Reklama

O brexit a (obchodnú dohodu) ide až v poslednom pláne

Počet zobrazení: 2007


Výsledok britského referenda nie je prekvapujúci. Prekvapením by bolo, keby tesnú väčšinu získali odporcovia brexitu, tak či onak, tesný výsledok vždy polarizuje. Študent prvého ročníka politickej vedy by mal vedieť, že aplikácia plebiscitu je problematická, keď proti sebe stoja dva rovnako silné a vyhranené tábory. Je malá šanca, aby výsledok zjednotil obyvateľstvo, skôr prehĺbi rozdelenie (Škótsko, Severné Írsko). Dôležitejšie než ekonomické aspekty, ktoré komentuje každý, sú širšie súvislosti. Pravdu majú francúzski filozofi, ktorí vystupovali na nedávnej „noci filozofie“ v Prahe. Upozornili, že nielen v Európe sa tvárou v tvár neoliberálnej globalizácii manifestuje postoj, ktorý by sa dal označiť ako homogenizácia, teda funkcia, ktorú v minulosti plnili a dnes problematizujú národné štáty. Tento postoj vedie v konečnom dôsledku namiesto hlásania hegemónie triedy k hegemónii národa, rasy, čo predstavuje fašizmus (S. Žižek).

brexit.jpg   Foto: mctjack / Flickr

Problém spočíva v tom, aby Európa našla svoju integritu, ak nie, tak sa rozpadne. Nemyslím si, že by sa ako jedna Európa dokázala rýchlo integrovať znovu, skôr vzniknú zoskupenia dve alebo tri. Nepredbiehajme udalosti... Brexit vyvoláva rôzne pocity, napríklad že sa tým posilní vymedzovanie EÚ voči USA, lebo sa zbaví „predĺženej ruky“. Do určitej miery možno Spojené kráľovstvo považovať za „kolóniu svojej bývalej kolónie“, ale transatlantické spojenectvo založené na hegemónii USA sa zakladá na iných princípoch. Rusko vyvodilo dôsledky z revízie výsledkov druhej svetovej vojny a umožnilo zjednotenie Nemecka. EÚ, ak má byť partnerom USA, má možno poslednú príležitosť začať sa seriózne zaoberať vytvorením spoločných vojenských síl. EÚ by mohla zaujať v medzinárodnom kontexte vlastné konštruktívne postoje a stať sa jedným z globálnych aktérov.

Nič nie je také, akým sa zdá byť. „Rozkúskovanú vojnu“ síce vnímame, ale zvykli sme si. 0 nebezpečenstve vojny horúcej neuvažujeme. Ani v rámci slovenského predsedníctva som nepočul, že hlavnou úlohou je udržať mier. Jednotná energetická politika, ktorú sme si vytýčili ako našu prioritnú tému, je v tejto situácii zatlačená do úzadia. Ako príklad môže poslúžiť dohoda TTIP, ktorá je prezentovaná ako obchodná dohoda, čím sa dá zdôvodniť aj režim utajovania. Obchodné tajomstvo predsa treba chrániť! Vo svojom prvom komentári (15.6.2014) som argumentoval štúdiou rakúskych ekonómov, ktorá spochybňovala predpokladaný prínos dohody, bez analýzy politického kontextu. Vtedy sa volilo do európskeho parlamentu, uveril som staronovému predsedovi:

„Aj predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz považuje plánovanú dohodu o TTIP za „užitočnú“. Ak by sa stal novým predsedom Európskej komisie, bola by to jeho prioritná téma. „TTIP by nemala podkopávať sociálne štandardy, pravidlá ochrany dát ani ochranu životného prostredia,“ vyhlásil Schulz. Jasne deklaroval aj zámer zvýšiť transparentnosť pri rokovaniach o TTIP. „Ktokoľvek, kto chce mať väčšiu dôveryhodnosť, musí zverejniť obsah rokovaní pre verejnosť,“ dodal. Predseda EP ešte nebol zvolený, ale frakcia socialistov má dostatočný politický vplyv, aby dokázala presadiť na tému TTIP transparentnú verejnú diskusiu bez utajovania a dala šancu aj opozícii, teda Zjednotenej európskej ľavici.“

Dnes je situácia taká, že o transparentnej verejnej diskusii sa vôbec nedá hovoriť. Prevládajú oprávnené obavy, že bude snaha presadiť prijatie dohody bez ratifikácie jednotlivými členskými štátmi alebo urobiť také právne kroky, aby začala platiť skôr, než sa začne ratifikačný proces. Dohoda TTIP je v prvom pláne geopolitickou dohodou, má urobiť z EU „predĺženú ruku“ USA, napríklad vo vzťahu k Rusku. Nemecko stále zotrváva v postavení politického protektorátu USA, avšak celá Európa by sa mala stať ekonomickým protektorátom USA. A to v situácii, kedy pozícia dolára ako svetovej rezervnej meny prestáva byť udržateľnou a znovu sa uvažuje o bancore (Keynes). Akú reálnu hodnotu majú potlačené papieriky, ktoré chrlí nielen FED (súkromná organizácia), ale tento príklad nasleduje aj Európska centrálna banka?

Tomu, že EÚ nefunguje tak, ako by mala, nasvedčuje aj migračná kríza a snaha západných krajín nanútiť centrálne kvóty namiesto snahy o ekonomické a politické riešenia. Z rozhlasových správ počúvam vyhlásenia politikov, že treba posilniť európsku integráciu, čo je chvályhodné. Lenže nie presadzovaním ďalšej byrokratickej reglementácie, ale posilňovaním europeanizmu – vlastnej identity EÚ. A čeliť týmto spôsobom tendencii homogenizácie, o ktorej hovoril napríklad E. Balibar. Naozaj sme pochovali multikulturalizmus? Potrebujeme interkulturálny dialóg, resp. polylóg, rešpekt namiesto tolerancie, kozmopolitizmus ako nový kultúrny vzor namiesto hegemonizmu; schopnosť dialógu medzi rozličnými spôsobmi života, tvorivé skúmanie rozporov vnútri kultúr a medzi jednotlivými kultúrami. Neoliberálna podoba globalizácie ako ekonomický diktát sa stala neudržateľnou a deštruktívnou. Vytvárajú sa nové transkulturálne identity a životné formy, ohlasuje sa štvrtá priemyselná revolúcia a zásadné zmeny, ktorých rozsah si zatiaľ nevieme celkom predstaviť.

Nejaký čas rozmýšľam o Huntingtonovej poslednej knihe na tému zrážky civilizácií (v orig. „clash“). Aj vojna proti takzvanému Islamskému štátu, ktorý nie je štátom, ale teroristickou organizáciou, sa vedie akýmsi zvláštnym spôsobom, kedy nie je jasné, kto proti komu bojuje. Pán profesor patril medzi zasvätených, ktorí sa podieľali na formovaní americkej zahraničnej politiky. Jeho tézy a metodológia neboli v rámci politickej vedy bez výhrad akceptované.). Esej, ktorú napísal v roku 1993 a rozšíril do knižnej podoby v roku 1996 (†2008), však ovplyvnila politické myslenie nielen verejnosti, ale aj elít. Tak či onak nástup homogenizácie mu dáva za pravdu. Dalo by sa povedať, že v duchu Oidipovho komplexu sa jeho prognóza napĺňa. Možno nevnímame, že propaganda beží na plné obrátky. Nebudeme predsa viesť tretiu svetovú vojnu v mene hegemónie impéria, ale na obranu západnej civilizácie pred barbarmi (antickí Gréci svojho času považovali cudzincov za barbarov). Ako zasvätený S. P. Huntington veľmi dobre vedel, o čom píše. Dnes ide o to, jeho sebanaplňujúce proroctvo odvrátiť.

Komentár z Foreign Affairs online, autor Matthias Matthijs (výťah)
 

Európu obchádza strašidlo, strašidlo dezintegrácie (parafráza na K. Marxa). Nastal koniec ilúzie, že proces európskej integrácie je ireverzibilný. Federalisti nepochybne budú vykrikovať ,že odpoveďou by malo byť „viac Európy“ (môj názor – L. H.) Nacionalisti by radi videli dezintegráciu celého projektu. Francúzi budú chcieť potrestať Britániu. Nemecko bude opatrnejšie a bude trvať na tom, aby sme starosť ponechali na trhy. Niektoré členské štáty budú chcieť znovu vyrokovať vlastné pravidlá v rámci EÚ. Napríklad Poľsko a ČR, ktoré vystupujú proti utečeneckej politike, alebo Dánsko a Švédsko, blízki obchodní partneri Británie, budú chcieť podobnú dohodu, ako mali Briti. Najobľúbenejšia odpoveď EÚ na väčšinu kríz – zmätkovanie – už nebude riešením, hoci pravdepodobne k tomu dôjde.

Každý výsledok okrem rozhodujúceho víťazstva stúpencov zotrvania zanechá Britániu hlboko rozdelenú a jej demokraciu nalomenú. Referendum nebolo zlou myšlienkou, v roku 1975 vyhrali stúpenci vstupu v pomere dva ku jednej. Prvou Cameronovou chybou bolo, že si myslel, že dokáže vyrokovať lepšiu dohodu a presadiť reformy EU za šesť mesiacov. Kampaň sa zvrhla. Problémom je Maastrichtská dohoda z roku 1992, pokrok v integrácii, zavedenie spoločnej meny bez finančnej, fiskálnej a politickej únie, navyše  s byrokratickou legislatívou. Británia, Dánsko a Švédsko sa zaradilo medzi krajiny, ktoré neprijali euro.

Jeden z posledných federalistov Jean-Claude Juncker varoval, že britskí dezertéri nemôžu počítať so žiadnymi výhodami. Tvrdí, že Brexit nezmení zásadné princípy procesu európskej integrácie, tomu azda ani sám neverí. Niečo zásadného sa zmenilo v postavení Európskej komisie, ktorá si nárokuje čoraz viac právomocí v mene efektívnosti. Prestáva platiť poučka, že ekonomická integrácia je ľahkou a politická integrácia je ťažkou záležitosťou.  Integrovaná mena vytvorila víťazov a porazených. Kríza eura postavila severných veriteľov proti južným dlžníkom a solidarita sa stratila. Nedostatok solidarity a dôvery sťažuje schopnosť EÚ nájsť spoločnú odpoveď na migráciu a hrozby terorizmu.

Komentátor predpokladal v zhode s prieskumami verejnej mienky tesné víťazstvo stúpencov integrácie. Odporúča  však – a to podľa môjho názoru platí aj pre opačný výsledok –, že Európa by mala využiť príležitosť, aby začala vážne premýšľať o tom, ktoré záležitosti by reálne mali byť spoločnou agendou a ktoré prenechané členským štátom. Európske bezpečnostné záujmy vo vzťahu k Strednému východu a širšiemu svetu sú viac zladené ako kedykoľvek v minulosti. Zmysluplná je užšia spolupráca ohľadom terorizmu a utečencov. Mala by sa obnoviť diskusia o spoločnej európskej armáde a obrannej politike. Lenže niektoré kompetencie budú príliš citlivé, aby boli dané do kompetencie EÚ vrátane trhu práce, sociálnej bezpečnosti a určitých aspektov fiskálnej politiky. Ide o to nájsť rovnováhu medzi pravidlami EÚ a kompetenciami členských krajín.

Priemer: 4 (11 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama