Perly, ktoré svojim majiteľom šťastie nepriniesli (2)

Greta Tugendhatová sa priatelila s Hermínou Stiassnou, takisto manželkou textilného továrnika. Často sa navštevovali, hoci mali absolútne rozdielny vkus. Tugendhatovci vo svojej funkcionalistickej vile nepripustili nijakú dečku či vázičku. Greta napriek tomu, že v secesnom dome vyrastala, nemala rada tento štýl a Fritz ho priam neznášal. Čím menej a čo najjednoduchšie. Zato Hermína...

Pohoda Stiassnych trvala iba desaťročie

V Malackých sa narodil 21. januára 1890 rodine Alfreda Wiesnera, židovského obchodníka s papiernickým a kancelárskym tovarom syn Ernst. Jeho starý otec Lazar pracoval ako nižší úradník na panstve v službách Mikuláša XIII. Pálfiho. Keď mal Ernst osem rokov, presťahovali sa do Brna netušiac, čo ich tam čaká. Brat Gustáv zahynul na bojisku prvej svetovej vojny v Holíči, matka zomrela na tuberkulózu, otca a zvyšných troch súrodencov povraždili v nacistických koncentračných táboroch v Poľsku.


Strohé vonkajšie steny Stiassneho funkcionalistickej vily.

Ernst či Arnošt sa zachránil tým, že v roku 1938 emigroval do Veľkej Británie. To už bol známy architekt. Navrhol a zrealizoval desiatky budov (jednu továreň aj v Bratislave). Na viacerých projektoch spolupracoval s najvýraznejším predstaviteľom česko-slovenského funkcionalizmu Bohuslavom Fuchsom (autorom elegantnej zotavovne Morava v Tatranskej Lomnici či nedávno obnoveného termálneho kúpaliska Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach).

V roku 1927 si u Wiesnera objednal stavbu reprezentačného rodinného sídla textilný továrnik Alfred Stiassni. Po necelých dvoch rokoch sa mohol so svojou manželkou Hermínou a dcérou Zuzanou nasťahovať do brnianskej prestížnej štvrti Pisárky. Celková výmera pozemku presahovala 32-tisíc štvorcových metrov, samotnú dvojpodlažnú vilu s plochou 562 štvorcových metrov nie je z ulice vidieť.

Stojí tu tiež šesť menších hospodárskych budov. Pretože rodina Stiassnych bola športovo založená, nechýba tu ani bazén, tenisový kurt, veľká telocvičňa, v kúpeľni manželov rebrina či stajňa pre štyri kone. O skleník a rozsiahlu záhradu sa kedysi staralo štrnásť záhradníkov. A dnes? „Máme tu občas brigádnikov,“ odpovedia sprievodcovia. Veru to aj na smutných kvetinových záhonoch vidieť.

Alfred Stiassni s jedinou dcérou Zuzanou v záhrade.
Portrét Herminy Stiassnej (1889 - 1962).

Exteriér hlavnej budovy zodpovedal Wiesnerovým predstavám o ideálnej rodinnej stavbe: strohá až puristická budova, plochá strecha, veľké terasy, rovné fasády okrášľujú iba okenné a vstupné kamenn
é obruby. Človek, ktorý očakáva takúto jednoduchosť aj v interiéri, zažije po vstupe do domu šok. Tam už totiž vládol vkus Hermíny, ktorá bola ako dcéra uhľobaróna zo severných Čiech naučená na „zámocký“ štýl. Modernému architektovi museli vstávať vlasy dupkom, keď podľa jej návrhov riešil vnútorné zariadenie. No vzbúril sa až potom, ako pani továrniková vyslovila želanie, aby vybudoval v záhrade umelú jaskyňu Grotto.

Vstupnú halu zdobí masívne drevené schodište, tmavý renesančný a barokový nábytok, či už pravý alebo cenné imitácie. Noblesne zariadené salóny s kópiami či originálmi obrazmi flámskych maliarov, čínske vázy, bronzové lustre, veľké pľuvadlo zo 16. storočia dovozené z Talianska a kozuby z ónyxu, pravda za mriežkou sa schováva radiátor ústredného kúrenia.

Na poschodí nájdete trojpriestorové apartmány, zložené zo šatníka, kúpeľne a spálne pre zmenu s empírovým nábytkom. Manželia, ako sa to vtedy vo vyšších spoločenských vrstvách vyžadovalo, mali samostatné spálne, ale spojené dvojkrídlovými dverami.

Pôvodný mosadzný luster.

Takzvaná Castrova kúpeľňa v Stiassneho vile

Časť vily určená pre rodinu majiteľa je dôrazne oddelená od tej pre služobníctvo, ale zase tak, aby bolo 24 hodín denne k dispozícii. Bývalo tam desať ľudí, ďalšie tucty v priľahlých budovách alebo ráno dochádzali z mesta.

Prekvapujú kovové žrde všade na voľných stenách prvého poschodia. Sprievodca nám podáva dobové fotografie, ktoré pri nedávnej rekonštrukcii vily veľmi pomohli. Pani Hermína maľovala. Nevieme, či dokonale, ale určite veľa a často. Rada tiež fotografovala a svoje výtvarné dielka spolu s najnovšími vzormi látok z manželových fabrík vešala na tieto tyče ako v galérii. Pravidelne pozývala hostí, aby ich mal kto vynachváliť. Veľa sa  z obrazov nezachovalo, lebo rodina Stiassnych emigrovala cez Brazíliu do USA, keď bolo jasné, kto bude v Čechách a na Morave rozdávať karty a nemilosrdne rozhodovať aj o ďalšom osude Židov.

Osudy vládnej vily
 

Po obsadení Brna Nemcami sa začala pohnutá história aj vily na Hroznovej ulici. Príslušníci Wehrmachtu ju už 17. marca 1939 zabrali. Neskôr tu zriadili kasíno a ubytovňu pre dôstojníkov. Keď 26. apríla 1945 oslobodili mesto jednotky 2. ukrajinského frontu maršala Rodiona Malinovského, červenoarmejci „navštívili“ aj toto miesto. Asi ho až tak dramaticky nezničili, ako sa dodatočne tvrdilo, lebo 12. až 16. mája tu ubytovali prezidenta Edvarda Beneša s manželkou Hanou na ich triumfálnej ceste z Košíc do Prahy. Odvtedy budove prischol názov „vládna vila“.


Jeden zo salónov na prízemí Stiassneho vily.

Po vojne sa tu vystriedalo viacero významných návštevníkov, ako bol Nikita Chruščov, Fidel Castro, opakovane Lubomír Štrougal. Po novembri 1989 tu otvorili štvorhviezdičkový hotel a strechu nad hlavu tu našli napríklad tenistky Arantxa Sánchezová a Monika Selešová, starosta New Yorku Rudy Giuliani, slávny Bill Gates či prezident Václav Klaus s manželkou Líviou.

Rodák z Malaciek architekt Ernst Wiesner (1890 - 1971).

Ernst Wiesner cez vojnu spolupracoval s Benešovou exilovou vládou v Londýne, potom s veľvyslanectvom ČSR vo Veľkej Británii. Načas sa vrátil do Brna, ale po februári 1948 sa nadobro odobral do Anglicka. Prednášal v Liverpoole architektúru, naprojektoval tam viacero verejných budov. Kontakty s Brnom opäť nadviazal v polovici 60. rokov. Udelili mu medailu Univerzity J. E. Purkyně a čestný doktorát. Rozvíjajúce sa vzťahy medzi liverpoolskou a brnianskou univerzitou architekta nadchli tak, že zamýšľal venovať ročne tisíc libier ako štipendium pre českých študentov a pedagógov na štúdium v zahraničí. Po roku 1968 sa však zmenila politická klíma. K tomu sa pridala choroba, ktorá architekta pripútala na invalidný vozík a ktorej Wiesner podľahol 15. júla 1971.

Manželia Stiassni ho na svojej životnej púti predstihli už začiatkom 60. rokov, svoj posledný domov si našli v Beverly Hills v Kalifornii. Ich dcéra Susanne Martinová síce v roku 1995 podala reštitučnú žalobu o vydanie tejto nehnuteľnosti, ale pre komplikácie pri určení súdobého vlastníka sa celá záležitosť tak pretiahla, že sa jediná dedička o vilu prestala zaujímať a v roku 2005 naposledy vydýchla.

O dva roky na to česká vláda rozhodla o prevode celého areálu Národnému pamiatkovému ústavu. V rokoch 2012 až 2014 tu prebehla náročná rekonštrukcia. Odvtedy je vila prístupná verejnosti a pracuje tu aj Metodické centrum modernej architektúry.

Jurkovičova vila pri lese
 

Štvrtú perlu medzi vilami sprístupnenými verejnosti v Brne si začiatkom 20. storočia postavil architekt zvučného mena, rodák z Turej Lúky pri Myjave Dušan Jurkovič. Od roku 1889 pôsobil na Morave, dodnes turisti obdivujú jeho secesné stavby s folklórnymi inšpiráciami na Pustevnách v Moravsko-sliezskych Beskydách, v kúpeľoch Luhačovce či prestavbu zámku v Novém Městě nad Metují.

Záhradná fasáda Jurkovičovej vily v Žabovřeskoch, dnes súčasť Brna.

Pred rokom 1906 zakúpil lesný svah nad riekou Svratka vtedy ešte v prímestskej obci Žabovřesky a začal tam stavať honosnú vilu, pri ktorej síce použil tradičnú hrazdenú konštrukciu, ale s moderným stavebným materiálom.

Novým výrazovým prvkom bol arkádový vstup s terasou z troch druhov drsného kameňa. Hmota vily je členená arkiermi a nepravidelnou zostavou štítov sedlových striech, ktoré nechal Jurkovič vyzdobiť ornamentmi s ľudovými motívmi.

Slovenský architekt Dušan Jurkovič (1868 - 1947).

Interiér rozdelil na vstupnú reprezentačnú časť prízemia s výstavnou sálou a pracovnú časť na poschodí so súkromnými obytnými priestormi na oboch podlažiach. Zjednocujúcim princípom je centrálna schodisková hala, ktorá podľa anglického vzoru spája všetky priestory.

Slávnostne už 26. septembra 1906 otvorili vo vile expozíciu nazvanú Dušan Jurkovič, výstava architektúry a umeleckého priemyslu, ktorú usporiadal brniansky Klub priateľov umenia. Po skončení výstavy, niekedy na jeseň toho roku, sa sem nasťahovala Jurkovičova rodina. Spolu s manželkou Boženou a troma synmi ako v ľudovej rozprávke – Jurajom, Jánom a Pavlom, v mladosti s úspešným automobilový pretekárom, tu bývali až do roku 1919, keď sa natrvalo vrátil na Slovensko. To uznávaného architekta pochopiteľne potrebovalo ako soľ.

V Bratislave si na Lermontovej ulici postavil vlastný dom spolu s ďalšími štyrmi pre predstaviteľov novej slovenskej inteligencie. Do nich sa však nedostanete, vlastnia ich súkromníci.

V 20. a 30. rokoch brnianska vila často menila vlastníka, až ju roku 1938 kúpila rodina Švancarovcov. V 50. rokoch dom úrady označili za nadrozmerný a tak jeho majitelia museli prijať ako nájomníkov ďalšie dve rodiny. Suterén nechal štát prestavať na atómový kryt. To už sa autor Štefánikovho pomníka na Bradle, národný umelec Jurkovič nedozvedel, lebo zomrel v Bratislave 21. decembra 1947.

 Interiér v Jurkovičovej vile.

V roku 2006 český štát odkúpil dom pri Svratke od potomkov Švancarovcov a zveril ho do správy Moravskej galérie v Brne. S prispením nórskych fondov prebehla v rokoch 2009 až 2010 generálna obnova. Od apríla 2011 vilu sprístupnili verejnosti aj so stálou expozíciou Jurkovičovej tvorby. Táto perla s novým leskom, hádam najbližšia slovenskému naturelu, vhodne zapadá do pestrého diadému architektonickej moderny Brna.

Foto: Martin Krno a archív autora

Perly, ktoré svojim majiteľom šťastie nepriniesli (1)