Perly, ktoré svojim majiteľom šťastie nepriniesli (1)

Počet zobrazení: 4880

Začiatkom júna v Brne opäť pootvorili perlorodku svojho architektonického dedičstva. Po náročnej dvojročnej rekonštrukcii sprístupnili verejnosti secesnú vilu, v ktorej od obdobia pred prvou svetovou vojnou až po okupáciu Čiech a Moravy nemeckými nacistami bývala rodina vtedajšieho magnáta textilného priemyslu Alfreda Löw-Beera.

Ide už o štvrté reprezentačné rodinné sídlo v moravskej metropole, ktoré dnes patrí štátu a ktoré milovníci originálnej architektúry z prvých troch desaťročí minulého storočia môžu obdivovať každý víkend, presnejšie v piatok až nedeľu. Hromadné zájazdy, nanajvýš 25 ľudí, sa však musia pre veľký záujem nahlásiť dopredu (dá sa aj elektronicky). V prípade najslávnejšej vily Tugendhat prinajmenšom dva mesiace pred plánovanou vizitou.

01_priecelie_secesnej_vily_alfreda_low_beera_do_zahrady.jpg
Priečelie secesnej vily Alfreda Löw Beera do záhrady.

Osobná dráma Alfreda Löw-Beera
 

Začiatok minulého storočia priniesol do Brna búrlivý rozvoj priemyslu a obchodu, ktorý pokračoval aj po prvej svetovej vojne. Spolu s ním nabral nový dych spoločenský život, ktorý si vyžadoval určitú kultúrnu úroveň a noblesu. Preto sa tu začalo rozšafne stavať. Verejné budovy, divadlá, banky, školy, sídla firiem, ale i ukážkové rodinné vily pre nastupujúcu buržoáziu.

Takú vilu si nechal v domovej zástavbe postaviť v roku 1903 textilný priemyselník Moritz Fuhrmann na Sadovej ulici (dnes Drobného) blízko medzinárodného veľtrhu. Budovu v štýle secesie pravdepodobne projektoval viedenský architekt Alexander Neumann. Fuhrmannovi dediči ju v auguste 1913 predali aj s rozsiahlou záhradou a vinicami Alfredovi Löw-Beerovi, ktorý dom nechal začiatkom 30. rokoch upraviť podľa návrhu takisto viedenského architekta Rudolfa Baumfelda.

Alfred sa narodil vo Viedni v rodine židovských podnikateľov, ktorí prišli na Moravu už v 17. storočí a neskôr sa výrazne podieľali na priemyselnom rozvoji krajiny. Oženil sa s Mariannou Wiedmannovou a mal s ňou tri deti. Druhou v poradí bola Gréta, o ktorej ešte bude reč. V Brne vlastnil viacero domov a v mestečku Svitávka (okres Blansko), kde mal tiež svoje podniky, honosnú malú a veľkú vilu.

04_vstupna_hala_s_drevenym_schodistom.jpg02_trezor_ktory_ostal_po_alfredovi_low_beerovi_zial_prazdny.jpg

Trezor, ktorý ostal po Alfredovi Löw Beerovi, žiaľ, prázdny.

Vstupná hala s dreveným schodišťom vo vile Löw Beer.

V roku 1939 väčšina rodiny ušla pred nacistickým terorom do Veľkej Británie, ale Alfred zostal, aby zachránil čo najviac z rodinného majetku. A to nemal urobiť. Prvý raz ho zatkli 15. marca 1939 ešte pred príchodom nacistov českí četníci, ale po vypočutí ho nechali odísť. Ďalší deň Alfreda odviedli do väznice Policajného riaditeľstva v Brne, odkiaľ ho zase prepustili. Na Veľkú noc sa pokúsil uniknúť z protektorátu pod falošným menom. Nepodarilo sa mu to. Jeho mŕtvolu našli neďaleko pohraničnej železničnej trate pri Stříbre. Podnikateľove osudy tesne pred smrťou boli veľmi dramatické, dodnes sa ich nepodarilo spoľahlivo neobjasniť.

Svet brnianskej buržoázie
 

V roku 1940 zhabala vilu nemecká tajná polícia – gestapo. V roku 1946 nad objektom ustanovili národnú správu a v roku 1954 sa definitívne stala majetkom československého štátu. Od roku 1962 tu až päťdesiat rokov sídlil domov mládež. V roku 2012 sa začala pamiatková obnova. Na rozdiel od ostatných víl sa pôvodný nábytok nezachoval. S výnimkou fingovaného stolčeka s lavórom na umývanie rúk v prízemnej jedálni a trezoru, v ktorom však sklamaní reštaurátori po zložitej operácii pri jeho otváraní nenašli ani korunu.

Neexistujú ani fotografie zachytávajúce interiér vily. Ostali však vnútorné drevené schodištia, železné zábradlia, mosadzné svietidlá a dômyselné kľučky, secesné dvere, dali sa tiež zrekonštruovať parkety a drevené obloženia. Za prehliadku stoja aj krásne vynovené trámy na pôjde s konštrukciou vežičky či svetlík, ktorý zhora dodáva ústrednej sále príjemné osvetlenie.

V novo vymaľovanej vile v najbližších týždňoch nainštalujú stálu expozíciu s názvom Svet brnianskej buržoázie medzi Löw-Beerom a Tugendhatom. V desiatich miestnostiach predstavia kapitoly dejín architektúry a životného štýlu meštianstva v Brne od druhej polovice 19. až do začiatku 20. storočia.

03_zahrada_medzi_vilami_low_beer_a_tudendhat_s_colnym_domcekom_kde_je_kaviaren_a_komorne_vystavne_priestory.jpg
Záhrada medzi vilami Löw Beer a Tugendhat.

Svoje čaro má aj zrekonštruovaný bývalý colný domček v rozsiahlej záhrade, kde už v prízemí funguje kaviareň Lev a medveď a na poschodí sa budú striedať výstavy. Poschodová budova stála na polceste do hornej vily Tugendhat. Kedysi sa tam v zime sánkovali Alfredovi deti a vnuci. Sluha ich potom vytlačil hore kopcom. Keď sa už ako väčšie spúšťali na lyžiach, namiesto vleku slúžilo zlatej mládeži oteckove auto, ktoré so šoférom raz-dva prekonalo pár zákrut vo vilovej štvrti.

Domček s piatimi izbami


Alfredova dcéra Greta nemala s priemyselníkom Hansom Weissom šťastné manželstvo, ktoré prežili zväčša v Nemecku. Po šiestich rokoch sa rozviedla a hneď sa išla vydávať za priateľa z detstva Fritza Tugendhata. Jeho rodina bola spoluvlastníkom viacerých vlnárskych závodov v Brne.

Ako veno nechal Alfred na milovanú dcéru prepísať hornú časť svojej záhrady vo štvrti Čierne polia a daroval jej na výstavbu nového domova šek, ktorý nemal horný limit. Ktovie, vari cítil spoluzodpovednosť za to, že jej predtým „odporúčal“ za manžela neznesiteľného Weissa.

05_vyhlad_na_panoramu_historickckeho_jadrau_brna_z_terasy_vily_tugendhat._2_2.jpg
Výhľad na panorámu historického jadra Brna z terasy vily Tugendhat.

Budúci mladomanželia požiadali Ludwiga Miesa von der Rohe, ktorého funkcionalistické diela Gréta v Berlíne obdivovala, aby im postavil „malý domček s piatimi izbami“. Budúci riaditeľ slávnej umeleckej školy Bauhaus, dnes považovaný za jedného z otcov modernej architektúry 20. storočia, pricestoval do Brna. Tam ho fascinovala poloha pozemku s výhľadom na historickú panorámu mesta, ako aj ockov rozprávkový šek. Tiež s milým prekvapením zistil, že miestne staviteľstvo je na vysokej úrovni, a tak za generálneho dodávateľa zvolil brniansku firmu Morica a Artura Eislerovcov.

06_manzelia_greta_a_fritz_tugendhatovci.jpgNasledujúci rok sa začalo stavať a po štrnástich mesiacoch – v decembri 1930 sa Tugendhatovci mohli nasťahovať. Celkové náklady i s vnútorným zariadením a úpravou záhrady sa vyšplhali na päť miliónov prvorepublikových korún, čo by vtedy stačilo na vybudovanie tridsiatich bežných rodinných domov. Pravda, technológia stavby bola jedinečná, prírodný materiál doviezli z rozličných kútov sveta.
                                                        Manželia Greta a Fritz Tugendhatovci.

Mies osobne navrhol aj nábytok, časť presunul z úspešného nemeckého pavilónu na Expo Barcelona 1929, ktorý tiež projektoval. Keď sa prechádzate dnes po vile, ťažko sa zmierite s aktom, že všetko to zariadenie, originály či kópie, pochádza z konca 20. rokov minulého storočia. Stále vám pripadá ako absolútne moderné. Nie raz tu boli producenti z Hollywoodu, aby stále futuristicky vyzerajúci mobiliár „okopčili“ a potom použili vo svojich filmoch. Aj v tomto bol Mies geniálny.

Fenomény trojpodlažnej budovy
 

Od vstupnej haly a terasy, ktoré vydláždili kvalitným travertínom z talianskeho Tivoli, piatich izieb určených pre rodinných príslušníkov (dvaja chlapci mali spoločnú) a vychovávateľku i s kúpeľňami, cez obývaciu, pracovnú a reprezentačnú časť na prvom poschodí, ktorú tvorí v podstate iba jeden priestor oddelený prepážkami, až po technologické vybavenie v prízemí.

Greta napriek tomu, že bola astmatička, náruživo fajčila. A tak na prvé poschodie vháňali cez prieduchy v podlahe a stenách špeciálne upravený vzduch, ktorý sa filtroval, v prípade potreby zvlhčoval, zohrieval alebo v horúcom lete chladil.

10_onyxova_stena_s_miesovou_sedackou_barcelona_povodne_vystavovanou_na_expe_v_roku_1929.jpg
Ónyxová stena s Miesovou sedačkou Barcelona, pôvodne vystavovanou na Expo v roku 1929.

Vari najslávnejší exponát – stena z marockého ónyxu – stál 200-tisíc korún. Niekedy, keď zapadá nad Brnom mimoriadne žiarivé slnko, stena mení farbu do zlata a prepúšťa cez seba oranžové svetlo. Po vojne seriózne hrozilo, že ju rozrežú na desiatky náhrobných kameňov.

09_replika_povodneho_okruhleho_stola_s_ebenovou_stenou_ktora_zmizla_na_7o_rokov.jpgReplika pôvodného okrúhleho stola s ebenovou stenou, ktorá zmizla na sedemdesiat rokov.

V roku 1940 záhadne zmizla z jedálenského kúta polkruhovitá stena z makassarského ebenu. Sedemdesiat rokov si nik nevšimol, že je v študentskej menze na právnickej fakulte, kde si cez vojnu gestapo zriadilo bar a na jeho obloženie použilo vzácne drevo z Tugendhatu. Keď vilu v roku 2010 začali opravovať, kunsthistorik Miroslav Ambroz stenu vypátral na základe denníka jedného nemeckého vojaka. Aj potomkovia pôvodných majiteľov, keď sa to dozvedeli, išli do kolien.

Kde sedávali Klaus a Mečiar
 

Pôvodný okrúhly stôl a okolo neho originálnych šestnásť stoličiek značky Brno sa nezachovalo, tak vytvorili presné repliky. Takže nejde ani o stôl, na ktorom 26. augusta 1992 podpísal Václav Klaus a Vladimír Mečiar zásady dohody o rozdelení Československa (ten ako nepôvodný segment premiestnili do brnianskeho múzea).

Na sklonku druhej svetovej vojny pri bombardovaní Brna spojencami jedna bomba padla neďaleko vily. Spôsobila, že sklo šiestich zo siedmich megaokien (jedno s veľkosťou 5-krát 3,5 metra váži 500 kilogramov) len tak zarinčalo. Dočasne sa zachoval iba jeden oblok, ktorý bol práve stiahnutý. Dodnes sa vďaka stále fungujúcemu mechanizmu dajú dve okná za niekoľko sekúnd zasunúť úplne do podlahy, takže sa dosiahne bezprostredný kontakt s priľahlou záhradou.

V nej dominuje platan, pod ktorým sa premiéri Českej a Slovenskej republiky v ten sparný augustový deň rozprávali medzi štyrmi očami, až kým sa vrátili k svojim delegáciám a Mečiar prekvapivo vyhlásil: „Je lepšie pozrieť sa pravde do očí a prijať ju.“

11_platan_v_tungdhatovej_zahrade_pod_ktorym_sa_hodiny_medzi_styrmi_ocami_v_auguste_1992_rozpraval_klaus_s_meciarom.jpgPlatan v Tungdhatovej záhrade, pod ktorým sa hodiny medzi štyrmi očami v auguste 1992 rozprával Klaus s Mečiarom.

Osudy tejto vily sa podobali ostatným architektonickým skvostom v záhradných štvrtiach Brna. Tugendhatovci v roku 1938 ušli cez Švajčiarsko a Atlantik do Venezuely a s nimi sa terigala aj podstatná časť mobiliára, ktorá sa zase po vojne vrátila do Európy. Na jeseň 1939 brniansku vilu zhabalo gestapo, neskôr si ju prenajal letecký konštruktér obávanej stíhačky Bf-109 Willy Messerschmitt. Na jar 1945 ho vystriedal jazdecký oddiel Červenej armády, údajne na prízemí ustajnili kone a kúrili si zvyškom nábytku, čo dnes viacerí odborníci spochybňujú.

Istý čas netradičná budova slúžila ako súkromná škola rytmiky a tanečnej gymnastiky, potom Štátnemu ústavu liečebného telocviku na rehabilitáciu detí, ktoré mali problémy s chrbticou. V 80. rokoch sa pod vedením syna známeho profesora Bohuslava Fuchsa architekta Kamila Fuchsa uskutočnila stavebná obnova za desať miliónov korún. Jej ostrú kritiku na začiatku 21. storočia vyvrátil historický prieskum, ktorý rekonštrukciu vzhľadom na vtedajšie materiálové a technické možnosti označil za profesionálnu.

Po novembri 1989 sa stavba používala na komerčné účely, ale v roku 1994 ju štát odovzdal Múzeu mesta Brno, ktoré ju 1. júla toho istého roku sprístupnilo ako pamätník modernej architektúry. V roku 2001 zapísali vilu do zoznamu svetového dedičstva UNESCO a v rokoch 2010 až 2012 ju podrobili ďalšej zásadnej renovácii za 6,3 milióna eur doslova na vedeckej báze za účasti 40 odborných poradcov. Veľmi im pomohla Fritzova záľuba vo fotografovaní. Vďaka množstvu jeho fotiek sa dalo detailne zrekonštruovať chýbajúce zariadenie.

Do Caracasu a späť do Európy
 

Tugendhatovcom, ktorí si do exilu okrem nábytku priviezli z obsadeného Československa dvoch synov Ernsta a Heberta a Gretinu dcéru Hanu z prvého manželstva, sa v Caracase narodili ešte dcéry Ruth a Daniela. Po vojne sa všetci presťahovali do švajčiarskeho mesta Sankt Gallen, kde 22. marca 1958 zomrel Fritz a 10. decembra 1970 Greta. Tá však v roku 1969 stihla navštíviť vilu v Brne a pri tejto príležitosti mala aj prednášku v češtine.

08_vila_tugendhat_so_spustenymi_dvoma_oknami.jpg
Vila Tugendhat so spustenými dvoma oknami.

Potomkovia sa na reštitučnom nároku zhodli už neskoro (navrhovali, aby sa o vilu starala osobitná nadácia), pri rekonštrukcii vily však vyšli v ústrety.

Daniela Hammer-Tugendhatová, ktorá býva vo Viedni s manželom a dvoma synmi, sa na jej slávnostnom opätovnom otvorení 29. februára 2012 za prítomnosti prezidenta Václava Klausa ochotne zúčastnila. Rozčuľujú ju akurát zmienky o úspešnom románe britského spisovateľa Simona Mawera Sklenená izba, ktorý sa inšpiroval touto brnianskou vilou a rodinou, ktorá v nej bývala. Ako to už býva, s Tugendhatovcami sa neskontaktoval, no popustil uzdu svojej fantázii a okrem iného pánovi domu pripísal intímny vzťah s akousi prostitútkou a rodinnú priateľku vykreslil ako lesbu.

Režisér Jan Hřebejk sa dokonca chce pustiť do sfilmovania tohto románu práve v priestoroch slávnej vily.

07_ludwig_mies_van_der_rohe_v_roku_1926_pred_pomnikom_r._luxemburgovej_a_k._liebknechta_v_berline_ktory_nacisti_v_roku_1935_zlikvidovali.jpgLudwig Mies van der Rohe v roku 1926 pred pomníkom R. Luxemburgovej a K. Liebknechta v Berlíne, ktorý nacisti v roku 1935 zlikvidovali.

„Pre mňa je to ďalšia krádež,“ povedala Daniela pred troma rokmi v rozhovore pre český denník Mladá fronta Dnes. „Najprv nám nacisti zobrali náš dom a teraz Mawer vzal i náš príbeh. Ten román nie je o našej rodine, ten je proti našej rodine.“ Treba dodať, že pred dvoma rokmi Daniela spolu s manželom reštaurátorom Ivom Hammerom vydala v češtine a angličtine knihu Vila Tugendhat Ludwiga Miese van der Rohe. Rodinný dom Tugendhatovcov.

Miesovi tak ako mnohým iným pokrokovým umelcom po nástupe Hitlera k moci horela pôda pod nohami. Jeho pomník Karla Liebknechta a Rózy Luxemburgovej nacisti ihneď zničili. Zrejme poslednou kvapkou trpezlivosti bolo, keď z führerovej vôle zakázali architektom projektovať ploché strechy. A tak Mies v roku 1938 zmizol z Nemecka a usadil sa v USA, kde ho čakalo pokračovanie skvelej profesionálnej kariéry.

Zomrel 17. august 1969 v Chicagu. Vari ako zadosťučinenie môže znieť, že jeho poslednou stavbou bola Národná galéria v Berlíne. Z predvojnových diel sa, žiaľ, veľa nezachovalo, o to výnimočnejšia je vila v Brne.

Ešte dodajme, že holokaust zasiahol aj rodinu Tugendhatovcov. Fritzova matka mala pri vstupe nemeckých nacistov do Čiech vyše 80 rokov. Nebola už spôsobilá cestovať a tak našla smrť v koncentračnom tábore v Terezíne. V plynových komorách skončila aj Fritzova sestra a deťmi, s ktorými sa jeho synovia hrávali na terase vily Tugendhat.

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984