Reklama

Opäť sa strieľa...

Počet zobrazení: 2590

g._matzner.jpgInštitút ASA (analýzy, stratégie, alternatívy) v spolupráci s Klubom Nového slova

pozýva na prednášku

Dr. Gabriele Matznerovej


„Európska zahraničná a bezpečnostná politika po roku 1989: sociálnodemokratický pohľad.“

 

Dňa 8. septembra 2015 (utorok) o 18:00 hod. v priestoroch Inštitútu ASA  (I. poschodie), Gunduličova ulica č. 12 v Bratislave



Gabriele Matznerová
Foto: Franz Johann Morgenbesser / flickr

V médiách sa množia znepokojujúce správy, šíriace medzi ľudí strach a obavy. Napríklad: na Ukrajine sa opäť strieľa, na programe dňa sú odstrašujúce gestá a vojenské manévre Ruska a Západu. Obe strany uvaľujú na seba sankcie, situácia naďalej eskaluje. Žiaľ, až na príliš Blízkom východe lúpia a vraždia ozbrojenci v mene Božom. To isté sa deje v neustále narastajúcom počte aj Afrike, osobitne v Líbyi, ktorá už dnes nie je štátom. A odtiaľ sa čoraz viac ľudí naloďuje na nebezpečnú cestu na preplnených člnoch do Európy, tisíce z nich sa utopia. Na Ďalekom východe sa presadzuje konfrontácia Čína-USA , aj keď v oboch prípadoch ide o kapitalistické hospodárstva a atómové veľmoci. Európska únia bojuje s umierneným elánom alebo priemernými úspechmi proti príčinám a dôsledkom finančnými trhmi vyvolanej krízy z roku 2008. Preto sa projektu Európskej únie dostáva čoraz menej súhlasu, ale aj záujmu zo strany jej občanov. Darí sa extrémom a nacionalizmu. Sociálny štát trpí v takmer celej Európe. V hre je vylúčenie Grécka z eurozóny, rovnako aj vystúpenie Veľkej Británie z únie. A nad tým všetkým sa globálne vznáša Damoklov meč klimatických zmien.

Môžete sa podľa všetkého spýtať, čo má zahraničná a bezpečnostná politika spoločné s vnútornou politikou, s „nami“, jednoduchými občanmi? Povedala by som, že veľmi veľa. V takzvanom globalizovanom svete dramaticky miznú hranice medzi zahraničnou a bezpečnostnou politikou na jednej strane a vnútornou politikou na strane druhej. Zahraničnopolitické rozhodnutia boli vždy robené aj z vnútropolitických dôvodov, napríklad ohrozovanie susedov alebo začatie vojny kvôli vnútropolitickým výhodám. A tak je tomu aj dnes v moderných demokraciách. Zdanlivo vnútropolitické rozhodnutia, ako forsírovanie radikálnej exportnej politiky, dodávky zbraní do vojnových oblastí, exportovanie zamoreného odpadu a subvencovaných potravín do Afriky, prevádzkovanie atómových elektrární alebo budovanie či nebudovanie ulíc, sa týkajú prirodzene aj iných štátov, a preto sú súčasťou zahraničnej politiky. Pre politicky angažovaných a vyzretých občanov preto platí, že je potrebné sledovať toto prepojenie a politikom sa dívať na prsty aj pri ich zahraničnopolitickom rozhodovaní.    

Keď v roku 1989 padol „múr“, bola som v Berlíne ako rakúska generálna konzulka. Pád železnej opony a koniec studenej vojny boli, samozrejme, hviezdnymi okamihmi pre Európu a celý svet. Okamžite sa hovorilo o reálne možnom, kompletne inom mierovom, na spolupráci založenom svetovom poriadku. Gorbačov síce už predtým hovoril o vytvorení zóny mieru a spolupráce od Lisabonu po Vladivostok, ale tomu sa najprv nevenovala veľká pozornosť. Po Parížskej konferencii v roku 1990, za účasti popredných svetových politikov sa už zdalo, že nás čaká nový začiatok v medzinárodných vzťahoch. Vtedajšie táranie „o konci dejín“ (Francis Fukuyama) bolo prirodzene nezmyslom. Intelektuáli (na čele so Samuelom Huntingtonom) predpovedali skoré, a ako sa postupne ukázalo, aj reálne nahradenie studenej vojny takzvaným „Clash of Civilisations,“(spor civilizácii) údajne na základe nezmieriteľných kultúrnych protikladov medzi Západom a zvyškom sveta, predovšetkým v jeho moslimskej časti. To nie je predsa žiadna novinka, že strata tradičných nepriateľov pre mocenské systémy (a zbrojársky priemysel) znamená destabilizujúci faktor.

Na začiatku bolo veľa pozitívnych signálov a trendov: rýchle rozpustenie Varšavského paktu, Rady vzájomnej hospodárskej spolupráce (tiež Comeconu), ďalej rozpad sovietskeho impéria a potom samotného Sovietskeho zväzu. Vznikli nové partnerstvá a formy spolupráce medzi niekdajšími úhlavnými nepriateľmi. Po istom čase na prípravu sa bývalé východoeurópske satelity, a dokonca aj pobaltské krajiny stali členmi NATO a EU – a to bez ruského odporu. Onedlho sa však začalo opäť zmrákať: vojny v rozpadnutej Juhoslávii, prvá vojna proti Iraku za účelom oslobodenia Kuvajtu, teroristické útoky v USA (9/11) a následné vojny v Afganistane a v Iraku. A popri tom neustále trvajúci konflikt medzi Izraelom a Palestínou. Potlačovanie takzvaných „darebáckych štátov“ a boj proti teroristom, prevažne moslimským, sa stali prioritami západnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. To spoznáme na základe doktrín a stratégií, ktoré si USA, NATO a EÚ krok za krokom postupne schvaľovali. Okrem toho, pre všetkých troch aktérov platilo ako samozrejmosť: zaistiť na celom svete všetko pre nich potrebné nerastné bohatstvo pre svetový obchod, ako napríklad ropu – v prípade núdze aj násilím. NATO si udelilo nové oprávnenie zasahovať nielen za účelom obrany svojich členov, ale tiež záujmov Západu, vrátane tých hospodárskych, po celom svete, „out of area,“ mimo územia svojich členských štátov. A tak sa rozšírilo spolu so svojimi základňami na hranice alebo blízko k hraniciam Ruska. 

USA-EÚ-NATO sú radi nazývané  „Západ“ a sami sa radi označujú ako „svetové obranné spoločenstvo“ alebo  „hodnotové spoločenstvo.“ Aj keď ono spoločenstvo, prípadne jednotlivé krajiny, nie sú vždy v detailoch jednotné a niektorí členovia sa nezúčastňujú jednotlivých diverzných intervencii. Za účelom odstránenia neobľúbených režimov používa toto „spoločenstvo“,  ktoré, mimochodom, už len numericky nemôže zahŕňať celý svet, popri vojenskej aj civilnú techniku, „soft power“ každého druhu: od podpory opozície, občianskej spoločnosti až po médiá. Proti použitiu civilnej, čiže nenásilnej technológie vo vzájomnom zaobchádzaní v zásade nemožno nič namietať. Iné to je pri používaní násilných metód. Použitie vojenských metód proti niektorým režimom – Talibanu v Afganistane, Saddáma Husajna v Iraku, Kaddáfího v Líbyi, Asada v Sýrii, ale tiež naposledy na Ukrajine – bolo a prípadne ešte je z ľudskoprávneho a demokraticko-politického pohľadu sotva spochybniteľné a je len dobre, že tieto režimy  sú už preč. Ale prečo boli cieľom útokov práve tieto režimy, a nie iné, ktoré sú rovnako represívne?  Nie sú tie „iné“ režimy preto ušetrené útokov , lebo zodpovedajú západným záujmom alebo ich neohrozujú? To je otázka, ktorú si kládli ľudia napríklad v Tunisku, kde Západom podporovaný diktátor mal voľné ruky. A takýchto príkladov je celá kopa. Dôveryhodnosť je v zahraničnej politike dôležitá kategória.  Ako poznámka pod čiarou nech je spomenuté, že renomé západného „spoločenstva hodnôt“ upadá, ak aktéri trestných činov „západnej“ štátnej príslušnosti nespadajú pod jurisdikciu Medzinárodného trestného tribunálu (ako to je v prípade občanov USA).

Druha otázka, pri zvonku násilne vyvolaných „regime changes“(zmenách režimu) znie: čo príde potom?  To, čo vidíme dnes je, rozvrat a chaos krajinách, v ktorých predtým vládol brutálny, ale aspoň polovične funkčný režim. Po vojenských útokoch sa tieto krajiny zmenili na „failed states“(zlyhávajúce štáty), čiže na nefunkčné štáty bez kontroly a s monopolom násilia. Západ nie je, samozrejme, priamo zodpovedný za vznik kriminálneho a nábožensky prikrášleného „Islamského štátu", nepriamu zodpovednosť však  za tento vznik akosi už nesie A to je len jeden príklad hrôzy, ktorá vznikla vďaka sebapreceňovaniu a bezmyšlienkovitosti politiky svetového policajta.

Ako rakúska diplomatka som bola naučená, že princíp „moci pred právom“ je zlý, predovšetkým pre menšie a bezmocné štáty. Preto sa u nás v Rakúsku vždy pripisoval veľký význam medzinárodnému právu. Viedeň sa stala domovom množstva veľkých konferencií pre kodifikáciu medzinárodného zvykového práva. Medzi ne patrili tie, ktoré sa týkali diplomatických a konzulárnych vzťahov, ľudských práv a medzinárodného zmluvného práva. Nedá sa nevidieť, že od roku 1989 drasticky upadlo rešpektovanie práva a medzinárodných organizácií, v prvom rade OSN. Namiesto toho, aby sa OSN, ktoré nevyhnutne potrebuje reformy, postavilo na nové základy, vidíme, ako je táto organizácia obchádzaná a zneužívaná a ako sa finančne podvyživuje. Podobný osud postihuje aj iné medzinárodné organizácie, napríklad vo Viedni sídliacu OECD (Organizácia pre európsku bezpečnosť a spoluprácu). To nie je v žiadnom prípade dobrý smer.

Väčšina vojen od roku 1989, vedených „západným hodnotovým spoločenstvom“ bola porušením medzinárodného práva, akokoľvek sa  tieto vojny prezentovali alebo zdôvodňovali dobrými úmyslami. To by sme mohli označiť za divoký západ. Medzinárodné právo žije za predpokladu vzájomného dodržiavania, ináč by „iná strana“ mohla uplatniť podobnú výsadu konania, porušujúcu medzinárodné právo. Práve toto sme zažili v prípade Krymu. Ten by som označila za divoký východ. Ak sa už raz prekročili hranice, ktoré zabezpečuje fragilná, ale vysoko užitočná inštitúcia medzinárodného práva, dá sa v dohľadnej budúcnosti očakávať, že toho bude viac, a to zo všetkých možných strán. Diaľkovo riadené US drony zabíjajú cielene teroristov vo vzdialených krajinách – z celkového množstva obetí predstavujú „bojovníci“ údajne len 14 % (zvyšok sú civilisti ako „collateral damage“). Toto nazývam tiež divokým západom.

Za uváženiahodné pokladám ďalej, že mnohé metódy, ktoré sú používané na boj proti terorizmu, medzinárodnej kriminalite (drogy a pašovanie ľudí), alebo opatrenia k skroteniu finančných trhov a dlhovej krízy, ohrozujú demokraciu. Myslím tým napríklad orwellowské výplody globálneho odpočúvania alebo faktické vyraďovanie národných parlamentov. Aj tu je nevyhnutné zachovať alebo znova nájsť správnu rovnováhu. Účel nemôže svätiť všetky prostriedky.

Už dlho je spoločná zahraničná a bezpečnostná politika v členských štátoch EÚ hotovou záležitosťou.  Mame svojho druhu ministerstvo zahraničných vecí EÚ , spolu s ním aj zahraničnú službu s diplomatickými zastúpeniami po celom svete. Menej známe je, že aj európske ministerstvá zahraničných vecí intenzívne spolupracujú na všetkých úrovniach. To všetko je bezpochyby dobrý začiatok. Ale spoločná zahraničná a bezpečnostná politika to ešte nie je. Ak si členské štáty zmyslia, že je to pre nich dôležité, robia si, čo chcú. To som pozorovala predovšetkým vo Veľkej Británii, kde sa vládnuci politici ešte stále pokladajú za svetovú veľmoc a nechcú si nechať do svojej politiky nič  hovoriť,  keď napríklad tiahnu do vojny. Ale aj menšie krajiny si radi vymedzujú to svoje. Základným problémom spoločnej európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa mi javí, že sa táto politika určuje podľa  USA, a nie „európsky,“ a to celé sa robí ešte na základe dobrovoľného prispôsobovania sa. Som presvedčená, že popri všetkom priateľstve medzi USA a Európou existujú rozličné záujmy, dokonca hodnoty a ako také aj smú medzi nimi existovať. Verím, že sa táto rôznosť uzná konečne v európskom politickom povedomí  a začne sa aj uplatňovať. Dôležité partnerstvo s USA nemusí týmto krokom vôbec utrpieť.

Ako diplomat by sa človek vždy mal vedieť predstaviť v situácii tohto druhého. Pochopenie neznamená automatický súhlas, ale pomáha pri budovaní dialógu a hľadaní možných riešení konfliktov, pokiaľ je na to vôľa. A tá by sa mala hľadať, predovšetkým vtedy, keď ide o vojnu alebo mier. EÚ sa pýši, že je mierovou mocnosťou a je hrdá na Nobelovu cenu, ktorú za to dostala. To platí pre minulosť v západnej časti Európy počas väčšiny desaťročí po roku 1945 – ak neberieme do úvahy balkánske vojny. Ale EÚ ako mocnosť s mimoeurópskym dosahom a nárokom na pôsobenie, by sa nemala uspokojiť s elimináciou vojnových konfliktov medzi vlastnými štyrmi stenami, čiže na európskom území. Preto si treba postaviť nasledujúcu otázku: Ako mierotvorne pôsobí európska politika mimo hraníc EÚ? Základné termíny v tomto ohľade sú: dodávky zbraní, podpora diktatúr, subvencie exportu, ktorý ruinuje afrických producentov a ich trhy, nerovné obchodné vzťahy, export toxického odpadu, „vyrybňovanie“ afrického pobrežia, expanzia agrárnych koncernov, viac-menej nečinnosť voči klimatickým zmenám, ktoré sú prvotne badateľné v Afrike atď. A potom sa divíme, že Afričania utekajú v miliónových počtoch preč – mimochodom, iba zlomok z nich uteká k nám.  

Americkí politici sa cítia byť od konca studenej vojny v úlohe jedinej svetovej mocnosti v dominujúcom vojenskom, politickom a hospodárskom postavení. To môže zvádzať. Ale na to by bola bývala potrebná skutočná prezieravosť, aby sa takáto situácia nevyužila, rozumej, nevyužila slabosť porazeného nepriateľa (Rusko). Boli by sme bývali však my, Európania, konali v tej istej situácii múdrejšie? Pochybujem o tom, a to z dôvodu, že sa politici EÚ v súčasnosti správajú ako juniorpartner USA vo vzťahu k Rusku, čo je podľa môjho úsudku proti ich vlastným, nielen hospodárskym záujmom. Žiaľ, pochopenie „ľudu“ pre takúto zahraničnú politiku a v jej vzájomnej prepojenosti s inými politikami (vnútropolitickými, finančno-politickými) smeruje všeobecne k bodu nula.

K tomuto stavu prispievajú tiež média. Mnohým médiám (a politikom) stačí, ako sa zdá, predostierať stále nového strašiaka, stále novšiu hrozbu (darebácke štáty, moslimovia, predtým Židia, aktuálne utečenci). Ono nebezpečenstvo, ktoré vychádza údajne už z ich samotného numerického počtu, „diskutujeme“ to bez hlbších fundovaných znalostí a väčšinou aj bez osobnej skúsenosti s hocakým moslimom alebo uchádzačom o azyl.  Čo sa týka diania vo svete, podobne všeobecne diskutujeme a všímame si hlavne pochmúrne symptomy chybného vývoja,  aj keď sotva poznáme ich hlbšie príčiny.

Sociálnodemokratickým presvedčením bolo a je, že chybné vývojové trendy, medzi ktoré patria aj zločiny, vyžadujú (popri ich potrestaní) sociálno-terapeutické skúmanie ich príčin. Pri tom sa naráža väčšinou na hospodársky-sociálne neúnosnu  situáciu, ktorú treba zvrátiť. Takéto presvedčenie, a z toho vyplývajúce konanie, by bolo na mieste aj v prípade medzinárodných vzťahov. Namiesto sústreďovania sa na symptómy, by sa mal sociálny demokrat usilovať predovšetkým o rozširovanie pohľadu.

Sociálna demokracia sa chápe ako internacionálne hnutie. Pripomína nám to kľúčové slovo „solidarita,“ ktorú treba globálne presadzovať, prinajmenšom v paneurópskom rozsahu. O sociálnodemokratickej zahraničnej politike v tomto zmysle je dnes sotva počuť. Od čias „východnej politiky“ Williho Brandta a rôznorodých medzinárodných aktivitách Bruna Kreiského (úsilie o dialóg medzi aktérmi sporu na Blízkom východe, snaha o spoluprácu medzi vtedajším Východom/Západom ako aj vo vzťahoch Juh/Sever) mi osobne nie je známa žiadna relevantná, z kruhov sociálnej demokracie vychádzajúca a nimi formovaná zahraničná politika. Taká zahraničná politika, ktorá by bola robená samostatne, a nie v dôsledku nasledovania mainstreamu. O „Socialistickej internacionále,“ ktorá sídli v Londýne, nebolo už tiež dlho počuť. Dôležitou úlohou by malo byť vysvetlenie parametrov sociálno-demokratickej zahraničnej politiky a vymedziť ju tak, aby vychádzala z našich hodnôt a súčasne zmyslu pre realitu. Nevnímam tu žiaden zásadný protiklad medzi etikou a realitou.

K tomuto niekoľko myšlienok, ktoré si nenárokujú na úplnosť:

Malo by sa začať viac diskutovať o zásadných témach: čo chceme, ako si predstavujeme vzájomné spolunažívanie, aké sú naše hodnoty a princípy?

  • Z toho vyplývajú aj ciele pre zahraničnú politiku – ako podľa možnosti zabezpečiť ľudom ich osobnú bezpečnosť a možnosti ich ďalšieho rozvoja;  
  • Podľa toho by sa mali sociálni demokrati zasadzovať aj v zahranično-politickom rozmere za sociálne práva (vzdelanie, zdravie), prevenciu konfliktov, mierové riešenie konfliktov, odzbrojovanie, ľudské práva a práva menšín, ľuďom primerané a pre budúcnosť vhodné životné prostredie, dopravnú a energetickú politiku. Mali by sa zasadiť o spravodlivé a stabilné svetové hospodárstvo. Bezpečnostná politika by sa mal prestať chápať a presadzovať výlučne vojenskou cestou.
  • K tomu by bolo nevyhnutné o. i. obnoviť priestor vplyvu pre politiku. Lebo ako môžu vyriešiť štáty klimatické zmeny, vyčíňanie finančných trhov alebo biedu v treťom svete, keď najdôležitejšími aktérmi týchto procesov sú globálne pôsobiace privátne firmy, ktoré sú silnejšie než štáty?  
  •  Ako protiváha k už dlho medzinárodne pôsobiacemu kapitálu by museli sociálnodemokratické strany a odbory oveľa viac spolupracovať, ako je tomu dnes.
  • Veľmi dôležitým faktorom by bola tiež obnova primátu medzinárodného práva spolu s rešpektovaním a reformovaním globálnych a regionálnych medzinárodných inštitúcií.  

Autorka, Dr. Gabriele Matznerová, spisovateľka a maliarka, je bývalá veľvyslankyňa Rakúskej republiky na Slovensku
(Preložil Martin Muránsky)

Priemer: 4 (14 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama