Reklama

Obzri sa za seba

Počet zobrazení: 2535

k_zaletovej_basni.jpgEšteže básnici veria svojim predstavám,
vraj že máš domov, vraj že máš vlasť:
sliepňavé metafory tajných psychodrám
zavesené na slovách
s toxicitou olova.
Povestné ako Kolumbovo vajce.
Aj riešenie. Len ho nájsť!
V skutočnosti ostali ti len tance
svätého Víta.
A svedomie sa ťa pýta,
musí ti tie otázky klásť:
Čo si hľadal tam, v cudzích vestách?
Bola to ozaj tvoja cesta,
tade si chcel ísť a rásť?
Čo odpovieš? Šiel si hľadať pravdu,
krajší a lepší svet?
Alebo lásku? Alebo samovraždu
a náhrobný kvet
z naftových polí a petrochémie,
ktorý ťa po smrti opäť zabije?!
Dvakrát, ba opakovane.
A nemôžeš sa brániť,
veď máš zložené dlane
na prsiach či na bruchu,
alebo v popole krematórií.
Ako mŕtvu ropuchu.
Našťastie, nedajú sa zdaniť,
no klbko večných zmijí
ťa zakaždým raní,
cielene, presne, s úsmevom
od ucha k uchu.
A každým dňom.
Nenechá ti ani nitku suchú,
hoci ti kradnú vodu, teplo, svetlo
a zároveň otvorili peklo
dokorán.
A kŕdeľ vrán
v ustavičnom kolotoči
ti vyďobáva mozog, jazyk, oči.
(Pri funkčnej prostate dovolia ti močiť.)

Obzri sa za seba,
na svoj vlastný údel:
aj daní za nebo,
za stratenú kúdeľ
dočkáš sa. Prečo nie.
Ako je to s tebou,
aké je tvoje znamenie?
Si iba prostý žiačik,
ba takmer prostáčik
v ukradnutom svete,
si večný čakateľ na zrušený vláčik,
si ten, čo zomiera bez túžby po odvete.

Vzali ti ústa, uťali reč
a zvyšky zavesili na kandelábre.
Človek už zmizol, dávno je preč,
dýcha len cez fylogenetické žiabre,
teda ako ryba na suchu.
Neregistruje však poruchu.

Obzri sa za seba,
snáď zazrieš, kým si bol
a čo si cestou stratil,
nenivoč vlastný stôl
a neutekaj z tratí,
a nekľaj do neba.

Aj boh je bezradný,
v dažďoch sa vlieva do sĺz,
mlčky sa bije do pŕs,
zratúva deň po dni,
a nemá sa komu vyžalovať.
Je sám a taký opustený,
že v tomto osamení
postrácal takmer všetky slová.

Nuž mlčí. Aj ty mlč.
Chveje sa na zábradlí,
do dlaní zbiera vlastnú žlč,
preklína mrcha dni,
dúfajúc, že sa rozvidní:
no nie, aber nein, net, no ni!
Dúfa, že svet sa zmení - a navždy,
veď tiež je aj človek. Ako každý:
uhnetený z kozmického prachu
i z roja nepozemských včiel,
zo zrážok pravesmírnych skiel
a iných šibalstiev
zamiesených do ľudského pachu.
Akoby len čakal na povel.
A hoci by ho vydať smel,
neurobí to. Nie a nie!
Väzní ho vlastné svedomie.
A vie, že nik ho nepočúva.
Ako teba.

Odlož si teda aspoň kúsok neba
a môžeš po nociach ho žuvať.
Miesto chleba.
Ak pritom spíš,
nuž iba líž.

MICHAL ZÁLETA (1947) je povolaním novinár, spomeňme aspoň jeho pôsobenie vo funkcii zástupcu šéfredaktora Nového slova či šéfredaktora denníka Smena a tiež viacročné redaktorčenie v Nedeľnej Pravde. Ako študent publikoval básne v rozličných novinách a časopisoch, potom sa orientoval na prózu. Debutoval knihou krátkych próz Vstúpte, prosím (1973). V románovej novele Sneh na koreňoch (1975) zobrazil dramatický proces intelektualizácie vidieckych ľudí a premenu tradičných hodnôt v medziľudských vzťahoch. V nasledujúcich románoch – Nepokojná dolina (1985), Mŕtvi neklamú (1995), Bratia v dažďoch a Bratia vo víchrici (oba 1998) – ktoré sú voľnou tetralógiou, sa vrátil do rodného východoslovenského kraja a vytvoril ságu tamojších ľudí od začiatku druhej svetovej vojny až po jej koniec. Popri napísaní ďalších dvoch kníh, ktoré sú zatiaľ v rukopise, sa v súčasnosti vrátil aj k poézii.
Prečítajte si rozhovor s Michalom Záletom zo Slova: Kto je hoden románu



Koláž: EMIL SEMANCO

Priemer: 5 (12 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama