Plešatá speváčka sa češe stále rovnako

Počet zobrazení: 6190

plesata1.jpg

O absurdite života vôkol nás, o absurdite stereotypu a o tom, že aj po rokoch sa možno vôbec vzájomne nepoznáme. Problematika písania divadelných interpretácii, ktoré hľadajú v umeleckom diele skryté sémantické odkazy, je veľmi citlivá. Na jednej strane je vnímanie umenia subjektívnou záležitosťou recipienta, no druhej strane často ide o hľadanie niečoho, čo možno ani nebolo plánované autorom. Najlepšie to vystihol sám autor: „Ak v nej diváci a čitatelia videli to, čo videli, muselo to v nej byť. Dielo nadobudne hodnotu, keď mu niekto nejakú hodnotu chce priznať.[1]“ Na druhej strane autor vyhlásil, že „absurdita má zvýrazniť triky divadelnej ilúzie[2]. Hľadanie skrytých významov v umení je často sporné, avšak nepísanou povinnosťou kritika alebo umenovedného vedca je tieto sémantické odkazy hľadať a dať umeleckému dielu vyšší rozmer v širších kontextoch, než možno bolo pôvodne zamýšľané.

Plešatá speváčka by sa dala z pohľadu autora tejto recenzie interpretovať aj ako hra o ľudskom táraní a prázdnom filozofovaní. Kierkegaard taránie definoval ako „zrušenie disjunktívnej diferenciácie medzi mlčaním a rozprávaním.[3]“ Čo je základným znakom antihry, je práve jej nehrateľnosť, resp. hrateľnosť až po určitých úpravách. Tá sa často zakladá na slovných hračkách, skomoleninách slov a jazykových hier. O absurdnej dráme na Slovensku písal teatrológ doc. PhDr. Miloš Mistrík, CSc. v diele Slovenská absurdná dráma, kde uvádza: „Absurdná dramatika je iba diagnostickým nástrojom, ukazuje svet zvrátených hodnôt, rozkladu osobnosti, antihrdinov a pesimistických vyhliadok.“[4]  V slovenských vodách  bola od šesťdesiatych rokov 20. storočia zameraná skôr na grotesknosť, komickosť a menej na filozofovanie a riešenie existenčných otázok. Zmena nastala až v 90. rokoch 20. storočia. Antihrdina sa tu stáva modelom postmoderného človeka a „proti ničomu neprotestoval, ale rezignoval na akýkoľvek osobný postoj v duchu musilovského človeka bez vlastností,[5]“ dodáva Mistrík vo svojej práci.

Na dramaturgii a réžii sa podieľala dvojica Sprušanský – Vajdička, pričom Ľubomír Vajdička je aj autorom prekladu. Fabula je v skratke založená na návšteve manželov Martinovcov u manželov Smithovcov, hasičovi a slúžke. Najsilnejším vizuálnym prvkom sa pre diváka stali kostýmy navrhnuté Marijou Havran, ktoré dali tejto verzii silnú dávku originality a svojský rukopis. Napríklad kostým Evy Pavlíkovej (pani Martinová) v kombinácii so zvýraznenými mihalnicami z nej urobil zamilované a nevinné rokokové dievčatko. Ďalším dôležitým znakom verzie DAB je scéna navrhnutá Tomášom Cillerom, ktorá sa harmonicky dopĺňa s kostýmovou zložkou. V minimalisticky poňatom byte sa nachádzajú hodiny (ich odbíjanie symbolicky rozdeľuje jednotlivé scény na menšie fragmenty; zároveň ukazujú zlý čas), radiátor, dvere (ich funkcia zohrá dôležitú úlohu), gauč a lampa. Recipient má pred začiatkom a pred skončením inscenácie možnosť vidieť paletami uzavretý priestor. Ten otvoria a opäť zatvoria traja technici, čo je tiež istým symbolom. Akoby sa otvorili dvere do absurdného sveta všade vôkol nás a fiktívny interiér splynul s reálnym exteriérom našej reality.

Dôležité je povedať, že ústredným prvkom absurdnej drámy je reč. V Plešatej speváčke sa totiž hovorí až priveľa. Hneď úvodná scéna sa začína monotónnym a prázdnym táraním o všetkom a zároveň o ničom. Dlhý a monotónny monológ pani Smithovej vystrieda dialóg s jej mužom, ktorý sa doslova skrýva za noviny. Dialógy sú bizarné a absurdné. Zmena nastáva po príchode návštevy manželov Martinovcov (Eva Pavlíková, Juraj Ďuriš), ktorí predstavujú zamilovaný pár hrajúci sa na stratu pamäti. Predstierajú, že sa nepoznajú a gradáciu otázok cyklicky vypĺňa veta: „To je ale zvláštne, to je ale čudesné, ale aká to zhoda okolností?“ Ide o symbolický výklad toho, že aj páry žijúce spolu niekoľko rokov, sa v podstate vôbec nepoznajú. Avšak, ešte pred touto scénkou ich slúžka Mary (Renáta Ryníková) pokarhá za neskorý príchod. Slúžka Mary má v inscenácii zaujímavé miesto. Po scénke s hádankami sa opäť vráti na pódium a snaží sa všetko o manželoch Martinovcoch vyvrátiť. „Sú príliš zamilovaní na to, aby ma počuli,“ povie Mary v úvode svojho monológu. Vrcholom absurdnosti je, keď pri odchode zo scény o sebe vyhlási, že je Sherlock Holmes. Následne sa manželia Martinovci stretnú s manželmi Smithovcami. Jednou z najsilnejších a najabsurdnejších scén je scénka so zvončekom. Vznikne tu absurdná hádka o tom, že keď niekto zvoní, za dverami sa nikto nenachádza. Empirický dôkaz o absurdnosti dovedie manželov Smithovcov k silnej hádke. Relatívnosť pravdy alebo výsmech prázdneho filozofovania? Prof. Dalimír Hajko vo svojej štúdii uviedol, že: „riziko, tárania a prázdnych rečí sprevádza ľudstvo od chvíle, keď sa zrodila reč, ako dorozumievací prostriedok.[6]. O bezobsažnom táraní písal aj Arthur Schopenhauer: „Nezrozumiteľné je spájané s nerozumným.[7]Schopenhauer prirovnáva problematiku látky a formy v literatúre k bežnej komunikácii medzi ľuďmi, kde k forme zaraďuje rozum, súdnosť, dôvtip a živosť, a k látke tému a znalosti človeka. Medzi nimi musí vzniknúť určitá harmónia a vyváženosť. Najlepšie to vyjadril v nasledujúcej vete: „Tí, ktorí vytvárajú zložité, spletité, dvojznačné predhovory, určite isto nevedia, čo chcú povedať, pretože majú hmlovitú predstavu, ktorá o myšlienku iba usiluje, avšak často chcú iba pred sebou či druhými skryť, že vlastne nemajú čo povedať.[8]

Filozofovanie o ničom na chvíľu preruší príchod hasiča, ktorý situáciu ešte viac skomplikuje (Martin Šalacha), keď prezradí, že niekoľkokrát zazvonil a schoval sa za roh. Počet zvonení nesedí a vzniká ďalší spor. Hasič sa stane predmetom záujmu manželiek a je nútený hovoriť vtipy. Keď bol v úvode spomenutý aspekt nehrateľnosti antihry, resp. jej náročnosti na zahranie, tak markantným príkladom je hasičovo rozprávanie vtipu o príbuzenských vzťahoch alebo slovné hračky vo finálnej scéne. Je obdivuhodné si niečo také zapamätať a určite to vyžaduje silný tréning alebo silnú schopnosť improvizácie hercov pri prípadnej chybe, čo sa dokonca hercom v tejto verzii stalo. Chybičku si všimol iba pozorný divák a týkala sa počtu zvonení v scénke s otváraním dverí. V hasičovom rozprávaní vtipov sa dá nájsť jeden skrytý skeč, ktorý bol použitý vo filme Piti Piti Pá (Homme orchestre, L' (1970) s Louisom de Funesom, ktorý pomocou citosloviec rozpráva príbeh o jahniatku. Otázkou je, kto tento skeč použil prvý (Ionesco, dvojica Sprušanský-Vajdička alebo režisér Serge Korber), a či je táto analógia náhodná, alebo nie. V závere scény s hasičom príde do miestnosti slúžka Mary. Hasič a Mary sa vrhnú na seba a obnažia sa takmer donaha. Manželské páry sa iba nečinne prizerajú a situáciu komentujú. Mary na záver prednesie báseň o ohni, v ktorej hasič nájde svoju koncepciu sveta. Mimochodom, názov „Plešatá speváčka“ vznikol na základe zle zreprodukovanej repliky z jednej divadelnej skúšky, kde hasič  namiesto blonďavej učiteľky spomenul plešatú speváčku (pôvodne sa hra mala volať „Po anglicky bez námahy“). Vyvrcholenie inscenácie patrí vzájomne sa prekrývajúcim slovným hračkám, ktoré otestujú rétorické schopnosti každého herca. Záver inscenácie je rovnaký ako začiatok. Vymenia sa iba manželia, pani Martinová hovorí to isté čo na začiatku pani Smithová. Inscenácia sa končí zapečatením priestoru technikmi.

Plešatá speváčka v inscenácii Divadla Andreja Bagara je lahôdkou pre milovníkov absurdného humoru. Nie je však vhodná pre divákov, ktorí tento žáner neobľubujú, a tých je na Slovensku viac. Preto sa reakcie publika po zhliadnutí diametrálne líšia. Výkony hercov boli podmienené fabulou s dôrazom na gradáciu, ktorá sa v inscenácii vyskytovala niekoľkokrát (hádanky manželov Martinovcov, hasičove vtipy, zvonenie, sexuálna scénka medzi hasičom a slúžkou, slovné hračky). Slabší úvod vystriedali grandiózne herecké výkony v spomínaných scénkach s gradovaním.

Foto: www.dab.sk

Poznámky


[1] IONESCO Eugen : Les Quinze And de ma Canatrice, La Nouvel Observateur. 10. décembre 1964. In : IONESCO Eugen : Théátre complet. Biliothéque de la Pléiade. Paris. Gallimard. 1991. str. 14327-1430
[2] SPRUŠANSKÝ, Svetozár: Plešatá speváčka. Bulletin k divadelnej inscenácii. Nitra : Divadlo Andreja Bagara 2013. Nečíslované
[3] KIERKEGAARD, S. : Současnost. Praha. Mladá fronta, 1969, s. 51
[4] MISTRÍK, Miloš: Slovenská absurdná dráma. Bratislava : Kabinet divadla a filmu SAV
[5] MISTRÍK, Miloš: Slovenská absurdná dráma. Bratislava : Kabinet divadla a filmu SAV
[6] HAJKO, Dalimír : Peri adoleschias - De garrulitate. In: Slovenské pohľady : Na literatúru, umenie a život. Roč. 4.+128, č. 10. 2012. s. 42-47. ISSN 1335-7786
[7] SCHOPENHAUER Arthur : O spisovatelství a stylu . Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.25
[8] SCHOPENHAUER Arthur : O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.31

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984