Reklama

Od arabskej jari po Islamský štát (1)

Rok 2011: Arabská jar | Od kolonializmu po revolúcie
Počet zobrazení: 3888

m._havran_starsi.jpgAk vyjde kniha, ktorá je v úplnom protiklade s mainstreamovou mienkou, mala by vzbudiť aspoň nejakú reakciu, rozhorčenie, odsúdenie, nesúhlas. Nič také sa neudialo pri titule Michala Havrana Od arabskej jari k Islamskému štátu. Asi mienkotvorní novinári vedia, prečo si knihu nevšimli. Čitateľom Slova ju odporúčame a ako návnadu prinášame z nej ukážky na pokračovanie – úvodnú časť a kapitolu Príbeh plukovníka Kaddáfího.

SÚVISIACE:
Rozhovor s Michalom Havranom: „Vy si píšte, čo chcete...“
Kniháreň – jún 2017


Rok 2011: Arabská jar
 

Spojenie pripomínalo povestnú československú Pražskú jar z roku 1968.

Ktosi v západných médiách si možno na tento termín, ktorý sa vtedy veľmi ujal, spomenul – a slogan tentoraz v spojení s arabským svetom začal obiehať svet. O niečo neskôr, keď sa veci prestali vyvíjať podľa plánu zákulisných stratégov, sa pomaly a bojazlivo sem-tam objavilo spojenie arabská jeseň a ešte neskôr arabská zima... No nie arabské leto, to by až priveľmi pripomínalo naše štyri ročné obdobia, ktoré arabský svet vlastne ani nepozná.

havran_obalka.jpgMichal Havran: Od arabskej jari po islamský štát
Marenčin PT, 4. 4. 2017, 224 strán


Ale kedy vlastne Západ arabskému svetu rozumel? A tak aj spomínané termíny, obrazne vtiahnuté do politiky, mali navodiť dojem, že sa dejú ohromné veci. Išlo o vzorce, vyrobené mediálnymi kúzelníkmi hodnými nasledovania. A pritom, ak sa cudzinec rozumejúci aspoň trochu po arabsky ocitol, povedzme, na káhirskom Námestí oslobodenia /Middán It Tahrír/, mohol zachytiť slová ako as saurá /revolúcia/ alebo il intifáda /ľudové povstanie/ a nie Ir rabí Arabí /arabská jar/. Iba západní novinári neustále opakovali, že ide o Arabic Spring – arabskú jar. A tento termín používali aj komentátori katarskej televízie Al Džazíra /Ostrov/ v anglickej verzii. 

Toto všetko účinkovalo na svet síce dosť dlho, no iba do chvíle, keď sa naraz objavil názov úplne nový – a šokujúci. 

Al-Daula-al Islamíja. Islamský štát! A to bol úder, ktorého následky trvajú.

Tento názov totiž nevymysleli mediálni guruovia Západu, ale samotní členovia teroristickej organizácie Islamský štát. Zvládli nielen internetovú či smartfónovú technológiu Západu, ale zaútočili rovno na myslenie ľudí. V priebehu mesiacov od oficiálneho vzniku v roku 2014 vyvolali krutými a propagandistickými činmi mohutnú vlnu celosvetového zdesenia. Koho už len mohli vystrašiť známe názvy, ako Taliban, Al-Kajdá, Boko Haram alebo As-Šabach, aj keď As-Nusra sa stala takmer podobným pojmom... A už aj samotný Usáma bin Ládin, ktorý sa pred rokmi prihlásil k útoku civilnými lietadlami na newyorské dvojičky a Pentagon, pomaly zapadal mediálnym prachom.

Názov Islamský štát navodzoval pocit, že nejde iba o organizáciu, ale o štát.

Teda o organizované spoločenstvo podobné iným, jestvujúcim štátnym útvarom, aj keď kalifát patrí politologicky do arabskej politicko-náboženskej identity. Má predsa aj určitú geografickú rozlohu na území dvoch, teraz už rozbitých štátov, Iraku a Sýrie. Má hlavné mesto Rakku /územie Sýrie/, má aj najvyššieho vládcu, kalifa Abú Bukra al-Bagdádího, má aj administratívnych úradníkov, veď pod jeho správou žije podľa odhadcu okolo pätnásť miliónov ľudí, aj keď väčšinou iba sunitskej vetvy islamu. A o tých sa treba postarať... Ale tento „štát“, oficiálne kalifát, má najmä veľkú armádu fanatických bojovníkov /posilnenú aj náborom z Európy/, proti ktorým sa demokratický Západ, čo vôbec nie náhodou, ale akosi čudne a zámerne stál pri zrode ich prvotných odnoží, neodváži vystúpiť v osobnom súboji, teda vyslaním pozemných armád. Tam priamo na „ich pôdu“, ktorú kalifát zabral a odkiaľ utekajú tisíce nielen kresťanov, ale aj šiitskych moslimov – najmä do „našej“ Európy.

A často iba predstierané a fingované bombardovanie z veľkých výšok malo vyvolať pocit, že veci sú pod kontrolou a občanom tohto sveta sa kontrolovanými médiami natláčala do hláv predstava skorého víťazstva. Dokonca sa navodzoval dojem, že vo svete bude zasa pokoj, len nech padne ešte jedna prekážka – sýrsky režim Bašára al Asáda, alebo nech apokalyptický chaos, spojený s biblickou vlnou utečencov, vyrieši Rusko, ktoré z hĺbky duše nenávidia.

No napriek bombastickému názvu nejde o štát, veď ho neuznalo ani Turecko, ktoré dosiaľ ako jediná krajina uznáva svetom neuznanú Severocyperskú republiku, vytvorenú tureckou inváziou na Cyprus v roku 1974. Vtedy muselo dvestotisíc cyperských Grékov ujsť zo svojich domovov a nájsť si nový život na zostatku ostrova alebo v zahraničí. Zatiaľ jediným skutočným štátom s názvom islamský je Irán, oficiálne Iránska islamská republika, fungujúca ako silná regionálna veľmoc. Monarchia Saudská Arábia, i keď sa riadi extrémnou, wahábistickou formou islamu a uplatňuje aj islamské právo šárija, nemá v názve slovo islamský.

Ale Islamský štát na územiach rozbitých štátov Iraku a Sýrie nie je štátom, aj keď arabské slovo Al-dawla al-islamía tomu napovedá. Okrem skratiek ISIS, IS či ISL sa používa aj arabsky znejúcejšia Daeš. Tá je vytvorená z arabského názvu AL-daula al-Islamíja fí Irak wa al-Šam, teda islamský štát v Iraku a v Sýrii, či presnejšie v Levante, čo je historické územie Sýrie, Palestíny, Jordánska a dokonca aj ostrova Cyprus. Príslušníci organizácie skratku DAEŠ nemajú v obľube, pretože samotným arabským slovíčkom daeš sa označuje niekto, kto šíri nenávisť, alebo kto iného človeka podrazí. Bolo by teda lepšie použiť slovenský hovorový výraz „podrazák“...

Ide však o organizáciu, ktorá vznikla ako vedľajší produkt americko-anglického vojenského vpádu do Iraku v roku 2003 a následných mocenských zásahov na zvrhnutie viacerých vlád vo výnimočne strategickej oblasti. Irak, po americkej intervencii a po zavraždení Saddáma Husajna, dnes už ako štát nejestvuje. Je iba torzom, rakvou, v ktorej prebieha samovražedný boj medzi sunitmi a šiitmi. Nejestvuje už ani Líbya s hrdým a pre Západ priveľmi pyšným a výstredným plukovníkom Muammarom Kaddáfím, chváliacim sa vlastným štátnym modelom džamahírije. Tiež zavraždený. Na muške mali sýrskeho prezidenta Bašára al Asáda, ktorý však dokázal za cenu veľkej občianskej vojny zatiaľ odolať. A to vďaka podpore Iránu, libanonského hnutia Hizballáh a napokon Ruska, svojho dlhodobého spojenca. A pritom Američania zorganizovali proti Asádovi tzv. sýrsku oslobodzovaciu armádu, označovanú za tzv. umiernenú opozíciu, ktorá sa s ich vojenskou a finančnou pomocou najskôr proti nemu postavila, až sa naraz na scéne objavila nová sila, dosiaľ nezvyčajná. Islamský štát. Ten brutálnym prejavom pod egidou extrémneho výkladu islamu-saláfizmu odobral „povstaleckú“ energiu tým protiasádovským zoskupeniam, ktoré sa už videli v prezidentskom paláci v Damašku. To Američania buď zámerne prehliadli, alebo sa stali obeťami vlastných predstáv o vývoze prevratov, čím sami seba vohnali do pasce. Podobne ako pred vyše tromi desaťročiami uverili afganským mudžahedínom, bojovníkom za slobodu, ktorých vycvičili, financovali a hnali proti Sovietom v Afganistane a tí sa neskôr predstavili pod novou značkou Taliban a za úhlavného nepriateľa vyhlásili samotnú Ameriku...


Od kolonializmu po revolúcie


Nová história arabského sveta, keď sa ten po dlhých rokoch striasol francúzskych a anglických kolonizátorov a potom všelijakých mandátnych poverení, sa začala objavením ropy a okamžitým vpádom západných ropných monopolov do oblasti. A, samozrejme, po sérii národnooslobodzovacích bojov či skutočných revolúcií v Alžírsku, Tunisku, Egypte, Líbyi, Iraku, Sýrii, Jemene... A už vôbec nemožno zabudnúť na jeden z kľúčových problémov tamojšieho regiónu. Na Spojenými štátmi a väčšinou západných tzv. demokratických krajín doposiaľ tolerovanú a podporovanú vojenskú okupáciu palestínskych území Izraelom. Jediným štátom v oblasti, vlastniacim jadrové zbrane, na rozdiel od Iránu, na ktorý uvalili sankcie iba preto, že sa nepoddal americkému tlaku a nedotkla sa ho žiadna z povestných farebných „revolúcií“, arabských jarí, aj keď Iránci sú hrdými Peržanmi a nie Arabmi.

No najnovšie dejiny Arábie majú aj úzku súvislosť s pádom socializmu v Sovietskom zväze, v strednej a východnej Európe, so sovietskou inváziou do Afganistanu, s iránsko-irackou vojnou, keď bol Saddám Husajn pre Washington vítaným spojencom /pozri známe foto Donalda Rumsfelda, bývalého amerického ministra obrany, ako si so Saddámom v bagdadskom paláci srdečne podávajú ruky/. No ešte oveľa skôr urobil fotograf autentický záber v Oválnej pracovni Bieleho domu, kde bývalý prezident Ronald Reagan sedí natešený v kruhu zvlášť vítaných hostí – zástupcov afganského Talibanu, a ktorých priamo tam na mieste prirovná k americkým otcom zakladateľom, teda k úrovni Jeffersona či Madisona a nebodaj priamo aj Washingtona. To sú šoky nad šoky, po ktorých zvyčajne prichádzali neuveriteľné sprchy, sklamania a prekvapenia.

Z podporovaného a oslavovaného Talibanu, bojujúceho proti Sovietom, sa naraz stal úhlavný nepriateľ. Taliban prebral vládu v afganskom Kábule, jeho vodca, už nebohý, jednooký mulla Omar Muhammad, pozval na územie krajiny Usámu bin Ládina, aby si tam vytvoril výcvikové strediská pre teroristickú organizáciu Al-Kajdá /základňa/. A keď sa odohral útok unesenými lietadlami devätnástimi teroristami na dvojičky, pätnásť z nich malo saudskoarabské občianstvo, prezident Bush junior dal pokyn na vojenské „odstrihnutie“ Talibanu od moci. Omar Muhammad aj s vládou však ušli z Kábulu do Kandaháru a americkým špeciálnym jednotkám Seal unikol v pohorí Tora Bora aj samotný Usáma. Dostali ho až po desiatich rokoch v Pakistane, kde si v tichosti a zrejme pod ochranou ďalšieho amerického spojenca navykol pozerať videohry...

Saddámovi Husajnovi dodávali zbrane, od Západu dostal aj recept na výrobu tých chemických. A práve nimi aj dlhých osem rokov bojoval proti Američanmi nenávidenému iránskemu režimu na čele s prvým ajatolláhom Chomejním. Do dejín vstúpil aj Husajnov vpád do Kuvajtu a jeho veľká prehra, keď ho už Amerika nepotrebovala a stal sa pre jej dlhodobé ciele v regióne prekážkou. V pakistanskom Pešaváre na hraniciach s Afganistanom pripravovala CIA afganských mudžahedínov na boj proti Sovietmi nasadenému prezidentovi Babrakovi Karmalovi. V tom čase sa tam kdesi „motal“ aj istý veľmi bohatý občan Saudskej Arábie, Usáma bin Ládin, a hlásal džihád /svätú vojnu/ proti Sovietom. Američania vo svojej neschopnosti pochopiť svet za vlastnými hranicami nadobudli pocit, že je ich človekom. Čo tam po náboženstve, po koráne, po prorokovi Mohamedovi! A tak sa so saudskoarabským kráľom dohodli na zvláštnej veci. Podpísali dohodu o zriadení americkej vojenskej základne s prítomnosťou živých Američanov na najposvätnejšej pôde islamu s takými ikonami islamu, akými sú mestá Mekka s posvätným kameňom čiernej farby Al-Kaába. Práve odtiaľ podľa legendy vystúpil Mohamed na nebesia k Alláhovi. Tento čin si každoročne uctievajú moslimova tradičnou púťou Al-Hadždž práve na tomto mieste. A je tam aj Medina, kam prišiel Mohamed okolo roku 650 nášho letopočtu z Mekky. A na územie takto posvätného miesta islamu dovolil saudskoarabský monarcha pozvať amerických vojakov, nevercov rovnakej úrovne ako sovietski ateisti ovládajúci časť Afganistanu. Tento fakt mal byť potom hlavnou motiváciou Usámu bin Ládina na letecký útok proti newyorským dvojičkám a Pentagonu. Hneď po ňom nasledovala americká invázia do Afganistanu už pod nadvládou Talibanu, ktorý zmietol posledného sovietskeho spojenca Nadžibuláha, a Sovieti sa s veľkými stratami z krajiny stiahli.

Vtedy bola časť sveta na strane Ameriky, no málokto mohol tušiť, že v zákulisí tvorcov americkej moci sa táto tragédia stala zámienkou na ničím neospravedlniteľnú inváziu do Iraku.

Vymysleli tézu o Husajnových zbraniach hromadného ničenia a navzájom sa ňou strašili. Potrebovali odignorovať medzinárodné právo a vojensky zaútočiť na suverénny štát. Veď Saddám Husajn jadrové zbrane nemal a nemal už ani chemické.

V investigatívnej relácii britskej televízie BBC, ktorej vedenie si po eskapádach v čase útoku na Irak dáva na obsah vysielania už vážnejší pozor, pretože nie je to tak dávno, čo kopírovali metódy americkej propagandy, Raad Hamdání, bývalý generál povestnej Husajnovej Republikánskej gardy už vo chvíľach americko-britského útoku na Bagdad vyjadril obavu, že ak najvyšší veliteľ, teda Saddám Husajn, vydá rozkaz použiť proti útočníkom chemické zbrane, zasiahne to aj irackých vojakov. A Husajnov syn Kusaj mal generálovi odpovedať: „Neobávaj sa, žiadne chemické zbrane nemáme.“

Ja môžem iba cynicky dodať, že ak by ich bol mal, bez väčšieho zaváhania by ich použil proti votrelcom. Aj keď prirovnanie celkom neobstojí, pred rokmi to urobil napr. v irackej dedine Halabdža, ktorú nechal pokropiť chemickým útokom ako krutú odplatu za nevydarený atentát skupinou miestnych sprisahancov. Chceli zavraždiť samotného Husajna.

V čase americko-anglického útoku Saddám už nevlastnil žiadne zbrane hromadného ničenia, čo potvrdili aj medzinárodní inšpektori. I preto sa aj Washington a Londýn odvážili na Irak zaútočiť, zložiť mocnú a stabilnú krajinu na kolená, zbombardovať ju na úroveň stredoveku! Státisíce mŕtvych ich za tento čin žalujú už navždy!

Otázka teda môže znieť nasledovne: ak nemal Saddám Husajn jadrové zbrane a keďže CIA sama dávno priznala, že diktátor nemal nič spoločné ani s útokom na newyorské dvojičky a Pentagon a na území Iraku žiadna Al-Kajdá nejestvovala, prečo na Irak zaútočili?

A sme pri podstate veci.

Americko-anglický pohľad mohol byť nasledovný: pozrite sa, neposlušní obyvatelia v niektorých arabských krajinách. Zdemokratizujeme vás...!

Nie za pomoci úslužných miestnych politikov a generálov, ktorí nie tak dávno ešte prisahali napríklad vernosť Varšavskej zmluve a teraz s chuťou slúžia útočnému paktu NATO, ale bombardérmi, raketami a postavami pyšných vojakov ako vystrihnutých z počítačových hier.

Pred časom, práve po útoku na Irak, som robil rozhovor s americkým diplomatom Kurtom Volkerom, zástupcom Bushovej ministerky zahraničia Condolleezy Riceovej. Ako Američan s nemeckými koreňmi hovoril nielen dobre po nemecky, ale slušne aj po maďarsky /určitý čas pôsobil na US ambasáde v Budapešti/, a tak som mu s vtipom povedal, že keby ešte hovoril po slovensky, mohol by byť z neho typický „Prešpurák“. Chcel som si vyskúšať riadnu novinársku odvahu a po čase položiť podľa amerického vzoru tzv. big question /veľkú otázku/. Nuž ju dostal.

„Mister Volker, prečo Spojené štáty rozvážajú po svete demokraciu na krídlach bombardérov?“

Bol som na otázku dosť pyšný, očakával som dlhú odpoveď a možno aj diskusiu. Jeho odpoveď ma však odzbrojila.

„Spojené štáty nerozvážajú po svete demokraciu na krídlach bombardérov.“ A to bol zároveň aj koniec rozhovoru. S diplomatom som si srdečne potriasol rukou a bolo vybavené...

Ale fakty sa nedali vygumovať.

Inváziu proti Iraku viedla Amerika predsa pod sloganom Operácia Trvalej slobody a zmeny režimu a robila to nielen bombardérmi, ale aj raketami, celým registrom bojovej techniky a s pozemným útokom vojska...

(Pokračovanie)

Priemer: 4.8 (33 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama