Reklama

Paríž – večné mesto na Seine

Doslov ku knihe Ľuboša Juríka
Počet zobrazení: 1270
jurik_pariz.jpgParíž očami dažďa je akési multižánrové dielo o Paríži: prvú časť tvorí autentický denník autora, ktorý pred rokmi študoval na Univerzite Sorbonne, v druhej časti – po mnohých rokoch – sa vracia do Paríža najprv ako turistický sprievodca a potom viackrát ako člen parlamentnej a vládnej delegácie SR. Tretiu časť tvoria Juríkove poviedky, ktoré napísal o Paríži: Barón Tulák, Tučná Margot a Už o tom nehovorme. Vo štvrtej časti sú obsiahle dialógy s poprednými francúzskymi spisovateľmi: Louis Aragon, Francoise Saganová, držiteľ Nobelovej ceny Jean-Marie Gustav Le Clézio, Georges Simenon, Romain Gary, Hervé Bazin, Pierre Gamarra, Armand Lanoux a Emanuel Roblés.

Ľuboš Jurík: Paríž očami dažďa
Vydavateľstvo AlleGro, 2016, 296 strán.
Grafická úprava, návrh obálky
a fotografie Karolína Juríková)

 

  • Gramatika lásky

Paríž. Priateľ či milenka? Vo francúzštine a slovenčine je rodu mužského, v češtine ženského. Ľuboš Jurík má v tejto knižke 24-krát slovo láska. U neho to však nie je láska k mestu, ale láska v meste. Verné gramatike vášeň, opojenie, túžbu vyjadrujú najmä texty české, menej slovenské. A predsa tomu podľahol aj Jurík: jeho Paríž je mesto omamné a opojné.

Francúzsko je v slovenčine stredného rodu. Teda čosi neutrálne. Ani on, ani ona. V čeština naopak. Francie je príťažlivá, ženská. A poézia uplynulých stáročí? Zpěvy sladké Francie. Voláme Vive la France! a okamžite sa nám vybaví krásna Marianne, symbol Francúzska. Čo môže byť ženskejšie, než táto decentne odhalená bojovníčka, ktorá zišla z barikád revolúcie a stala sa stelesnením republiky?

Aj Jurík má v knihe krásnu Mariannu. Ako inak: Slovenku.

  • Parížania tvorcami dnešnej Európy

Aká by bola dnešná Európa bez Diderota či Rousseaua? Bez roku 1789 v Paríži? Aká by bola Európa – a osobitne Nemecko – bez Napoleonových ťažení? Aká by bola kultúra Západu bez parížskych parnasistov na konci 19. storočia? Ako by vyzeralo moderné umenie bez Montmartru, bez surrealistov, kubistov...? Ak sa pozrieme na veľkú politiku, aký rozsah by mala amerikanizácia Európy (nielen kultúry) bez francúzskej angažovanosti? A bez známej rusko-francúzskej príťažlivosti vari od 18. storočia? Aj mapa Československa a obzvlášť Slovenska a jeho južných hraníc by po prvej svetovej vojne – a teda aj dnes –  vyzerala inak. O tom veľa zasväteného hovorí v rozsiahlom rozhovore Ľuboša Juríka svedok a spolutvorca doby Louis Aragon.

  • Posolstvo z Paríža svetu: La liberté

Ľuboš Jurík napísal svoju knihu (či postupne písal jej jednotlivé časti) skôr, než došlo v Paríži k tragickým udalostiam roku 2015. Vtedy zaznamenal, čo mu povedala Marianna: ... už to nie je také rozšafné a príťažlivé mesto, ako bolo kedysi: žije v ňom priveľa prisťahovalcov zo severnej Afriky, najmä Arabov, ktorí vnášajú do mesta kriminalitu, náboženskú neznášanlivosť a netoleranciu. Dnes atentáty nemožno obísť mlčaním. Ide v skutočnosti o dve rozličné veci: jednou je debata o slobode médií a o hraniciach tejto slobody. Táto debata je potrebná a môže priniesť rôzne názory. To je demokracia. Druhou, úplne inou vecou je incident zo 7. januára. Nemá nič spoločné s touto debatou. Je to jednoducho vražda a jej aktéri sú masovými vrahmi. Nebol to izolovaný zločin. Útok na ktorékoľvek Francúza vnímame súčasne ako útok na celú Európu a teda aj na nás. Princípy demokracie môžeme brániť len spoločne. Všetci spoločne nesieme zodpovednosť za pokoj a bezpečnosť. V tom je zmysel európskej jednoty. Na druhej strane zmyslom jednoty je aj spomínaná permanentná debata o našich spoločných európskych hodnotách. Nie som Charlie Hebdo a ten časopis sa mi nepáči. Napriek tomu pripomínam, že Francúzi dali svetu aj Voltaira a jeho slávny výrok:

„Je ne suis pas d’accord avec ce que vous dites, mais je me battrai pour que vous ayez le droit de le dire.“ (Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť vaše právo povedať to.)

Do kondolenčnej knihy na veľvyslanectve Francúzskej republiky som 7.  januára 2015 napísal:

Francúzsko je naša vlasť. Je dávnym domovom našej kultúry, našej civilizácie. Základným pojmom, ktorým Francúzsko prispelo k demokracii Európy, je la liberté. Nie liberté absolue, neohraničená zákonmi spolužitia, ktorá umožňuje aj zabíjať. Liberté – sloboda, ktorá neubližuje. Túto slobodu Francúzsko dnes obraňuje pre celý západný svet. Cítime s obeťami a pripájame sa k tým, ktorí bojujú proti intolerancii, proti násiliu, proti teroru. La liberté démocratique zvíťazí!

A 14. novembra: Excelencia, dovoľte nám, aby sme vyjadrili svoju hlbokú sústrasť a smútok po tragédii, ktorá postihla Vašu krásnu krajinu. Uistite sa, pán veľvyslanec, že zdieľame vašu bolesť a smútok a cítime so všetkými tými, ktorí trpia, lebo stratili svojich drahých rodinných príslušníkov a priateľov. Naše myšlienky sa uberajú k nevinným obetiam masových vrahov.
Francúzsko je naša vlasť. Je oddávna domovom našej kultúry, našej civilizácie. Jeho osud je tiež naším osudom.

  • Nemci a Francúzi

Zakorenilo sa dvoje predstáv. V 19. a prvej polovici 20. storočia to boli odvekí a nezmieriteľní nepriatelia. Od polovice 20. storočia podnes súrodenci, i keď veľmi odlišní, jadro jadra európskej integrácie. Táto premena bola azda najdôležitejším úspechom zjednocovania Európy, ktoré sa začalo najmä vďaka Francúzovi Jeanovi Monetovi, ktorý spolu s Robertom Schumanom vymyslel Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ a necelé tri roky mu predsedal. Dokázal posadiť za jeden stôl víťazov a porazených, dokázal oboch presvedčiť, že sú spoločnými víťazmi, lebo porazeným je nacizmus. A pritom zabezpečil spoločnú kontrolu strategických surovín, bez ktorých vtedy viesť vojnu nebolo možné.

Zabúdame na ich dávnu spoločnú cestu dejinami Európy. V histórii Frankov vnímame ranostredovekú minulosť Francúzov a germánskych Frankov, ktorá sa dotkla aj západnej časti dnešného Slovenska.

  • Vagón 1988

Tu si dovolím aj osobnú spomienku na moju prvú francúzsku cestu. Necelých päť mesiacov po bratislavskej sviečkovej demonštrácii a 15 mesiacov pred 17. novembrom 1989 vyštartoval z Bratislavy neobvyklý spací vagón: po desaťročiach zadrôtovaných hraníc (jeden nepriepustný plot sme mali len toť pri Bratislave – priamo pod Karlovou Vsou) sa podarila neuveriteľná akcia. Vagón nám mal za 16 dní, ako sa vraví – a v tomto prípade doslova – ukázať Európu z rýchlika. Trasa bola Rakúsko - Taliansko - San Marino - Francúzsko - Holandsko - Nemecko (vtedy ešte „západné“ na rozdiel od komunistickej tzv. Nemeckej demokratickej republiky). Večer vagón pripojili k nejakému rýchliku, ráno ho odpojili, mali sme deň pre neznáme mesto a večer zasa ďalej. Výnimkou boli 4 dni v Paríži.

Na Place du Marché Sainte-Catherine číslo 7 v čarovnej štvrti Marais nemusíme zvoniť. Na dverách je štítok s naším menom a majiteľ nám dáva kľúč. Cíťte sa ako doma. To mu dokážeme splniť.

Výraznou súčasťou nášho Paríža je Reinhard von Nagel, výrobca historických čembál – facteur de clavecins z rue Bouvier.  Zoznámili sme sa kedysi v 60. rokoch, keď na Bratislavské hudobné slávnosti doviezol autom nástroj i čembalistku Emer Buckley. To v ich druhom byte sme našli domov na pár neuveriteľne intenzívnych dní.

Otvárame okno na prvom poschodí a vdychujeme Paríž. Flautista a zjavne jeho syn zbierajú do puzdra mince a odchádzajú, o chvíľu sa na druhom konci rozloží mladý verklikár, druhý spieva staré parížske pesničky. Námestíčko nie je väčšie ako hrsť. Je na ňom osem stromov a dve lucerny, viac sa nezmestí. Ale čo života tu je! Štvorec, na každej strane dva domy, ale uživia sa tu dve reštaurácie a kaviarnička, všetky plné hlboko do noci. Napokon predsa len záverečná. Personál skladá stolíky a odnáša stoličky, lavičky pod stromami sa zaplnia tými, ktorým vlahá noc nedovolí odísť. Zarastení dedkovia sem-tam prehodia slovo, babky živo klebetia, je zrejmé, že do postele sa dostanú až nadránom. Milenci celé hodiny len tak sedia a držia sa za ruky. Vnímam, že po niekoľko dní sa obraz nemení, zrejme ani po niekoľko rokov, či vari po generácie... Čo som tu ani raz nevidel, boli opilci.

Doobeda prichádzajú dvaja smetiari s malým autíčkom, černoch s metlou, beloch vyberá koše veľkou rukavicou. Na hornom konci sa o chvíľu objaví muž v čiernej čapici, otvorí kohútik hydrantu a vodu nechá jednoducho tiecť: nech si dlažbu umýva sama.

Nie ďaleko odtiaľto je Bastilla, ale aj katedrála Notre Dame, po nábreží Seiny okolo Louvru, záhrad Tuileries, na druhom brehu po Quai d´Orsay, kde sa uskutočňuje veľká a zložitá zahraničná politika Francúzska, na Champ-de-Mars – Martove polia s Eiffelovou vežou, na opačnom konci parku Place Joffre s École Militaire so sochou maršala, hrdinu od Marne a Verdunu, na pamätníku mi chýba zmienka, že v júli 1916 Joffre dojednal s Milanom Rastislavom Štefánikom vytvorenie čs. armády vo Francúzsku... o tri mosty ďalej ten, ktorý sa nazýva Mirabeau: nepamätám si, či som kedysi ako školák skôr čítal o revolúcii, ktorá sa rodila okolo Bastilly, alebo o moste, ktorý zvečnil Guilaume Apollinaire. Práve toto bol môj Paríž ranej mladosti:

Sous le pont Mirabeau coule la Seine
Et nos amours
Faut-il qu'il m'en souvienne
La joie venait toujours après la peine

...

Pod mostom Mirabeau plynie Seina
A naše lásky

Ak spomienka mi na ne dovolená
Radosť bývala vždy bôľom vykúpená ...

či neskorší Feldekov preklad

Popod most Mirabeau sa Seina valí
Aj naše lásky
Pomaly aby sme len spomínali
Veselý bude zajtra kto dnes žiali

A nedá mi nepridať preklad Jaroslava Seiferta

Pod mostem Mirabeau své proudy Seina valí
A naše lásky

Když je již třeba bychom vzpomínali
Radosti vždycky bolest vystřídaly...

či neskorší preklad Milana Kunderu

Pod mostem Mirabeau se valí Seina
A lásky mé

mám-li už vzpomínat ta jména
Po zlém vždy přišla radost vytoužená...

Zabudol som, aká vysoká či aká stará je Eifellovka, nemôžem však zabudnúť na Jazzbandophone , ktorý ešte pred polnocou hrá veľkému davu pulzujúcemu okolo kolotoča s krásne vyfarbenými drevenými koníkmi rotujúcimi nielen (ale aj!) s deťmi. Nad tou krásou ponorené v šere Terrasse Rambuteau-Lescot, kde okrem neuveriteľnej vyhliadky je pavillon des arts, maison de la poesie, bibliothéque de la jeunesse, maison des ateliers, conservatoire ... To všetko istotne prekladať netreba, iba čaro by sa vytratilo.

  • A pár hesiel z môjho parížskeho slovníka:

Boullevard: Najlepšie vysvetlenie rozdielu medzi bulvárom a ulicou som našiel na stene domu číslo 17 na Montparnase: ,,Vydavateľstvo Larousse je na rue du Montparnasse číslo 17, tu ste na bulvári Montparnasse číslo 17.‘‘ Každý iste vie, čo je bulvárna tlač. Prečo ľudia na bulvároch otravujú s Laroussom?

Marseillaise: Vznikla ako bojová pieseň Francúzov, ktorí v roku 1792 bránili hranice proti rakúskym intervenčným jednotkám. (Dobrovoľnícki bojovníci za jej spevu pripochodovali z Marseille do Paríža.) V roku 1917 bola vyše pol roka dokonca aj hymnou revolučného Ruska. Aké zvláštne mentálne väzby v dejinách Európy!

Trh: Brucho Paríža, o ktorom písal ešte Émile Zola, dávno zlikvidovali. Ak dobre rozumiem Francúzom, mnohí boli donedávna presvedčení, že Paríž je bruchom Francúzska. Teraz tvrdia, že od čias veľkej decentralizácie zo začiatku 80. rokov minulého storočia to už neplatí. Na rozličných menších trhoch dostať ryby a kadejakú morskú háveď (to je pohľad suchozemca), neprehľadné množstvá syrov (ochutnajte aspoň bochník reblochonu), spomedzi sladkostí len tu nájdete pâtes de fruit. Trh, aký nájdeme len v Paríži, je na Place Saint Sulpice: všetky stánky ponúkajú staré i nové knihy. Od lacných brožovaných románikov po vzácne staré tlače. Paríž sa od ostatných miest vari celého sveta líši aj tým, že na trhovisku kníh je práve toľko ľudí, ako na trhu so zeleninou.

Paríž očami dažďa... Paríž očami Ľuboša Juríka... Mnohí z nás objavovali a obdivovali toto mesto, mnohí z nás videli rovnaké ulice, Seinu, budovy ako monumenty dejín. A predsa každý z nás nesie v sebe svoj vlastný Paríž. Paríž mojimi očami je iný než Paríž kohokoľvek iného. Tisíce ľudí, ktorým toto mesto vošlo do srdca, napísali, čo videli a čo vnímali. Zdalo by sa, že už bolo povedané všetko. Nebolo a nikdy nebude. Ako píše Ľuboš Jurík Jurík v závere knihy: ani len Paríž jeho dcéry nie je rovnaký, ako ten jeho.

Autor je dôstojník francúzskej Čestnej légie (Officier de la Légion d’honneur)  

Priemer: 5 (28 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama