Reklama

Od arabskej jari po Islamský štát (4)

Príbeh plukovníka Kaddáfího
Počet zobrazení: 2344

m._havran_starsi.jpghavran_obalka.jpgAk vyjde kniha, ktorá je v úplnom protiklade s mainstreamovou mienkou, mala by vzbudiť aspoň nejakú reakciu, rozhorčenie, odsúdenie, nesúhlas. Nič také sa neudialo pri titule Michala Havrana Od arabskej jari po Islamský štát. Asi mienkotvorní novinári vedia, prečo si knihu nevšimli. Dnes prinášame druhú časť siedmej kapitoly venovanej Líbyi – Príbeh plukovníka Kaddáfího.

Michal Havran: Od arabskej jari po Islamský štát, Marenčin PT, 2017, 224 str.


Od arabskej jari po Islamský štát (1)
Od arabskej jari po Islamský štát (2)
Od arabskej jari po Islamský štát (3)

SÚVISIACE:
Rozhovor s Michalom Havranom: „Vy si píšte, čo chcete...“
Kniháreň – jún 2017
 

Príbeh plukovníka Kaddáfího 2


Po prvýkrát som plukovníka Muammara Kaddáfího uvidel na vlastné oči v Prahe. V druhej polovici júna 1978 prišiel na prvú oficiálnu návštevu /Československo navštívil dvakrát/, čím sa mali potvrdiť dobré vzťahy oboch krajín. Líbya sa na vyše desať rokov stala najlepším zákazníkom československých zbrojoviek. Líbyjské objednávky často prevyšovali možnosti československej výroby. Lenže strana a vláda prijali také opatrenia, aby sa výroba zbraní zvýšila. Líbyjčania totiž väčšinou platili v hotovosti a v dolároch, v mene, ktorá bola pre náš štát v tom čase významným zdrojom devíz.

Keďže Kaddáfí budoval arabskú podobu socializmu, študoval aj prax socialistických štátov. K sovietskemu modelu sa však vyjadroval kriticky. Moskvu považoval za ateistickú superveľmoc.

A z môjho archívu som sa mohol dozvedieť nasledujúce veci: vtedajší československý veľvyslanec v Líbyi Ján Teluch, ktorý mal podobne ako diplomati ďalších štátov problém s analyzovaním politickej orientácie nového režimu /bol veľvyslancom ešte za kráľa Idrisa/, poslal ministerstvu zahraničných vecí do Prahy prvé hodnotenie politického smerovania krajiny. V depeši písal, že Líbyjčania zdôrazňujú najmä jednu závažnú vec.

„Kým marxistický socializmus dáva výrobné prostriedky do rúk štátu, a tým sa stáva monopolistom kapitálu, líbyjský je naproti tomu inšpirovaný islamským učením a zaručuje vládu ľudu nad základnými výrobnými prostriedkami.“ Veľvyslanec dodával, že v reakcii na písanie západnej tlače o tom, či má líbyjská revolúcia niečo spoločné s komunistickým hnutím, Tripolis odpovedal záporne. A západní komentátori sa skutočne mýlili, čo sa im zo spätného pohľadu ani nedalo veľmi vytýkať. Veď iba málokto rozumel filozofii mladých revolucionárov a najmenej samotnému Kaddáfímu. Revolúcia bola najmä jeho dielom. A tak československý veľvyslanec mohol iba dodať, že aj keď nový režim nebude prosocialistický, nebude aspoň antisocialistický.

Kaddáfímu išlo aj o symboly. Preto napríklad sovietske lietadlá, dopravujúce zbrane z Egypta do Bengází, nechal narýchlo premaľovať na egyptské... Politická orientácia krajiny nebola teda zrejmá, vzbudzovala obavy, viac, pravdaže, na Západe, ale aj na Východe.

Kaddáfí sa čoraz častejšie vyjadroval kriticky o komunizme. Pri treťom výročí zvrhnutia monarchie napísal článok v časopise al Fadžr al-Džadíd /Nový úsvit/. Sovietsky veľvyslanec dal text preložiť do ruštiny. Obsah článku bol taký šokujúci, že preklad dostal aj – už vtedy nový –československý veľvyslanec, Slovák Štefan Uher. Jedna pasáž bola mimoriadne tvrdá.

Kaddáfí o. i. písal: „Komunizmus, v danom prípade vládnuca trieda, presnejšie vláda, vzala ľudu ich peniaze a nazýva to spravodlivosťou. Kremeľská aristokracia sa zmocnila štátnych prostriedkov a hovorí o vláde robotníckej triedy. Sú však tí, ktorí vládnu v Moskve, robotníci? Rusi, rovnako ako Západ, sú obchodníkmi s vojnou. Predávajú zbrane a bohatnú z vojen, majú teda na vojnách záujem. Predovšetkým ich zaujíma praktická stránka veci a sú ochotní hádať sa o každú kopejku... Podnecujú plamene bojov v Afrike, aby odvšadiaľ dostávali zákazky na ruské tanky a lietadlá.“

Tieto vety považovalo nielen sovietske, ale aj československé stranícke vedenie za zvlášť nebezpečné. Ale nešlo iba o teoretický článok. Plukovník podnikal aj konkrétne protisovietske kroky. V tom čase napríklad privítal vypovedanie sovietskych, nielen vojenských, poradcov z Egypta, už novým prezidentom Anwarom as Sadatom. Na druhej strane však tak sovietske, ako aj československé zbrane potreboval. Sám bol dobrým zákazníkom. Na zachovanie dekóra dostával sovietske zbrane sprostredkovane cez Egypt a československé priamo na základe obchodnej zmluvy. Čas však plynul a pomery sa kryštalizovali. Keď neskôr zistil, že egyptský prezident Sadat až príliš otáča a vťahuje krajinu do područia USA, začal sa viac upierať na krajiny socializmu. Nebezpečenstvo začal cítiť najmä od tlaku Spojených štátov, aj keď zatiaľ, možno naoko, ostával tvrdým antikomunistom.

Prvým komunistickým režimom arabského sveta sa stal južný Jemen s oficiálnym názvom Jemenská ľudová demokratická republika. Juhojemenčania budovali dokonca až tzv. vedecký socializmus, čo bol unikát a hlavné slovo v jeho politickej orientácii mali politrukovia a poradcovia z bývalej NDR /Nemeckej demokratickej republiky/. Keď som neskôr navštívil hlavné mesto Južného Jemenu Aden, všade bolo počuť ako druhý jazyk najmä nemčinu.

Kaddáfí však udržiaval dobré vzťahy so severným Jemenom, teda s Jemenskou arabskou republikou a s hlavným mestom Saná. No rokoval aj s politikmi Južného Jemenu. Tí prišli za ním a žiadali o finančnú pôžičku. Kaddáfí však vedúceho delegácie vyzval, aby otvorene a jasne povedal, či slúži Moskve alebo Pekingu. Keď Juhojemenčan odmietol na otázku odpovedať, Kaddáfí sa rozčúlil a vraj vyhlásil, že s komunistickými žobrákmi rokovať nebude, lebo rozbíjajú arabskú jednotu...

Takýto postoj hodnotila Moskva, ale aj Praha a ďalšie socialistické krajiny ako prejav Kaddáfího avanturizmu a nevypočítateľnosti. Nevedeli ho presne zaradiť. Išlo o nacionalizmus, náboženský fanatizmus, alebo vyslovene o osobné ambície?

Lenže plukovník sa napriek všetkému stával nielen na arabskom, ale aj na svetovom javisku mimoriadne vplyvným mužom a zdalo sa, že sa snažil dostať do postavenia vodcu revolučného arabského sveta po úmrtí Násira. Tamojšími monarchiami hlboko opovrhoval. Aj preto začal podporovať palestínske hnutie odporu v zápase proti Izraelu, aj keď bolo dosť zvláštne, že napriek výraznej podpore vodcu Palestínčanov Jásira Arafata Izrael nepodnikol proti Líbyi žiadnu väčšiu akciu... Plukovník si medzitým upevňoval osobnú moc doma, ale chcel byť aj významným hráčom vo svete. Doma prišiel s vlastnou formou tzv. kultúrnej revolúcie. A angličtina dostala stop.

Všetky nápisy v tomto jazyku odstraňovali v nebývalej kampani. Mizli aj anglické názvy miest, obchodov a aj smeroviek na križovatkách. Všetko sa prepisovalo do arabčiny a všade sa malo hovoriť len po arabsky, navyše líbyjský dialekt dostal plnú zelenú.

Keď do klubu zahraničnopolitických komentátorov vo Zväze slovenských novinárov prišiel medzi nás veľvyslanec Štefan Uher, rozpovedal aj zvláštnu perličku. Každý piatok, čo je sviatočný deň moslimov, zavolal Kaddáfí k sebe všetkých veľvyslancov a čítal im dlhé pasáže z koránu. Veľvyslanec nebol arabistom, ovládal do určitej miery bežnú líbyjskú arabčinu, a tak slávnej reči koránu rozumieť nemohol, podobne ako väčšina veľvyslancov. Kaddáfímu to však nevadilo a náboženské školenia pokračovali naďalej...

Výrazný zlom vo vzťahoch Líbye a Československa však nastal vymenením veľvyslanca. Na miesto Štefana Uhra vyslala Praha do Tripolisu iba štyridsaťročného a mimoriadne talentovaného arabistu, Slováka Jozefa Varholíka. Ten nielenže hovoril plynulou arabčinou a zvládol aj líbyjský dialekt, ale vyhovoval líbyjským politikom a samotnému Kaddáfímu aj vekom. A vzájomný obchod a vzťahy sa od tej chvíle rozbehli naplno. Československo sa dostalo na rebríčku hodnotenia stykov na druhé miesto, hneď za Sovietskym zväzom, lebo plukovník si už v tom čase začal uvedomovať, že najväčšie nebezpečenstvo mu nehrozí od Moskvy, ale od Západu, od Veľkej Británie, Francúzska a najnovšie najmä od Spojených štátov.

Kaddáfí prišiel teda v júni 1978 na prvú návštevu Československa. Z rúk Gustáva Husáka si prevzal najvyššie vyznamenanie, Rad Bieleho leva I. triedy.

Jeho spontánny prejav pre špičky strany a vlády tlmočil do arabčiny známy arabista Ľuboš Kropáček. Zvlášť talentovaný polyglot, s ktorým som zažil niekoľko výnimočných situácií. Pamätám si, že na pláži Gold Mohur v Adene, ktorú si nechali kedysi dávno vybudovať anglickí kolonialisti, vysvetľoval tamojším novinárom a spisovateľom, ktorí už ako revolucionári s nami pili alkohol, rozdiely medzi jednotlivými arabskými dialektmi. Väčšina z jeho poslucháčov mala dojem, že arabčinou, akou rozprávajú oni, sa hovorí vo väčšine arabských štátov. Čech Ľuboš ich vyvádzal z omylu.

V Aténach sa ho zasa jeden z tamojších novinárov opýtal, či okrem arabčiny, perzštiny či amhárčiny, ovláda aj také jazyky, akými sú angličtina, nemčina či francúzština. A Ľuboš na otázku odpovedal jedinou vetou: „To sú nejaké jazyky? Tie predsa ovládam všetky!“

Lenže v gréckom Solúne, keď bolo potrebné prekladať akýsi text z gréčtiny, zažil nepríjemnú situáciu. Na počudovanie po grécky nevedel. Po obede prišiel za mnou a povedal mi, že ide na nejaký čas do mesta, avšak do večera sa vráti. Bývali sme spolu v hoteli. Prišiel o šiestej, v ruke mal Berlitzovu učebnicu gréčtiny, ktorú si kúpil v obchode, a povedal: „Michale, je to dobrý, už umím sedm lekcí...“

Nuž, na to som nemohol odpovedať nijako inak, iba vziať do rúk fľašu gréckej pálenky ouzo, naliať do dvoch pohárikov a zagratulovať mu k nevídanému pokroku. Slovom, génius, akých je na svete málo. Polyglot Ľuboš Kropáček je profesorom Karlovej univerzity a stále sa aj verejne, i na obrazovke českej televízie vyjadruje k najnovšiemu dianiu najmä v arabskom svete aj v súvislosti s vlnami utečencov. Je nielen arabistom, ale aj známym islamológom, teda špecialistom na islam.

Ak boli vysokí stranícki a vládni predstavitelia nadšení z Kaddáfího prejavu, zostali úplne vo vytržení, keď začal Ľuboš Kropáček prekladať do arabčiny prejav Gustáva Husáka. Ľuboš arabčinu zbožňoval, sotva vnímal prítomných, tak sa sústredil na simultánny preklad, /prezident striedal napísaný text so svojimi typickými odbočkami/, že v jednej chvíli aj sám Gustáv Husák na chvíľu akoby onemel. Pražským hradom sa šíril veľkolepý zvuk starobylého jazyka z úst občana Československa. Plukovník bol viditeľne v šoku. Ľuboš si dal zvlášť záležať na výslovnosti. Nehovoril žiadnym dialektom, ani líbyjským, ani egyptským, ani sýrskym, ani ománskym a už vôbec nie alžírskym, plným francúzskych slov. Hovoril vysoko intelektuálnou arabčinou, používanou arabskými profesormi na medzinárodných kolokviách. Zdalo sa, že s niektorými výrazmi mal problém sám plukovník. Videl pred sebou mladého, neveľmi fyzicky silného muža s menej vlasmi a s typickou bradou, ktorý všetkých prítomných ohúril svojimi znalosťami.

So skupinou líbyjských a našich novinárov som počúval Ľuboša so zatajeným dychom. Keď Gustáv Husák prejav zakončil, posledné slová patrili aj tak Ľubošovi. V sále sa rozoznel potlesk a bolo jasné, že patril tak prezidentovi, ako aj tlmočníkovi. Kaddáfí vstal. Podal ruku prezidentovi a o niečo dlhšie, možno išlo iba o môj dojem, podržal tú Kropáčkovu. Ten si sadol medzi oboch politikov a prekladal ich vzájomnú debatu.

Vodca revolúcie, qáíd it-taura, ako sa nechal plukovník oslovovať, sa z času na čas nahýnal k tlmočníkovi a bolo vidieť, že chcel vedieť niečo navyše... Neskôr, tesne pred začiatkom slávnostnej recepcie, zavolal Kaddáfí pobočníka a ten o chvíľu priniesol malý darček pre Ľuboša. Bola to slávna Zelená kniha Il-kitáb il-achdar/ s osobným venovaním.

Recepcia nedopadla najlepšie. Všetkého bolo nadostač, no ukázalo sa, že organizátori nepochopili rozdiel dvoch náboženských kultúr. Kaddáfí ako moslim nepil a dokonca ani nefajčil, no všade na stoloch sa vynímali fľaše so šampanským, s vínom, s koňakom, s whisky a dokonca aj so slivovicou a pivo sa podávalo aj čapované. Kto chcel a mal odvahu, mohol sa za pár minút dostať do poriadneho švungu. Líbyjský vodca nič nekritizoval, lebo recepčná sála svietila veľkoleposťou a bol si vedomý, že toto všetko sa robilo na jeho počesť. Lenže si nebol istý členmi svojej delegácie. A tak z času na čas odbehol zo sály do priľahlých chodieb s výklenkami, aby sa osobne presvedčil, či niektorý člen z jeho sprievodu si tajne nedáva alkohol, minimálne aspoň dobré české pivo, a či si nezapálil cigaretu. Členky jeho osobnej ochranky stáli v jednom kúte, mali v rukách poháre s džúsom a boli pripravené v prípade ohrozenia zasiahnuť. Ale s potenciálnymi líbyjskými konzumentmi alkoholu si chcel Kaddáfí vybaviť všetko sám a na mieste. No Líbyjčania, a to musím zdôrazniť, sa držali. Napriek tomu, že sme ich vrelo núkali, aby skúsili aspoň pivo, všetci, hovorím najmä o novinároch, popíjali iba džús a opierali sa o výklenky chodieb. Táto návšteva ešte viac upevnila vzájomné vzťahy oboch krajín.

Keď vchádzal plukovník na Pražský hrad, scéna mi pripadala ako z filmu. Vedľa neho kráčali vo vojenských uniformách ozbrojené nádherné mladé ženy, povestné členky Amazonskej gardy, tvoriace jeho osobnú ochranku. Neviem, či nedôveroval mužom, je to možné. Kedysi dávno sa ho pokúsil zvrhnúť jeho bývalý veľký priateľ, revolucionár a muž režimu číslo dva, major Džallúd. Ten mal o jednu hviezdičku zákonite menej, lebo hodnosť plukovníka, a zároveň aj najvyššiu, mohol mať najmä jediný muž, hlavný vodca revolúcie /Kaddáffí zrušil generálske hodnosti/.

Vodca revolúcie vchádzal na hrad v parádnej uniforme, bol stále veľmi mladý a uniforma mu sedela ako uliata. Vtedy ešte nenosil povestné čierne okuliare, ktoré mu dodávali výzor playboya. Za ženskou ochrankou kráčal sprievod ministrov, aj keď ministrom zahraničia a ministrom obrany bol on sám a v sebe teda stelesňoval najdôležitejšie páky moci. Pred vstupom do veľkej siene Pražského hradu ho vítal prezident Gustáv Husák. Dnu vošli spolu. Bol to zvláštny pohľad. Dvaja muži vekovo od seba veľmi vzdialení. Ak by jeden z nich nemal najvyššiu funkciu, nestretli by sa nikdy v živote. Zazneli fanfáry, hymny oboch štátov a potom nevídaná ceremónia. Na plukovníkovu vypätú a bezpochyby pyšnú hruď pripol československý prezident najvyššie vyznamenanie. Rad Bieleho leva I. triedy. Nasledovali prejavy. Muammar Kaddáfí pristúpil k predsedníckemu pultu a líbyjskou arabčinou vzdal hold československému ľudu.

Po Kaddáfího návšteve v Prahe sa styky medzi oboma krajinami dostali ešte na vyššiu úroveň, aj keď z líbyjskej strany išlo najmä o rozvoj vzťahov obchodno-vojenských. Československo začalo cvičiť nielen vojenských odborníkov, ktorí sa učili zaobchádzať s dodávanými zbraňami, ale aj stíhacích pilotov. V Líbyi zároveň pôsobili československí vojenskí špecialisti a pomohli sme dokonca v krajine vybudovať aj leteckú technickú akadémiu, no požiadavku na vyslanie veľkej skupiny prednášateľov sme splniť nemohli, lebo počet presahoval kádrové možnosti Československej ľudovej armády. Neskôr, v roku 1981, zavítal do Líbye aj prezident Gustáv Husák, pričom išlo o cestu spojenú s návštevou Etiópie a Južného Jemenu.

Návšteve nechýbala srdečnosť a veľkolepé privítanie prezidenta. Hlavné mesto Tripolis bolo plné veľkých portrétov oboch vrcholných politikov a cestu z letiska do centra mesta lemovali zástupy Líbyjčanov, mávajúcich československými zástavkami. Lenže až neskôr sme sa ako novinári dozvedeli o dvoch udalostiach, ktoré ovplyvnili ďalšie kroky plukovníka, týkajúcich sa najmä jeho zvýšenej osobnej ochrany a zásadnej zmeny zahraničnej politiky, nasmerovanej voči americkému imperializmu. S tým úzko súvisela aj zmena rétoriky smerom k socialistickým štátom. Ideologické útoky proti komunizmu z líbyjskej propagandy v podstate vymizli a sám plukovník sa už na adresu politického modelu v Moskve, v Prahe, v Berlíne alebo Budapešti nevyjadroval.

Prvou udalosťou, ktorá poznačila vývoj v krajine, bol jeden z najvážnejších pokusov o zavraždenie vodcu revolúcie. Malú správu priniesol najskôr egyptský denník Al-Ahrám a západné médiá si na informácii, ako zakaždým, keď išlo o nejakú udalosť v inej krajine, než v ich vlastnej, nebývalo zgustli. Plukovníka takmer pochovali. Aj keď pozadie udalosti sa nikdy do detailov neobjasnilo, malo ísť podľa všetkého nielen o fyzickú likvidáciu Kaddáfího, ale o plán vojenského prevratu a nastolenie nového režimu. Pokusu o násilnú zmenu predchádzala havária vrtuľníka na predmestí Tripolisu. Podľa všetkého nešlo len tak o obyčajnú haváriu. Na palube stroja sa okrem iného nachádzal vysoký líbyjský činiteľ Tahá Šerif Ben Amer a jeden z najvyšších východonemeckých straníckych predstaviteľov Werner Lamberz. V zákulisí sa o ňom v tom čase už rozchyrovalo, že nahradí v najvyššej funkcii Nemeckej demokratickej republiky dovtedajšieho šéfa Ericha Honeckera... Tak Líbyjčan Ben Amer, ako aj východný Nemec spolu s ďalšími cestujúcimi pri havárii zahynuli. Keď sa Kaddáfí o tragédii dozvedel, dal okamžite zatknúť šéfa vojenského spravodajstva, kapitána Muhammada Idrísa Šarífa. V tej chvíli mohol mať iba tušenie, že zostrelenie vrtuľníka bolo len predzvesťou niečoho oveľa väčšieho. Neskôr sa ukázalo, že kapitán Šaríf bol vodcom sprisahancov. Tí mali zavraždiť Kaddáfího a uskutočniť v krajine vojenský prevrat. Mužom oddaným Kaddáfímu a myšlienke líbyjskej revolúcie sa podarilo sprisahancov odhaliť. Išlo o vysokých dôstojníkov armády. Nemohli čakať nič iné než smrť. Popravná čata ich postrieľala na leteckej základni v Misurate.

S odstupom rokov od tejto udalosti by sa dalo špekulovať o pozadí celej akcie, ale teraz, po potupnej smrti plukovníka, by každý podobný pokus bol viac či menej zbytočný. Dôstojníci nemuseli postupovať bez vonkajšej podpory. So zvrhnutím kráľa Idrisa I. sa ani po odstupe rokov nemohol zmieriť nielen Londýn, Paríž alebo Rím, aj keď Taliani sa už držali bokom, ale najmä Washington. Kaddáfí si dovolil priveľa. Keby bol zvrhol monarchiu a ponechal na území krajiny britskú a americkú vojenskú základňu a západné ropné spoločnosti by boli líbyjské národné bohatstvo aspoň sčasti naďalej rozkrádali, mohli sa s plukovníkom dohodnúť. Aspoň v zahraničnej politike. Musel by ju udržiavať v ich línii. Západu sa prvotné Kaddáfího útočné výpady na adresu komunizmu mimoriadne páčili. Keď sa však postupne začal najmä obchodno-vojensky orientovať na Moskvu a Prahu /Československé zbrojovky a zbrane mali vždy veľmi dobrý zvuk vo svete – v roku 1948 práve nové a už socialistické Československo o. i. vyzbrojilo novovzniknutý štát Izrael/, objavili sa prvé pokusy o eliminovanie Kaddáfího. No keď plukovník nariadil aj zatvorenie americkej vojenskej základne Wheelus Field pri Tripolise, americká vláda to už považovala viac než za provokáciu. Na odplatu sa rozhodol Washington provokovať plukovníka. V auguste roku 1981 sa velenie americkej šiestej námornej flotily rozhodlo uskutočniť cvičenie v Sýrskom zálive v blízkosti líbyjského pobrežia. Išlo o jasnú provokáciu a demonštráciu americkej námornej sily. Lenže Kaddáfí odpovedal. Vyslal do vzduchu dva bombardéry Suchoj 22. Jeden z nich odpálil na jednu amerického vojenské plavidlo strelu, lenže líbyjskí vojenskí piloti nemali ešte dostatok skúseností a moderné sovietske stroje ovládali ťažkopádne. Proti nim vyštartovali z lietadlovej lode stíhačky F-14 a oba stroje zostrelili. V USA bol v tom čase už šéfom Bieleho domu Ronald Reagan, ktorý neskôr líbyjského vodcu označil za odporného psa... Tento bývalý hollywoodsky herec bol známy svojimi pseudobonmotmi, ktorými častoval nielen predstaviteľov štátov, odmietajúcich sa podriadiť americkému nátlaku, ale aj celé krajiny. Plukovník Kaddáfí označil zostrelenie dvoch bombardérov za prejav rastúceho Reaganovho tlaku na Líbyu. A v tejto atmosfére pricestoval iba o mesiac neskôr do Tripolisu prezident Gustáv Husák. V záverečnom komuniké, ktoré uverejnili všetky československé noviny, sa objavila aj nasledujúca veta. „Návšteva prezidenta ČSSR Gustáva Husáka bola výrazom solidarity ČSSR s líbyjským ľudom práve v čase, keď je vystavený ozbrojenej agresii zo strany amerického imperializmu.“

Túto na prvý pohľad viac či menej politickú vetu si však veľmi starostlivo všimli predstavitelia amerického veľvyslanectva v Prahe. Ako vyšlo neskôr najavo, diplomati, a nie nejako malého rangu, ale radca US embassy, Martin Arthur Wenick a dokonca prvý tajomník James Kenneth Conell, sa ohlásili na československom ministerstve zahraničných vecí a od Václava Jízdneho, vedúceho blízkovýchodného odboru, požadovali vysvetlenie. Americkí diplomati sa vypytovali na „bližšie informácie o ekonomickej spolupráci Československa a Líbye, o stykoch v oblasti špeciálu /termín na vojenské zákazky/ a o príprave líbyjských študentov v ČSSR. Radca US embassy Wenick na stretnutí vyhlásil, že „USA nebudú tolerovať teroristickú činnosť Líbye.“

A tak, aj keď Československo pokračovalo ešte v užšom nadväzovaní stykov s Líbyou, nevynímajúc ani dodávky nových zbraní a dokonca o rok neskôr pricestoval plukovník na druhú návštevu Prahy, americkí politici, a najmä samotný prezident Reagan, už čoraz častejšie označovali Kaddáfího za teroristu. Kruh sa pomaly začal uzatvárať. Plukovník mal však neustály problém vo vnútri krajiny. V máji roku 1984 došlo k ďalšiemu pokusu o jeho zavraždenie. Vodca revolúcie sa zdržiaval vo svojom opevnenom sídle v kasárňach Báb al-Azizja, lokalizovaných priamo v centre Tripolisu. Dvadsať zvlášť dobre vyzbrojených mužov sa dokázalo nielen dostať do kasární. Objavili sa dohady, že atentátnici mali kontakt s niekým vo vnútri „mocnej“ budovy a podarilo sa im dostať do blízkosti Kaddáfího. Prestrelka trvala dlho, a keď sa všetko skončilo, západné médiá hlásili, že Kaddáfí je mŕtvy. Nevyšlo im to ani tentoraz. Plukovník sa večer objavil v televízii vo víťaznej póze a na koni, čím symbolicky dal najavo, že je nielen živý a v poriadku, ale že má naďalej dianie v krajine pevne pod kontrolou.

Dosiaľ sa nepodarilo zrátať, koľkokrát sa vnútorní nepriatelia pokúsili plukovníka zavraždiť. Skúšali to v podstate neustále, aj keď museli vedieť, že ak im pokus nevyjde, skončia pred popravnou čatou. Treba dodať, že všetky atentáty pripravovali iba muži, v mnohých prípadoch išlo o Kaddáfího bývalých spojencov a vysokých dôstojníkov, ba priamo politických spolupracovníkov. A zakaždým, keď došlo k novému pokusu o jeho odstránenie, plukovník si ešte viac upevňoval diktátorskú moc, čo po čase zasa vyvolalo nový pokus o jeho odstránenie. Lenže Kaddáfí nielen prežíval, ale stával sa čoraz mocnejším. Až do chvíle, keď sa zaplietol s nepriateľom najmocnejším. S americkým prezidentom Ronaldom Reaganom. To už bolo mimoriadne veľké sústo.

V apríli roku 1984 došlo k udalosti, po ktorej zostal plukovník na žive iba náhodou. No ako sám neskôr povedal, z vôle Alaha. V berlínskej diskotéke La Belle vybuchla nálož. Autori atentátu si miesto nevybrali náhodne. Diskotéku navštevovali americkí vojaci, pri útoku dvaja zomreli a viacerí boli zranení. Americký prezident Ronald Reagan reagoval v priebehu desiatich dní. Za ten čas americké úrady zistili na podklade zachytenej komunikácie medzi Tripolisom a líbyjským veľvyslanectvom v Berlíne, že organizátorom útoku bol Kaddáfího režim. Nasledovali útoky amerických bombardérov, štartujúcich z amerických základní v Anglicku. Plukovník, napriek tomu, že niekoľko bômb zasiahlo aj jeho palác, prežil, ale zahynula jeho maloletá  nevlastná vnučka. Reagan v plamennom prejave označil Kaddáfího za psa a americká CIA sa začala vážne orientovať na jeho fyzickú likvidáciu. Čakalo sa však na príhodnú chvíľu.

Jednou z nich bol zásah Kaddáfího armády v susednej republike Čad v rokoch 1981 až 1988, kde sa rozpútala krvavá občianska vojna medzi prívržencami predsedu vlády Habrého – toho podporovala bývalá koloniálna mocnosť Francúzsko, ale aj USA, a prezidentom Ouddeidom – toho podporoval Kaddáfí. Od neho mal plukovník prísľub, že ak mu pomôže, púštna a pohraničná oblasť Aouzou pripadne Líbyi. Táto akcia Kaddáfímu nevyšla a stala sa jedným zo zárodkov jeho neskoršej tragédie. V Čade stratila jeho armáda tisíc mužov, medzi nimi aj niekoľkých dôstojníkov, a veľká skupina sa dostala do zajatia. Medzi nimi aj major Chálif Haftar, bývalý blízky plukovníkov spojenec a účastník prevratu proti kráľovi Idrisovi.

Major Haftar sa však už do Líbye nevrátil. Kto si vtedy niečo také všimol! A keby aj, čo by to bolo znamenalo. Lenže až oveľa neskôr, po vyše dvadsiatich rokoch sa ukázalo, že práve tento major, jeden z veľkých zradcov bývalého blízkeho priateľa Kaddáfího sa stane plukovníkov úhlavný nepriateľ. Koľkokrát som v spoločnosti teraz už nebohého Erika Strážana, bývalého redaktora Hlasu Ameriky, prechádzal okolo rozľahlých budov centrály americkej spravodajskej služby CIA v povestnej virgínskej štvrti Langley! Erik žil vo virgínskej štvrti Herdon so svojou rodinou a ja zakaždým, keď som pricestoval do Washingtonu, som u Strážanovcov býval. Ale ako sme mohli tušiť, že každý deň cestoval rovnakou cestou aj major Chálif Haftar. Nie, pravdaže, do redakcie Hlasu Ameriky, ale rovno do centrály CIA. A tam, ako dobre zaplatený zradca, pripravoval v spolupráci s agentmi CIA zvrhnutie plukovníka Kaddáfího. A to veru plných dvadsať rokov!

Vtedy dávno, v roku 1984, keď sa dostal do zajatia vojakov premiéra Hisséna Habrého, ho získali agenti CIA a major spolu s ďalšími vyše tristo väzňami odletel cez Nigériu a Zair do Washingtonu. Táto skupina tvorila základ budúcej diverznej a americkými agentmi trénovanej skupiny, ktorá mala vo vhodnej chvíli prejsť do útoku. Cieľ: zvrhnúť plukovníka Kaddáfího a nastoliť v krajine „demokratický“ režim. Tajná centrála mu pridelila tajný byt v severnej Virgínii, vojenskú uniformu si už predtým vyzliekol a do „práce“ chodil v úhľadnom na mieru ušitom civilnom obleku a v bežnom čiernom esúvečku so zadymenými sklami. Zvykol si na život v Amerike, no deň čo deň dúfal, že sa jedného dňa znovu dostane do svojej vlasti, do Líbye.

(Pokračovanie)

Priemer: 4.8 (22 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama