Reklama

Novoročná úvaha futurológa 2017 – 2047

Má nacionalizmus budúcnosť? Myslime nemysliteľné.
Počet zobrazení: 3268

Na pokračovanie výročnej futurologickej elégie som dlho hľadal kľúčové slovo. Aktuálne je to „nacionalizmus“. Vízia do polovice storočia predpokladá metanoiu, posun v myslení, otvorenosť vo vzťahu k budúcim ťažko predstaviteľným zmenám. Zásadné zmeny často prebiehajú tak, že si ich súčasníci ani nevšimnú alebo vidia len krátkodobé zvraty, často konzervatívne až represívne. Nastala doba tektonických  zlomov, transformácie, novej singularity alebo novej osovej doby. Planétu čaká séria veľkých zemetrasení, prírodných i sociálnych, ktorá už začala.

I.

Keď som pred rokom 2014 začal pripomínať smutné sté výročie prvej svetovej vojny ako súčasť varovania pred treťou svetovou vojnou, mnohí krútili hlavou. Vrátane stúpencov svetovej revolúcie podľa leninského vzoru. Je čas na reflexiu, prichádza sté výročie druhej ruskej revolúcie, zvrhnutie monarchie vo februári a prevrat v novembri 1917. Neslobodno zabúdať, že prvý masový protest sa skončil „krvavou nedeľou“ 9. 1. 1905, nepokoje prvej ruskej revolúcie trvali  ďalšie dva roky a skončili neúspechom. Cár Mikuláš potvrdil autoritárstvo a Dumu po desiatich týždňoch paralyzoval. Stále trvám na tom, že z morálneho hľadiska by intelektuáli bez ohľadu na svoje politické presvedčenie mali apelovať v mene mieru, a nie hlásaním, presnejšie vajataním o politickej revolúcii (konzervatívnej, neoliberálnej, socialistickej atď). Aktuálne o tieni Kassandry, vznášajúcom sa nad budúcnosťou, nemožno pochybovať.

Premeny, ktoré nastupujú v horizonte najbližšieho polstoročia, sú paradigmatické a teda radikálnejšie, než sa všeobecne predpokladá. Aj konzervatívny postoj je dnes revolučný, lebo snaha zachovať status quo sa môže skončiť iba vojnou, nehovoriac o tom, že stúpenci kvázi  revolučných zmien by vojny radi viedli aj medzi sebou. S určitou dávkou simplifikácie môže historik pripomenúť, že obe svetové vojny sa začali v období, keď impérium bolo oslabené a svoje nároky vznášali kontrahenti hegemóna. Aj dnes má rozhodujúcu kartu v rukách impérium. Ak bude chcieť zachovať tradičné postavenie hegemóna a nepripustí ústupky vo vzťahu k mocenskej multipolarite sveta, je vojna nevyhnutná.

To, že revolúcia sa skončí na počiatku neúspechom, z hľadiska filozofie dejín nie je podstatné. Niečo ako duch revolúcie a tieň minulých generácií porazených sa vznáša nad pokojným plynutím času, môžu prebiehať tiché transformácie. Až napokon nastane diskontinuita, mesianistický čas W. Benjamina, kedy dôjde k výbuchu, obrazne povedané „lokomotíva dejín zatiahla záchrannú brzdu“ (parafráza na známy výrok z Manifestu). Príkladom sú roky meruôsme a zánik monarchií, reštaurácia monarchie vo Francúzsku a nastolenie republiky v roku 1870, ako aj druhá ruská revolúcia –  nielen V. Sorokinovi by sa páčilo, keby Rusko bolo formálnou konštitučnou monarchiou dodnes.

Éra premeny-zlomu sa začala akosi nebadane v päťdesiatych rokoch a jej prvou manifestáciou bolo vystúpenie povojnovej generácie o desať rokov neskôr. T. W. Adorno mal pravdu, tento pokus o revolúciu bol potlačený tak na Východe, ako aj na Západe sveta rozdeleného studenou vojnou. To však neznamená, že sa svet nezmenil, v podstate došlo ku generačnému prevratu – iuvenalizácii, k radikálnym zmenám (sexuálna revolúcia, rasová rovnosť, práva menšín atď.). Duch šesťdesiatych rokov sa manifestuje v rámci spontánnych protestných hnutí ako strata dôvery k politickým elitám. Podľa Adorna regres je historický fakt, pokrok naplnenie minulých nádejí.

Vtedajšie New Age (nová duchovnosť) bolo heterogénnym konglomerátom, z ktorého sa však sformovalo holistické myslenie. Tak ako sa mení náš obraz sveta, kvantová mechanika zavádza nové nevídané pojmy, napríklad nonlokalita a nonlinearita. Zmenu paradigmy vedy naštartoval pred sto rokmi Einstein. Klasická fyzika je iba špeciálnym variantom relativistickej. Jej silnou stránkou je, že funguje ako algoritmus od objavu k vynálezu a výrobe. Holistické myslenie je súčasťou formovania novej interdisciplinárnej paradigmy. Dominuje náhoda, resp. otvorenosť smerom do budúcnosti. Linearita a determinizmus je iba špeciálnym variantom nekauzality (synchronicity). Zásadná zmena myslenia znamená polyvariantnosť namiesto schematickej dialektiky dvojitej negácie. „Realita“ je podivná a nonlokálna, existuje súčasne v niekoľkých potenciálnych stavoch, pričom entita sa stane reálnou „vytiahnutím“ z poľa možností (napr. meraním). Vlnová funkcia predstavuje potenciálne stavy, lokalizovaná častica aktualizáciu jedného stavu v priestoročase.

Súčasný svetový systém je natoľko extrémne vychýlený z rovnováhy, že nemôže pretrvať. Dynamický systém ako „civilizácia v singulári“, ktorá v rámci vzťahu centrum – periféria zahŕňa rôzne kultúrne okruhy, t. j. „civilizácie v pluráli“, si nájde východisko v podobe nového svetového systému. Systémy sa správajú odlišne v stave rovnováhy a v nerovnovážnych podmienkach, kedy začnú porušovať tradičné pravidlá a fungovať nezvyčajným spôsobom. Kapitalizmus vo svojom dlhom historickom cykle úspešne fungoval päťsto rokov, pretože dokázal oscilovať k rovnováhe. Štandardné ekonomické a politické rozhodnutia neprinášajú štandardné výsledky, nefunguje ani keynesiánstvo ani monetarizmus, ani európsky sociálny štát, ani produkt jeho demontáže, tzv. jediná alternatíva – neoliberálny poriadok.

Fluktuácie (odchýlky) súčasného kapitalistického svetového systému sú natoľko rozsiahle a nekontrolovateľné, že ich už žiadna moc nedokáže zvládnuť. Systém začína bifurkovať, môže pokračovať jedným z minimálne dvoch odlišných smerov, aby dosiahol novú stabilitu. Hypotetický nový svetový systém bude alternatívou súčasnej podoby kapitalizmu. Ide o to, do akej miery sa bude na súčasný kapitalizmus podobať, apologéti by chceli replikovať čo najviac zložiek existujúceho systému. Znamená to zachovanie značnej hierarchickej nerovnosti a teda vykorisťovania v systéme, ktorý už svojou podstatou nebude „kapitalistický“, skôr feudálno-fašistický; kým feudalizmus nemohol totálne kontrolovať populáciu, biopolitická produkcia to umožňuje. Druhou alternatívou je systém, ktorý bude viac participatívny než hierarchický a relatívne rovnostársky, vykorisťovanie bude značne obmedzené až postupne vylúčené. Slovami pápeža Františka: „budovanie ľudskejšieho a spravodlivejšieho sveta“ (Urbi et Orbi). Skok k novému systému je emergentný a teda nepredvídateľný. Nikto dopredu nevie, či nový systém bude lepší alebo horší, zlatý vek alebo despotické otrokárstvo.

II.

Termín nacionalizmus môže mať rôzne konotácie. Často sa za ním skrýva tak etnická alebo náboženská nadradenosť, ako aj šovinizmus, autoritárstvo a xenofóbia. Konotácie nacionalizmu sa dramaticky prejavili a pretrvávajú na Slovensku. Dominik Tatarka svoje podľa mňa najlepšie dielo nazval „Farská republika“, neskôr sa od neho dištancoval. Relikty tohto spôsobu myslenia u časti vyššieho kléru však nevymizli. Prezident Beneš bol aj po návrate z exilu stúpencom idey jednotného československého národa (Demokracie dnes a zítra). Za všetkým boli tri pražské dohody, ktoré slovenská vtedy ešte demokratická politická reprezentácia prijala. Na zastrašenie  slovenskej politickej vrstvy v päťdesiatych rokoch slúžil vykonštruovaný exemplárny politický proces proti buržoáznym nacionalistom. Smutne známy A. Novotný naoktrojoval v roku 1960 zmenu štátneho znaku, bez pretenzií ohľadom povstaleckej vatry ako náhradu historického dvojkríža ju nebolo možné prijať. Bratislavský hrad mal zaniknúť ako neudržiavaná ruina, aby nič nesymbolizoval.

Príznačný bol spor „demokracia alebo federácia“ pretrvávajúci od šesťdesiatych rokov. Išlo o fikciu, podľa ktorej stúpencami federácie mali byť normalizátori, hoci mnohí sa nimi neskôr stali. Ustanovenie o zákaze majorizácie v druhej komore Federálneho zhromaždenia patrí totiž do arzenálu konsociačnej demokracie. Federatívne usporiadanie je demokratické, hoci tzv. čechoslovakisti to videli inak, účelovo démonizovali „zaostalosť“ Slovenska a jeho prvú republiku. Kaviarenskí politici v Prahe nepochopili na začiatku deväťdesiatych rokov, čo sa skrýva za tzv. slovenskou otázkou a predstavitelia vtedajšej VPN sa spamätali neskoro. Ani oni si však nedovolili prikývnuť na požiadavku českej reprezentácie, aby zákaz majorizácie bol zrušený, vedeli, že by to na Slovensku neprešlo. Keď už nemožno používať prívlastok „takzvaný“ slovenský štát, tak sa používa označenie „vojnový“, ako keby sa Slováci na rozdiel od iných národov za svoju štátnosť mali hanbiť. Nemožno ignorovať historické okolnosti, v rámci ktorých v rokoch 1939 – 1945 dominantnou politickou silou boli ľudáci; za extrémnych podmienok a tragických udalostí nastolili režim, ktorý sa do určitej miery dá ideologicky označiť ako „klérofašistický“. Ale niet dôvodu popierať, že Slovenská republika, ktorá vznikla 1. 1. 1993, má určitú historickú kontinuitu, samozrejme, bez  právnej kontinuity. Futurológ pripomína, že našu minulosť nemôžeme prepisovať, môžeme sa s ňou iba vyrovnávať.

Nacionalizmus, dominantná politická sila v 19.storočí, býva efemérny a latentný v obdobiach stability, ale ožije v nestabilných časoch, napríklad ho môže vyvolávať nedostatok alebo nerovnosť. Devätnáste storočie bolo érou nástupu priemyselnej revolúcie až po viktoriánsku „la belle époque“. Nepochybne je určitá spojitosť medzi industrializáciou, nacionalizmom a formovaním európskych národných štátov; E. Gellner (Národy a nacionalismus) však prehliada, že fenomén národa je primárne kultúrnym a až v druhom slede ekonomickým výdobytkom. O nestabilnej Európe som písal viackrát, aj o možných variantoch riešenia. Budúcnosť Európy sa rozhodujúcim spôsobom formuje v strednodobom horizonte najbližších päť až desať rokov nestability. Začnú sa rokovania o Brexite a vo viacerých krajinách budú voľby, najvýznamnejšie vo Francúzsku. Stále hrozí časovaná bomba v podobe migrácie a teroristických útokov. (V nakladateľstve Filosofia čoskoro vyjde zásadný príspevok o uznaní práv migrantov Imigranti a právo na pobyt od Josepha H. Carensa s predslovom Z. Uhde a M. Hrubca, recenziu pripravujem). V súčasnosti sa nacionalizmus ako dôsledok (nie príčina, tie treba vždy analyzovať) prekrýva s konceptom populizmu. Totiž rétorika populistov (nie naopak) je nacionalistická. To platí pre D. Trumpa rovnako ako pre V. Putina, obsah ich reálpolitiky je, samozrejme, daný variantom geopolitiky, ktorú uplatňujú. Medzi populistov patrí Marie Le-Pen, L. Kaczynski, V. Orbán. Volil by som veľmi opatrnú formuláciu ohľadom Číny, ktorej politika nie je populistická, má však prvky národnej hrdosti podloženej geopolitikou. V zásade nástup populistov znamená posun k multipolárnemu svetu. Keďže úplné zrušenie geopolitiky je utópiou, hoci veľmi žiaducou, budúcnosť závisí do značnej miery od zrážky odlišných geopolitických konceptov superveľmoci a veľmocí, presnejšie od ich ochoty a flexibility k vzájomným ústupkom. Najnovšie mimoriadne číslo Foreign Affairs „World Out of Order“ naznačuje určité mantinely, v rámci ktorých by superveľmoc bola ochotná k ústupkom pri zachovaní postavenia hegemóna, niečo ako „prvého medzi rovnými“. Pod ústupkami sa rozumie, že by v mene dohody na novom svetovom poriadku mohla niekedy ustúpiť od jednostranného konania, a to aj vtedy, keby dané  rozhodnutie nebolo celkom v súlade s ideológiou národného záujmu.

III.

Neslobodno zabudnúť na „divokú kartu“, ktorú je povinný ako „čiernu labuť“ zohľadniť každý seriózny prognostik. Aktuálne najväčším rizikom je ďalšia v podstate predvídateľná explózia v cene štátnych a korporatívnych dlhopisov, vrátane ceny akcií. Totiž po roku 2008 si politici iba kupujú čas, takže sa čaká, kedy bublina spľasne. J. Galtung (Rímsky klub) už dávnejšie sformuloval scenár o možnom rozpade USA, veľa závisí od nástupu novej americkej administratívy. Na rozdiel od nekvalifikovaných odsudkov voči osobe D. Trumpa v našich médiách vnímam, že sa odohráva niečo ako perestrojka na americký spôsob, k moci sa dostal segment finančnej oligarchie, ktorý bol predtým marginalizovaný. Od deklarovaných zámerov k ich realizácii v prezidentskej funkcii je vždy ďaleko, nevylučujem ani pokus o impeachment. Ak sa B. Obama, rozhodol využiť poslednú šancu, aby prejavil mierne kritický postoj voči politike Izraela v Bezpečnostnej rade OSN, nie je to iba gesto, ale vyjadruje posun v názoroch časti politickej elity. Provokácie podľa vzoru, že ruská tajná služba prostredníctvom hackerov údajne zorganizovala výsledok amerických volieb, by som označil ako vojnové štvanie. Riziká v konfliktných oblastiach, samozrejme, pretrvávajú, rozbuškou je Blízky a Stredný východ.

Odcitujem epilóg objemného spisu Christophera Clarka, kontext – všade v Európe narážame na nedomyslené úvahy: V tomto smyslu byli protagonisté událostí z roku 1914 náměsíčníky, kteří sice bděli, ale neviděli, a ačkoli je pronásledovaly zlé sny, přesto zůstávali slepí k hrůzám, do nichž nakonec uvrhli svět.

Slovensko bude dočasne profitovať z Autolandu, kým sa neobjaví čierna labuť. Tým, že politická elita momentálne nie je nútená ani len uvažovať o inom modeli vitálnej ekonomiky a spolieha sa na monokultúru automobilového priemyslu, prehlbuje sa zaostávanie SR za vyspelými krajinami. Totiž scenár Detroit je jednou z divokých kariet. Spomeňme si len na krízu v dodávkach plynu v rokoch 2009 a 2014, ktoré poukazujú na zraniteľnosť odbytu vyrobených automobilov. Nielen to, u nás sa vyrába petrifikovaný produkt. Nemecká spolková rada odporučila, aby po roku 2030 mohli premávať iba elektromobily, teda zákaz prevádzky motorových vozidiel na spaľovací pohon. K zlomu vo výrobe áut už došlo: ide o autonómne automobily riadené počítačom. Elektromobil ponúka Tesla, vyvíjajú GM, VW, Toyota a ďalší, ale aj korporácie vyrábajúce výpočtovú techniku, ako Google i Apple (Hospodářské noviny 6.12.); rozhodujúci  je totiž software. Nejde o nič nového, víziu automaticky riadených dopravných kabínok, ktoré nebude spotrebiteľ vlastniť, ale privolá v prípade potreby, obsahuje správa Rímskeho klubu „Faktor 4“ z roku 1997 (Lovins-Weiszäcker).

U nás chceme selektívne podporovať  aplikovaný výskum, lebo prináša bezprostredný ekonomický efekt, hoci ak nebudeme aspoň napojení na svetový základný výskum, tak zdroj inovácií o desať rokov vyschne. Podriadiť všetko vrátane školského systému produkcii zamestnancov pre automobilky je prejavom mentálnej slepoty. Generácia, ktorá momentálne študuje na vysokých školách, bude vystavená radikálnym zmenám, dnes nepredstaviteľným. Úpadok vysokých a stredných škôl by sa dal zastaviť,  riešením je selektívny tlak na zmenu štruktúry škôl a výberové prijímanie študentov. Tretí stupeň štúdia by mal byť financovaný rovnako ako prvé dva stupne, poplatok za externú formu je diskriminačný. Dynamika zmien vyžaduje určitý základ v podobe všeobecného vzdelania, ktoré umožní jednotlivcovi ďalšie celoživotné vzdelávanie podľa budúcej potreby a flexibilitu v rámci špecializácie. Nehovoriac o predsudkoch: časť prírodovedcov a technikov si myslí, že spoločenské vedy nepotrebujeme. Problémy zásadnej (revolučnej) transformácie sa však koncentrujú práve na rozhraní prírodných a humanitných vied, v obmedzenom rámci technovedy nie sú riešiteľné. Štvrtá technologická revolúcia, ktorej nenápadnou predzvesťou sú 3D tlačiarne, znamená schopnosť premeniť dáta na veci a veci na dáta. Profesor MIT Neil Gershensfeld položil zásadnú otázku, ktorá nie je technická: Keď si každý bude môcť vyrobiť čokoľvek a kdekoľvek, ako budeme potom žiť, študovať,  pracovať a hrať sa? (How will we live, learn, work, and play when anyone can make anything, anywhere?)

Pokojne čakajme na katastrofu, veď pravdepodobnosť znovuzvolenia terajšej garnitúry bude naďalej klesať, doteraz vždy platilo, že „po nás potopa“. Pritom Slovensko má unikátny rozvojový faktor, ktorý by v súlade so svetovým trendom umožnil rozširovať malé a stredné podnikanie ako zdroj blahobytu. Je na čase prestať stimulovať outsourcing zo zahraničia resp. oligarchov typu B., ale vynaložiť tieto prostriedky na podporu zárodkov nového, schopného poskytnúť na teritóriu Slovenska alternatívu – nielen, ale aj – pri kolapse Autolandu. Ide o koncept vodnej stratégie, na ktorú vo viacerých materiáloch poukazuje Futurologická spoločnosť Slovenska.

IV.

Pokiaľ ide o víziu do polovice storočia, „myslime nemysliteľné“. Ide o heslo klasika, jedného zo zakladateľov futurológie H. Kahna. V televíznej relácii na ZDF o neurálnych sieťach sa hovorilo o programoch, ktoré do určitej miery dokážu dospieť k výsledkom, ktoré neboli dopredu zaprogramované. Singularity-University má svoj pôvod v Silicon Valley, kde sa v polovici 70-tych rokov zrodil prvý počítač Apple a Arpa-Net (nám sa o niečom takom vtedy ani nesnívalo). Tento think tank združuje špecialistov z odvetví, pre ktoré platí, že hodnota akcií sa zdvojnásobuje každých 18 – 24 mesiacov, ako sú umelá inteligencia, syntetická biológia a robotika; zaoberajú sa otázkami technickými, podnikateľskými a etickými. Úvahy o nesmrteľnosti sú predčasné, ale ľudský život dlhší ako sto rokov a v dobrej kondícii bude čoskoro možný. Podobne bude možné odstrániť všetky dedičné poruchy už u novorodencov čiže potomstvo geneticky upravovať. Vo veľkom sa investuje do ozbrojených dronov a autonómnych killer-robotov. Čo sa stane, ak autonómne strojové inteligencie budú mať absolútnu moc nad ľudských životom? Zatiaľ umelá inteligencia funguje iba v rámci stanovenom ľuďmi. Dokedy?

Dôraz sa čoraz viac kladie na etické dôsledky a riziká umelej inteligencie tak v civilnom sektore ako vo vojenskom. Dva príklady. Na križovatke dôjde ku kolízii medzi dvoma autonómnymi vozidlami, dvoma vozidlami s vodičom a vbehne tam pes. Podľa akých pravidiel majú autonómne vozidlá riešiť situáciu? Autonómny zbraňový systém musí okamžite konať, lebo jednotka bude porazená, nemá čas konzultovať veliteľa. A čo ak umelá inteligencia nadobudne vedomie? Vážne sa diskutuje o právach umelých inteligencií, pripomeniem iba film „Ja, robot“ a dielo I. Asimova. Synchronicita R. Kurzweila je vlastne  prepojením týchto inteligencií. Otázkami singularity sa dnes zaoberajú poprední vedci, nielen malá skupina transhumanistov a autorov sci-fi.

Podnetnú esej o konci evolúcie napísal uznávaný biochemik Ladislav Kováč (Closing Human Evolution, Life in the Ultimate Age. Berlin, Springer 2015). Pán profesor predkladá dôkaz o tom, že do polovice storočia nastane singularita, ktorá doterajšiu evolúciu ukončí. Východiskom mu je fungovanie druhého zákona termodynamiky. Čím viac pokročila biologická evolúcia, tým nepravdepodobnejšie sú jej produkty – život. Živé systémy potrebujú energiu, lebo vykonávajú jednak ontickú prácu, aby prežili, a jednak epistemickú prácu (poznanie). Kováč používa pre názornosť termín ratchet (západka), napríklad pokiaľ ide o jednosmerný nárast znalostí, kultúrna evolúcia sa točí stále rýchlejšie, a to ireverzibilne (západka zapadne). Kováčov scenár pokračuje. Čoskoro medzi rokmi 2030 a 2040 ľudia budú alternovať svoju existenciu v reálnom a virtuálnom svete, sociálne zväzky v reálnom svete sa budú strácať. Ostane iba malá menšina „vznešených“ ako elita spoločnosti, tvorcovia kultúry. Evolúcia sa zmenila na paravolúciu, exponenciálna expanzia bola nahradená hyperbolickou. Pri exponenciálnom raste môžu rôzne varianty koexistovať a súťažiť, v hyperbolickom raste prežíva iba jeden variant, potlačí všetky ostatné bez ohľadu na selektívnu výhodu. Kováč poukazuje na zraniteľnosť pozemskej civilizácie, zraniteľná je sama „ľudská prirodzenosť“. Technologická singularita sa stane na našej planéte civilizačnou singularitou, pričom evolučná dynamika (tempo zmien) epistemogenézy je matematicky nekonečná, lebo je hyperbolická. Uvedený argument považuje za vedecký dôkaz svojej hypotézy. Kováč sa odvoláva na R. Kurzweila a na základe technoevolúcie predpovedá dosiahnutie singularity; hybridná inteligencia bude triliónkrát mocnejšia než ľudská, umožní zbaviť sa ľudských nedostatkov a žiť večne. V okamihu maxima znalostí (rovnalo by sa všemohúcnosti) a maximálnej vzdialenosti od rovnováhy všetky energetické gradienty budú vyčerpané a nastane univerzálna termodynamická rovnováha, stav indiferencie. Život prestane existovať. Kozmická evolúcia a beh času sa zastaví. Epistemická singularita, sebapoznanie kozmu a atraktor univerzálnej evolúcie sa na infentizimálne krátky okamih zjaví a potom zmizne. Ľudský druh, ktorý pokročil v epistemickom bludisku ďalej ako ostatné druhy, dosiahol svoje hranice a skončí v slepej uličke. Zmysel uvedeného nepoznáme: bude vôbec niekedy epistemická singularita dosiahnutá a kto ju dosiahne? Budú mať iné formy života v univerze lepšiu šancu? 

marx.jpgNa uvedené otázky futurológia nevie odpovedať, môže iba rozvinúť vejár možností. Poznám jednu filozofickú koncepciu, ktorá sa zaoberá samovývojom ontologickej reality vrátane postbiologickej organizácie hmoty (artificiálnej formy existencie) – nesubstančnú ontológiu E. Bondyho. Ontologická realita je v momente kvalitatívneho skoku odkázaná na správne konanie človeka, v kozmickom meradle sa však zákonitosť vývoja samopohybu ontologickej reality nedá zvrátiť. Človek, ak bude konať chybne, len sám seba vylúči z aktívnej spolutvorby budúcnosti.

 

 

Priemer: 4.3 (19 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama