Reklama

Občianska vojna v Európskej únii už vypukla!

Počet zobrazení: 3995

Najväčšie rozumy Európskej únie si už dlhý čas kladú otázku, čo sa to deje s úniou? Ako je možné, že taký úžasný civilizačný projekt sa dostáva do krízy a stráca podporu vlastných občanov?
Táto kríza sa týka dnes už stovák miliónov občanov EÚ. Preto asi je dôvodné položiť si otázku, čo tvorí jej jadro a aký ideologický rozpor sa za ňou skrýva.
Politickí analytici tvrdia, že je to neschopnosť lídrov odkomunikovať hodnoty EÚ, iní hovoria, že je to absencia veľkých lídrov. Médiá takmer unisono konštatujú, že je to výsledok populistických politikov, extrémistov, nacionalistov a fašistov, ktorí zacítili príležitosť a chuť manipulovať vystrašených a z konzumu prejedených a unudených ľudí.
Keďže ide o milióny občanov, nie je možné túto krízu pripisovať niekoľkým politikom či malým extrémnym skupinám. Päťsto miliónov občanov je nespokojných so smerovaním EÚ a hľadá odpoveď, prečo jedna polovica občanov je stotožnená s liberálnym integračným procesom a druhá, konzervatívna polovica, je ostro proti jeho ďalšiemu pokračovaniu.
Snahy niektorých politikov pripisovať túto situáciu nejakým zahraničným trolom, ktorí majú eminentný záujem rozložiť EÚ, je už intelektuálnym bahnom, plným lží a výpredajom zdravého rozumu.
Za hlavný rozpor v EÚ autor tohto článku považuje konflikt liberálnych a neliberálnych demokracií. Nie je to už však iba konflikt Západu a ostatného sveta, ani konflikt medzi štátmi dvadsaťsedmičky, ale táto téma sa stáva hlavným diskurzom aj vo vnútri každej z nich. Každá krajina dvadsať sedmičky má svoju AFD, svoju Le Penovú, svojich Slobodných... ako aj my máme svojho Kotlebu.
Cez prizmu občianskej spoločnosti ako ideologickej vízie liberalizmu či neoliberalizmu sa tieto hnutia zdajú ako nebezpečné sily, ktoré ohrozujú existenciu dnešného sveta.
Z konzervatívneho pohľadu neliberálnych a protestných strán je jadrom prebiehajúcej občianskej vojny, konflikt medzi sociálnymi inžiniermi, ktorí vystupujú ako predstavitelia občianskej spoločnosti, a  patriotickými občanmi, pre ktorých vzťah k vlastnému národu, k vlastnej kultúre má vysoký emocionálny potenciál a v dnešnej konzumnej spoločnosti im dodáva pocit dôstojnosti a vlastnej identity.
Stúpenci ideológie občianskej spoločnosti sú presvedčení, že sú majiteľmi najčistejšej a najhumanistickejšej, vedeckej a všeľudskej vízie, ktorá je povolaná viesť všetkých občanov sveta ku globálnej celoplanetárnej spoločnosti. Pre nich je táto cesta nevyhnutná, zákonitá a nedá sa jej ubrániť. A jediné čo môžeme pre ňu urobiť je jej urýchlenie.
Táto ideológia zahŕňa v sebe silný aspekt internacionalistickej vízie. Historicky patrí takým revolucionárom, ktorí donedávna volali „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“
Všetci skeptici, ktorí majú výhradu k vyzývaniu jednoty v mene kozmopolitnej budúcnosti a Nového človeka sú považovaní za spiatočníkov a fašistov. Odmietanie minulosti ako niečoho prežitého, čo je nekompatibilné s dnešnou radostnou a bohatou prítomnosťou je pre stúpencov občianskej spoločnosti iba dôkazom, že konzervatívci sú nebezpečné indivíduá, ktoré podľahli lacným trikom zahraničných trolov, alebo majú pozitívny vzťah k fašistickej ideológii.
Čo týmto internacionalistom prekáža na vlastných patriotických občanoch, ktorí sú národne orientovaní a pre ktorých sú emócie a prežívanie týchto udalostí významné?
Jednou z podstatných čŕt ideológie občianskej spoločnosti je dôraz na univerzalizmus, idey slobody, rovnosti a spravodlivosti. Podľa ich názoru za týmito hodnotami už nemôže byť nič a žiadne iné hodnoty dobra a lásky im už nemôžu konkurovať. Fakticky sú akýmsi univerzálnym rebríkom do neba, po ktorom môžu vyjsť všetci ľudia dobrej vôle. Iba univerzálne a všeľudské hodnoty sú tmelom, ktorý nás môže všetkých pospájať a vytvoriť celoplanetárnu spoločnosť dobrých ľudí. Proti nim stoja parciálne, národné, náboženské a rasové prístupy, ktoré môžu byť iba zdrojom konfliktov, nepokojov a následne až vojny.
Je pravdou, že presadzovanie, alebo vyvyšovanie národných záujmov je nebezpečné a môže viesť ku konfliktom. Potvrdzuje to aj zahraničná politika Donalda Trumpa a jeho predstava „Amerika first!“ Treba však povedať, že takáto politika môže byť výrazom nacionálneho šovinizmu, ale takisto nemusí! Môže byť iba odrazom hľadania cesty, ako nájsť pre seba, pre svoju veľkosť a silu svoje adekvátne miesto v dnešnom búrlivom svete. Môže byť výsledkom pocitu, že pre USA je univerzalizmus tejto ideológie veľmi drahým projektom, z ktorého táto krajina nič nemá.
Ak by sme použili tie isté kritériá mediálnych kritikov, ktoré používajú na vlastných občanov, museli by sme USA vyhlásiť za fašistický štát.
Trumpova kritika a zosmiešňovanie medzinárodných inštitúcií, ktoré žijú z peňazí amerických daňových poplatníkov a pre ktorých je antiamerikanizmus základnou politickou líniou (OSN, UNESCO...), či sa to niekomu páči alebo nepáči, má svoju logiku.
Kritici Trumpa sú presvedčení, že USA sa musia dobrovoľne vzdať svojej vojensko-politickej sily v mene veľkého množstva stredných, malých a i trpasličích štátov a mali by priznať všetkým rovnosť a rovnocennosť s USA...
Keďže Donald Trump to odmieta, je iba akýmsi putinovským trolom, ktorý rozbíja jednotu Západu...
Je pravdou, že nie je ľahké obhajovať obchodníka Trumpa z akejkoľvek pozície, a to nehovoriac už o kritike z pohľadu občianskej spoločnosti. Jej aktivisti majú však ešte dostatok zdravého rozumu, aby v jeho kritike boli veľmi opatrní, pretože by mohli zistiť, že odmietnutím USA by sa už potom nemali s kým na svete spájať...
Pozrime však na to, čo najušľachtilejšie a najuniverzálnejšie hodnoty, ktoré sú takmer sväté každému jednotlivcovi, prinášajú a čo vlastne vyjadruje pojem rovnosti, spravodlivosti a slobody. Aký politický, ekonomický a sociálny zmysel má heslo rovnosti, keď vo svete narastajú príjmové a majetkové rozdiely? Bohatí bohatnú a chudobní stagnujú, alebo sa stávajú chudobnejšími...
Je teda pojem rovnosti politickým heslom, ktoré pre niekoho platí a pre niekoho neplatí?
Z logiky univerzalizmu jasne vyplýva, že pozitívnou veličinou nie sú národné štáty, ale skôr nadnárodné štruktúry, ako je EÚ. Ich ideálom je všeľudská kozmopolitná spoločnosť, ktorá by sa riadila ideami slobody, rovnosti a spravodlivosti. Preto aj európsky občan je logicky lepší, inteligentnejší a vyzretejší ako hociktorý Nemec, Francúz, Maďar či Slovák.
Je pritom paradoxné, že ideológovia občianskej spoločnosti požadujú kritické a odmietavé stanovisko iba k národným štruktúram. Do globálnych a nadnárodných inštitúcií sú však zamilovaní a od slobodného občanovi už neočakávajú žiadnu kritickosť a nezávislosť, ale, naopak, požadujú jeho 100.-percentnú lojalitu. Zabúdajú na to, že aj tieto rozhodnutia sú produktom nejakých konkrétnych ľudí.
Národ pre ideológov občianskej spoločnosti je kategóriou, ktorá je prežitá a v zásade už ani neexistuje a na názory tých, ktorí s ňou pracujú, preto už netreba brať žiadne ohľady, resp. ich treba raz navždy umlčať.
Ukážkou ideálneho typu politika občianskej spoločnosti je pán Abtan Benjamin, ktorý vyjadril svoje názory v denníku SME dňa 22. 12. 2017.
Tento prezident antirasistického hnutia (EGAM) volá, aby európska občianska spoločnosť vylúčila rakúsku vládu z rokovaní a stretnutí politikov EÚ a dala tak jasne najavo, že nová rakúska vláda je neonacistická a antisemitská, a teda nemá nič spoločné s občianskou spoločnosťou a s hodnotami EÚ. Vyzýva, aby sa v Rakúsku i v celej EÚ spojili „združenia, intelektuáli, umelci, občania a miestne úrady, pretože musia konať a spolu s cudzincami prejaviť medzinárodnú solidaritu a oživiť demokraciu“.
Táto jeho výzva nie je ničím iným, iba výzvou a návodom, ako pritvrdiť občiansku vojnu v EÚ proti fašistom. Jeho apel na potrebu spojiť sa s cudzincami, rozumejme tomu s migrantmi, je niečo podobné, ako Leninova výzva spojiť sa s každým, kto je ochotný pomôcť zvrhnúť vládu...
Pán prezident EGAM-u je hlboko sklamaný, že občianska spoločnosť je dnes v apatii a vôbec sa po nových voľbách v Rakúsku neozvala. Uvedomuje si, že to, čo bolo v rokoch 2000 – 2006, kedy EÚ bojkotovala za účasť FPÖ rakúsku vládu, už dnes nie je možné. Podľa tohto prezidenta je to preto, že v EÚ je dnes už viacero nedemokratických režimov, akými sú napr. Poľsko a Maďarsko.
Môžeme si položiť otázku, o čom vypovedá apatia Západu voči neonacistom a antisemitom. Je to preto, že táto hrozba je neadekvátne opísaná a  je mimo tohto času a teda mimo zdravého rozumu?
Podľa môjho názoru „apatia Západu“ hovorí iba o tom, že s ideológiou občianskej spoločnosti to ide v EÚ dolu kopcom, a preto jej nositelia sú rozhodnutí vyvolávať aj hrozby a výzvy k občianskej vojne.
Občania si však uvedomujú, že výhody globalizácie sa týkajú iba určitej finančnej skupiny, a nie väčšiny „slobodných a nezávislých jednotlivcov“.
Kde je sloboda pre iný názor, ako má pán prezident nejakej občianskej spoločnosti, ktorý si myslí, že všetci, ktorí s ním nesúhlasia, sú fašisti?
Máme si myslieť, že na patriotov dvadsaťsedmičky, čo možno predstavuje viac ako 250 miliónov občanov, sa už sloboda v EÚ nevzťahuje?
V čom má spočívať požehnanie občianskej spoločnosti pre jej všetkých členov? V opakovaní hesiel, o ktorých si myslia, že sú v ich výlučnom vlastníctve a v ich presvedčení, že budúca nová spoločnosť, ako aj jej najvyššia méta, zabezpečí radostný život všetkých občanov našej planéty?
Aký je vlastne zmysel občianskej spoločnosti ako emancipačného hnutia, ktoré má oslobodiť na základe všeľudských hodnôt všetkých občanov a na tomto základe vytvoriť novú spoločnosť, ktorá bude zbavená všetkých protikladných záujmov?
Podstatu občianskej spoločnosti tvorí úsilie oslabiť štát a odovzdanie moci nezávislým skupinám a aktivistom. Jej požiadavka presadzovania práv a záujmov minorít však nemá univerzálny charakter, ale je v podstate obhajobou ich sebeckých záujmov a odmietnutím práva väčšiny ako základného demokratického inštrumentu.
Subjektom občianskej spoločnosti sú slobodní, samostatní a nezávislí jedinci, ktorí sa programovo odmietajú identifikovať s „anonymnými, odosobnenými“ kolektivitami, akými sú štát, trieda, rasa, konfesia... Pre týchto ľudí existuje iba jedna možnosť, ako sa identifikovať a ako žiť v občianskej spoločnosti. Je to možné iba prevzatím ideológie liberalizmu, resp. neoliberalizmu, ktorý tvorí filozofický obsah tejto vízie. Je postavená na slobodnom jedincovi, ktorý odmieta príslušnosť ku všetkým kolektivitám, ktoré by ho mohli niečím zaväzovať a ktoré by ho mohli brať na zodpovednosť.
Projekt občianskej spoločnosti je deštruktívnym modelom, ktorý nemôže byť politickým, duchovným a filozofickým základom EÚ. Treba povedať, že s takouto interpretáciou a takouto intelektuálnou výbavou nie je možné uriadiť EÚ a garantovať jej politické prežitie v dnešnom búrlivom svete. Dôkazom je aj dnešná kríza EÚ!
Naivná a infantilná predstava o našej nezávislosti na našom kresťanskom pôvode, európskej kultúre sa plne potvrdzuje v konfrontácii s islamom.
Predstava, že my budeme nezávislí od kresťanských, náboženských a kultúrnych vzorcov... a že to bude automaticky platiť aj na islamských veriacich, je smiešna a mimo reality! Dnešná islamská minorita, prichádzajúca do EÚ, vďačne využíva výhody a legislatívnu podporu, ktorej sa jej dostávajú zo strany majority a sebavedome sa hlási k svojmu Alahovi.
Samozrejme, v zmysle zásad občianskej spoločnosti príjemcovia týchto podpôr nemusia byť vôbec vďační za sociálnu podporu, ktorú dostáva a z ktorej nevyplývajú pre nich žiadne povinnosti a záväzky, pretože občianska spoločnosť to nielenže nevyžaduje, ale je aj programovo proti každej zodpovednosti a povinnostiam slobodného islamského migranta.
Dnes mnohé európske vlády proti vôli ideológom občianskej spoločnosti pritvrdzujú v dostupnosti sociálnych výhod pre migrantov, čím chcú znížiť atraktivitu EÚ v ich očiach a v zásade vytvoriť ekonomický tlak, aby zvážili nebezpečnú cestu z Afriky či z Ázie.
Čo bolo pred dvomi, tromi rokmi nemožné, teda pomenovať veci tak, akými sú, dnes začína byť trendom, ktorý naznačuje porážku ideológie občianskej spoločnosti.
Významnejší obrat v EÚ však možno očakávať až po zostavení vlády v Nemecku. Nemci už prišli na to, že svoju „Mutti“ preceňovali a videli v nej to, čím v skutočnosti nikdy nebola a ani nemohla byť, t.j. jednoduchou funkcionárkou FDJ, ktorá sa naučila chodiť v straníckych štruktúrach a ktorá sa účelovo nadchla podmanivou, ale lživou ideológiou občianskej spoločnosti.
Aby koaličné rokovania boli úspešné, nestačí už iba vytriezvenie Nemcov z pani Merkelovej a nechuť koaličných partnerov s ňou spolupracovať. Musí na to prísť ona sama, že je prekážkou a že jej neostáva nič iné, iba odstúpiť z funkcie predsedníčky CDU, a tak umožniť zostavenie novej nemeckej vlády.
Nová vláda ešte nevyvesí víťaznú vlajku nad sympatickým, ale naivným projektom občianskej spoločnosti, ale významne jej vplyv oslabí.
Aj Nemci sa budú musieť prestať báť priznať, že sú Nemcami so silným vkladom do svetovej kultúry, vedy... a že je zbytočné od nich žiadať, aby zabudli na svoju minulosť a stali sa všeľudskými tvormi, ktorí sa budú riadiť iba univerzálnymi hodnotami. Zmeny na politickej scéne Nemecka potvrdzujú, že jeho doterajšia politika je slepou ulicou nielen pre Nemecko, ale aj pre EÚ.
Briti tlak na život bez minulosti už nevydržali a chcú zostať Britmi, pretože univerzálnym ideám občianskej spoločnosti obyčajní ľudia prestali dôverovať.
Aj na Slovensku sa niečo vážne deje v tejto veci. Svedčí o tom vyjadrenie jedného z najväčších činovníkov ideológie občianskej spoločnosti, pána Martina Šimečku, ktorý vo svojej bilancii roku 2017 a v želaniach do roku 2018 uviedol, že „pre Slovensko bude lepšie, ak táto vláda potiahne ešte aj rok 2018.“
Je to šokujúce, ak toto povie človek, ktorý 15 rokov búši do Smeru, do Fica z pozície ideológie občianskej spoločnosti, ktorá mala byť aj ideológiou opozície či pravicových strán a dnes želá Smeru a pánovi Ficovi veľa ďalších úspechov v roku 2018.
Hlavným dôvodom jeho želania je konštatovanie, že „parlamentná opozícia ako celok je pre Slovensko väčšou hrozbou než vládna koalícia.“
Pán Šimečka svoj paradoxný postoj zdôvodňuje tým, aby spoločnosť, resp. aby sa nové mladé politické strany, keď Smer skolabuje, mohli pripraviť na ukončenie éry vlády Roberta Fica.
Musím povedať, že pán Šimečka to vidí zle! A je to celé tak trochu naopak. Čas sa kráti pre neho a pre podobných ideológov občianskej spoločnosti. Je to pre ich naivitu, nevedeckosť a stratu podpory vlastných občanov pre takýto projekt.
S čím však môže byť pán Šimečka spokojný je to, že EÚ sa bude musieť vyrovnávať s touto víziou ešte desiatky rokov...

Priemer: 4.7 (52 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama