Pisár v službe

Prozaik Ladislav Ballek (1941) sa v roku 2000 rozhodol prijať ponuku, aby nastúpil do Prahy na post veľvyslanca Slovenskej republiky. Na tejto pozícii zotrval do roku 2008. Našťastie v sebe nezaprel spisovateľa ani pri výkone tejto náročnej funkcie a výsledok svojej neutlmenej tvorivosti vydal v podobe knihy Trojou a vŕškom pamäti s podtitulom Pisárov dlhý zápis (Kalligram 2013, Bratislava, 696 strán).

V podstate ide o mimoriadne presné a podrobné zdokumentovanie pracovného nasadenia nášho pisára, z ktorého možno čerpať nielen fakty, ale i reflexie, postrehy a v neposlednom rade spoznanie doteraz neznámych údajov z autorovej hlbšej minulosti i histórie jeho rodinného zázemia a široko rozvetvených rodinných koreňov. Svoj obsiahly text rozčlenil L. Ballek do troch vrstiev – prvú, najobsiahlejšiu, tvorí jeho diplomatický denník, ďalšia sa týka pohľadov na jeho predchádzajúci spisovateľský i občiansky život a v tretej vrstve reflektuje chod samotného veľvyslanectva a spoznávanie Prahy z dlhodobejšieho pôsobenia, teda nie turistického pohľadu.

Treba pripomenúť, že Ladislav Ballek nastúpil do diplomatických služieb v období, kedy mala naša republika pred sebou sériu závažných rozhodnutí – pozvanie a vstup do NATO, vstup do Európskej únie vrátane prijatia do schengenského priestoru. S týmito kľúčovými skutočnosťami toho obdobia bola najviac spätá aj veľvyslanecká misia pisára, takže na jeho vyslovene privátne či prozaické zápisy mu zostávalo len minimum času. V množstve rozhovorov, prijatí, účastí na rôznych zasadnutiach a stretnutiach na rôznych úrovniach či už v bilaterálnom česko-slovenskom zmysle alebo v rámci spolupráce krajín V4 rezonovali najmä vyššie spomenuté strategické ciele Slovenskej republiky. V podstate všetky podujatia, na ktorých sa zúčastnil, vyznievajú pre činnosť našej diplomacie v Prahe pozitívne až bezkonfliktovo, vyššiu mieru znepokojenia vyvolalo snáď len úsilie určitých politických kruhov nielen zo zahraničia, nielen z Maďarskej republiky, ústiace do snahy o otvorenie problematiky Benešových dekrétov. Ale podstatu činnosti nášho veľvyslanca tvorilo predsa len úsilie o zachovanie či skvalitnenie nadštandardných česko-slovenských vzťahov, ktoré nepotvrdzoval len v Prahe, ale aj na mnohých miestach v Čechách, či už to boli České Budějovice, Pardubice, Brno, Olomouc, Ostrava, Luhačovice a mnohé ďalšie, ako napríklad Slaný, kde sa zaslúžil o odhalenie pamätnej tabule Ivanovi Kraskovi, ktorý tu za Rakúsko-Uhorska pracoval a písal v odlúčení od domova svoje básne. Je potrebné dodať, že v týchto mestách sa nestretával len s predstaviteľmi z politických či kultúrnych oblastí, ale aj s predstaviteľmi občianskych združení, záujmových organizácií, náboženských či podnikateľských kruhov, čo určite nebol nevýznamný moment v činnosti diplomata. Vysoké krédo svojho pôsobenia potvrdzoval aj množstvom spisovateľských besied, vystúpení v českých médiách, hojnou návštevou kultúrnych podujatí nielen s účasťou umelcov zo Slovenska. Z diplomatického denníka, preplneného neuveriteľným množstvom kontaktov rôzneho druhu, sa ani veriť nechce, že Ladislav Ballek mal na to všetko k dispozícii 24 hodín ako každý bežný smrteľník... Hodno dodať, že svojou osemročnou vytrvalou a neobyčajne pracovitou činnosťou sa zaslúžil o skutočne pevné základy nadštandardných vzťahov oboch častí bývalého Československa, ku ktorému mal náš pisár ten najvrelší vzťah. Podarilo sa mu jemu vlastným spôsobom sformulovať aj niečo ako osobné diplomatické krédo: „Umením diplomata je srdce ľudí osloviť, preto diplomat musí byť aspoň sčasti aj básnikom, nielen rečníkom. Uvažovanie v súvislostiach najširších a najhlbších je najdôležitejšie.“ str. 173-174.

V obsiahlom texte je okrem prevažujúcich vecných, faktických údajov aj celý rad ďalších pozoruhodných reflexií, súvisiacich vcelku logicky aj s predchádzajúcou prozaickou aktivitou. Celej takmer 700-stranovej knihe by však prospel napr. menný register, čo by bola v istom zmysle sizyfovská práca zo strany editora, ale mohol sa pokúsiť aspoň o zostavenie zoznamu skratiek, ktorých je v diplomatickom denníku pomerne veľké množstvo a do istej miery sťažujú uvedomenie si náležitých súvislostí zo strany čitateľa. Čo je však podstatne smutnejšie, je skutočnosť, že vydavateľstvo absolútne podcenilo redaktorskú prácu s touto obsahovo výnimočnou knihou. Za celý čas zaoberania sa recenziami sa mi nestalo, aby vyšla kniha s toľkým množstvom gramatických, štylistických i vecných chýb, ktoré by sa dali rátať nie na desiatky, ale až na stovky! Z priestorových dôvodov uvádzame len jeden príklad z nepreberného množstva – na str. 200 je trikrát uvedený pojem Osvedčím namiesto Osvienčim...Taká osobnosť, akou Ladislav Ballek nesporne je, si takýto nepochopiteľne ignorantský spôsob zo strany známeho a zavedeného vydavateľstva vonkoncom nezaslúži.