Pamäť vojny v kronikách...

Počet zobrazení: 4633
Ukážky z obecných kroník Poltára, Hradišťa a Málinca o dňoch oslobodzovania z pripravovanej knižnej publikácie, v ktorej chceme priblížiť dnešným ľuďom zápisy z viacerých obecných kroník obcí z východného Novohradu a tiež výpovede niektorých priamych účastníkov, ktoré sa zachovali do dnešných čias v písomnej podobe (všetko, samozrejme, so súhlasom obcí a pamätníkov, resp. ich dedičov).

*
Tohtoročné jubilejné pripomenutie si ukončenia druhej svetovej vojny sa odohráva vo zvláštnej atmosfére predovšetkým v Európe. Európski veľkí politici si povedali, že je nevyhnutné spojiť súčasnú medzinárodnopolitickú situáciu s udalosťami ukončenia zatiaľ najväčšej vojnovej katastrofy na svete. Rozhodli sa preto bojkotovať oslavy ukončenia vojny na moskovskom Červenom námestí. K nim sa, samozrejme, pridali svojím protiruským postojom aj menší európski politici, napr. slovenský prezident (v kocúrkovskom duchu, „... len aby sme v hanbe nezostali“). No a celé to príjemne prihrievajú médiá v predháňaní sa vo vytváraní hystérie proti Rusku, ktoré personifikujú v osobe „diktátora“ prezidenta Vladimíra Putina. Európski veľkí Demokrati sa rozhodli vo svojom mediálnom ťažení dokonca obmedziť voľný pohyb. Podľa nich ruskí motocyklisti si nechcú uctiť pamiatku svojich otcov a starých otcov na miestach ich posledného odpočinku, ale chcú provokovať mierumilovných ľudí Európskej únie. No a postupne pomalými krôčikmi pribúdajú „nové“ interpretácie druhej svetovej vojny, z ktorých sa dozvedáme priam niekedy neuveriteľné závery. Začínajú sa spochybňovať viaceré doteraz objektívne vnímané historické skutočnosti a vysvetľovať si ich v nastúpenej ceste proti podľa nich veľkému zlu, ktoré prichádza z Kremľa.

A tak možno pri stom výročí konca druhej svetovej vojny sa bude situácia hodnotiť (trochu to ironicky nadnesiem), že veď ten Hitler v podstate chcel všetkých v Európe oslobodiť od komunistického zla zo Sovietskeho zväzu a v celej Európe chcel už vtedy naprojektovať úniu, samozrejme, pod nemeckým velením.

V tejto virtuálnej informačnej vojne, ktorá sa rozkrútila ako kolotoč, sa mnohí nevedia zorientovať a podliehajú „manstrímovým“ médiám. Keďže za ostatné štvrťstoročie sme zvlášť mladým ľuďom prezentovali skôr pozlátku súčasnosti a dôraznejšie zabúdali pripomínať odkaz našich predkov, práve študujúca mládež má problém dopátrať sa k relatívne objektívnemu obrazu. Na školách sa ubrali hodiny dejepisu (oproti niektorým susedným štátom), aby sme ich nezaťažovali minulosťou v duchu konzumného hesla, že dôležitý je najmä imidž súčasnosti, keď sme všetci super v pohode a „neriešime“ nič, lebo to nemusíme... Všetky vzletné slová o význame kritického myslenia na školách pekne potichučky šnurujeme všadeprítomným testovaním, v ktorom predsa mladí z tých štyroch ponúknutých možností pri každej úlohe „odliknú“ zaručene tú správnu (a to aj bez rozmýšľania).

Keďže každodenne sa stretávam s budúcimi učiteľmi kľúčového predmetu na základných a stredných školách – slovenského jazyka a literatúry –, rozhodol som sa na(pre)rušiť ich stojaté kruhy myslenia a dovolil som si opýtať sa, ako to všetko dnešné dianie vnímajú a aký postoj zaujímajú k udalostiam spred sedemdesiatich rokov. No, z „premýšľania“ takmer sedemdesiatich budúcich učiteľov som sa nedozvedel nič. Napokon, ani za to možno nemôžu, lebo o udalostiach vojny prakticky nič nevedia. A tak pri neustálych návrhoch o zavedení takého a onakého predmetu do školského vyučovania by sa žiadalo skôr posilniť výučbu histórie, aby súčasná mladá generácia a nasledujúce generácie pri hľadaní nových ciest kam smerovať, v prvom rade vedeli, odkiaľ prišli a na koho a čo vlastne majú tvorivo hodnotovo nadväzovať.

Po týchto slovách opúšťam priestor súčasnosti, lebo v tejto chvíli je lepšie pozrieť sa minulosti spred sedemdesiatich rokov rovno do tváre. Ponúkam výber niekoľkých zápisov z kroník obcí východného Novohradu (okres Poltár), pri čítaní ktorých máme možnosť skutočne autenticky sa dostať do vtedajších čias v živote ľudí, ktorí odrazu na vlastnej koži pocítili, čo to je vojna. Zároveň v tých chvíľach, keď každému išlo o vlastnú existenciu prejavili istú statočnosť a hlavne si uvedomovali, kto vojnu spôsobil a kto ich chcel skutočne oslobodiť. Vtedajší kronikári zachytili všetko tak, ako to videli na vlastné oči bez nejakých hodnotení, zvlášť nepoznačených žiadnou ideológiou. Vo svojich vtedajších kronikárskych zápisoch tak zachovali autentickú pamäť na oslobodzovanie... Možno takáto neformálna pamäť vojny aspoň trochu pomôže pri súčasnom zorientovaní sa...

fotoc.2.jpgAnatolij Porubščikov, podplukovník sovietskej armády, veliteľ frontu Hradište - Málinec.

 














Poltár

Oslobodenie
Napriek blížiacemu sa frontu okupanti i ďalej naháňali a vyháňali chlapov na kopanie zákopov do lesného terénu nad dedinou východným smerom všade pozdĺž urbariálnej hory. Tieto „zahorúca“ kopané dekungy (vzbudzovali u občanov rozličné nálady). Záhadný a veľký otáznik sa zjavoval pred očami každého, kto sa len trocha zamyslel nad ďalšími dňami decembra 1944. Po domoch, maštaliach, stodolách atď. ubytované jednotky okupantov akosi nesvojsky sledovali takmer každodenne opakované nálety sovietskych lietadiel a nervózne načúvali „serenádam“ kanónov, najmä od Oždian a Lučenca. Na perzekúcie a podobné výčiny asi už ani myslieť nemohli, lebo sa im dych míňal... Ale ani občania nedávali svojím konaním príčiny k perzekúciám, lebo každý si bol vedomý mnohých následkov z vojny už známych smutných vzorov českých Lidíc, Balážov na Slovensku a početných masových hrobov všade po republike, ako aj v blízkej Kremničke a Kováčovej. Veď stačilo nejaké nerozvážne vyslovené slovo, alebo nerozvážny, neopatrný čin a hneď sa mohol v obci stať aj najhroznejší masaker. Preto každý radšej mlčal a zatajeným dychom načúval smerom k frontálnej kanonáde, ktorá keď aj veštila prežitie ťažkých chvíľ, predsa len všetkým oznamovala konečné dosiahnutie vytúženého cieľa: víťazstvo a oslobodenie! Toto zaujímalo a pútalo myseľ každého. A veru až sa zabudlo napríklad aj na to, že premávané spoje už dávno nefungovali. Aj železničný most smerom na Rimavskú Sobotu bol ešte začiatkom decembra zničený okupantmi. Už dávno nesvietilo ani elektrické svetlo, lebo vedenie bolo všade zničené. Nedochádzala pošta ani žiadne noviny, od vonkajšieho sveta sme boli úplne izolovaní. Ani kto mal neelektrický (baterkový) prijímač, nezachytil pre nedostatok batérií žiadnu správu. Obchody boli úplne vyčerpané, vydrancované. Nedalo sa nič kúpiť ani za priam nehorázne vysoké ceny. Boli sme odkázaní výhradne na seba samých. Našťastie v roku 1944 bola pomerne veľmi dobrá úroda, preto domácich potravín bol dostatok.

Naše mysle ustavične trápilo, ako prehrmí front a či to aj prežijeme?! Po povestnom tuhom bombardovaní Lučenca a blízkeho Zeleného večer 20. decembra prežívali sme snáď najhroznejšie hodiny. Pri strašnom zvuku kanonády sme už tušili približujúci sa front. Ale boli to ešte stále len klamné nádeje... Aj posledné dni roka 1944 skončili a začal aj nový rok 1945, ale front sa stále držal na čiare Ožďany – Lučenec. Po strašne silnej kanonáde v smere od Lučenca v utorok ráno 9. januára pozorujeme, že jednotky okupantov sa balia... Pravdepodobne išlo o ústupný boj. My tŕpneme, kde zase boj zakotví – či nie priamo v dekungoch nútene nakopaných okolo dediny práve našimi ľuďmi. V týchto našich trampotách iba keď spozorujeme, že nastáva jarný odmäk. Sneh sa roztopil, vody sa liali a čerstvé dekungy naplno zalialo. Takto pre množstvo vody sa front nemohol k nám priblížiť. Len keď vo štvrtok 11. januára podvečer vidíme, že Nemci všetkými možnými silami vedú veľké delá severným smerom cez obec. Reku, keď tie veľké idú, ani malé neostanú a len čím ďalej s nimi, tým je väčšia nádej, že zo samotného frontu už potom veľa nezahryzneme. Tak sa aj stalo. Nepriateľ potom ustupoval celou nocou a piatok 12. januára aj pešie jednotky okupantov odtiahli smerom na Slanú Lehotu a České Brezovo.

Už sme takrečeno Nemca nevideli, keď vo večerných hodinách 12. januára požiar osvieti celú obec a okolie najmä pri železničnej stanici, kde ustupujúci nepriateľ podpálil všetky rezervne uskladnené pražce poliate horľavinami. V okolí stanice ČSD začali hrozné výbuchy, ktorými výhybky, koľajnice a objekty budov fašisti ničili takmer celú noc. Výbuchov sme načítali až vyše sto. Z príbytkov a pivničných úkrytov nebolo hodno vykročiť ani zo zvedavosti, lebo žiaden nemohol vedieť, že kde a kedy zaznie ďalšia detonácia. Vlastne ani sme nevedeli, čo sa deje, len sme hádali, že okupanti ničia zariadenie ČSD a aby im to hladšie šlo, aj svetlo si prichystali uvedeným spôsobom. Cez celú noc ducha nevyšlo z domu a úkrytov, len za bieleho rána začal každý vykukovať smerom k stanici a koľajniciam. Strašný obraz sa nám zjavil pred očami: topiareň zmizla, skladište značne porozstreľované a koľajnice roztrhané, pokrivené vyčnievali ponad pražce ako vystreté ramená umierajúceho. Novo opravenú budovu stanice železničiari záhadne zachránili. Zariadenie na obracanie rušňov s topiarňou (vybudované pre účely a službu tej doby, keď Poltár bol konečnou stanicou) do gruntu zničené a všetky výhybky k premávke nevyhnutne potrebné nemilosrdne rozdrtené výbuchmi traskavín. Obytné domy olúpané – len holé váľky z nich vyčnievali. Škríble na domoch rozkotrbúľané, ako keď samopašné deti karty roztrúsia po stole do najväčšieho neporiadku. Z blízkej továrne hneď na svite každý sa svojvoľne zásobil škríbľami a ľudia si napospol poopravovali svoje krovy (No, okná sa nahradiť nedali, lebo rezervného skla nikto nemal. Pozakladalo sa handrami a doskami). Pokrývajúc krovy škríbľami každý skúmal, čo bude ďalej, keďže cez noc a k svitaniu aj posledný Nemec sa vytratil z obce. Len niekoľkí zameškaní zutekali až v sobotu zavčasu ráno. Posledného zastrelili už blížiace sa predné hliadky oslobodzovacích jednotiek víťaznej Červenej armády pri hradskej smerom do Zeleného.

Prvé hliadky osloboditeľov bolo vidieť zo striech práve opravovaných domov od Hájikov a Prievrany, ako sa približovali k obci v sobotu ráno. Vojaci prestali hneď páliť na obec, keď najprvší vítajúci im tvrdili presvedčivo, že už v obci žiadneho fašistu niet. Ľudia, najmä ženy a deti, veselo slziacimi očami vychádzali z domov a úkrytov. Všetci si podávali ruky s víťaznými červenoarmejcami a týchto radostne vítali vo vzájomnom a priateľskom objatí... V tomto momente, t. j. 13. januára 1945 ráno o deviatej hodine a desiatej minúte, keď prvé hliadky do obce vkročili, je Poltár oslobodený spod jarma okupantov! Front prešiel bez faktických bojov a my sme sa začali tešiť dávno túženému a už vytúženému oslobodeniu.


Hradište


Prišiel Silvester a Nemci boli u nás. Boli sme ustavične doma ako zamknutí. Požiadali sme veliteľa, aby povolil už niekoľko storočí zaužívanú silvestrovskú pobožnosť v kostole. Veliteľ s tým súhlasil. Kostol bol plný, naprataný, ako sa len dalo. Bolo tiež veľa Nemcov, aj velitelia boli. V tento večer sme mali aspoň voľačo slobody. Na druhý deň predpoludním Nemci aj pracovný tábor od nás celkom odišli. Títo sa viac nevrátili. Neskôr ešte Nemci prišli až k samej dedine, ale boli odrazení a potom sme ich viac nevideli.

fotoc.1.jpgMládenci z Hradištských vrchov narukovaní na fronty druhej svetovej vojny. Dvaja z nich (stojaci po stranách) zahynuli v zajateckých táboroch.

Jednak čas plynul veľmi pomaličky. Počúvali sme dunenie kanonády, zase hrmenie kaťuší, aj dávky veľkých guľometov. Front nepostupoval, akoby stál na mieste. Nemci nemali u nás žiadne zálohy, no my sme stŕpnutí čakali, čo ak predsa len dôjde trestný oddiel, čo ak nás niekto predsa len vyzradí. Do tohto ustavičného vypätia zasiahlo počasie. Prišiel odmäk. Nemci sa museli z poľných ciest presunúť na tvrdé hradské cesty. Tým museli nechať niektoré priestory nestrážené, kadiaľ sa predierala ruská pechota. Jej prechod bol veľmi intenzívny a rýchly. Nemci mali v obrane menšie sily a nevedeli mu zamedziť. Ustupovali po tvrdých cestách, no ich nepriateľ im bol všade za pätami. V sobotu 13. januára 1945 bolo hlásené, že do obce príde silný oddiel partizánov, ktorí ustupujúcich Nemcov zaskočia, aby takto pomohli ruskej armáde. Bolo potrebné týmto partizánom dať najesť. Nahlásení boli skoro do každého domu v dedine. Naši občania sa aj pripravili, gazdiné navarili, ale nemal to kto pojesť, lebo partizáni nedošli. Neboli tu ani potrební, cez našu obec Nemci neustupovali. V ten istý deň večer, už sa zmrákalo, keď do obce predsa len prišli ruskí vojaci. Boli dvanásti ako jánošikovci. Veliteľom hliadky bol mladý poručík. Prišli na koňoch. To znamenalo, že Nemci boli veľmi poriedku, keď táto početná hliadka prišla na koňoch až do Hradišťa. Naši ľudia utekali mladí, starí, kto ako vládal uvítať prvých ruských vojakov u nás. Ľudia v našej dedine hliadku zastavili, takže ďalej nemohla pokračovať v ceste, toľko ľudí bolo okolo nich. Kto čo vedel, to im chcel povedať. Jedna Lučenčanka, prišla tu pred frontom s celou rodinou, vedela po rusky iba jedno slovo „charašo“. Iba to ustavične vravela. Poručík sa usmial a povedal: „Charašo, chazajka, charašo.“ V dedine sme mali dvoch Nemcov zbehov.

Začala sa nová etapa. To, čo stratégovia určovali, tipovali, že u nás nebude nič a podobne, sa zmenilo. Tam, kde sa front očakával, tam nebol, lebo tu zasiahol odmäk. Nemci skoro bez boja ušli z nížin, aby si zachránili vojnový materiál a presunuli sa do vyšších polôh. Začala sa u nás rušná noc. Ruské vojská celú noc prenikali za ustupujúcim nepriateľom. Bolo potrebné využiť, že zanechal pozície. Koľko razy sa v boji pešiak tvrdo bije, hoci len jeden meter územia. Zase ho stratí, zasa znova dobije – drahý je to meter.

Prežitá noc bola rušná. U nás neboli žiadne boje. Na okolí obce, najmä v Lazinách, celú noc vystreľovali svetlice. Z Ipeľskej doliny zaznievali dávky guľometov, automatov, ale ťažké zbrane čušali. Do Hradišťa doviedli ťažko raneného ruského vojaka. Tu ho ošetrili, ale veľmi trpel a bedákal. Odviezli ho do vojenskej nemocnice, ak im cestou nezomrel. Po prežitej noci v nedeľu ráno po našej dedine prúdili vozy, jazdci aj kuchyňa. Jedni do dediny, druhí naspäť. Obec obsadzovali vojaci s mínometmi a pechotné delostrelectvo, ktoré už bolo na hore Lašánovo aj v Hrabovskej. Preto sa nám noc videla rušná. Diali sa presuny, vojsko obsadzovalo územie za tmavej noci a strategicky všetko dobre vystihli. Nepriateľ nasadzoval sily od cesty Kokava – Kriváň nadol, ruskí velitelia túto cestu na mapách zaznačenú nemali a týmto značne utrpeli. Nedeľa 14. januára bola tiež veľmi rušná, bojová. Najmä v Ipeľskej doline prebehli veľké bojové akcie, v ktorých Nemci utrpeli porážky. Ústup nemeckých vojsk v tomto prípade neprebiehal plánovite, ako to robili inde. Počúvali sme o tom v správach každý deň. Nemci bezhlavo utekali na vozoch, aj peši a ruskí delostrelci z našej Hrabovskej ich ostreľovali. Bolo počuť veľký krik, kričali ranení aj vystrašení.

Niektorých našich Hradišťanov to pritiahlo. Videli nestrážené poprevracané vozy. Istotne neboli prázdne. Bolo na nich všeličo, čo doma chýbalo, a tak poď ho rabovať. Išli a Nemci ich pustili bližšie a ešte bližšie, až boli celkom blízko. Začali mínometnú paľbu, púšťajúc strely tesne pred nich. A naši „smelci“ sa otočili a hybaj bežať, ako ktorý vládal. Nemci strieľali z mínometov, ale schválne nie do nich, ale im za päty. A takto ich hnali až k hore pod Hrabovskou. Vbehli s vyplazenými jazykmi do hory a tam si robili výčitky. Bolo to pre nich ponaučenie, ale aj šťastie, že ani jedného neranilo.

Nemci ustupovali do hôr. Málinec, ktorý bol veľmi vysunutý do hôr, mali v rukách ruské vojská. V horách boli Nemci. Zorganizovali útok za podpory tankov, ktoré prišli od línie dolu, a hneď po tejto nedeli začali útok zo všetkých strán. Vojaci, ktorí bránili Málinec, si počínali statočne. Útok Nemcov bol tvrdý. Jedni útočili od Podhradu, od severovýchodu smerom na osadu Salaš. Tu padla celá ruská obrana. Jej veliteľom bol kapitán, ktorý hovoril krajšie po slovensky ako Málinčania, a smial sa z ich nárečia. Bol to strojný inžinier a študoval u nás. Preto vedel dobre po slovensky. Zahynul a jeho druhovia tiež všetci do jedného zomreli. V Málinci zomrel aj plukovník ruskej armády, veľmi chytrý a obľúbený veliteľ. Pre našu dedinu zabratie Málinca a Ozdína naspäť Nemcami nebolo najlepšie. Už len Bystrička bola v ruských rukách. Mládzovo, Turičky, České Brezovo, všade boli Nemci a my sme boli veľmi vysunutí do územia, o ktoré sa bojovalo. Naša dedina bola ostreľovaná aj čelne, aj bočne. Zovšadiaľ a najmä z Ďubáka a Šoltýsky, z Málinca a Ipľa mínometmi z Hradištských a Krnianskych vrchov.

V  pondelok 15. januára prišla ruská pechota a obsadzovali našu dedinu. V utorok sme boli dobre strategicky zabezpečení. Za cintorínom a na sklade bola batéria pechotných diel. V obci bolo viac mínometných hniezd. Za Španim druhá batéria, pri Kováčovej zemi tretia, táto odstreľovala okolie Ozdína. Na ceste na Ipeľ boli tri batérie. Na kopci Vrchlies bol veľkorážny guľomet. Na hore Štele bol druhý a pri cigánskej osade bol tiež veľkorážny guľomet. Obrancovia našej obce spredu neboli zraniteľní. Vedeli odraziť aj silný útok nepriateľa. Nemali však istotu, ak by padla Bystrička, potom by sa boli museli alebo stiahnuť, alebo vytvoriť obranu pre obkľúčenie. Vrch Hrádok mali Nemci. Toto bol najviac vysunutý bod, ktorý ovládal nepriateľ. Na temeno tohto kopca sa zo všetkých strán veľa strieľalo, dokonca až spod hája pri Zelenom ho delostrelci ostreľovali a presne ho zasiahli.

Tak sme si začali zvykať na ostreľovanie, na skutočnú vojnu. Viac bola ostreľovaná mínometmi a delostrelectvom časť obce, ako sa u nás ľudove povie – vyšný koniec. Napokon ani nižný koniec nebol ušetrený. Tu jeden náš občan lamentoval: „Druhí ľiďé si šecko poskrejvaľi a jej son počúvnuv prorokó, čó nán vraveľi, že vojna v našon kraji ňebuďe. A či vidiš, cevkon nás ožobráčej! Me smo si ver ňič ňepokreľi, ľiďé moji.“ Ani hodina neprešla, zasa nová lamentácia toho istého a preklínanie: „A čó sa nán ňestálo. Rovno do koľešni streľiľi. A čó smo maľi múku pokretú, šeckú navňivoč obráťiľi. Vrecej roztrháne a múka roznoséna, cevkon na nič obráťéna. Aspon tú smo si opatriľi, skreľi. Aj tú čert zobrav.“

Spomínali sme, že po dobytí Málinca a Ozdína sme boli najviac vysunutí. Tak isto Bystrička bola pod paľbou a tu v obci aj na blízkom vŕšku Čerťaž sa udiali veľké boje. Tu zahynul vojak, ktorý bránil Stalingrad. Tešil sa, že túto strašnú vojnu prežil a na Čerťaži zomrel. Mínometné a delostrelecké súboje boli čím ďalej presnejšie a nadobúdali na intenzite. Ľudia, ktorí vojnu nezažili, či vo vojne neboli, boli zo dňa na deň viac vyľakaní a nervózni.

Vari môžeme odsudzovať ustráchané ženy, keď aj taký frontový vojak, hanba sem, hanba tam, ide prosiť veliteľa pechotnej delostreleckej batérie, čo bola pri cintoríne. Pozdravil sa a dôstojník tak isto slušne za pozdrav poďakoval. Začala prosba: „Pán obrlajdinant, prosin vás pekňe, bucťe tak dobrej, dopravťe do nás té vaše dobré zbraňe. No té, čó máťe, té kaťuše. Ved viďíťe, čó sa to robí. Tí Germánci nás kcu vyňičiťi. Už vás ľen prosin, a ňi ľen sán, celá ďeďina.“

Staršilajdinant sa usmial, položil prosiacemu na plece ruku a lámanou miešanou ruštinou aj slovenčinou presviedča prosiaceho: „Chazaj tu nenáda kaťuše. Tu Germáncov nemnožko – ponimáješ, nemnožko. Oni pojechaju – neboj nič, chazaj, pojechaju aj bez kaťuše.“ S tým ukončil a podal nášmu chazajovi ruku. Na rozchod chazaj utrúsil poznámku: „Pojechajú! Ťebe je dobre povédaťi, že pojechajú, kot sa ňebojiš.“ Dôstojník sa zasmial a poďakoval za pochvalu aj za pozornosť.

Naši ľudia si jedni na vojnu pomaly navykli, druhí evakuovali do južných obcí, kde nemecké granáty a míny nedopadali. Jeden mladý muž utekal dole dedinou. Zahrmela rana. Skočil za našu bránu a vraví ustrašený, ani sa vyjadriť od ľaku nevedel: „Ešťe son ňikdaj taký šťasnej ňebov. Za päte mi tá mína spadla, ňi vejc ako desat krokó.“ Boli sme predsa zvedaví, lebo tá detonácia nebola až tak blízko. A mali sme pravdu. Na Hrádku, presne na temene kopca vystupoval stĺp dymu. Nuž boli to veľmi dlhé kroky, aj zlý odhad. Ľudia toto nevedeli znášať, pravda nie všetci.

Dni sa pomaličky vliekli. Dedina ako vymretá, ľudí tu už veľmi málo bývalo. A ktorí aj zostali, boli v pivniciach, lebo sa streľba stále viac stupňovala. Strieľalo sa už aj v noci a ľudia sa ani veľmi nevyspali. Bolo potrebné kopať hroby, nosiť jedlo do frontovej línie a nemal kto. Nemci boli vo výhode, lebo boli na návršiach. Ich rady sa posilňovali a opäť sa tlačili k našej dedine. Zato obrana našej obce bola silná. Veliteľ povedal: „Ak budeme musieť, ustúpime. Ale nie bez boja. A nás je tu už pomerne dosť. Len tak túto dedinu neopustíme.“ Tlak sa zvyšoval. A veliteľ už pomýšľal aj na našich povstaleckých vojakov. Zavolal si starostu Majku a povedal mu svoju mienku: „Starosta, náda pomoc.“ Ten takto uvažoval: „Ač Ňemci ďeďinu dobiju, čó buďe s našimi ľudmi? Budu jich maťi za partizánó. Ako a kto jin spomóže? Ňemci narobej skazu a bez toho móžemo beťi.“ Táto mienka bola viacerých našich povstalcov aj dôstojníkov SNP, ktorí boli v obci. Sám veliteľ schválil a pomoc nežiadal.

My sme sa nemali s čím postaviť, veď nám Nemci zbrane zobrali. Rusi ich tiež nemali navyše a nemohli nás napochytre vyzbrojiť.

Bolo to 20. januára 1945, keď sa skoro k dedine priblížili Nemci. Boli privítaní paľbou automatov, pušiek a guľometov. Nemci začali ustupovať k hore, odkiaľ ich hnali aj mínomety. Ich ústup bol skoro bezhlavý. Mínomety a ich obsluha s tým nepočítali a strieľali ďalej. A tak ruskí pešiaci postupujúci za nepriateľom sa dostali, či inak povedané vbehli do vlastnej mínometnej paľby. Sledovali sme tento boj, skoro všetci občania sme boli na priedomí. Ruskí útočiaci vojaci vystreľovali svetlice. Naši občania ťahali ťažký guľomet na kolieskach Lúčičkami, ako im kázal veliteľ. Dolu cez pole Bančino utekal ruský pešiak ku mínometčíkom, kde mali mínometné hniezda. Bežal hlásiť, aby paľbu predĺžili, lebo pešiaci nemôžu postupovať. Keď ho zazreli tí, čo ťahali guľomet, rýchlo sa otočili v domienke, že vojak uteká, lebo ich Nemci duria. Títo dvaja bežali, ako vládali. Guľomet bol raz na kolieskach, potom zase prevrhnutý na boku. Im to bolo jedno, lebo on sa sám na kolieska postavil a zas prevrátil. Vojak kričal, aby sa nebáli, aby neutekali. Nebolo to platné – strach je už taký. Medzi tým mínometčíci spozorovali znamenia vystreľovaných svetlíc a paľbu predĺžili. Tento boj si vyžiadal osem mŕtvych. Padli traja mladí ruskí vojaci a päť Nemcov. Videli sme len ruských pobitých vojakov. Boli mladí, možno ani nie 20-roční, krásni chlapci. Nebolo tam človeka, ktorý by si nebol utieral zaslzené oči. Bola ich škoda, takí mladí, pekní a už mŕtvi. Ešte ani nežili a už museli zomrieť. Ach, aká ich bola škoda.

Bola sobota a bol to veľmi rušný deň. Obrana obce sa musela zintenzívňovať, lebo aj tento prepad bol nečakaný a Rusov vyšiel draho. Preto postavili naši obrancovia poľné stráže na miesta ako húština pod Hrádkom, odkiaľ sa prikradli votrelci. Ešte že dostali príučku. Ruskí vojaci založili mínové polia na miestach, kde mohli preniknúť nepriatelia. Mínových polí bolo veľa. My sme to zistili až po odchode vojsk.

Nemci sa s tým neuspokojili, že aj keď vnikli do obce na vyšnom konci, nakoniec museli zase iba ustupovať. Ich pokusy sa opakovali, no Rusi už boli na to pripravení. Nemecké oddiely, ktoré tu boli nasadené, boli početne dosť veľké, ale po bojovej stránke boli len slabším a neskúseným nepriateľom. Boli to mladí chlapci, nemali špeciálny výcvik pešiakov. Boli to tankisti, šoféri a rôzne iné zamerania. Pritom veľkí bojkovia. Veliteľ, ktorý ich viedol, nebol schopný, nič nedokázal. Čo do počtu ich bolo asi dve roty pešiakov, mimo pomocných zbraní delostrelectva, spojárov, mínometčíkov atď. Pokúsili sa ešte o prepad, ale tento bol zastavený. Nemci vymenili tento oddiel, ktorý mal veľké straty na životoch, veď len jeden gazda odviezol viac ako tridsať mŕtvych. A odvážali si ich aj sami Nemci. Pešiaci síce už prepady nerobili, no vedeli kontrolovať situáciu. Nová skupina – oddiel riadnych pešiakov – nemali žiadnych mŕtvych. Nemci ovládali Hradištské vrchy.

Pešiaci, ktorých sme spomenuli, nás netrápili. Boli od nás vzdialení, ale ich mínomety, tie nám naháňali strach, aj nám škodili. Predsa to však nebolo toľko ako na Bystričke. Tam mali veľkú škodu – porúcaných domov, pobitých koní, dobytka. Tunajší ľudia veľa vytrpeli. My sme mali v porovnaní s nimi len zlomok škody. Preto náš nepriateľ vlastne nebol na nás tak zlý ako na občanov Bystričky. Mnohí vojnu nepoznali, bolo im ťažko zvyknúť si na ňu. Zle ju znášali aj tí, čo celé roky pobudli na fronte, lebo to tam bolo akosi inakšie. Boli sme mladší a v uniforme je človek o čosi smelší.

Po rušnej noci prišla nedeľa 21. januára. Zem bola zamrznutá, bez snehu. Ráno bolo pokojné, bez streľby. Až okolo desiatej začala kanonáda, len sa tak dymilo po chotári. Vybuchujúce granáty a míny robili taký veľký tresk, že mnohí ľudia doma nevydržali a išli do pivníc, aby vo väčšej skupine ľahšie znášali tieto útrapy.

Viacerí utekali k jedným, ktorí mali maštaľ, kde bola betónová povala. Ľudia v nej boli chránení pred menším granátom či menšou mínou. Utekali všetci okrem gazdu Ondreja M. mladšieho. Ten ostal doma. Jeho manželka s dcérami Máriou a Zuzanou bežali. Na priedomí Jána M. pri moste dopadol granát a črepiny smrteľne zranili dcéru Máriu, matke poranila črepina pravú ruku a Zuzane nohu pod kolenom. Nastalo veľké zdesenie. Granáty stále dopadali blízko tohto nešťastia. Tieto nevinné dokaličené dievčatá odviedli – odniesli do Matejov a odtiaľ do Majkov, kde bola frontová ambulancia. Všetky boli ošetrené a odvezené do nemocnice až do Šalgotarijánu. Tu ich lekári ošetrili, ako ktorú mohli.

Dcéra Mária bola ranená smrteľne. Amputovali jej nohu, ale aj tak táto mladá nevinná duša nevydržala strašné bolesti. Matke amputovali ruku a najmladšia Zuzana sa vyliečila. Máriu už len ako mŕtvu doviezli zo Šalgotarijánu. No nie domov, len na Uhorské a tam je pochovaná, lebo v našej dedine bol ešte front. Mária sa narodila v Hradišti, dožila sa sedemnástich rokov. Povahove bola tichá, vľúdna, inteligentná. A k tomu priam krásavica. Predčasne jej vojna ukrátila nevinný mladý život. Mnohí naši ľudia si dávali otázku, čím sa toto nevinné anjelské dievča previnilo, že toľké bolesti pretrpelo. Boli to nesmierne bolesti. Umierala ďaleko od svojho rodiska. Jej smrť vzrušila celú obec, celé okolie. Na zábradlí dreveného mosta sme ešte dlho mohli vidieť znaky tohto osudného granáta, ktorý mohol, lebo skôr lebo neskoršie vybuchnúť a nie usmrtiť mladé nevinné dievča. Bola to veľká obeť, občania mali byť prečo vzrušení.

Ľudia teda opúšťali svoje domovy a utekali do bezpečia. Už aj v Uhorskom boli na tom ľudia lepšie, lebo tam granáty a míny nedopadali. No aj tam boli batérie delostrelcov a mínomety veľkých kalibrov, ktoré ostreľovali nemeckú líniu Hrádok a Diel. Dni pomaly ubiehali, boli dlhé, predlhé. Veď ľudia v strachu prežili deň a noc tá hádam nemala ani konca, lebo sa strieľalo aj v noci.

Mladší chlapi chodievali k delostrelcom do cintorína. Boli to mladí vojaci. Nám bolo zima, boli sme nevyspatí, ruskí kanonieri mali goliere porozopínané, utierali si čelá s poznámkou: „Či tu zima nikdy nebude?“ Vojaci sú aj v zlom veselí. Bolo nám divné, že sme sa tak ľahko spriatelili. Dali do dela náboj a začali nás núkať: „Idi, vystreľ.“ Čo boli kanonieri ako Ď. K. – vystrelil. Pravda musel aj zamieriť – dali mu terč. Boli to tŕne na poli. Veľmi mu to nevyšlo. Znova nabili delo. Druhý bol na rade M. H.. Zamieril, vystrelil a hniezdo tŕnia presne zasiahol. Vojaci zvážneli – charošij strelec. Mohla to byť náhoda. Nabili ďalší náboj a zasa mu dali streliť. Dali mu iný cieľ. Zamieril a trafil, zásah bol presný. Krútili hlavami, chválili ho.

Takto sa nám teda dni pomaličky míňali. Piatok 26. januára bol deň v našej vojne tak povediac obyčajný, ale pre mňa osobne mimoriadny. Nemci nepodnikali žiadne výraznejšie akcie, slovom nič zvláštne sa nedialo. Hádam treba spomenúť len našich, ktorí začali silnú delostreleckú a mínometnú prípravnú paľbu na nemecké oporné body ako Hrádok, Oláchovo a Diel. Zovšadiaľ strieľali delá. Delové náboje svietili, lebo už bol večer. Nezabudnuteľné boli tieto bojové akcie, letiace strely na tmavej oblohe písali čiary a bolo ich na oblohe naraz aj zo päť. Zem sa triasla a detonácie hlušili jedna druhú. Táto prípravná streľba trvala možno aj dvadsať minút. Potom nastal pokoj. Ticho.

Vtedy sme sa dozvedeli, že je potrebné, aby traja občania vyniesli vojakom raňajky, obed a večeru, lebo strava sa len raz nosila do predných línií, a to večer. Kto by šiel teraz po takejto zúrivej paľbe pod Hrádok a na Oláchovo? Radšej sme sa skryli. Starosta M. aj s jedným starším vojakom, mal bradu a po tejto sme ho poznali, hľadali niekoho pre túto úlohu. Všetci chlapi, ktorí v dedine ešte boli, sa od toho odťahovali. Navyše z vyšného konca obce boli chlapi rad radom roztratení po svete v južných obciach, kde strely nedopadali. Starosta chodil z úkrytu do úkrytu, ale nikde nikoho vhodného nenašiel.

Naše príslovie hovorí, kde čert nestihne, tam pošle nejakú babu. A prišla suseda so správou: „No už našév M. troch chlapó, čó tajdu z večeró.“ Ako nám všetkým odľahlo, ako sme si len vydýchli po tejto radostnej správe. Veď ak aj sme v nepohodlí skoro poldruha hodiny čupeli zalezení, vyplatilo sa nám to. S večerou išli druhí a my sme zostali doma. Ja som s bratom večeral, ostatní sa rozprávali. V tom sa otvorili dvere na našej pivnici a dnu vošiel starosta s už opísaným ruským vojakom. Hovor umĺkol, večerajúci prudko zložili príbory, až na zemi zazvonila jedna lyžica. Starosta určoval zaradom: „Te póďeš z večeró!“ „Nepóďen, zastrelťe ma hňed tu!“ Obrátil sa k ďalšiemu: „Tak póďeš te!“ „Aňi jej ňepóďen, bojin sa.“ Nakoniec sme sa s bratom dobrovoľne prihlásili a starosta z úradnej moci určil tretieho.

Šli sme. Prví naši stravníci boli spojári. Mali ústredňu v kameňolome na Vrbici. Potom sme išli pod Hrádok, odtadiaľ na Oláchovo. Na horizonte sme mali viac zastávok. Boli tu usídlené dočasné stráže, ktoré len striehli na nepriateľa a v prípade útoku ustúpili z tejto pozície. Týmto vojakom bola zima. Boli takí skrehnutí, že sa nemohli ani najesť. Nevedeli udržať lyžicu v ruke, hneď im vypadla. Keď sme dorazili k poslednému, bolo pred polnocou. Aj nám už bolo zima. Spýtali sme sa ho: „Germánec ďeľako?“ „Iba osemdesiat metrov.“ „Tak chytro pojedz.“ „Neboj sa nič, aj Germánec večerá.“ Dal nám znamenie, aby sme počúvali. A naozaj! V nočnom tichu sme počuli cinkanie príboru nemeckého vojaka. Náš zavolal: „Fric!“ A ten sa mu ozval: „Ivan!“ Bolo to také chlapčensky nezbedné a jednak boli nepriatelia. Prosili sme ho, aby jedol, podľa možnosti čo najrýchlejšie, aby sme z tohto nebezpečného miesta čím skôr zutekali. Jeho sme nechali tam.

Ja som sa tejto cesty s večerou dosť obával, no nakoniec bol to pre mňa zážitok na celý život. Títo mladí ľudia, ktorí mali tvoriť, tu hynuli. Hynuli jedni, aj druhí. V takomto zadumaní sme opustili posledného nášho premrznutého obrancu.

Nuž tak! Naši spotení kanonieri si utierali čelá s poznámkou, či „tu nikdy zima nebude“. O koľko však bola zima krutejšia pri Moskve, Leningrade a Stalingrade. A tam koľké milióny im podobných a možno, že aj títo istí tam boli a hynuli v závejoch snehu. Striaslo nás, keď sme si zvážili, koľko vytrpí vojak, ktorý krehne nehybne ležiaci plných 24 hodín. Možno ani polovica vojakov v našich horách nevečerala, lebo nemohli udržať v ruke lyžicu. Ako sa určite nenajedli ani tí pri Leningrade, Moskve a inde, kde bola zima aspoň dvojnásobná. Koľko títo ľudia pretrpeli. Pritom ich utrpenie pre ľudstvo nemalo význam! Aj ono trpelo. Koľké milióny ľudí umierali prv, ako začali žiť? A koľkých vojna zmrzačila? Koľkí robili neproduktívnu prácu, strelivo a iný materiál, čo požierala vojna – čas, kedy sa človek človeku stáva vlkom?


fotoc.4.jpgMálinec - námestie, koniec dvadsiatych rokov 20. storočia.














Málinec


2. Prvý ústup Nemcov

Front sme nečakali nadarmo. Už v prvých dňoch januára sme denne počúvali ťažkú streľbu z okolia Lučenca, Kalinova, Oždian, dunenie, od ktorého sa otriasali okná. Denne sme pozorovali veľmi čulú frekvenciu nemeckého vojska na ceste Rovňany – Ozdín. Na našu veľkú radosť sme zistili, že všetko ustupuje, a to nám dávalo nádej, že cez našu dedinu nepôjdu, keďže tu nebola ani dobrá cesta z doliny na Líniu. Tak by sa mohlo stať, že u nás ani boje nebudú. Až 13. januára v sobotu v neskorých večerných hodinách došlo do dediny nemecké vojsko peši, na vozoch i na autách. Už v ranných hodinách nasledujúceho dňa začali paľbu z kanónov a z mínometov smerom na juh. Krátko po začatí nemeckej paľby začali na dedinu dopadať ruské míny. Obyvateľstvo bolo v krytoch, ale z väčšej časti bolo doma. Ruské míny zasahovali len okraje dediny, takže boli poškodené len štyri domy. Vzájomná paľba sa cez poludnie priostrila, ale okolo druhej hodiny popoludní sme spozorovali, že nemecké trény odchádzajú dolinou na sever. Skutočne, Nemci nás opúšťali. Ešte dedina nebola vyprázdnená, keď z tej strany od sklárne došla do dediny jedenásťčlenná ruská hliadka.

3. Príchod prvých Rusov

Prví ruskí vojaci u nás! V okolitých domoch nastane šum. Starí, mladí vybehujú z domov, aby sa presvedčili. Kde sú? Ani ich skoro nevidieť, ako každý inde, leží, či stojí na stráži s namiereným automatom. Prichádzajú k nim naši chlapci – vojaci, ktorí prehliadli situáciu v dedine a informujú ich, v ktorej časti dediny sú ešte Nemci. Vtedy sa máličko uvoľnia, ale ešte vždy ostražito v dvoj- a trojčlenných skupinách vchádzajú do dvorov. Všetci im vychádzajú v ústrety a starí frontoví bojovníci, čo tak často spomínali chvíle v ruskom zajatí, so slzami v očiach s nezabudnutým ruským pozdravom a slovom na perách podávajú im pravice a bozkávajú ich na tváre. Na osmahlej, zimou, vetrom ošľahanej tvári s tvrdými vráskami, javí sa dojatie. Vojak odpovedá i ďakuje. Medzi našimi zajasá nové poznanie: rozumieť im, čo rozprávajú! Ľudia ich pozývajú dovnútra zohriať sa, najesť, iní sa vypytujú, no oni všetko láskavo odmietajú, lebo ich cieľ je tu iný. Táto istá hliadka narazila v Pupákovej ulici na skupinku Nemcov. V pouličných bojoch padli traja Nemci a jeden ruský poručík bol ťažko zranený. Ruská hliadka až do súmraku ostreľovala hradskú idúcu dedinou, takže zostávajúce nemecké jednotky boli prinútené ustúpiť cez polia ponad dedinu. Za súmraku odtiahli aj posledné nemecké oddiely a ruská hliadka sa tiež vrátila do Hradišťa.

Noc bola pokojná i tichá, len myseľ bola nepokojná, napätá v očakávaní. Ráno, ledva svitlo, spozorovali sme hradskou blížiť sa vojakov. Ruskí vojaci idú! Mnoho ruských vojakov! V dedine je poplach. Malí, veľkí, mladí, starí, všetci sa ponáhľajú na cestu. Kto našiel červenú látku, urobil z nej zástavu a čoskoro sa objavili na domoch aj slovenské národné zástavy. Dievčatá natrhali zeleného krušpánu, z papieru narobili kvety, uvili vence, kytice a ponáhľali sa do prvých radov. Každý utekal na južný koniec dediny, odkiaľ prichádzali. Ako sa blížili, šum rástol a keď došli, premenil sa v krik a jasot. Vojaci a civili si vzájomne podávali ruky. Krasnoarmejci prijímali kytice, ozdobili seba i vozy, kone a z trmy-vrmy najviac vyrážal radostný pozdrav „Zdrávstvujte!“.

Čoskoro za pešími vojakmi sa zjavili trény, autá, kanóny, ba i jazdci. Skoro celé dopoludnie prichádzali vo väčších-menších skupinách. Ľudia vystávali na priedomí, láskavo a vďačne pozývali ruských vojakov dnu, ponúkali teplým mliekom, čajom – i čo práve mali po ruke. Po celý deň bol na uliciach živý ruch. V podvečer niekoľko jednotiek odtiahlo na iné miesto frontu a v dedine zostalo len 400 ruských vojakov – gvardejcov. Títo do večera zaujali pozície. Hneď v prvý deň sa na ruskom veliteľstve prihlásilo štyridsať Maďarov, ktorí ako zbehovia sa v našej dedine už dva týždne ukrývali pred Nemcami. Čakali tu na príchod Červenej armády, aby sa mohli dostať na územie Rusmi dobytého Maďarska. Okrem týchto Maďarov boli asi 150 ukrytí po našich lazoch.

Nasledujúci deň (utorok 16. januára) bol tichý, doprial nám možnosť zblízka poznať zmýšľanie a dušu ruského vojaka, skromného, dobroprajného, v tvrdom boji oceľového, nepoddajného a v chvíľkach voľnosti rozcíteného, ktorý stovky, ba i tisíce kilometrov vzdialený od svojho domova nestráca dobrú vôľu, lebo plne chápe svoje poslanie a hlavne si je vedomý toho, že zvíťazí, a to mu dáva silu vytrvať a neklátiť sa. A keď tieseň, melanchólia sadne mu na srdce, tu načrie do nevyčerpateľného prameňa svojich piesní a v ich skučných, ťahavých melódiách vyleje pocit žiaľu. Hneď na to siahne za piesňou veselou, lebo „ona skučať nedajot nikagda“. My, ich vďační pozorovatelia, sme sa presvedčili, že sú nám blízki, bratsky blízki. Získali si naše sympatie od prvej chvíle, takže sme s nimi zdieľali ich radosti a neskôr i starosti.

4. Prvý útok Nemcov

Utorok skončil, ale nastávajúca noc bola dosť nepokojná, čo nič dobrého neveštilo. A naozaj, hneď v ranných hodinách začal nepriateľ útok prudkou delovou a mínometnou paľbou. Útok sa začal asi o ôsmej hodine ráno a trval do pol druhej hodiny popoludní. Bol taký prudký, že za túto dobu nebolo jednej sekundy, v ktorej by nebolo výbuchu. Rusi hrdinským protiútokom svoje pozície ubránili. Nemci útočili aj tankami a v 320 metrovej vzdialenosti od rakovského mosta im Rusi zničili jeden tank. V bojoch padol ruský veliteľ pluku, podplukovník, hrdina Sovietskeho zväzu. Veliteľ práporu kapitán Skvorcov bol ťažko ranený na prsia, ale až do konca útoku vydržal na svojom mieste.

Od tohto útoku nebolo pokojnej chvíle. Ruskí vojaci posielali civilov do úkrytov a sami len ojedinele, veľmi opatrne sa pohybovali po uliciach. Hoci v noc, ani nasledujúci deň sústredeného útoku nebolo, predsa dosť často dopadali míny aj granáty. Vojaci boli vážni, civili prestrašení. Znepokojujúce bolo najmä to, že vo štvrtok popoludní na východnej i západnej strane dediny spopod hôr sa vždy častejšie ozývali pušky a guľomety, čo bolo dôkazom toho, že nepriateľ sa približuje odtiaľto a chce dedinu obkolesiť.

5. Druhý útok Nemcov

Nastal osudný piatok. Niekoľko minút pred siedmou hodinou ráno začal nepriateľ bubnovú paľbu na obec. Paľba trvala bez najmenšej prestávky do desiatej hodiny a desiatej minúty. Sústredená bola najviac na severný okraj dediny, na Salaš, okolie mlyna a do huty. Uprostred dediny bola veľmi poškodená školská ulica, samotná budova školy dostala šestnásť zásahov, z toho päť granátov, ostatné míny. Veľmi trpela aj kostolná ulica, v ktorej zhorelo dvom gazdom humno. Celkovo bolo poškodených vyše sedemdesiat domov, ranení boli traja ľudia, jeden zabitý, od strachu umrelo šesť ľudí.

6. Ústup Rusov

Stalo sa to, čoho sme sa najviac báli: ruské vojsko nevládalo čeliť viacnásobnej prevahe nepriateľa a ustúpilo. Päť minút po ukončení bubnovej paľby sa v severnej časti dediny zjavili Nemci. Streľba ešte vždy neprestávala. Nemci strieľali mínami a guľometmi po ustupujúcich Rusoch a ruská artiléria strieľala do dediny na Nemcov, aby kryla ústup svojich. Na južný koniec dediny došli Nemci až o jednej hodine popoludní. Ruskí vojaci do poslednej chvíle vydržali na svojich miestach, a to bolo príčinou, že nemohli všetci ustúpiť. Jedni ešte v severnej, západnej i východnej časti strieľali, keď južne od dediny bol nepriateľský kruh temer už uzavretý, takže keď zostávajúci Rusi sa dali na ústup, mnohí v tých miestach padli. Ale ani pri oneskorenom a náhlom ústupe nezanechali mnoho koristi. Pri tomto ústupe padlo asi 50 gvardejcov, pochovaní sú v našom cintoríne a pred kostolom pod lipami.

7. Príchod Nemcov

Začalo pre nás nové obdobie neistoty, o ktorom sme vedeli, že nebude dlho trvať, ale zato mohlo byť tým smutnejšie a tragickejšie. Dedinu obsadili Nemci. Ešte pred osudným piatkovým útokom (19. januára) došli Nemcom do doliny čerstvé posily, takže v spomínanom útoku útočilo tisícdvesto Nemcov proti štyristo Rusom. Nemci boli ubytovaní výhradne v severnej polovici dediny. Okrem vojakov boli v obci aj vozy, kone, nákladné i osobné autá a šesť tankov. Posádky tankov pozostávali výhradne z SS-manov. Vo chvíľach, keď dedinu zaberali, v každom dome robili prísnu prehliadku, našťastie seno a slamu málokde prehliadali. Obyvatelia sa ich veľmi báli, lebo u Nemcov Málinec bol vedený ako nebezpečné partizánske hniezdo. Boli nedôverčiví, každého upodozrievali. Napríklad šiel cestou predseda MNV a chcel odstrániť pomotaný kotúč poškodeného telefónneho drôtu, keď nemecký vojak už aj mieril automatom. Vyhrážali sa, že ak zbadajú najmenší odpor, dedinu vypália. Preto ľudia boli zastrašení a čokoľvek Nemci robili, nikto sa neodvážil im protirečiť. Ak sa predsa niekto čo len mierne ozval, hneď sa chytali zbrane a pre vystrašenie strieľali do vzduchu. Natoľko zaujali všetky byty v severnej časti dediny, že domáci museli bývať v pivniciach alebo sa presťahovali do južnej časti.

Všetko, čo sa dalo upotrebiť, brali, ale úmyselne neničili. Najvzácnejšie im boli potraviny každého druhu. V piatok vtrhnuvší Nemci boli takí hladní, že jedli všetko, čo našli. Napríklad ňanika E. N. hovorila, že u nej šiesti Nemci zjedli za päťlitrový hrniec zemiakovej polievky, tri litre sladkého mlieka, tri litre kyslého mlieka, za misu varených zemiakov a nakoniec si ešte sami uvarili štyri litre čaju. Mnohí sa sami priznali, že tento útok museli urobiť, lebo by už boli pohynuli hladom. Päť dní už ležali v snehu na horách bez jedla, takže viacerí mali pomrznuté ruky, nohy a len snehom miernili horúčku.

Nemci potraviny získavali všelijakými spôsobmi. Ohľaduplnejší, možno ľudskejší, väčšinou od Wehrmachtu chodili po domoch a dosť slušne vypytovali mlieko, vajcia, maslo, mäso, slaninu, ba dokonca boli aj takí, čo za to platili. Veľká väčšina bola však takých, čo len čižmou kopol do dverí, úderom pušky alebo sekery si ich otvoril, vošiel bez pozdravu, drzo a bez slova poprehliadal prítomných, pootváral všetky dvere, prezrel všetky miestnosti, pokojne vyšiel aj na povalu, čo sa mu hodilo vzal a s takým istým drzým a panovačným pohľadom bez slova odišiel. Čo sa snáď báli či hanbili vziať vo dne, to kradli v noci. Po nociach ukradli vyše tridsať kusov kŕmených ošípaných. Nikto sa neodvážil ani v takomto prípade sťažovať, lebo vedeli sme, že náš život u nich málo zaváži.

8. Odvlečenie chlapov

Presvedčili sme sa o tom najmä vtedy, keď v noci na 22. januára bol na stráži ranený nemecký poddôstojník. Bez veľkého vyšetrovania zatkli mužských obyvateľov najbližších domov a odvliekli ich do Hámra s tým, že sú to partizáni.

Aj na tomto mieste si títo ľudia zasluhujú uznanie, že hoci pri vyšetrovaní bol v ohrození ich život, aj tak nič neprezradili. Veď v dedine boli partizánske rodiny, bolo mnoho takých, čo partizánov podporovali, iní zase pracovali v odboji, iní prechovávali gestapom stíhané osoby a najhlavnejšie, boli i takí, čo ukrývali ruských vojakov. Nuž, bolo by stačilo niekoľko slov, aby desiatky ľudí prišli o život a ani domyslieť nemožno, aká pomsta by nás bola stihla.

Nemci tu boli deväť dni, od 19. do 27. januára. Za celý ten čas sa pohybovali čulejšie len v severnej časti dediny, v južnej zriedkavejšie a veľmi opatrne. Civilov po celý ten čas skoro ani nebolo vidieť na uliciach. Na dedinu sa paľba nesústreďovala. Rusi neboli ďaleko. Dalo sa to súdiť podľa toho, že napríklad kováč, ktorého vyhňa je najkrajnejším domom na juhu, ten v posledných dňoch nemeckého pobytu sa nemohol ani priblížiť k svojmu domu, lebo Rusi po ňom strieľali. Práve tak bolo aj v časti dediny, nazvanej Huta. Od tejto strany vo dne v noci bolo neprestajne počuť guľomety, automaty aj výbuchy ručných granátov. Obyvatelia robotníckych domkov viac razy videli ruských vojakov kmitať pomedzi stromy blízkej hory a pomedzi hŕby dreva. Do Hradištského mlyna, ktorý je jeden a pol kilometra vzdialený od Huty, sa Nemci vôbec nedostali, hoci sa o to usilovali.

V Hlbokom nad hutou a pod Hradom boli najprudšie boje. Z týchto miest vždy Nemci odvážali svojich mŕtvych a ranených. Niekoľkých mŕtvych si pochovali sami pod lipami pred kostolom, ale mnohých odviezli. Na okolie huty viackrát zaútočili Rusi dosť silnou mínometnou paľbou. Na dedinu po ústupe Rusov dopadlo málo mín, aj to len na miesta, kde sa objavila väčšia skupina Nemcov.

Zo všetkých uvedených príznakov sme usudzovali, že Rusi nie sú ďaleko a tešili sme sa nádejou, že naše zlé položenie azda nebude dlho trvať. Ale akokoľvek sme sa tešili odchodu Nemcov, predsa sme sa ho najviac báli, lebo sme mysleli, že Nemci na ten čas nechali to hlavné vyúčtovanie, že vezmú chlapov, dobytok, azda i dedinu vypália. Ale najviac sme sa báli toho, že sme čakali z ruskej strany veľký útok na Nemcov. Našťastie naše obavy boli zbytočné. Rusi dobyli Kokavu, dostali sa ku Kriváňu, takže Nemci museli našu dedinu bez boja opustiť, lebo by ich boli obkľúčili.

9. Druhý ústup Nemcov

Dočkali sme sa sobotného súmraku 27. januára, ktorý pre nás nebol súmrakom, lebo priniesol úsvit lepších časov. V predvečer sme tajne pozorovali, ako Nemci zberajú telefónne drôty, ako autá, vozy a tanky vychádzajú z dvorov a pozvoľna odchádzajú smerom na sever, nechávajúc v temer polmetrovom čerstvo napadnutom snehu hlboké brázdy. Odchádzali ticho, bez veľkého ruchu a my v tej chvíli sme zabudli na to, že by sa nám ešte nejako mohli pomstiť, ba hotoví sme boli zabudnúť aj na všetko to zlo, čo nám narobili, len aby sme ich už viac nevideli. Desať minút pred desiatou hodinou večer posledný silný výbuch otriasol dedinou a oznamoval, že posledný tank vyšiel z dediny, že sme voľní a že rakovský most je zničený.

10. Druhý príchod Rusov

Nasledujúca noc bola úplne tichá. Azda nepadol ani jeden výstrel. Také bolo aj celé nedeľné dopoludnie. Až 28. januára krátko po druhej hodine popoludní prišla do dediny ruská hliadka z Hradišťa. Bola tuhá zima, vojaci boli zaváľaní od snehu, vyštípaní od mrazu a vážni. Ľudia, vyčerpaní dvojtýždenným utrpením, strachom, odriekaním, nespavosťou, nevítali sa s ruskými vojakmi tak búrlivo a nadšene ako prvý raz. Zato vďačne im volali v ústrety ich „zdrávstvujte!“, vďačne ich pozvali dnu i ponúkli tým, čo práve mali po ruke, veď za dva týždne málokto chystal teplé jedlá. Celkovo charakterizujúc druhé uvítanie s Rusmi, bolo na ňom badať ustatosť a vyčerpanosť jedných i druhých.

Len čo prešla prvá hliadka, už dochádzali do dediny ďalšie jednotky zo všetkých strán. Čoskoro sa objavili na hradskej od Bystričky aj vozy. Bol už súmrak, keď sa vojaci obrátili na civilov so žiadosťou, aby pomáhali odhadzovať sneh z cesty. Zakrátko bolo tam dvesto chlapov a o dve hodiny bola cesta voľná. Bola to práca dosť nebezpečná, lebo cesta bola v niekoľkých miestach podmínovaná. V ten istý večer pri výbuchu nášľapnej míny zahynuli dvaja ruskí vojaci a dva kone. Iní chlapi v ten istý večer pomáhali stavať rakovský most, ktorý do rána urobili, takže premávka nebola ničím hatená.

V nedeľu nocou, v pondelok a v utorok (29. a 30. januára) bol u nás taký ruch, ako málokedy predtým a hádam neskoro aj bude. V tomto čase prešli Málincom dve divízie ruského vojska. Civili, ktorí mali záprah, museli odvážať muníciu až na Líniu, na Detviansku Hutu, niektorí aj ďalej. Dedinou ustavične prechádzali kolóny peších, vojakov, vozy, jazdci, nákladné autá a kanóny.

11. Ukrytí Rusi

Hneď po príchode druhých Rusov sa na veliteľstve hlásili päťdesiati piati ruskí vojaci, ktorí sa v dedine ukrývali od ústupu prvých Rusov až po príchod druhých. Ich prítomnosť oznámili dotyční obyvatelia, čo ich ukrývali. Obyvatelia tajne dostali pokyny naďalej ostražito Rusov ukrývať a nikomu sa o ich prítomnosti nezmieniť. Niekoľkí z ukrytých gvardejcov boli ťažko zranení, takže veliteľstvu ich boli prihlásiť len ich domáci. Zachránení vojaci rozprávali svojim veliteľom o vďačnosti a pohostinstve našich ľudí, ktorí neváhali chrániť svojich bratov a druhov v jednakom zápolení, hoci hneď vedeli, že nemecká brutalita by sa im za to veľmi kruto odplatila.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984