Obama oznámil koniec Monroeovej doktríny

Počet zobrazení: 5063

Keď som začul to nečakané vyhlásenie prezidenta USA Baracka Obamu, okamžite som sa pozrel na kalendár. Keby tie slová odzneli desať dní predtým, považoval by som to len za dobrý aprílový žart. Lenže, prezident Obama ich vyslovil 10. apríla 2015 na zhromaždení predstaviteľov občianskej spoločnosti v Panama City a to, čo povedal, možno považovať za koniec Monroeovej doktríny. Tá v podstate takmer dve storočia formovala vzťahy USA k ostatným krajinám kontinentu a zakazovala zámorským koloniálnym mocnostiam robiť to, čo tam mohli robiť Spojené štáty. Teraz by malo byť všetko inak. „Rešpektujeme rozdiely medzi našimi krajinami. Dni, keď naša agenda predpokladala, že na tejto hemisfére môžeme beztrestne zasahovať, tie dni už patria k minulosti.“ V takejto podobe sa Obamovo vyhlásenie objavilo aj v našich médiách, ale pôvodný text v angličtine je ešte tvrdší, lebo prezident použil na toto konanie USA výraz „meddle with impunity“. Väčšina slovníkov prekladá sloveso „meddle“ ako „neoprávnene zasahovať“, lenže výraz „with impunity“ túto činnosť ešte viacej zvýrazňuje, lebo znamená „beztrestne“. Môžeme si to vysvetliť aj tak, že za túto „trestnú“ činnosť mali Spojené štáty podľa Obamu niesť aj zodpovednosť.

cubama.jpgKresba: ĽUBOMÍR KOTRHA













Tieto slová odzneli v predvečer Siedmeho samitu Amerík v hlavnom meste Panamy a predznamenali priebeh samotného stretnutia najvyšších predstaviteľov 35 krajín kontinentu. Že sa niečo deje, naznačil už samotný fakt, že na samite sa po prvý raz zúčastnil aj kubánsky prezident Raúl Castro. Dovtedy to boli práve Spojené štáty, ktoré zakaždým blokovali účasť kubánskej delegácie. Stávalo sa aj to, že v minulosti Washington znemožnil prijatie záverečnej deklarácie, keď sa niektoré krajiny Latinskej Ameriky domáhali nejakej pozitívnej zmienky o Kube.

História Monroeovej doktríny


Prezident James Monroe oznámil svoju doktrínu 2. decembra 1823 v Kongrese a jej základný cieľ vystihujú slová „Amerika Američanom“. Monroe vtedy doslova vyhlásil: „Americké kontinenty, ktoré chcú svoj slobodný a nezávislý stav naďalej rozvíjať a udržiavať, už nemožno považovať za subjekty budúcej  kolonizácie ktorejkoľvek európskej mocnosti.“  Zároveň je tam zmienka, že akýkoľvek pokus niektorej európskej krajiny o rozšírenie svojho vplyvu na tejto pologuli budú Spojené štáty považovať za ohrozenie mieru a vlastnej bezpečnosti. V podstate to znamenalo, že žiadna európska krajina by nemala zasahovať do záležitostí Ameriky a USA im ako reciprocitu za to sľúbili, že tú istú zásadu bude aj Washington uplatňovať voči Európe. Spočiatku zohrala táto doktrína pozitívnu úlohu, lebo umožnila mnohým krajinám Latinskej Ameriky vymaniť sa z koloniálneho područia.  Neskôr sa to zmenilo na zásadu, že do záležitostí celého kontinentu môžu zasahovať iba Spojené štáty a túto možnosť aj často využili. Snažili sa presvedčiť ostatný svet, že Latinská Amerika je vlastne „zadný dvor“ Spojených štátov, a teda majú právo kontrolovať, čo sa tam deje. Treba dodať, že USA nedodržali ani sľub o reciprocite a do európskych záležitostí sa miešajú doteraz.

Skutočná podoba Monroeovej doktríny sa naplno prejavila na konci 19. storočia v súvislosti s Kubou, keď na ostrove prepukli nepokoje v snahe dosiahnuť nezávislosť. Vtedajší prezident  William McKinley vyslal do Havany vojnovú loď USS Maine. Vraj preto, aby ochránila amerických občanov. Urobil tak však spôsobom, ktorý bol v rozpore s diplomatickými zvyklosťami a medzinárodnými mravmi, ale zrejme aj v tom bol skrytý úmysel – podráždiť Španielsko. Večer 15. februára 1898 otriasol prístavom ohromný výbuch a loď USS Maine sa potopila. Z 355 člennej posádky zahynulo 266 námorníkov a tento fakt americká tlač dôkladne využila na spracovanie domácej verejnej mienky, aj keď nebolo jasné, čo bolo príčinou explózie. O tom, ako sa vytvárala vhodná vojnová atmosféra, svedčí okrídlený výrok tlačového magnáta Williama Hearsta adresovaný svojmu váhajúcemu a málo vlasteneckému ilustrátorovi: „Vy sa postarajte o obrázky a ja zabezpečím vojnu.“ Kongres vo vypätej atmosfére vytvorenej na základe nepravdivých údajov a poloprávd odhlasoval prezidentovi plnú moc konať a 21. apríla začalo loďstvo USA blokádu Kuby. O dva dni neskôr Španielsko vyhlásilo USA vojnu. Konflikt sa oficiálne skončil 10. decembra 1898, keď obe strany podpísali v Paríži mierovú dohodu. Vojna výrazne zmenila pomery na americkom kontinente, lebo USA získali kontrolu nielen nad Kubou, ale aj nad Portorikom a ostrovom Guam. Španielsko navyše stratilo svoju moc aj nad Filipínami.

Štatistika ozbrojených konfliktov a prevratov


Zasahovanie USA do záležitostí latinskoamerických krajín sa teda stalo bežnou záležitosťou. Niekto si dal tú námahu a vypočítal, že počas 239 rokov svojej existencie zažili Spojené štáty iba 21 rokov skutočného mieru. Zvyšok sa venovali nejakému ozbrojenému konfliktu buď na vlastnom území, vo svojom susedstve prezývanom „zadný dvor“ alebo niekde vo svete. Ak by sme sa zamerali iba na Latinskú Ameriku po druhej svetovej vojne, tak môžeme konštatovať, že v tomto období tu USA zorganizovali  dvanásť vojenských prevratov a, naopak, v deviatich prípadoch  podporili tamojšie režimy v boji proti povstalcom. V šiestich prípadoch museli zasiahnuť americké jednotky formou priamej intervencie, keď zlyhali všetky iné prostriedky a metódy. Keď to tak zrátame, možno povedať, že Brežnevova doktrína o obmedzenej suverenite krajín východnej Európy bol len slabý odvar toho, čo dosiahli USA svojou Monroeovou doktrínou.

Ako najznámejšie prípady presadzovania svojej politiky silou možno spomenúť ozbrojenú intervenciu voči Kube v roku 1961 (vylodenie proticastrovských síl v Zátoke svíň), zorganizovanie vojenského prevratu v Čile v roku 1973 proti legálne zvolenému prezidentovi Salvadore Allendovi a podpora nikaragujských contras v boji proti tamojšej ľavicovej vláde. Prezident Ronald Reagan sa pokúsil prekonať traumu z vietnamskej vojny tým, že v jeseni 1983 vyslal americké jednotky na malý karibský ostrovček Grenada, aby tam dosadil režim naklonený Washingtonu. V decembri 1989, v čase, keď Európa bola zaujatá vývojom v NDR, Československu a Rumunsku, USA zorganizovali ozbrojenú intervenciu voči Paname, lebo režim generála Manuela Noriegu, ktorý bol dlho považovaný za verného spojenca Washingtonu, začal hovoriť o znárodnení Panamského prieplavu, čím by USA stratili kontrolu nad touto strategickou námornou komunikáciou.

Ak máme veriť prezidentovi Obamovi, toto všetko je už iba história a USA nebudú „beztrestne zasahovať“ na svojom „zadnom dvorčeku“. Lenže ak samit v Paname znamenal začiatok uzmierenia s Kubou, terčom nového záujmu sa stala Venezuela, ktorej ľavicová vláda už dlhodobo čelí rozličným útokom a prezident Nicolas Maduro podozrieva USA, že sa usilujú aj o jeho zvrhnutie po vzore vojenského puču v Čile. Iba krátko pred samitom Washington vyriekol „interdikt“ na niekoľkých venezuelských predstaviteľov, lebo sú vraj zodpovední za zásah proti demonštrantom, ktorí protestovali proti vláde a v prospech Washingtonu. Prezident Obama zároveň tvrdil, že Venezuela „ohrozuje bezpečnosť Spojených štátov“, čím sa toto jeho vyhlásenie veľmi nelíši od podobnej rétoriky predchádzajúcich prezidentov verných zásadám Monroeovej doktríny. Venezuelský prezident Maduro si preto neodpustil provokačné gesto a po príchode do Panamy položil veniec k pamätníku obetí spomínanej intervencie USA v decembri 1989, počas ktorej zahynulo asi 500 civilistov.

Hviezdny deň Raúla Castra


Barack Obama postrehol, že počas samitu v Paname vládla už priaznivejšia atmosféra ako v predchádzajúcich stretnutiach, ale napriek tomuto zlepšeniu bola sobota 11. apríla hviezdnym dňom pre kubánskeho prezidenta Raúla Castra. A možno dodať, že svoju premiéru na samite oboch Amerík si aj poriadne užil. Napriek tomu, že mal na svoj prejav vyhradených iba osem minút, hovoril viac ako trištvrte hodiny a miestami sa jeho vystúpenie zmenilo na politické školenie, lebo pospomínal všetky príkoria, ktorými musela prejsť Kuba, tamojšia vláda, ale aj Raúlov brat Fidél počas uplynulého polstoročia. Až na konci svojej kázne považoval za vhodné poznamenať, že súčasný prezident nemá s takouto minulosťou nič spoločné a vyhlásil: „Myslím si, že prezident Obama je čestný muž. Obdivujem ho a myslím si, že jeho správanie má čo do činenia s jeho vlastnou skromnou minulosťou.“

Obama v Paname poznamenal, že studená vojna sa už dávno skončila a dodal: „Nemám záujem bojovať v bitkách, ktoré, úprimne povedané, sa začali ešte predtým, ako som sa narodil.“ Pokiaľ ide o skutočnú príčinu zmeny politiky USA, oveľa konkrétnejší bol prezidentov poradca národnej bezpečnosti v oblasti strategickej komunikácie Ben Rhodes: „Dôvod, prečo sme tu, je ten, že prezident pevne verí, že prístup, ktorý bol úplne zameraný na izoláciu, zameraný úplne na snahu izolovať kubánsky národ od Spojených štátov, zlyhal. Naša kubánska politika namiesto toho, aby izolovala Kubu, izolovala Spojené štáty od nášho vlastného zadného dvora.“ Politika embarga a izolácie teda neuspela. Bude zaujímavé sledovať, či tieto slová si bude Obamova administratíva pamätať, keď bude presadzovať nové sankcie povedzme proti Rusku alebo Iránu.

Všeobecne sa očakávalo, že v Paname prezident Obama posunie svoj nový prístup k susedom ešte ďalej a vyhlási, že USA odstraňujú Kubu zo zoznamu krajín podporujúcich terorizmus. Havana sa tam dostala v roku 1982 kvôli postoju k baskickým separatistom organizácie ETA a ku kolumbijským povstalcom z hnutia FARC. Až po návrate domov prezident oznámil, že informoval Kongres o svojom úmysle vyškrtnúť Kubu z tohto zoznamu. Havana vzala toto oznámenie na vedomie, ale neodpustila si uštipačnú poznámku. „Kubánska vláda ocenila spravodlivé rozhodnutie prezidenta Spojených štátov vyškrtnúť Kubu zo zoznamu, do ktorého nemala byť nikdy zaradená, najmä vzhľadom na to, že naša krajina bola obeťou stoviek teroristických činov, ktoré si vyžiadali 3478 ľudských životov a zmrzačili 2099 občanov,“ uvádza sa vo vyhlásení kubánskeho ministerstva zahraničných vecí. Netreba osobitne zdôrazňovať, že mnohé z týchto činov a obetí majú na svedomí predchádzajúce vlády USA.

Presadiť novú politiku voči Kube a likvidácia Monroeovej doktríny nebude pre Baracka Obamu jednoduchou záležitosťou. Americká opozícia zastáva opačný názor a ten ešte zosilňuje fakt, že Republikánska strana má väčšinu v oboch komorách Kongresu. Nespokojencov môže prezident očakávať aj vo vlastnej strane, kde niektorí senátori a kongresmani potrebujú na svoje znovuzvolenie hlasy kubánskych emigrantov. Ešte predtým, ako prezident oznámil svoje rozhodnutie, vplyvný demokratický senátor Bob Menendez vydal vyhlásenie, podľa ktorého „odporúčanie odstrániť Kubu zo zoznamu štátov podporujúcich terorizmus bude predstavovať ďalší významný chybný krok v tejto pomýlenej politike“.

Prezident Barack Obama síce našiel pochopenie v krajinách Latinskej Ameriky pre svoju novú politiku zameranú na tradičný „zadný dvor“ USA, ale o to intenzívnejšie bude teraz musieť pozametať pred vlastným prahom a zabojovať vo svojom vlastnom americkom dome.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Dolina
#1
Peter Dolina
16. apríl 2015, 07:05

To je predsa nezmysel.  Co Obama oznamuje je jedna vec a co sa stane je druha.

Obrázok používateľa Peter Dolina
#2
Peter Dolina
16. apríl 2015, 07:06

To je predsa nezmysel.  Co Obama oznamuje je jedna vec a co sa stane je druha.

Obrázok používateľa Milan Antal
#3
Milan Antal
16. apríl 2015, 10:19

Zrejme to bude zložitejšie. USA sa síce vyhlásili za hegemóna civilizácie, ale reálne na to nemajú potenciál. Nakoniec, v dobe globálnej civilizácie tzv. hegemóni len nahrádzajú neexistujúce inštitúcie globálnej správy. Vo svojej snahe hrať hegemóna, ale používajúc zastarané kapitalistické nástroje, sa USA čoraz viac zamotávajú v geopolitických záležitostiach, generujúc vojenské, ekonomické, finančné nepriateľské sily, ktoré neboli ich zámerom.

V snahe oslabiť a podriadiť si Rusko zbavili Rusko ilúzií o možnosti priateľského, bratského súžitia so Západom (dodávam, v rámci kapitalizmu, nie všeobecne, globálna civilizácia je postavená na kooperácii, spolupráci). Rusko tým prestalo podriaďovať svoju geopolitiku priateľským vzťahom so Západom, pochopilo, že Západ to zneužíva a začalo realizovať politiku zameranú na ochranu vlastných záujmov. Rusi zrušili zákaz dodania protileteckého sysstému S-300 Iránu, čo značne obmedzí vojenské možnosti USA v tejto oblasti. Ide o významný geopolitický ťah, ovplyvňujúci budúce desaťročia. Ak USA budú tlačiť aj naďalej na Rusko, zrejme budú pokračovať ďalšie kroky.

Rusko odpustilo väčšinu dlhov Kube a zrejme došlo k dohovorom o zriadení ruskej základne na Kube. Ak sa USA rozhodli vyvíjať tlak na Rusko na ruských hraniciach (na Ukrajine, či v baltských krajinách, Čiernom mori), Rusko môže vytvoriť analogickú situáciu pri amerických brehoch zriadením vojenskej základne na Kube. Rusko jednoducho ukazuje, aké je to mať pri vlastných hraniciach nepriateľské základne. Podobne vo Venezuele. Zároveň sa v oblasti silno angažuje Čína, relizujúc projekt nového vodného kanála cez Nikaraguu. Pričom k jeho ochrane by zrejme potrebovala aj spoluprácu s Ruskom.

Za zlepšovaním vzťahov s Kubou a Latinskoamerickými krajinami preto treba skôr vidieť pokus USA nakloniť si tieto krajiny a predísť vybudovaniu ruských a čínskych "základní" na ich území. Čím nepriateľskejšia však bude politika USA voči Rusku a Číne, tým bude generovať voči sebe nepriateľskejšie sily a situácie.

Obrázok používateľa anton b.
#4
anton braxatoris
16. apríl 2015, 11:41

Len dalsie kolo spinavej washingtonskej politiky. Stracaju vplyv este aj na vlastnom kontinente, v Latinskej amerike, kam sa tlaci Cina. Aby to nejako uhrali, tak sa s nimi snazia byt zadobre, tvarit sa ako vlk v tej rozpravke o 7 kozliatkach. Kapitalista a imperialista sa nikdy nezmeni, agresivita, koristenie na ukor niekoho ineho slabsieho je zakomponovane v ich podstate.

Obrázok používateľa anton b.
#5
anton braxatoris
16. apríl 2015, 12:34

Ze sa jedna zo strany USA o podfuk a nie o zmenu politickeho uvazovania je zjavne aj z tejto internetovej informacie zverejnenej vcera:

***

USA zahájily rozmisťování svých vojsk na Ukrajině, ruští hackeři získali seznam vojenských instruktorů, mezi nimi jsou i dva Slováci. České odvody se urychlí! Džeržinského ohlašovací zákon o trvalém pobytu bude platit i v ČR!

Spojené státy zahájily přípravnou fázi na rozpoutání válečného střetu s Ruskou federací. Před dvěma dny začaly americké transportní letouny přivážet na letiště ve Lvově americké vojáky ze 101. výsadkové divize na Ukrajinu, navzdory tvrzení českých a obecně západních médií, že do země přijedou pouze instruktoři. Video pořízené skrytou kamerou zachytilo deployment výsadkové jednotky americké armády, podle ruské televize byli identifikování jako příslušníci elitní 101. výsadkové divize americké armády. Jejich úkol není jasný, nicméně podle ruských médií bude jejich úkolem na Donbasu pozemní činnost a podobné úkoly, které plnili v Iráku v bojích o Basru, tedy pozemní zaměřování objektů pomocí laseru pro navádění řízených střel.

 

 

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984