá spochybniť. Silu ZSSR Západ využil aj pri „dorazení“ japonského militarizmu. 

Ináč povedané na relatívne pokojné prevzatie moci boľševikmi, ktoré dnes mnohí noví historici usilovne skúmajú a nachádzajú v ňom veci, ktoré sa vôbec nestali a nadšene to rozširujú, ich protivníci už na druhý deň odpovedali ozbrojeným násilím, ktoré prerástlo do Občianskej vojny. Štát sa z vojny spamätával dlho a po období Novej ekonomickej politiky (známej aj pod skratkou NEP) sa až na konci dvadsiatych rokov pristúpilo ku skutočnej ekonomickej výstavbe socializmu.

A keď sa sovietskemu štátu začalo trochu viac dariť (hoci musel kolosálne sumy venovať na svoju obranu pred hroziacimi ekonomickými, politickými i vojenskými útokmi plejády nepriateľov), znovu sa ocitol v ešte krutejšej vojne, ako to bola tá predchádzajúca. Plány na likvidáciu sovietskej moci sa neustále „inovovali“, keď sa ako socialistická superveľmoc stala tŕňom v oku USA až sa nakoniec za pomoci časti sovietskych politických, hospodárskych i kultúrnych elít na začiatku deväťdesiatych rokov dočkali naplnenia. Rusko však dodnes ešte v mnohom ťaží z toho, čo vzniklo a rozvinulo sa v ZSSR.
 

Nacionalistické spochybňovanie Októbrovej revolúcie v roku 1917
 

Ťažko preto dokazujú nacionalistické sily, ktorých je v Rusku tiež dosť, že boľševici Rusko spustošili, hoci iste neraz pôsobili deštruktívne. Ešte väčšou iróniou je oživovanie ducha monarchie ako záchrany Ruska, ktoré je medzi jeho nacionalistami tiež rozšírené. Idea Rusko Rusom sa síce v ruských dejinách, aj v súvislosti s Októbrom 1917, objavovala a objavuje, ale vzhľadom na históriu i súčasnosť politiky, ekonomiky i kultúry nemá výraznú podporu.

Na odpor voči boľševikom však v tom čase nebol nikto skutočne pripravený (ani z nacionalistov ani z monarchistov) a vláda akoby stále na niečo čakala. A tak boľševici svojimi myšlienkami i konaním v skutočnosti civilizačne i historicky zachránili Rusko, ktoré bolo na pokraji svojho zrútenia a rozpadu.

Jedným z mediálno-politických mýtov rozširovaných už desaťročia je, že išlo o „židovsko-boľševické“ sprisahanie. Je historickým faktom, že mnohí revolucionári v Rusku neboli Rusmi a bolo medzi nimi aj mnoho Židov. Ide o tému, ktorá je v súčasnom mediálno-politickom diskurze z rôznych dôvodov obchádzaná až tabu.

Vývoj v Rusku po revolúcii v roku 1905 a vo vojnových podmienkach rozžeravil mnoho pálčivých problémov, ktorých súčasťou bola aj židovská otázka. V podmienkach zhoršujúcej sa spoločenskej situácie i atmosféry časť židovskej mládeže, ktorá nebola ochotná ďalej žiť v rámci vtedy praktizovanej judaistickej tradície, prešla k profesionálnym revolucionárom. Prestali teda byť Židmi v tradičnom slova zmysle. Revolucionárov však aj vtedajšie židovstvo prestalo považovať za „svojich“.  Stali sa preň zradcami a vyvrheľmi nielen v Rusku ale aj inde.

A tak sa títo revolucionári dostali do krutého súboja s vtedajším svetom a jeho mocnými (i bohatými), hoci nie je vylúčené, že časť z nich mohla hrať aj na viac strán. Ruské ani neruské židovstvo však nebolo hlavnou hybnou silou revolúcie, hoci sa na nej aktívne podieľalo. V žiadnom prípade nie sú dôkazy o tom, že sa židovskí revolucionári v týchto podmienkach usilovali o úpadok či zničenie Ruska. Postupovali tak, ako to vyžadovalo presadzovanie revolučných cieľov v boji proti vládnucim silám. Je preto nemožné dokázať konšpiračnú teóriu o židovsko-boľševickom sprisahaní proti Rusku a tobôž celému svetu. A že dnes možno vysvetľovať dianie vo svete ináč, za to židovskí revolucionári z Októbra 1917 nemôžu.
 

Príťažlivosť Októbrovej revolúcie v roku 1917 v súčasnom svete
 

V Rusku, ale aj inde, kde sa budoval socializmus so svojimi chybami a nedostatkami, neprestanú tieto idey priťahovať pozornosť tých, ktorí sa cítia dobehnutí a oklamaní novými pomermi. A v nemilosrdných podmienkach, ktoré kapitalizmus vytvoril v rozvojovom svete, majú tieto myšlienky veľkú podporu, pričom čoraz väčšiu pozornosť priťahuje socializmus s čínskymi črtami.

Vedúca postava piatej generácie čínskych komunistických vodcov Si Ťin-pching poukázal na význam Veľkého októbra pre vznik socializmu v Číne. Povedal, že salvy Októbrovej revolúcie pred 100 rokmi priniesli do Číny marxizmus-leninizmus a viedli k vzniku komunistickej strany. A od tých čias sa v úsilí o svoje oslobodenie, nezávislosť, rozkvet a šťastie čínsky ľud silne opiera o tieto sily.

Musí ubehnúť veľa času, pokiaľ sa táto atmosféra živená akademikmi, politikmi, médiami i aktivistami, ale aj mnohými inými neznalými a popletenými ľuďmi, zmení. Jeho trvanie nemá dnes zmysel odhadovať. Historický čas je však nevyspytateľný a desiatky rokov panuje pokoj, ticho, letargia a potom niečo „praskne“ a v krátkom čase môžu nastať prevratné zmeny.
 

A čo v budúcnosti?
 

Blížiaci sa stred 21. storočia bude iný, ako bol koniec 19. či začiatok 20. storočia, keď prebehli „veľké“ politické revolúcie. Veľká Októbrová bola iná ako Veľká Francúzska a ak dôjde k novej Veľkej revolúcii, bude opäť iná... A Revolúcia stále hrozí, nie kvôli nedočkavosti či krvilačnosti más, ale kvôli chamtivosti elít.

Duch veľkých revolúcií (najmä Októbrovej) preto stále máta silných a bohatých tohto sveta, ktorí nie sú o nič lepší, ako boli tí, ktorých zmietli. A dobre vedia, prečo to šikovne a zištne zakrývajú. Či už cestou pochybných efemérnych výhod, na ktoré po čase väčšina ľudí doplatí, alebo pre istotu aj klamaním a strašením pri tom. Keby to nešlo podobrotky, je k dispozícii veľmi široká kamuflovaná a sofistikovaná škála násilia.

A tak Októbrová revolúcia z roku 1917 je udalosť, ktorú si treba pripomínať. Je na každom z nás, ako to urobí. Iste je dosť takých, ktorí to, čo bolo spojené s Veľkým októbrom a vývojom po ňom, považujú pri všetkej svojej protirečivosti za hodné oslavy.

Prinajmenšom preto, že v dnešnom svete stále nie je prekonaná chudoba, bieda, nevzdelanosť, ohlupovanie, násilie a ďalšie sprievodné znaky nerovnosti v spoločnosti. Sociálna spravodlivosť a solidarita však zostáva aj pri prehnanej ponuke v kamenných i virtuálnych obchodoch vedúcich ku konzumerizmu stále nedostatkovým tovarom. Nespadne nám do lona a nestaneme sa sociálne rovnými, hoci nás o tom súčasné kapitalistické elity presviedčajú.
 

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984