Obed so Sorosom

Fejtón
Počet zobrazení: 4829

Slávnu Piatu ulicu v New Yorku /Fifth Ave, 5 AV/ som prešiel pešo a veru už ma riadne bolel krk z obzerania tých vysokánskych mrakodrapov. Nestačil som si ani poriadne obzrieť sídlo firmy ROLEX s nádhernými a riadne mastnými hodinkami. „Uf, uf, ani trojročný dôchodok by mi nestačil na tie s modrým ciferníkom so zlatou korunkou, ktoré by som si želal od Ježiška...“ Rád by som sa zatúlal aj do niektorého z rozľahlých mestských parkov, no nevyšlo. Minul som budovy spoločnosti Coca Cola, Trump Tower, keď sa pri chodníku pristavil veľký čierny Jeep, aby ma odviezol na dohodnutú schôdzku. Nechcelo sa mi cestovať do letného sídla hostiteľa v Southamptone, vybral som si radšej pracovné sídlo jednej z najväčších svetových nadácii.

V obrovskom foyeri aj pri recepcii ma vyrušovalo, že som nikde nevidel veľvyslanca. Ani žiadneho zástupcu slovenského ministerstva zahraničia, ani ministerstva kultúry. No čo už (?) – veď nie som prezident, ani iný ústavný činiteľ. Ale priznávam, bol som plný očakávania zo stretnutia s 88-ročným investorom, filantropom vlastným menom Schwartz György, ktorého som videl iba v televízií a počul o ňom kadejaké správy a informácie.

Po uvedení do kancelárie v jeho impériu a formálnom predstavení som ho odzbrojil perfektnou maďarčinou. Priznal, že vopred dostal o mne všetky informácie, vrátane takých, ktoré o sebe neviem ani ja sám... Ale toto mu v depeši z americkej ambasády v Bratislave nepísali. Obed v salóniku sa niesol v pohodovej atmosfére a miliardár sa zaujímal o všetko, čo sa v posledných troch týždňoch dialo na Slovensku. Hoci to vedel presne, zaujímal ho môj pohľad a hodnotenie. Bolo úplne odlišné od obsahu zvodiek z tajných diplomatických depeší, no ocenil moju odvahu (presnejšie drzosť), takto mu to úprimne povedať. 

– Nie som zlatá rybka, hoci to všetci o mne hovoria. Vyslov však tri želania a ja ti ich splním!

Odohnal som z mysle všetkých diablov i čertov našepkávajúcich, aby som chcel byť slovenským premiérom, aby som mal na Bahamách luxusnú rezidenciu alebo aby mi v Bratislave patril pozemok pod Hradom...

– Vieš Juraj, osmelil som sa po chvíli (v maďarčine sa iba tyká) – ja by som si na Slovensku želal založiť jeden nezávislý denník a novinársku školu pre slušných novinárov. Lebo u nás teraz letí akcia „Za slušné Slovensko.“

– Veď tam také máte! – povedal hostiteľ.

Videl moje rozpaky aj nesúhlasné pokrútenie hlavou pri žuvaní hovädzích líčok so zelerovým pyré a dodal.

– Viem že ich máte, veď ich platím!

Prehltol som sústo a nadviazal:
– Veď práve... Ale ja mám na mysli také, čo nebudú závislé ani od teba...

Schuti sa zasmial a vysrkol z mušle ďalšiu ustricu.

– Ale peniaze by si odo mňa chcel?

– No áno, veď ja i moji priatelia a známi, ktorí sa dožadujú plurality médií, máme s prepáčením (chvíľu som lovil v pamäti správny maďarský výraz) – „holé zadky“.

– A vieš koľko taký špás vôbec stojí?

– Ani len netuším, odvetil som popravde.

–  Denník N dostal odo mňa na štart 750 000 eur a stále to musím, aj s tým všetkým naokolo, platiť, dotovať. Vy Slováci viete zbíjať, fakt – ako ten váš Jánošík!

– Mne by stačil milión. Tá hromada bankoviek, ako som pred pár dňami videl na stole pri prenose z Úradu vlády. A už viac by som nikdy, nikdy nič nepýtal. Ľudia u nás už dlho čakajú na nezávislý, objektívny a pravdivý denník. Som presvedčený, že by sa uživil.

– No dobre, platí! povedal boháč keď sme dojedli. Kývol asistentovi, aby ma uviedol vedľa.

– Vieš, priateľ, aby si nepatril aj ty medzi tých, čo si pod menom George Soros predstavujú iba moju telesnú schránku jedného všemohúceho starého chlapa.  

Za širokými elektronickými dverami sa naskytol pohľad na obrovské sálové spravodajstvo, akýsi velín s tisíckami monitorov. Nespočet obrazoviek, serverov so živými linkami so všetkými v jeho sieti. Ako maličké usilovné a neúnavné elektronické mravčeky pobehovali cez káble, plnili konkrétne úlohy aj dané ciele. A v sále veľkom ako dve futbalové ihriská samí mladí ľudia. Nakrátko ostrihaní junáčikovia s útlymi bokmi, no tiež devuchy s hlbokými ofinami až po nos.

– Dostaneš teda ten milión... No úprimne hovorím – už ťa nikdy nechcem vidieť!

* * *

Petržalské rána sú hlučné. Cez okná do panelákových bytov sa hrnie rámus nielen zo železnice, spájajúcej Bratislavu s Viedňou. Hučí aj diaľnica do Maďarska, no počuť neustály rachot dverí hromadnej dopravy, dopĺňaný brechotom pobehujúcich psov.

Pozriem z okna, pancierované auto tam nestojí... Nikde žiadni kukláči so samopalmi... Otvorím si notebook a cez internetbanking nakuknem do svojho „cibuľového“ účtu – nič...

„Škoda! Asi to bol iba ďalší nesplnený novinársky sen,“ posmutnel som.  

No pri pocite plného žalúdka som si veru nebol istý, či tá žltooranžová krémová tekvicová polievka, hovädzie líčka a čokoládový dezert so zmrzlinou neboli ozaj skutočné... Dosť možné, že to bola len ťažoba z predstavy ísť si do najbližšieho stánku kúpiť nezávislú dennú tlač. Alebo nebodaj v obývačke zapnúť najobjektívnejšie správy na Jednotke...

Foto: twitter.com/georgesoros

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984