Reklama

Päťdesiatročná (nie celkom zlatá) Bratislavská lýra

Počet zobrazení: 2134

V posledných týždňoch ma Slovenská televízia dvakrát milo prekvapila. Jednak tým, že začala na druhom programe vysielať inscenácie z tzv. televíznych pondelkov druhej polovice minulého storočia (Hollého Baladu o siedmich obesených, Lutherovho Mária a kúzelníka, Ťapákov Živý bič atď.), ktoré svojho času vynikli nielen vďaka skvelým literárnym predlohám (Leonid Andrejev, Thomas Mann, Milo Urban), ale aj umeleckým spracovaním.  Pod druhým pozitívom ani tak nemyslím novú verziu Ságy rodu Forsythovcov, hoci presahuje bežný štandard našich televíznych programov a starším divákom umožňuje zaspomínať si na historicky prvý seriál vysielaný v našej televízii na rozhraní 60. a 70. rokov. Sú nim podľa mňa seriálovo (pod názvom Zlatá lýra) spracované dejiny významného medzinárodného festivalu populárnej hudby – slávnej Bratislavskej lýry.

zlata_lyra.jpg

Tieto „dejiny“ opäť mohli osloviť predovšetkým staršiu generáciu, ktorá mohla po rokoch v krátkych strihoch opäť vidieť spevácke idoly (popri domácich, ako boli Karel Gott, Waldemar Matuška, Marta Kubišová, Eva Kostolányiová, Karol Duchoň a pod., zo zahraničia Cliff Richard, Gilbert Bécaud, Udo Jürgens, Sandie Shaw, Rita Pavone, Josephina Bakerová atď.), medzi ktorými boli viacerí víťazi eurovíznej speváckej súťaže. Zároveň sme si mohli pri záberoch na exteriér a interiér bratislavského Parku kultúry zaspomínať na kultúrne zariadenie, v ktorom sme absolvovali naše „stužkové“ a zúčastnili sa na mimoriadnych hudobných, tanečných i divadelných podujatiach (vystúpenia orchestrov Duka Elingtona, Chrisa Barbera, predstavenia Lúčnice, Radošincov alebo súťaž o Dunajský pohár). Objekt, ktorý –  na rozdiel od názorov laikov –  mal aj architektonickú hodnotu, bol však pred necelým rokom barbarsky a beztrestne zbúraný. Je zvláštne, že pokiaľ ide o prihrievanie politickej polievočky, sa s retroaktivitou vraj dá narábať (najnovšie podľa opozície v prípade Mečiarových amnestií), retroaktívne však zrušiť krádež podobného typu, akou bol predaj a zbúranie PKO, je nemožné, lebo (na rozdiel od štátneho či mestského) súkromné vlastníctvo je nedotknuteľné.

Doterajších sedem dielov Zlatej lýry však malo jednu chybu. Isteže každé kultúrne podujatie alebo dielo treba vidieť v jeho historickom kontexte, ktorý buď preň vytváral podmienky alebo naopak brzdil zámery tvorcov a organizátorov, ako o tom zasvätene referovali Ivan Stanislav, Igor Bázlik, Stano Bachleda, Pavol  Zelenay či viacerí textári a speváci. Pri sledovaní seriálu však mal človek chvíľami dojem, že umelecká stránka podujatia je druhoradá, zato mimoriadne veľa času sa venovalo sprievodným politickým javom. A tak sme viackrát videli na obrazovke najprv prezidenta Novotného, potom ruské tanky, Husákov prejav a jeho bratanie s Brežnevom či zábery z filmových týždenníkov s radostne sa tváriacimi pracujúcimi. Zaiste po okupácii dochádzalo pri festivale k poľutovaniahodným politickým zásahom kvôli textom niektorých piesní. Umelci boli totiž poslední, ktorí sa zmierili s ukončením  „obrodného procesu“ a niektorí prihorliví a obmedzení politickí funkcionári videli strašiaka pravice v každom slovíčku. Na druhej strane si je treba uvedomiť, že Lýra nevznikla ako platforma pre protestsongy, ale ako podujatie „zábavnej“ hudby. Preto aj smiešne vyznelo tvrdenie jedného z textárov, že režim sa snažil zabezpečiť, aby duch prezentovaných piesní bol optimistický. Vari v San Reme či v eurovíznej súťaži sa spievalo v pesimistickom a spoločensko-kritickom duchu? Azda jedinou výnimkou bola pieseň o Slobode (Ruže v mori), ktorú interpretovala Španielka Masiel (ktorá potom prišla aj do Bratislavy), no ťažko povedať, či ňou v roku 1969 reagovala na okupáciu Československa alebo skôr na potlačenie študentskej ľavicovej revolty vo Francúzsku. Ostatne text piesne, že ľahšie než slobodu možno nájsť ruže v mori, je aktuálny dodnes  pre všetky typy politických režimov. A to aj tých, ktoré sa tvária ako vzor demokracie a ochraňovatelia slobody tam, kde sa im len zachce.

Možno, že priveľa politikárčenia v tomto inak hodnotnom seriáli sa dá pripísať na vrub českým spoluautorom dokumentárnej série, pretože žijú v krajine, kde ak niekto nájde len štipku pozitíva na bývalom režime, už sa nezbaví nálepky boľševika.

Fotozdroj: rtvs.sk

Priemer: 4.6 (34 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama