Ostrohranný jednouholník

Prozaik Márius Kopcsay sa v svojich prózach takmer výlučne zaoberá témou outsiderstva. Nie je tomu inak ani v jeho najnovšej próze JEDNOUHOLNÍK (K. K. Bagala 2014), svojsky komponovanej ako reťazec témou i hlavnou postavou prepojených poviedkových segmentov do jedného celku.

Hlavnou postavou a rozprávačom je Augustín Nevoľný, podobne ako postavy predchádzajúcich Kopcsayových kníh v zajatí svojho pocitu outsiderstva, alkoholu a neschopnosti realizovať najmä svoje hudobné nápady, pretože jeho rozhľad v tejto oblasti je skutočne obdivuhodný. Mohli sme si dovoliť sformulovať toto zjednodušenie, pretože autor všetko to, čo sme uviedli a čo sa na prvý pohľad týka jeho protagonistu, nemyslí, našťastie, celkom vážne. Bohato využíva iróniu, sebairóniu (ak pripustíme, že v Augustínovi Nevoľnom – teda Neslobodnom – sa skrýva nemálo zo samotného autora, prinajmenej jeho hudobné schopnosti), čierny humor, persifláž, parodické šľahy a svojský, miestami až cynicky postoj k svojmu v podstate antihrdinovi. Je už skúseným autorom, kompozične veľmi vynaliezavo používa dva rozprávačské časy, ktoré sa mu občas zlejú do jedného – minulo-prítomného, ako na str. 151, kde sa nachádza aj takáto pasáž: „A teraz v rámci Chvíľky pre pesničku prepájame na festival politickej piesne v Martine, kde nás čaká sľúbené vystúpenie dvojice Rytmus a Ego. V pestrej kytici melódií nebudú chýbať skladby Čo ti jebe a mnohé ďalšie obľúbené hity oboch interpretov.“ Kopcsay tu spojil niečo ako socialistický newspeak, aký používala aj naša televízia v minulom rozprávačskom čase s príkladom agresívneho raperského jazyka, ktorý už pár rokov čoraz viac kalí súčasné vody nášho spisovného dorozumievacieho jazyka.

To sú však predsa len viac-menej okrajové štylistické úlety autora, ktorých je v texte rozosiatych neúrekom, napr. v onomastických radoch priezvisk pracovníkov Papierničky (Ružomberku) a ich zvieratiek – Jakšík, Fasciklík, Kokotík... Až sem sa dostal od Trtka, protagonistu predchádzajúcich kníh. Ktovie, akú koncovku si autor zvolí pre priezviská budúcich hrdinov, či nie nebodaj -isko...Ostatne, používanie vulgárnych výrazov je už u Kopcsaya konštantné, hoci nie vždy s rovnakou intenzitou. Ide snáď len o to, či netrpí koproláliou alebo ide o výraz či hodnotiaci postoj nad naším súčasným slovenským pospolitým svetom – zrejme v jeho prípade platí to druhé. Ale vyvstáva aj iná otázka – je účinné pôsobiť proti vulgárnosti vulgárnosťou, aj keď literárnou? V rámci múdrosti – Klin sa klinom vybíja? V tejto rovine si podobne v svojich prózach počínajú či počínali aj P. Pišťanek, K. D. Horváth či Koloman Kocúr (Ľuboš Dojčan). M. Kopcsay je však predsa len o čosi sofistikovanejší, pohybuje sa vo viacerých významových či tematických rovinách (hudba, film, umenie všeobecne a pod.).

Korene neúspechu či outsiderstva Kopcsayovej hlavnej postavy tkvejú ešte v minulom režime, keďže nemohol realizovať svoje predstavy o vysokoškolskom štúdiu – kvôli zlému kádrovému profilu jeho otca, vyhodeného z komunistickej strany, sa ani nehlásil na radu výchovnej poradkyne profesorky Slabejovej na štúdium humanitných odborov či hudby, prijali ho na štúdium chémie (chlieb, rožky, koláče a knedlíky), hoci by dal prednosť odboru vínko, pivko a destiláty. Práve tento odbor ho zaviedol do výroby, do celulózky, kde zažíva svoje prvé strety s robotníckym výrobným prostredím a jeho predstaviteľmi na rôznych stupňoch... Nevoľnému sa spomienky na túto fázu svojho života vybavujú počas cesty vlakom, keď sa vracia z Horeničky po neveľmi vydarenom účinkovaní v skupine Ružomberok, ktorá hrá hudbu veľmi, veľmi vzdialenú jeho snom a predstavám. Túži po tom, aby ho jeho súčasná partnerka Silvia privítala čo možno najvrúcnejšie, lenže si poťahuje z vínka, ktoré si zadovážil na cestu a tak „... rozhodol sa preventívne sám seba diskvalifikovať, zabalzamovať alkoholom svoje nedočkavé a vitálne ja, spacifikovať ho, zatiaľ čo jeho veselá opilecká náhrada, tá žoviálna alteregová karikatúra bude totálne impotentná, rezistentná a nekonzistentná a po predspánkovom štamperlíku zaľahne a zaspí. Ako kedysi spieval v jednej pesničke – zhasneš, ľahneš, prdneš, zaspíš, zabudneš.“ (str. 115). Na tiesnivé pocity, ktoré od detských rokov nášho hrdina zrážajú k zemi a to, ako sa s nimi – vo väčšine prípadov neúspešne – snaží vyrovnať, na to však čitateľ určite nezabudne.

Hoci mnohé Kopcsayove úlety vo vulgárnej rovine pôsobia svojím spôsobom komicky, je za nimi skrytý smútok či zlosť na to, ako sa vyvíjajú životné osudy v podstate večného outsidera Augustína Nevoľného a tiež rozhorčenie nad tým, kam pomery v našej spoločnosti a ľudia za ne zodpovední, vlastne smerujú. Z príbehu o smutnom hrdinovi – či antihrdinovi – dnešných čias vanie aj rozhorčenie nad tým, ako sa nedokážeme za veľmi dlhý čas zbaviť prekliatia malosti, obyčajnosti, provinčnosti, ktoré v nás ubíja všetko, čo mohlo kedysi predsa len vzbudzovať nádej, ktorá vraj zomiera posledná.