Od hodnôt k extrémizmu?

Počet zobrazení: 4081

Ako srdcovému ľavičiarovi mi je úplne jedno, čo sa dnes deje v KDH. Predsa som bol však zvedavý na priebeh a výsledky ich snemu. V podstate by ma to nemalo ani zaujímať a môže mi to byť všetko ľahostajné. Ľahostajné mi však už nie je smerovanie slovenskej politiky. KDH, či si to už pripustím alebo nie, je jedna z posledných strán založená na určitých hodnotách. Tak to vnímam aspoň ja. Aj preto som bol prekvapený, že si do svojho čela približne pred polrokom, zvolili človeka nielen kontroverzného, ale prakticky aj pár dňového člena. A tak sa veľmi ľahko v blízkej budúcnosti môže stať, že na Slovensku vznikne zásluhou tohto človeka ďalšia extrémistická strana. Slovenská politika sa začína naozaj nebezpečne odkláňať od klasických demokratických hodnôt. Kolektívne riadenie a spravovanie strán sa pomaly, ale iste dostáva do rúk jednotlivcov. A o to sa veľmi jasne pokúša aj nový predseda KDH. Odôvodňuje to nízkymi preferenciami a stratou voličských hlasov. Je to smiešna argumentácia, lebo bežnému voličovi je v podstate jedno, akými stanovami či pravidlami sa riadi strana. Ešte smiešnejšie vyzeral argument predsedu, že bude chodiť po námestiach a burcovať proti koalícii so Smerom-SD. To je, ako keby tréner futbalistov Janko Kozák mal dnes rozprávať, akú taktiku pripraví pre hráčov na MS v roku 2018.

No vrátim sa k pôvodnej myšlienke. Veľmi ma mrzí tento trend v slovenskej politike. Politiku som vždy bral ako kolektívnu záležitosť.  Nebol som nadšený ani z manažérskeho systému v Smere. Podľa mňa politická strana nie je fabrika, kde sa dostávajú ľudia do funkcií menovaním bez ohľadu na to, či si to podriadení želajú alebo nie. Aj keď uznávam, že nejaký čas to môže dobre fungovať, nie je to perspektíva na dlhé obdobie. V strane sa vytratí súťaživosť, nie je potrebné budovať členskú základňu (nakoniec aj prečo, aj tak o ničom nerozhoduje, veď okres si nemôže zvoliť ani svojho predsedu ), no čo je najhoršie, stráca sa kontakt s ľuďmi. Určite, každá strana potrebuje silnú či výraznú osobnosť, lebo slovenský volič dá skôr na osobnosť ako na program. Otázkou je, či osobnosť dokáže vzniknúť zvýšením právomocí. Skôr opak je pravdou. Tí, čo cítia, že nie sú osobnosťami, alebo nemajú v strane prirodzenú autoritu, tak sa to snažia nahradiť posilnením právomocí a kompetencií. Potom už len stačí obklopiť sa  pochlebovačmi a pritakávačmi a v strane získate absolútnu moc. Kto má iný názor či predstavu, má proste smolu. Buď mlčí, alebo jednoducho odíde.

Toto je podľa mňa kameňom úrazu slovenskej politiky. Uzavretie sa do seba, získanie rozhodujúcich právomocí pre predsedu či členov úzkeho vedenia, zachovania akéhosi status quo a spoľahnúť sa na to, že v nasledujúcich voľbách opäť nejako presvedčíme občanov, že práve my sme tou najlepšou alternatívou pre nich. Tak  potom ani nie je veľkým prekvapením, kto všetko nás zastupuje dnes v parlamente. Z drvivej väčšiny sú to nominanti jednotlivých predsedov, alebo veľmi úzkeho vedenia strán.  A tak sa náš parlament stáva miestom hlavne pre stranícky boj, miestom urážok, úbohých vystúpení, osočovania a nenávisti. A občan??? Ten bude zase dôležitý, až keď nastane čas volieb. Potom sa z poddaného stane  aspoň na chvíľku „ Jeho veličenstvo volič“. Pre naše Slovensko je naozaj škoda, že to nie je naopak.

Fotozdroj: Facebook

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984