Reklama

Nominácie, odporúčania a hodnotenia

Anketa – VAŠA NAJLEPŠIA KNIHA ROKA 2016
Počet zobrazení: 3499

Ako aj po iné roky viacerí z účastníkov ankety nenapísali len stručných pár riadkov, ale kratšie či dlhšie recenzie na „svoje“ knihy, reflexie na chvíle s najlepšou knihou. Nominácie či odporúčania ponúkajú nielen prehľad, aké knihy zaujali čitateľov a spolupracovníkov Slova, ale aj svedčia o tom, aké literárne, kultúrne no aj všeľudské hodnoty vyznávajú a obhajujú. Bolo by škoda, takýto vzácny prieskum osekávať, okliešťovať.

kniha.jpgPrinášame v plnom znení, len po nevyhnutných úpravách, vaše vyjadrenia v poradí, ako ste ich posielali. Ako aj doteraz, do úvahy o „víťaza“ ankety budeme brať len knihy, ktoré vyšli v roku 2016 a  do bodovania nezaratúvame ani prípadné vlastné diela autorov či vydavateľov.

Vyhodnotenie ankety, rebríček kníh, ktoré bodovali najviac, a úspešnosti vydavateľstiev prinesieme po ich spracovaní.

+ + +

STANISLAV BUCHTA, sociológ

01_gustave-le-bon.jpg1. Gustave Le Bon: Psychológia davov, Eko-konzult, 2016 .
Po rokoch som sa vrátil k slávnemu dielu francúzskeho vedca žijúceho na prelome 19. a 20. storočia. Kniha ponúka náhľad do tematiky psychológie davov, na ktorý parciálne nadviazali aj iní autori, ako napríklad Osvald Spengler v Úpadku Západu, José Ortega Y Gasset vo Vzbure davov, čiastočne i Julian Benda v Zrade vzdelancov, v americkom prostredí Dávid Riesman v Osamelom dave, atď. Na základe pozorovaní davov Le Bon zhrnul ich vlastnosti a upozorňuje na priemernosť až barbarskosť davov. S davmi sa nedá diskutovať, skôr konajú pod vplyvom vodcov. I keď je nutné toto dielo vnímať v kontexte doby, ide o knihu nevídanej vizionárskej sily, priekopnícke a obohacujúce čítanie.
2. Anthony B. Atkinson: Ekonomika nerovnosti,  BIZBOOKS, 2016.
Nerovnosť sa v súčasnej dobe stáva jednou z najvýznamnejších oblastí ekonómie i politiky. Atkinson je popredný predstaviteľ výzkumu problémov rastúcich nerovností. Problémom nie je len to, že sa bohatí stávajú čoraz bohatšími. Pri snahe znižovať nerovnosť sa podľa neho nemôžeme koncentrovať len na zdaňovanie bohatých. Priveľké nerovnosti navyše brzdia celé hospodárstvo. Vysoká a narastajúca príjmová nerovnosť tlmí rast ekonomiky a zamestnanosti. Roztváranie pomyselných príjmových nožníc medzi obyvateľstvom totiž môže byť aj brzdou ekonomického rastu, pretože dochádza k rozširovaniu nízkopríjmovej skupiny obyvateľov, ktorých výdavky na tovary aj služby sú často značne obmedzené. Zaujímavá a aktuálna kniha.
3. Milan Kundera: Život je jinde, Atlantis, 2016.
Čo sa týka umeleckej literatúry, predovšetkým prózy, zaujala ma staronová kniha Milana Kunderu, ktorá už oficiálne vyšla v nakladateľstve Atlantis, takmer polstoročie od svojho  vzniku. Štandardne skvelý Kundera.


VIKTOR TIMURA, filozof, spisovateľ

02_a.hykisch.verte_cisarovi.jpg1. Anton Hykish: Verte cisárovi, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016.
2. Tibor Eliot Rostas: Realita utópie vo svete po kolapse, Sofian, 2016.
3. Vladimíra Komorovská: Utešená família, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2015.













GABRIELA ROTHMAYEROVÁ, novinárka, spisovateľka

03_konvalia.jpgTo, čím ma v živote obdarila, sa nedá vymenovať. Má vari nejakú slovnú váhu, že ma naučila háčkovať krátky stĺpik?“
1. Denisa Fulmeková: Konvália. Zakázaná láska Rudolfa Dilonga, Slovart, 2016.
(O svojej babičke). Moja mama strašne nemala rada, keď sa ohovárali kňazi. Ohovárať znamenalo, že sa o nich hovorilo ako o chlapoch, ktorí boli otcami. Lebo podľa pravidiel mali byť iba duchovnými otcami. Denisa Fulmeková napísala príbeh svojho starého otca, františkánskeho mnícha a babičky, pokrstenej židovskej dievčinky Valérie. Príbeh emancipovaný, nič v ňom nie je zatlčené. Rodinný portrét s kontrapunktami. Napríklad na jednej strane básnik katolíckej moderny, mních Rudolf Dilong, na druhej otec prozaik a prekladateľ Jozef Kot: „On sa však odlišuje aj od svojho neoficiálneho svokra Rudolfa. Nie je to archetypálny umelec búrlivák či pateticky planúca duša, ale tichý zapisovateľ, disciplinovaný stratég slova a oddaný rodinný typ. A politicky stojí na odlišnej platforme: je komunista.“ Tá kniha je úsporná, niet v nej slov navyše. V odmlkách si človek možno aj poplače, aspoň dovnútra, také je to „naše“. „Tie oceány a hory-doly pustia moju dušu tam, kde sa začal ten krásny svet našej spoločnej mladosti, kde sme sa narodili pre lásku nesmrteľnú,“ píše svojej Vali v novembri 1972 z Ameriky Dilong.
2. Etela Farkašová: Obloha plná odlietajúcich vtákov, Tranoscius, 2016.
Matematika je presná, Etela Farkašová je v duši kráľovná matematiky (veď ju aj študovala). V esejach, prózach, rozhovoroch, kritických ohlasoch (čo je obsahom tejto knihy) prináša svoj presný dôkaz nie iba v podobe výsledného sumáru, ale aj cesty, ako k nemu dospela. Cesta, čas, pamäť – to sú jej témy a naše pôžitky.
3. Paul Kalanithi: Môj posledný výdych, NOXI s.r.o., 2016.
Paul Kalanithi, syn indických prisťahovalcov v USA, bol vynikajúcim neurochirurgom, a keby mu bol osud dožičil, určite by bol vynikajúcim spisovateľom. Zanechal na svete uzdravených ľudí, ktorým vyoperoval zhubné i nezhubné novotvary,  pohyboval sa v priestoroch mozgu a kládol si otázky o zmysle života, viery, a keď sa sám stal objektom lekárskej vedy, prešiel tým úsekom života aj ako subjekt. Okrem uzdravených ľudí zanechal neuveriteľnú pravdivú silnú knihu, ktorú písal do posledných chvíľ, jej záver dopísala jeho žena Lucy. Paul Kalanithi  fyzicky zomrel v marci 2015 (mal iba 37 rokov), ale tak, ako dcéra Isabelle Alende Paula (vďaka inej knihe) bude žiť navždy. V tých podenkových debatách, čo človek zažíva a je mu z nich najmä smutno,  je to veľmi silný dúšok dobra. „Veda iste poskytuje najužitočnejšie spôsoby, ako organizovať empirické a reprodukovateľné dáta, ale táto jej schopnosť je podmienená jej neschopnosťou podchytiť tie najesenciálnejšie aspekty ľudského života – nádej, strach, lásku, nenávisť, krásu, závisť, česť, slabosť, úsilie, utrpenie, cnosť. Medi tými základnými vášňami a vedeckými teóriami vždy bude priepasť. Žiaden spôsob myslenia nedokáže obsiahnuť bohatstvo ľudskej existencie.“
Tereza Boučková: Život je nádherný, Odeon, 2016.
Od Ludvíka Vaculíka (osobitne jeho Český snář), sa rada dívam cez kľúčovú dierku do druhej časti nášho kedysi spoločného štátu. Tereza Boučková zaznamenáva podobne ako Vaculík svoje malé dejiny, ktoré sú kameňom uholným dejín veľkých. Píše rodinne, a predsa spoločensky. Jej románové postavy majú svoje živé ekvivalenty, no všetky sú vymodelované na jej spôsob, už majú svoje nové mená a svoj veľmi živý charakter. Píše úsporne, s pointou, sarkazmom i bolestne. Ako bič boží.


PETER VALČEK, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg

04_augustin_obalka_1.jpg1. Milan Augustín: Vtedy na  Malecóne, Forum Sapientiae, 2016.
1. Milan Augustín: Orfeus kuchyne, Forum Sapientiae 2016.Dvadsaťpäť monografií – rozsahom obrovských a významom Veľkých, v zmysle cisára Alexandra – má za sebou historik umenia a slovenského baníctva (pôvodne tiež baník) PhDr. Milan Augustín (1947). Preto neprekvapí, že v roku 2016 vydal naraz dve rozsiahle diela: 1. Vtedy na Malecóne je monografia o Kube, Fidelovi Castrovi, Che Guevarovi. Mala by však niesť aj podtitul Tajné dejiny Kuby. Autor totiž prináša množstvo úplne nových, po prvý raz publikovaných faktov a historických súvislostí . Jednak z oblasti vojenskej obrany najstarších kresťanských enkláv na svete Kubáncami (ako je Etiópia), čo vysvetľuje neobvyklý počet návštev pápežov na Ostrove slobody, jednak z oblasti životopisu a osudu veľkého El Che, či dosiaľ utajovaného angažovania Kuby v konfliktoch Čiernej Afriky. Fejtonistickým žargónom povedané: Augustín tu schová do vrecka celé renomované encyklopédie Západu, vrátane božsky nedotknuteľného časopisu Foreign Affairs2. Orfeus kuchyne, trochu civilnejšia podoba významného historika. Životopis osobnosti neoddeliteľne spojenej so svetoznámym kulinárskym umením Slovenska na jednej strane a s Klubom spisovateľov (už neexistujúcim) a jeho dejinami na druhej strane. Táto podrobná historická monografia nesie podtitul Osudy kuchárskeho majstra Ondreja Antovszkého a jeho podiel na premene tradičnej slovenskej gastronómie. Historik Augustín začína príbeh významného kuchárskeho Majstra od Adama: Rodokmeň Ondreja Antovszkého vystopoval až k príbehu slovenských evanjelických vysťahovalcov, v dobe vratkej vlády Márie Terézie, do Békešskej Čaby. Dejiny osobnosti Ondreja Antovszkého sú zároveň dejinami Slovenska od 18. storočia podnes. Aj dejinami literatúry.  Autor monografie nezabudol ani na jedinečné kulinárske receptúry Majstra: Aspoň jednu na každý týždeň roka.
2. Martin Foret, Michal Jareš, Pavel Kořínek: V Panelech a bublinách, Akropolis 2016.
Osvedčený tím odborníkov na dejiny komiksu z českých a moravských univerzít prichádza už s treťou monografiou o tejto problematike. Ďalšie bádanie totiž odkrýva nové súvislosti. Posledné dielo sa sústreďuje hlavne na pestrosť žánrových a koncepčných prístupov k tvorbe komiksu. Na stratifikačnej úrovni kultúry ako takej odkrýva vzťahy k iným kultúrnym žánrom a formám. Osobitná kapitola zachytáva v historickej perspektíve psychologicko-mediálny reťazec autor – produkcia – adresát. V tejto súvislosti skúma aj dynamické vplyvy seriality komiksu (bol to prvý žáner seriálu, dávno pred vynájdením rozhlasu a televízie). Prináša aj ukážky z najstarších komiksov, napr. práce Rudolfa Töpfera z roku 1829.
3. Umberto Eco: Od hlouposti k šílenství.  Zprávy o tekuté společnosti, Argo 2016.
Tak nám odišiel veľký lingvista a románopisec Umberto Eco (5. 1. 1932 – 19. 2. 2016). Jeho poslednú knihu promptne vydalo pražské Argo. Na prekvapenie je to 400-stranová zbierka Ecových fejtónov, filozofických poznámok a kauzérií, písaných pre noviny. Aj tu tne do živého: „[…] je jisté, kdyby si Hitler pozorně prostudoval Napoleonovo tažení do Ruska, nechytil by se pak do téže pasti, a kdyby se Bush dobře informoval, jak vláčili Angličané v Afghánistánu v 19. století (ale co to povídám, stačila by úplně poslední válka Sovětů proti Talibánu), jistě by svou strategii afghánského tažení nastavil jinak. – Neudivuje mě fakt, že někdo věří, že Sherlock Holmes nebo Robin Hood doopravdy žili. […] Zdálo by se v tomto duchu, že mezi anglickým tupcem, který věří, že Churchill je smyšlená postava, a Bushem, který jde do Iráku a je přesvědčen, že to zvládne za dva týdny, je propastný rozdíl, ale tak to není. Jde o tentýž jev zatemnění historické dimenze.
 

LUKÁŠ PERNÝ, kulturológ, hudobník

05_lukas_luk_zlodeji-medu-.jpg1. Lukáš Luk: Zlodeji medu, Petrus, 2016.
2. Jaroslav Seifert: Nejkrásnější bývá šílená, Mladá fronta, 1996.
3. Viliam Plevza: Gustáv Husák. Vzostupy a pády, Tatrapress, 1991.  
4. Roman Michelko: Eseje o kríze; 5, Ján Poničan: Ohne nad riekou; 6. Fraňo Kráľ: Pohár červeného vína; 7. Laco Novomeský: Stamodtiaľ a iné; 8. Tomáš Winkler: Cesty na popravisko; 9. Tomáš Winkler: Čas pred nesmrteľnosťou; 10. Charles Baudelaire: Výbor z kvetov zla
 








JAROSLAV REZNÍK, básnik, spisovateľ 

02_a.hykisch.verte_cisarovi.jpgKeďže primárne ma zaujíma pôvodná slovenská literatúra, mojimi najosloviteľnejšími knihami uplynulého roka sú:
1. Román Antona Hykischa Verte cisárovi, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016.
Je to síce vladársky životopis reformného cisára Jozefa II., ale zaujalo ma, ako autor dokázal do deja vložiť študentské a mladícke príbehy Antona Bernoláka, Jozefa I. Bajzu i Juraja Fándlyho. Cisárove reformy vlastne podnietili konanie bernolákovcov pokúsiť sa o takmer nemožné – vytvoriť Slovákom spisovnú reč. Ako to dopadlo, vieme. Ale bez ich úsilia by veci nedopadli tak, ako sa o necelé polstoročie stali. Troška ma mrzí, že pri vykreslení vzťahu Bajzu a dievčiny Štefánie bol akosi prudérny. Oceňujem aj kompozíciu, ktorá má veľmi premyslené, čiže nenásilné znaky postmoderny.
2. Na druhé miesto dávam básnickú zbierku Jána Tazberíka Svetlo a iné stroje, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016.
Hoci si neskromne myslím, že o poézii viem takmer všetko, predsa len tento posun básne na prah minieseje ma prekvapil a beriem ho.
3. Treťou knihou je „darčekové“ vydanie knihy, ktorú zostavila Jana Juráňová, s názvom Žena moja drahá s podtitulom P. O. Hviezdoslav manželke Ilone, Slovart, 2016. Obsahuje výber z Hviezdoslavových listov budúcej a neskôr i potvrdenej manželke, a v menšej miere aj opačnú korešpondenciu. Výber zostavila a opatrila potrebnými náležitosťami Jana Juráňová. Iste ma to zaujalo aj preto, lebo sám vo svojich literárno-popularizačných knihách zdôrazňujem absolútnu prirodzenosť bežného života aj toho najvychytenejšieho tvorcu.                  


JAROSLAV GILÁNI, dôchodca, prispievateľ Slova

07_a._ban.jpgOdpovedať na anketovú otázku v čase, keď na knižnom trhu je presila kníh rôzneho charakteru a kvality je ťažké. Navyše nie je ani možné, aby čitateľ, ak nie je profesionálny recenzent, ale len návštevník mestských knižníc, mal prehľad o ich kvalite. Jeho pozornosť je orientovaná presne vymedzenými záujmami, témami. A tam sme každý  sám  so subjektívnymi názormi. Ale aj tak istou pomôcku pre čitateľa je meno autora a skúsenosť s jeho predchádzajúcimi prácami. Po tomto vysvetľujúcom úvode rozhodol som sa nasledovne:
1. Andrej Bán: Na juh od raja, Slovart, 2016.
Pre odvahu, s akou navštevuje rizikové oblasti sveta a prináša nám svedectvá, ktoré sú nenahraditeľné, nielen slovami, ale aj fotografiami.
2. Veronika Šikulová: Petrichor, Slovart 2016.
Pretože jej príspevky v Pravde rád čítam pre ich jednoduchú, no pravdivú a aktuálnu skladbu, ktorú zdedila po otcovi Vincentovi Šikulovi, a taká je aj jej kniha.
3. Ľubomír Feldek: Životopis vo veršoch, Ikar, 2016.
Pretože aj v jeho veku (80) je stále potentný veršovať tak, ako iní hovoria, ale nie sú to veršovačky.


ZLATA MATLÁKOVÁ, poetka

08_tomasovic_mosty.jpg1. Pavol Tomašovič: Mosty ponad čas, Georg, 2016.
Súbor esejí Pavla Tomašoviča je myšlienkovým premostením, ktoré pomáha odkrývať dôvody súčasného stavu spoločnosti, väzby medzi myslením a konaním, ohraničenia, v ktorých toto myslenie pretrváva, tiež váhu slova v prostredí jeho silnejúcej devalvácie. Hľadá a nachádza argumenty pretrvávania dnešnej krízy, pomenúva ich, hľadá možné riešenia s dôrazom na schopnosť dorozumieť sa prostredníctvom slova a literatúry. Zaznamenáva svet myslenia a reči, v ktorom sa čoraz viac pohybujeme mimo kontextu bytostne žitej reality, preberáme potreby a túžby formované a sprostredkúvané médiami, ktoré vytvárajú videnie sveta v najvyššej kvalite obrazu, zamestnávajú náš rozum i predstavy. Internet a médiá sú pre nás čoraz častejšie referenčným priestorom nielen skúsenosti, ale i komunikácie. Stali sme sa súčasťou sveta, ktorý nám pre svoju rozmanitosť, pestrosť a množstvo informácií umožňuje zabudnúť na podstatu a vplyv jeho fungovania. Inšpiráciou Tomašovičovho uvažovania sú R. Musil, F. Kafka a M. Kundera. Ich diela naznačili možnosť, ako sa vyhnúť pritakávaniu systémom i mysleniu doby a ako priniesť iný, odkrývajúci spôsob uvažovania, hoci pre nich samotných išlo o bolestnú skúsenosť so slovom, ktoré strácalo silu hodnovernej výpovede. Lebo ak má slovo osloviť, nabádať do dialógu, predpokladá, že ten, kto ho vyslovuje, si za ním stojí, predpokladá teda zodpovednosť hovoriaceho, ktorý vie rozlíšiť, čo má odznieť, aby to bolo odkrývajúce, motivujúce a aby to viedlo ku komunikácii. Tomašovič vo viacerých esejach pripomína literatúru, ktorá vo svojej podstate nesie tento rozlišovací myšlienkový princíp.
2. Miroslav Danaj: Oči vlčích makov, Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2016.
Miroslav Danaj je aj v zahraničí známym špičkovým chirurgom. Čitateľ prirodzene očakáva autentické príbehy ovplyvnené dianím v nemocnici, ambulancii alebo v následnej domácej liečbe. Treba oceniť autorovu profesijnú zdržanlivosť, lebo citovo nevydiera, neohuruje diagnostickými postupmi a odbornou terminológiou. Rešpektuje fakt, že isté výrazy, ktoré sú v jednom prostredí celkom bežné, môžu byť v inom úplne neznáme. Nesnaží sa ukázať všetko. Napriek tomu je medicína podstatnou a určujúcou témou väčšiny z desiatky príbehov. Autorova znalosť historických spoločenských a politických pomerov vytvára hodnovernú kulisu zložitých ľudských vzťahov. Danaj ich neidealizuje, ani sa nesústreďuje na senzácie. Ak obnažuje súkromie protagonistov, tak citlivým spôsobom. Do všetkých príbehov sú premyslene a s citom pre mieru zakomponované vlastné aforizmy. Múdrosť, pravda alebo podobenstvo sa síce vzťahujú na určitú situáciu, ale zároveň sú platné aj v inom časopriestore. Z didaktických umeleckých žánrov, okrem aforizmov, používa M. Danaj aj príslovia a porekadlá. Ani tak nejde o priame poučenie, ale skôr o pútavé pomenovanie určitej skutočnosti týkajúcej sa najmä ľudovej kultúry. Napríklad prerozprávanie svadobných príprav, gastronómie i zvykoslovia v próze Irenkin album je nesporným prínosom i z hľadiska etnografie. Názov takmer tristostranového súboru príbehov Oči vlčích makov by mohol idylicky splývať s Monetovým obrazom Vlčie maky v Argenteuil. Opak je však pravdou. Kvety pripomínajú 11. november – medzinárodný deň červených makov, symbolu ukončenia prvej svetovej vojny. Jednou z jej obetí bola aj literárna postava v úvodnom príbehu.
3. Štefan Kuzma: naveky, Georg, 2016.
Štefan Kuzma vo veršoch zaznamenáva uchvátenie láskou medzi mužom a ženou, ich príbeh, lebo básnická kompozícia naveky má naratívny charakter. Autor ho prekvapivo zaznamenáva od momentu osudovej udalosti, ktorou je dopravná nehoda ukončujúca život obidvoch protagonistov. Kompozíciu tvorí 119 fragmentov. Nie každý z nich je samostatnou básňou. Niektoré časti celku pripomínajú skôr divadelné repliky, odpovede na predchádzajúci prehovor alebo výpoveď. Samotný príbeh nie je zaľudnený veľkým počtom postáv. Autor sa v podstate sústreďuje na muža, ženu a neidentifikovateľné „čosi“, ktoré môžeme chápať ( popretím fyzikálnych zákonitostí) aj ako vnútorný hlas oboch partnerov s presahom do tajomna a záhadnosti.
On a ona... Osobné zámená nie sú natiahnuté do vlastných mien. Iba muž a žena. S láskou, ktorá už nemá kam odísť. Tu je naveky, na každom mieste je všetko. Žiadna úzkosť. Len potvrdzovanie ľúbostného vzťahu. Treťou, už spomenutou „postavou“ so zdôraznením neurčitosti a niekedy aj nejasnosti, je zmyslami nerozpoznateľné čosi. V akomsi medzisvete vykonáva iniciáciu muža a ženy a uvádza ich do absolútnej lásky, ktorá je plynulým pokračovaním zažitého manželského vzťahu. Autor predostiera prostredníctvom imaginácie svoj spôsob chápania toho, s čím nemá osobnú skúsenosť, čo nemohol odpozorovať. Napriek tomu vzbudzuje dôveru. Nie je manipulátorom, nevnucuje svoju absolútnu pravdu. Úspešne sa vyhýba falošnej mystifikácii a zámerne nehľadá trecie plochy. Skôr naopak. A tak nájdeme v texte modlitebný šál, spev v kostole, mlčanie s Bohom. Tiež dážď, čo sa valí v šamanovom tanci i otázku, ktorý svet je ilúziou. Básnická kompozícia je poéziou výnimočného vzťahu, v ktorom ľúbostný cit stiera hranice medzi pozemským a naveky.


HANA KOŠKOVÁ, poetka

09_farkasova_obloha.jpgPolice a pulty kníhkupectiev sa až prehýbajú pod množstvom kníh. Niekedy sa vie človek ťažko zorientovať, akú knihu si má vybrať. Občas aj neznámy autor dokáže milo čitateľa prekvapiť a známy autor znechutiť. Sú čitatelia, ktorí zväčša vsadia na istotu. Som odjakživa bibliofil, takže ani v minulom roku som nemala núdzu o  čitateľské zážitky.
1. Čitateľský zážitok mi priniesla profilová knižka Etely Farkašovej Obloha plná odlietajúcich vtákov, Tranoscius 2016. Z ukážok esejí, próz, rozhovorov a recenzií cítiť erudovanosť autorky, citlivosť, ktorá je pôsobivá, pretože je nielen kultivovane poznačená zážitkovosťou, ale aj objavovaní , ktoré vnímavého čitateľa priam prinútia vyhľadať eseje či prozaické diela autorky.
2. Nadchla ma aj kniha Veroniky Šikulovej Petrichor, Slovart, 2016. Jej rozprávačský štýl, jazyk, ozvláštnenie denných povinností, spomienky na prežité s otcom, to všetko túto knižku zaraďuje medzi umeleckú kvalitu nabitú významom.
3. Elif Shafak ma svojou knihou Rebelka z Istanbulu, Slovart 2016, podnietila zasa k tomu, aby som sa viac zamyslela nad multikulturalizmom, postavením žien a slobodou ich prejavu. Knihy tejto autorky boli preložené do štyridsiatich  jazykov. Za svoje názory bola spisovateľka v Turecku prenasledovaná.
Monika Kompaníková ma opäť nesklamala knihou Na sútoku. Obraznosť  jej štýlu, ktorý je pre mňa príťažlivý aj preto, že je plný poetických odbočení, ale i príbeh či  zvláštnosť atmosféry túto knihu zaraďujú v mojom hodnotovom rebríčku na popredné miesto. Mám rozčítanú aj knihu Antona Hykischa Verte cisárovi a už teraz vidím, že je to čitateľský bonbónik. Teším sa na košatý príbeh a myšlienkové hodnoty. Je to kniha veľmi obsiahla, ktorá si vyžaduje dlhší čas, aby som si ju dôkladne vychutnala. Páči sa mi aj kniha poézie Periem sa na tridsiatke Ruženy Šípkovej, poetická bilancia Vruby do medu Štefana Moravčíka a knihy z mladšej bulharskej poézie, z ktorých sa chystám niektoré básne preložiť.


MIROSLAV BRÜCK, básnik a prozaik

10_tazberik_svetlo.jpg1. Ján Tazberík: Svetlo a iné stroje, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016.
Tazberík nevydáva svoje básnické zbierky často, ale jeho hlas je v slovenskej poézii nezameniteľný a jasne počuteľný. Aj posledná zbierka (v poradí len šiesta) zaujme kompozičnou vyváženosťou, výrazovou presnosťou, suverénnym narábaním so slovom, s jeho významovými posunmi a odtieňmi. Hoci sa venuje závažným témam (starnutie, vzťahy s blízkymi) vyrovnáva sa s nimi s nevšednou ľahkosťou a eleganciou.
2. Irena Brežná: Nevďačná cudzinka, Aspekt, 2016.
Druhé vydanie knižky ocenenej Literárnou cenou Švajčiarskej konfederácie a Cenou Dominika Tatarku. Nekompromisná autorská výpoveď presahujúca tradičnú žánrovosť vychádza z rýdzej úprimnosti a autentickej presvedčivosti. Emigrantská skúsenosť Ireny Brežnej výrazne ovplyvnila jej kritické myslenie a občianske postoje. Z každej jej vety vanie dych prežitého a precíteného, aj  preto je hlboko uveriteľná a zapamätateľná.
3. Jiří Olič: Vy neznáte Mirka Tichého..., Host, 2016.
Zaujímavý príbeh svetovo presláveného fotografa Miroslava Tichého a jedinečného českého básnika Jiřího Veselského odohrávajúci sa v moravskom meste Kyjov. Obaja umelci sa po celý svoj život pohybovali na absolútnej periférii kultúrneho diania, ale napriek tomu vytvorili dielo nespochybniteľnej hodnoty. Listy a básne J. Veselského adresované J. Oličovi v priebehu tridsiatich rokov dokresľujú ťažiskové spoločenské udalosti a súvislosti.


JOZEF ŠPAČEK, spisovateľ, publicista, pedagóg

11_nedelne-sachy-s-tisom.jpg1. Silvester Lavrík: Nedeľné šachy s Tisom, Dixit, 2016.
Román o ťažkých časoch, kedy Slováci dostali mat od Monsignora Prezidenta...
2. Ján Zambor: Vzlyky nahej duše, Literárne informačné centrum, 2016.
Precízna monografia nezabudnuteľného I. Kraska od básnika a vedca, ktorý je vo všetkom objavný i dôsledný.












JANA KEPPLOVÁ, dôchodkyňa

12_pravo_na_zivot.jpeg1. Ian McEvan: Právo na život, Slovart, 2016.
Ako už niekoľkokrát predtým ma autor nesklamal. Jeho zamyslenie nad dnes príznačnými horúcimi témami: do akej miery patrí dieťa svojim rodičom a do akej miery je únosné zasahovať do ich vzťahu (sociálni pracovníci, súdy, profesijná  zaťaženosť sudkyne a jej dopad  na súkromný život).Vzácny prípad literárneho diela, kde autor nepotrebuje stoj čo stoj „pretkávať“ dej erotickými scénami.












IGOR DANIŠ, publicista

13_marius-kopcsay-asvabazdenie.jpg1. Márius Kopcsay: Asvabaždénie. Geopolitická groteska, Koloman Kertész Bagala,  2015.
Román síce vyšiel na konci roka 2015 (podobne aj nasledujúci v mojom hodnotení), ale v skutočnosti sa dostal na verejnosť až začiatkom roku 2016. Ide o  haškovskú (švejkovskú)  grotesku  súčasnej slovenskej spoločnosti, jedinečnú v slovenskej literatúre. (Pokiaľ by niekto trpel ideologickými predsudkami, tak nech si vymení veľmoci.)  Pre mňa je to s nasledujúcim titulom a so Psom na ceste od  Vilikovského najlepší román od roku 1989. Akurát tie preklady do zahraničia.
2. Peter Macsovszky: Tantalópolis, Drewo a srd,, 2015.
Román bez deja; román komentárov; komentovanie  rôznych tém od cestovania po umenie, komentovanie kníh a autorov; a napriek tomu veľmi pútavý, ucelený. Macsovszky iba ukazuje, že román nepotrebuje k svojmu životu len fyzické zmeny v čase a priestore, (dramatický) pohyb postáv a zmeny ich  stavu.
3. Immanuel Wallerstein, Randall Collins, Michael Mann, Georgi Derluguian, Craig Calhoun: Má kapitalismus budoucnost?, SLON, 2016.
Najmä Wallerstein a Collins ponúkajú pozoruhodné scenáre a možnosti fungovania kapitalizmu, ekonomiky, ľudskej spoločnosti v budúcnosti, ako aj zaujímavé postrehy do minulosti. Na vývoj kapitalizmu sa pozerá skôr v optimistickom duchu – teda že sa nám pošťastí zabrániť návratu do feudalizmu, nevoľníctva, otroctva, k čomu žiaľ súčasný globálny oligarchický systém smeruje.


IVAN LUŽÁK, publicista a fotograf

14._michelko.eseje_o_krize.jpg1. Roman Michelko: Eseje o kríze, Politologický odbor Matice slovenskej, 2016.
Renomovaný slovenský politológ a publicista na neveľkom priestore zachytil a analyzoval mnohé javy súčasného v problémoch sa zmietajúceho sveta. Hlavným zameraním autora je liečenie chorej spoločnosti a preto predkladá súbor alternatív a riešení.
Na politickej mape západného sveta dominuje neoliberálny koncept spoločnosti, kde sa ukázalo, že tradičné politické strany sú vyčerpané. Tupou ideológiou neoliberalizmu je známa mantra, že štát je zlý vlastník. Absurdné je nespravodlivé rozdelenie spoločenského bohatstva, ktoré sa stále prehlbuje a jeho udržaniu napomáha aj pôsobenie rozhodujúcich médií. Globalizácia sa prejavuje presunom výrob do nízkonákladových oblastí. Nevyhnutnou sa stáva regulácia monopolov, ktoré sa musia viac podieľať na nákladoch spoločnosti. Vzburou proti súčasnému kapitalizmu je revolúcia v bankovníctve na Islande. Reálne existujúcou alternatívou súčasného kapitalizmu je mondragonské družstevné podnikanie v španielskom Baskicku, založené už v r. 1941. Dnes patrí k najväčším korporáciám v štáte svojimi výrobnými závodmi, obchodným reťazcom i vlastnou bankou. Nemožno hovoriť o demokracii, keď rozhodujúce slovo majú veľké finančné skupiny a voľby sa stali iba folklórom. Postupy MMF, EK a ratingových agentúr vedú k poklesom príjmov štátov, zadlžovaniu vlád a dlhovej kríze. Cynizmom neoliberalizmu sú požadované nízke dane bohatých, minimálne sociálne programy a nadmerné zbrojenie. Všetko v zmysle filozofie: silný jednotlivec a pohŕdanie davom.
Skutočným riešením súčasnej spoločenskej nerovnosti je podľa autora napr. progresívne zdanenie bohatých, osobitné zdanenie monopolov, zabránenie špekulatívnym finančným operáciám, eliminácia daňových rajov, adekvátne odmeňovanie top manažérov, základný nepodmienený príjem. Autor knihy upozorňuje, že súčasná kríza nie je ekonomicko-politická, ale predovšetkým morálna.
2. Jürgen Todenhöfer: 10 dní v Islamskom štáte, Ikar, 2016.
Invázia migrantov a boj s terorizmom, najmä s Islamským štátom (IŠ), bol aj v minulom roku prvoradým politickým problémom. J. Todenhöfer (1940), dlhoročný poslanec nemeckého Bundestagu a viac ako 20 rokov vo vrcholných pozíciách európskeho mediálneho manažmentu, precestoval bojiská na Blízkom východe (Irak, Sýria, Afganistan, pásmo Gazy). Z honorárov za svoje knihy prispieva na detské domovy a nemocnice v Afganistane a Kongu.
Ako prvý západný publicista podnikol cestu do IŠ v decembri 2014 v sprievode džihádistov. Ešte predtým trvalo niekoľko mesiacov vyjednávanie o bezpečnostných zárukách. Cieľom cesty bolo spoznať život najnebezpečnejších teroristov na svete a ich motiváciu. S cestou súhlasili aj džihádisti, ktorí dúfali, že sa predstavia svetu v priaznivejšom svetle. Avšak kniha vystríha pred islamským radikalizmom a neľudskými činmi a cieľmi IŠ, pre ktoré nie je žiadne ospravedlnenie, dokonca ani z hľadiska islamu (autor sa pokladá za kresťana, ale je aj znalcom islamu). Podľa J. Todenhöfera je IŠ dôsledkom vojny proti Iraku v r. 2003, ktorá bola jasným porušením medzinárodného práva. USA vojnu v Iraku prehrali. Západ a vlády Blízkeho východu neskôr podporovali odpor v Sýrii proti legálne a demokraticky zvolenému prezidentovi Asadovi. USA dodávali množstvo zbraní do Turecka, odkiaľ sa presúvali do Sýrie pod kontrolou dôstojníkov CIA. Určujúcim cieľom USA v tejto časti sveta je ropa a ropovody. IŠ sa netají svojím zámerom vytvoriť celosvetový kalifát. Ako sunniti pokladajú šiítov za odpadlíkov, ktorí môžu oľutovať a vrátiť sa k správnemu islamu. Ináč im hrozí smrť – aj všetkým 150 miliónom šiítov na svete. IŠ chce zaviesť svoju vlastnú menu, ktorá nebude viazaná na dolár. Nepriatelia IŠ ako vojnová korisť sa stávajú otrokmi. Jazídska žena má hodnotu 1 500 USD, teda ako kalašnikov. Vyhlasovať zákony môže iba Boh, žiadny parlament a demokracia je zlá cesta (moslim nemôže byť demokratom). Autor knihy vyzýva na politické riešenie blízkovýchodného konfliktu. Už desaťročia sa angažuje za mierové spolužitie a svet bez násilia. Jeho knihy vyšli aj v arabčine.
3. Milan Augustín: Vtedy na Malecóne, Forum Sapientiae, 2016.
M. Augustín (1947), spisovateľ, publicista, historik umenia i maliar, je autorom viac ako dvoch desiatok kníh. Precestoval Afriku, Južnú Ameriku, navštívil Francúzsku Polynéziu a Veľkonočný ostrov. Zaoberal sa dejinami baníctva a hutníctva. Prítomnou knihou vzdal hold ostrovu v tvare kajmana – Kube. Začína históriou objavenia Ameriky, kde nás prekvapí: tento svetadiel bol známy už pred Kolumbom, ktorý plával po už predtým overenej ceste. V novodobej histórii Kuby – v 18. storočí – sa odohrá boj Španielska a Británie o nadvládu na ostrove, ktorý bol veľkoproducentom tabaku, cukrovej trstiny a cukru (400 cukrovarov v r. 1800). Z Afriky sa dovážali čierni otroci a tí v r. 1841 tvorili až 45 % populácie. Narastala však ekonomická závislosť od USA, ktoré v r. 1898 vyhlásili vojnu Španielsku po zinscenovanom výbuchu krížnika USS Maine, kotviacom pri havanskom Malecóne (od tejto udalosti mohol byť odvodený názov knihy). Španieli utrpeli vo vojne drvivú porážku. Kubánska vláda musela povoliť Američanom vybudovanie vojenskej základne – tak vzniklo Guantánamo v r. 1903. Mladí kubánski revolucionári a partizáni pod vedením Fidela Castra dobyli hlavné mesto v januári 1959 a už vo februári toho roku bola podpísaná grandiózna dohoda so Sovietskym zväzom. Málo známa je vojenská pomoc Kuby Angole v r. 1988, ktorá prispela k porážke armády Juhoafrickej republiky (spolu bolo nasadených až 36 000 kubánskych vojakov). Jedna kapitola knihy sa zaoberá osudom Che Guevaru. Cumbré Iberoamerica, stretnutie predstaviteľov štátov, kde sa hovorí španielsky, sa konalo v Havane v r. 1999 a odohral sa tam neúspešný atentát na španielskeho kráľa. Až do našich dní zasahuje zaznamenané stretnutie pápeža Františka s patriarchom Kirillom v Havane vo februári 2016. Kniha ako plnokrvný reprezentant literatúry faktu je priam nabitá množstvom faktov i častými neočakávanými prepojeniami.


FRANTIŠEK JEDINÁK, stále zvedavý dôchodca

15_carlo_rovelli_sedem.jpgTrendom súčasnosti je, že všetko napísané musí mať príbeh. Moje tri najlepšie knihy roka 2016, ktoré som zoradil pod skratku VUP – veda, umenie, politika – toto kritérium spĺňajú.
1. Carlo Rovelli: Sedem krátkych prednášok o fyzike, Tatran, 2016.
Veda, ale populárna, čitateľná takmer pre každú vekovú kategóriu. Príbeh vesmíru a človeka v ňom. Skvelé čítanie – hoci to môže na prvý pohľad znieť strašidelne – o všeobecnej teórii relativity, kvantovej mechanike, architektúre vesmíru, elementárnych časticiach, kvantovej gravitácií, o pravdepodobnosti a teple čiernych dier. Na konci to najlepšie, prednáška o nás, o človeku a jeho slobodnej vôli, ktorá nie je v rozpore s platnosťou prírodných zákonov. Kniha pre tých, čo nevedia, pre tých, čo zabudli, pre tých, ktorí stále nemajú dostatok odpovedí i pre tých, čo vedia oveľa viac, než im môže povedať táto neveľká knižočka, kde sa na každú prednášku ušlo v priemere 9 strán.
2. Peter Pollág ed.: Peter Pollág, Danubiana Meulensteen Artmuseum, 2016.
Kniha, ktorú si nezoberiete čítať do postele kvôli veľkému formátu (31 x 25,5 x 5,5 cm) a váhe viac ako 3,5 kilogramu. Je to súborné dielo, príbeh života a tvorby súčasného, neobyčajne tvorivého a všestranného slovenského výtvarníka, ktorý o sebe hovorí iba na dvoch stranách textu, ostatné prenechal štrnástim autorom textov a 29 fotografom. Kniha má celkom 486 strán, texty sú v slovenčine i angličtine. Autor ocenený v roku 2009 Krištáľovým krídlom zoznámi čitateľa cez svoju tvorbu takmer so všetkými výtvarnými technikami, aké existujú a on ich použil. Jeho monumentálne dielo Dunajské krídla je umiestnené v exteriéri Danubiany.
3. Simone Weilová: Traktát o zrušení politických strán, Premedia, Bratislava, 2016.
Hoci to nie je prioritne príbeh autorky (u nás nie veľmi známej francúzskej filozofky, sociálnej reformátorky a mystičky), jej životu je v tejto útlej brožúrke vyčlenených 15 strán (napísal Ján Branislav Mičkovic), pričom samotný traktát či esej o zrušení politických strán má rozsah presne dvojnásobok – 30 strán. Dozvieme sa, že politické strany sú čisté zlo a že „... mechanizmus duchovného a duševného útlaku, ktorý existuje v stranách, zaviedla do dejín katolícka cirkev v boji proti herézam“. Esej je z roku 1940, ale ako sme svedkami, politické strany sa nikto zrušiť nechystá, ba prekvitajú čoraz viac. Traktát S. Weilovej môže byť impulzom vzniku nových pohľadov a premýšľania o riešení tohto problému.


ONDREJ KALAMÁR, spisovateľ

16_hevier_tajne_dejiny.jpg1. Daniel Hevier: Tajné dejiny bielej kaligrafie, Trio Publishing, 2016.
2. Zuzana Kuglerová: Hraj sa so mnou, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016.
3. Juraj Kuniak, Ján Kudlička: Rosa mistica, Skalná ruža, 2016.












VILIAM ROTH, diplomat a publicista

17_klvana_trump.jpg1. Tomáš Klvaňa: Fenomén Trump. Poslední vzpoura bílých mužů. Zpráva o proměně světa, Pejdlova Rosička, 2016.

Vysoko aktuálny (na Slovensku však, žiaľ, nikým nenasledovaný, nezopakovaný či najradšej svojou pozornosťou predstihujúci) titul až trojnásobný, ktorý svojej prepotrebnej knihe z posledných dní minulého roku dal český politológ a publicista Tomáš Klvaňa. Čitateľovi, ak len sa nedal celkom zmiasť očividnými vybočeniami na minuloročnej svetovej politickej scéne, sa priam uľaví týmto argumentačne presvedčivým a rozprávačsky príťažlivým prehľadom i rozborom o zrejme najväčšom z nich – Trumpovej „ceste na vrchol moci“.    
2. Henry Kissinger: Uspořádání světa. Státní zájmy, konflikty a mocenská rovnováha, Prostor, 2016.
Aj druhý titul som vybral (presnejšie, uprednostnil) z českej (rýchlejšej, pružnejšej) vydavateľskej i prekladateľskej ponuky. Nie je to ľahké čítanie, ale iste poslúži ako solídne kompendium zažitého, zanalyzovaného a racionálne anticipovaného budúceho svetového poriadku, ktorého kontúry aj znalca autorovho formátu trápia, s čím sa ani sám netají.
3. Christopher Lascelles: Dejiny sveta v skratke, Ikar, 2016.
Tretí titul sa mi odporúča ľahšie, priam spontánne. Priznávam totiž, že po prečítaní desiatok najrozmanitejších („zaručene jedinečných“, pre-ideoligizovaných aj od-ideologizovaných) dejín sveta som sa aspoň teraz na dôchodku dočkal v dielku Christophera Lascellesa takého prístupu v jeho vlastnom tvorivom zámere, ktorý naplno uspokojí nároky najnáročnejších i očakávania najzvedavejších čitateľov každého veku, vedomostí či životných skúsenosti, čo autor dokázateľne zohľadnil. A treba s uznaním dodať, že k tejto – u obdobných titulov málo vídanej – kvalite nemálo prispel brilantný preklad Petra Fridnera do slovenčiny „vo vysokom rozlíšení“ (ako sa dnes popisuje špičková úroveň žiadaného tovaru).


MICHAL ZÁLETA, spisovateľ, publicista

02_a.hykisch.verte_cisarovi.jpg1. Anton Hykisch: Verte cisárovi, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016.
2. Brigita Schmögnerová: Kniha o vládnutí, Veda, vydavateľstvo SAV, 2016.
3. Jozef Kuchár: Návraty, Trend International, 2016.













ANNA BLAHOVÁ, redaktorka, prekladateľka

03_konvalia.jpg1. Denisa Fulmeková: Konvália. Zakázaná láska Rudolfa Dilonga, Slovart, 2016.
Príbeh Rudolfa Dilonga a jeho zakázanej lásky som poznala dávnejšie. Jeho narodeniny (nedožité) si dcéra Dagmar občas pripomenula s mojím manželom u nás na Palackého, prišla s fľaškou šampanského a zaspomínali si, zdalo sa jej, že Vinco sa naňho podobá, aj pohľadom, aj povahou, mal ho načítaného, tak ako aj iných básnikov katolíckej moderny. Potešilo ma, že vnučka Deniska sa odhodlala podať osud básnika rehoľníka ako rodinný príbeh, a to v situácii, keď akákoľvek úprimnosť výpovede naráža na podceňovanie, znevažovanie až cynizmus. Do rozprávania sa jej pritom podarilo dostať kus našich dejín i dejín slovenskej (aj emigrantskej) literatúry, no predovšetkým básnikovu vrúcnosť, cit, s ktorým sa dnes už v literatúre tak často nestretávame (a keď, tak v príkrej polohe). Áno, Dilong písal barokovo, bol to jeho jazyk (pre mňa) súvisiaci s kresťanskou obraznosťou, ale zároveň bol zvedavý na Buzássyho i Vadkertiovú...  Ak mi niečo v slovenskej literatúre chýba, tak je to práve úprimnosť v názoroch a v ich vyjadrovaní, a pritom úprimná zvedavosť na názory a na pocity iných. Vďaka za takúto zvedavosť, Deniska.
1. Ian McEvan: Právo na život, Slovart, 2016.
Román o  poézii, hudbe, práve, aj práve na život (známy problém s transfúziou krvi u jehovistov), a to všetko skĺbené v krásnom príbehu o citovo doznievajúcom manželstve. Niečo také pekné sa v próze podarí málokedy, a tentoraz to vyšlo aj vďaka vynikajúcemu prekladu Kataríny Juskovej, ktorá zložitú tému vedela podať vecne a zrozumiteľne. Pritom vôbec nejde o jednoduchý problém, ale na pomerne malej ploche všetky vrstvy textu zaznejú ako symfónia, tak sú hlboko prepojené. Možno najvydarenejší McEvan, aký kedy vyšiel v slovenskom preklade – a hlavne, vôbec necítite, že ide o preklad.


JOZEF SCHWARZ, sociológ, publicista

20_nebo_peklo_valo.jpgZa uplynulý rok 2016 ma oslovili viaceré knihy. Ide o anketu, to znamená o subjektívny pohľad, môj pohľad. Pohľad, ktorý ovplyvňuje určitá nespokojnosť s vývojom sveta (ako by povedal Jules Verne titulom jednej svojej knihy – Všetko naopak) a zároveň moja túžba po slušnosti, spravodlivosti, každodennej kráse…Vybral som tieto knihy:
1. Michaľ Vaľo, Nebo, peklo, politika. Spoveď generálneho prokurátora, Slovart, 2016. Dôvod? Prezentuje názor na novodobý slovenský svet s jeho znalosťou. Znalosť to nie je povrchná, skôr hlboko zakorenená do faktov. A ich interpretácia je blízka môjmu cíteniu…
2. Tradične si všímam literatúru Slovákov v zahraničí, najmä v Maďarsku. Z bohatej tohtoročnej úrody vyberám knihu: Zoltán Bárkányi Valkan: Balada o starkej. (Drobná próza. Výber), Croatica, Budapest, 2016. Je to súbor 14 krátkych poviedok významného slovenského novinára a spisovateľa z radov Slovákov v Maďarsku. Ak ste doteraz nepoznali slovenský svet v Maďarsku, tak autorovo rozprávanie vám ho určite sprostredkuje v plnej literárnej kráse a vynikajúcej hodnote. Autor nie je čitateľom Slova neznámy. Jeho knihy som už po dva razy zaradil medzi knihy roka v ankete Slova.
3. Do tretice všetko dobré. Za knihu roka tiež považujem: MUDr. Pavol Vencel: Kaddáfiho osobný lekár spomína, Sineal a spol., 2016. Mám tri dôvody. Prvým je téma. Nebýva často, že náš človek (v rámci politickej korektnosti nepoviem Slovák) sa pohybuje tak blízko politickej hviezdy prvej svetovej veľkosti. Druhým neortodoxné spracovanie témy. Autor využíva svoju odbornosť (medicínu) na hľadanie hlbších súvislostí. Tretím dôvodom je bohatosť podkladového materiálu. Často používam hodnotiaci prímer – je to farebné. V tomto prípade je farebnosť prítomná nielen v obrázkoch, písme či v pozadí ale aj v celkovom literárnom a polygrafickom vyznení. Prepáčim aj niektoré korektorské nedostatky.


VILIAM JABLONICKÝ, publicista, kritik, historik kultúry

21_fordinalova_vajansky.jpg1. Eva Fordinálová: Odklínanie Vajanského. K 100. výročiu úmrtia, Politologický odbor Matice slovenskej spolu s Vydavateľstvom Spolku slovenských spisovateľov, 2016.
Monografia, ktorou jubilujúca profesorka Eva Fordinálová jedinečne autorsky rozokryla a primerane docenila sčasti aj spochybňované mimoriadne prozaické literárne dielo intelektuála zvádzajúceho takmer solitérne neúprosné zápasy s uhorským feudalizmom na rozhraní 19. a 20. storočia, za zachovanie slovenskej identity i presadenie slovenskej otázky v stredoeurópskom i slovanskom priestore, nadväzujúc na predchodcov štúrovcov i memorandistov. Vajanského precízne zdokumentovane obnažuje ako dôsledného realistu, ktorý musel používať literárny kryptojazyk, aby pritom zachytil vo viacerých dielach nielen konkrétne prostredie, ale aj postavy, mestečká i obce, no aj veľmi kritický obraz spoločnosti cez prizmu svojej prvotnej záhoráckej skúsenosti ako jedinečnej celoslovenskej vzorky, o ktorú autorke s rovnakou fascináciou, hoci odlišnou imagináciou, ale aj špecifickým literárno-vedným a historickým kľúčom, aj dnes tiež ide.
2.  Marián Váross: Deň za dňom samota, Z denníkov 1953 – 1988, Marenčin PT, 2016.
Výber z rozsiahlych denníkov a zápisníkov Mariána Várossa, umenovedca, estetika a filozofa, jedinečnej a jednej z najtalentovanejších našich osobností druhej polovice 20. storočia, ktorý získal výnimočné spoločenskovedné a umenovedné vzdelanie na univerzitách v Bratislave, Paríži a Cambridgi, porovnateľné iba so svojim dávnym predchodcom, sociológom, kulturológom a znalcom orientálnych jazykov, ale i Slovenska, Jánom Lajčiakom. Je v nich aj osudová príbuznosť, Váross mohol svoj analytický i organizačno-formotvorný kritický talent rozvíjať limitovane paradoxne iba v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia, potom od sedemdesiatych rokov bol postihnutý normalizáciou až do smrti v roku 1988, teda v najvitálnejšom tvorivom období. Mal zákaz publikovania, pohyboval sa na rozhraní disentu, rovnako ako takmer aj jeho manželka, historička filozofie Elena Várossová, považovaná vtedy tiež mnohými za najtalentovanejšiu slovenskú intelektuálku. Váross podal neúprosné kritické historicko-kultúrne a jasnozrivé analytické svedectvo o epoche, predovšetkým nesmierne širokej, až encyklopedickej palete umeleckých a ďalších osobností, ich výkonov, ktoré zaznamenáva nielen cez svoj trpký osud nedocenenia a nevyužitia potenciálu, ktorý má, ale aj s ich problémami i okrajovým uplatnením, neraz na rozhraní živorenia a undegroundu, neúprosne tam vtláčanom dobovými politikmi i politikou. Toto neraz otriasajúce, ale aj hutné a takmer úplné a dôsledné prehodnotenie našich novodobých kultúrno-politických dejín, je varovné pre každú epochu, aby pre vitálny rozvoj a zdravie spoločnosti dala priestor na uplatnenie, a nie zákazy a obmedzenia všetkým talentovaným ľuďom. Nadväzuje tak alternatívne na pamäti Ladislava Hanusa a kardinála Korca, Vanovičove a Hudákove polemizujúce memoáre a zápisky, aj Smrekove utajené brutálne verše z päťdesiatych rokov a je skutočným partnerským a intelektuálnym pandantom českých epochálnych pamätí Václava Černého a normalizačných zápiskov Jana Zábranu.
3. Tu už nepíšem o ďalších významných knihách (filmoch, divadlách, výstavách, konferenciách), spomínal som ich aj inde, ale o tom, čo som očakával, ale, žiaľ, doposiaľ sa nenaplnilo a zostáva veľkou úlohou do najbližších dní a rokov. Žiadna inštitúcia, ak nerátam veľmi skromný program na Devíne – RTVS, si až kultúrne šokujúco „nevšimla“ naše „najsvetovejšie“ nielen decembrové jubileum, 150 rokov od narodenia Dušana Makovického. Doposiaľ nemáme vydané jeho fenomenálne Jasnopolianske zápisky, alebo aspoň knižný samostatný výber z nich. K Vajanskému by sme aspoň po vyše sto rokoch mali mať odvahu zverejniť aspoň jeden výber aj z jeho politických a politologických statí, nielen štyridsať Uhorských listov zabudnuto publikovaných anonymne v Rusku. Iba skromné staršie a rozsiahlejšie výbery máme z jeho publicistických a kritických textov o literatúre, umení a niektorých osobnostiach. Čakám, že konečne objavíme popri Michaelovi Novakovi, ktorého najvýznamnejšie texty, až na prejav pri udeľovaní Templetonovej ceny, sme tiež nepreložili, prinajmenej porovnateľného a intelektuálne celosvetovo rovnako vplyvného potomka Slovákov v zámorí, Jaroslava Pelikána, ktorý je stále zakliaty len v angličtine; ale možno aj najbrutálnejšie a literárne najelegantnejšie pamäti dolnozemského Rúfusa, básnika a esejistu Paľa Bohuša, ktorý ako jeden z početných nevinných „titovcov“  a humanistických lekárov vydáva otrasné svedectvo spoza našich väzenských múrov päťdesiatych rokov, čo doposiaľ vyšlo iba časopisecky, seriálovo v srbštine. Atď...


LEOPOLD MORAVČÍK, spisovateľ, publicista

22_schmognerova_kniha_o_vladnuti_0.jpg1. Brigita Schmögnerová: Kniha o vládnutí, Veda, vydavateľstvo SAV, 2016.
Umožnila mi rozpamätať sa na udalosti, o ktorých som už strácal prehľad a nadhľad.
2. Oskar Krejčí: Oskar Krejčí: Geopolitika středoevropského prostoru, Professional Publishing, 2010.
Podrobný rozbor politických ambícií v minulosti i prítomnosti na území, kde žijeme.
3. Dušan Budzak: Údolie, Budzak Dušan, 2016.
Zaujímavá detektívka bývalého televízneho kolegu. Je dobre vidieť, že niekdajší televízni spravodajcovia nájdu uplatnenie aj v iných odvetviach, nemusí to byť vždy iba pred kamerou a s mikrofónom v ruke.





PETER KRÁKORNÍK, servisný pracovník SAV

23_ekonomika_nerovnosti.jpg1. Anthony B. Atkinson: Ekonomika nerovnosti,  BIZBOOKS, 2016.
2. Immanuel Wallerstein, Randall Collins, Michael Mann, Georgi Derluguian, Craig Calhou: Má kapitalismus budoucnost?, SLON, 2016.
3. Brigita Schmögnerová: Kniha o vládnutí, Veda, vydavateľstvo SAV, 2016.












MARTA MORAVČÍKOVÁ, novinárka, publicistka

24_lubor-kralik-strucny-etymologicky.jpg1. Ľubor Králik: Stručný etymologický slovník slovenčiny, Veda, vydavateľstvo SAV,  2016.
Na etymologickom slovníku slovenčiny pracoval autor sedemnásť rokov a je okrem iného unikátny tým, že inde vo svete pracujú na takomto diele celé tímy jazykovedcov. U nás ich nemá kto zaplatiť... O to je práca Dr. Králika na slovníku, ktorý sa vďaka osobnému zaujatiu pre jazyk do nej pustil sám, cennejšia a chcelo by sa veriť, že nezostane bez nasledovníkov ani bez záujmu inštitúcií (vrátane štátu), ktorí majú, či by aspoň mali mať profesionálny záujem o tento druh diel takpovediac v náplni práce. 
2. Rosemary Sullivan: Stalinova dcéra, Ikar, 2016.
Mimoriadne pútavo napísaná kniha o Svetlane Stalinovej-Allilujevovej, neskôr Petersovej je nabitá nielen faktami z jej života a z historického, politického i spoločenského diania svojej doby, ale aj autentickými výpoveďami jej spolupútnikov, príbuzných a priateľov. Unikátne je skĺbenie faktov z dokumentov a spomienok príbuzných, priateľov a známych so Svetlaninými intímnymi výpoveďami o tom, čo zažila a ako to vnímala ona. Každá sekvencia z jej života je podložená nielen osobnými spomienkami ľudí z jej blízkosti (vrátane jej dcéry), ale aj odkazmi na dokumenty FBI, CIA či Ruského štátneho archívu, ktoré mala autorka životopisu možnosť preštudovať. So Svetlanou súvisiace dokumentárne materiály podčiarkujúce autentickosť diela mu však vôbec neuberajú na čítavosti, skôr naopak. Sullivanová ich do životopisu zakomponovala tak majstrovsky, že sa číta jedným ťahom a čitateľ je za ne vďačný, uvedomujúc si, že bez nich by to nebolo ono.
3. Hjon-so Lee v spolupráci s Davidom Johnom: Dievča so siedmimi menami, Ikar 2016.
Odhalením toho, čo má podľa vládcov (nielen v Severnej Kórei) zostať pochované pod nánosom strachu, odhaľuje dievča so siedmimi menami v rovnomennej knihe nevedomky nielen obludnosť mocichtivých vo svojej pôvodnej vlasti, ale kdekoľvek na svete. A zároveň odhaľuje nielen nebezpečenstvo strachu ovládaných, ale aj strachu vládcov. A nie iba v Severnej Kórei. Autentické rozprávanie o osude jednej dievčiny a jej rodiny zo Severnej Kórey plné napätia je svedectvom o tom, že nech človek žije kdekoľvek a nech ho nútia do tých najbizarnejších spôsobov existencie, vždy nájde silu prispôsobiť sa a žiť si napriek všetkému po svojom.  Celá recenzia práve vychádza v Knižnej revue.
Candice Cohen-Ahnine: Vráťte mi moju dcéru, Ikar, 2016.
Rok po vydaní knihy napísanej spolu s novinárom Jeanom-Claudom Elfassim (vo Francúzsku vyšla roku 2011) prišla jej autorka pár týždňov pred vytúženým stretnutím s dcérou o život. Údajne vypadla z okna. Čudné okolnosti jej smrti evokujú, že bolo naivné domnievať sa, že zverejnenie faktov o najprv síce rozprávkovom, no neskôr krutom spolužití s princom zo saudskoarabskej kráľovskej rodiny zostane bez trestu. Strhnutie rúška z otriasajúcich detailov života vysoko postavených ľudí inej kultúry odhalilo priveľa. Násilenstvá a znásilňovanie, klamstvá, podvody, zvrátenosti, zištnosť, falošné sľuby... Zaľúbenosť často zaslepuje. Ak je navyše, ako v prípade Candice Cohenovej, podporená bezstarostným životom v blahobyte, ktorý jej i jej dcére zabezpečovala saudskoarabská kráľovská pokladnica, padajú klapky z očí prineskoro. Recenzia vyšla v Knižnej revue 6/2016.
Ďalšie staršie odporúčané knihy: Vaddey Ratnerová: V tieni banyanu, Ikar, 2014. Jennifer Clementová: Modlitby za unesené, Ikar, 2014. Erik Larson: V pavilóne šeliem, Skutočný príbeh americkej rodiny v Hitlerovom Berlíne, Tatran 2013.


RUDOLF BELAN, vydavateľ, publicista

25_feldek_zivotopis-vo-versoch.jpg1. Ľubomí Feldek: Životopis vo veršoch, Ikar 2016.
Aj takto možno písať pamäti. Skvelý edičný počin, výborné ilustrácie a design knihy. Autorovi blahoželám k osemdesiatke.
2. Jana Juráňová (ed.): Žena moja drahá , P. O. Hviezdoslav manželke Ilone, Slovart, 2016.
Výborný nápad, ako ozrejmiť čitateľom okolnosti súkromného, intímneho života básnického velikána P. O. Hviezdoslava. Vysoké ocenenie si zaslúži zostavovateľka a autori grafického návrhu knihy.
3. Ľubomír Králik: Stručný etymologický slovník slovenčiny, Veda, vydavateľstvo SAV, 2016.
Vydanie Stručného populárno-vedeckého etymologického slovníka zapĺňa medzeru v našej slovníkovej literatúre. Poslúži najmä učiteľom slovenčiny a literatúry, ako aj širšej verejnosti, ktorá pracuje so slovom.





ANTON HYKISCH, spisovateľ

14._michelko.eseje_o_krize.jpgÚspešný tvorivý Nový rok všetkým, čo nezabudli ešte čítať knihy. Z obrovskej ponuky kníh často pochybnej hodnoty takmer nečítam beletriu. Za posledný rok ma zaujali knihy viac zo sféry literatúry faktu.
1. Roman Michelko: Eseje o kríze, Politologický odbor Matice slovenskej, 2016.
Brilantná analýza celkovej spoločenskej krízy našich čias. 
2. Anton Hrnko: Dejiny Slovenska veselo i vážne. Ilustroval Milan Stano, Vydavateľstvo štúdio humoru, satiry atď., 2016.
Oceňujem výkon, že na 160 stranách sa podarilo zobraziť dejiny krajiny, navyše celkom objektívne a nezaujato.
3. Prosím o prepáčenie, ak upozorním na svoju novú knihu! Anton Hykisch: Verte cisárovi, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016.
Historický román o kontroverznom  cisárovi Jozefovi II.,  bez ktorého by sa neboli konštituovali moderné národy strednej Európy. Pracoval som na knihe viac rokov a som rád, že sa dostala pred Vianocami na knižné pulty.


ZUZANA KUGLEROVÁ, poetka

27_zivot-je-frajer-ale-ja-som-vacsi.jpg1. Jozef Urban: Život je frajer, ale ja som väčší, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016.
Kompletný výber z diela Jozefa Urbana vyšiel zásluhou jeho priateľa Ondreja Kalamára, ktorý sa dlhodobo a intenzívne venuje tomu, aby pamiatka Jozefa Urbana zostala v ľuďoch živá a čerstvá. V básňach nájdeme Jozefa Urbana takým, akým naozaj bol, búrliváka, ktorý majstrovsky zvláda viazaný verš aj jeho najnáročnejšiu formu – sonetový veniec, no pritom má stále aktuálnu a strhujúcu výpoveď.
2. Ján Tazberík: Svetlo a iné stroje, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016.
Meditatívna zbierka poézie zaujme tých, čo potrebujú hlbší ponor do myslenia básnika.
3. Ondrej Kalamár: Vstup na vlastné bezpečie, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016.
Zbierka, plná človečiny a láskavého humorného nadhľadu



DUŠAN KERNÝ, novinár, publicista

28_kamery_3_0.jpg1. Rudol Ferko: Čo kamery nevideli, CCW, 2016.













 


GABRIELA HOLČÍKOVÁ-VALEHRACHOVÁ, Bratislava

29_jaglova_strach.jpg1. Tatiana Jaglová: Strach zo zrkadla, Marenčin PT, 2016

















MÁRIA MIKUŠOVÁ, novinárka

28_kamery_3_0.jpg1. Rudolf Ferko: Čo kamery nevideli, CCW, 2016.
















ĽUBOŠ JURÍK, novinár, spisovateľ

02_a.hykisch.verte_cisarovi.jpg1. Anton Hykisch: Verte cisárovi, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016.
Bravúrne dielo barda slovenskej literatúry o cisárovi Jozefovi II. Je to viac ako len príbeh: je to posolstvo o tom, ako sa aj vznešené ideály môžu obrátiť proti ich tvorcom.
2. Pavol Vitko, Miroslav Minár, Jozef Žiak: AN-24 nedoletel, Vojenská podporná nadácia, 2016.
Kniha literatúry faktu, ktorá s nevšednou erudíciou a emotívnym kontextom približuje pád lietadla AN-24 s jednotkou slovenských vojakov KFOR, ktorí sa vracali z misie v Kosove.     
3. Oliver Solga: Ján Kupecký, Život a dielo, Mesto Pezinok, 2016.
Portrét veľkého slovenského maliara Jána Kupeckého, rodáka z Pezinka, ktorý sa svojimi obrazmi vyrovnal súdobým svetovým maliarom. Kniha je nielen reprezentatívna svojou grafickou úpravou, ale aj pútavým a odborným textom.




JÚLIUS LOMENČÍK, vysokoškolský pedagóg

32_s._cincurak_vojna.jpg1. Samuel Činčurák: Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918. Miloš Hric, 2016.
Vojnový denník a zápisky, písané s malým časovým odstupom od opisovaných udalostí, predstavujú autentický prameň udalostí z čias prvej svetovej vojny. Zápisky Samuela Činčuráka, vojaka rakúsko-uhorskej armády, nekĺžu po povrchu, ale čitateľa vtiahnu priamo do vírov vojnových udalostí na srbskom, ruskom (na území dnešnej Ukrajiny) a talianskom fronte. Prežité udalosti opísal podrobne, otvorene a kriticky pútavým literárnym jazykom. Vtedajšiu realitu zachytáva až naturalisticky verne – píše o úplne zdevastovanej morálke dôstojníkov a niektorých vojakov (odcudzuje najmä smilstvo, podvody a zlodejstvá). Poukazuje na prejavujúce sa sociálne rozdiely medzi dôstojníkmi na jednej strane a na strane druhej vykresľuje obraz ponižovaných obyčajných vojakov, zajatcov a civilného obyvateľstva. Nie sú to žiadne konšpirácie, ale autenticita. Činčurákov text predstavuje aj vzácny jazykový dokument pre poznanie vtedajšej podoby reprezentatívnej celonárodnej formy – spisovnej slovenčiny.
2. Ján Tazberík: Svetlo a iné stroje, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016.
Kniha veršov pre chvíle, v ktorých spolu s lyrickým subjektom sa pre čitateľa otvárajú dvere do priestoru hľadania krásy... A tak je príjemné pobudnúť v spoločnosti slov básnika, pre ktorého slovo je nástroj na myslenie o tajomstve v plynúcom čase... V týchto súradniciach čitateľ každou novou básnickou sentenciou neustále hľadá, a to núti v dobrom slova zmysle Tazberíkove básnické posolstvo čítať stále... Vytvára totiž slovné vrstvy, v kruhoch ktorých pod svetlom tmy overuje báseň, lebo „... nedá sa byť priveľmi konkrétny – lebo čo môže byť výstrednejšie než to, čo máš v srdci? Čokoľvek, čo povieš o tom.“
3. - 4. Julo Jarábek a kolektív: CINOBAŇA. Fakty a obrazy, Miloš Hric a vlastný náklad autora.
Milan Pupala a kolektív: UTEKÁČ na dobových fotografiách. Premeny obce a osád v jej okolí.
Obidve knihy predstavujú entuziazmus ľudí v obciach „ležiacich pánu Bohu za chrbtom“. Autori zozbierali vzácny fotografický materiál (v Cinobani okolo 350 fotografií, v Utekáči 440) a množstvo pre dané obce a okolie vzácnych historických informácií. Snahou autorov bolo prostredníctvom fotografií a kronikárskych zápiskov poskytnúť ucelený pohľad na vývoj obce v období približne ohraničenom rokmi 1850 – 1989 (Cinobaňa) a rokmi 1880 až 1989 (Utekáč). Význam publikácie o Cinobani výstižne zachytil v úvodnom slove starosta obce konštatovaním, že zachytená doba na fotografiách a pretlmočená prostredníctvom zachovaných dokumentov „... bola možno chudobná na statky, ťažká v budovaní hodnôt a zložitá na rozhodnutia, ale asi o to viac bohatá na ľudskú blízkosť, porozumenie, pomoc a veľkú ľudskú odvahu čeliť nepriazni doby a času. Hodnoty, ktoré nám naši predkovia zanechali, často v pote ťažkej práce, by nám mali pripomínať, že sme navždy spolu prepojení, a že len to, čo dáme, pretrvá po nás naveky.“ Zostavovatelia publikácie o Utekáči s poľutovaním konštatovali, že „sme poslední Utekáčania, ktorí videli sklo od jeho žeravého počiatku až po eleganciu hotových výrobkov“. Sklárska huta v Utekáči bola vyše dvoch storočí najlepšou reklamou nielen obce, ale aj regiónu a Slovenska. Žiaľ, v súčasných demokratických podmienkach vraj samostatného Slovenska „hluk huty utíchol, horúčosť sklárskych pecí vyhasla, starí sklári odpočívajú v pokoji“ a súčasníci už len spomínajú...


JANA BORGUĽOVÁ, literárna historička 

33_reflexie-v-priestore-slova-.jpg1. Július Lomenčík: Reflexie v priestore slova, Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2016.
Vysokoškolský učiteľ pozorne a citlivo vníma spoločnosť, ľudí v nej, ich konanie či nekonanie. Jeho kritický pohľad má rozmery národné, kultivované poznaním i každodennou učiteľskou a osvetovou praxou. 
2. Roman Michelko: Eseje o kríze, Politologický odbor Matice slovenskej, 2016.
Filozof, politológ a publicista pokračuje v mapovaní diania v našej krajine, pričom prejavuje  pozoruhodnú  schopnosť  pomenovať  javy  a skutočnosti, ako aj naznačovať  alternatívy  možného vývoja.
3. Jozef Bily: Viac ako JEDna báseň, Vydavateľstvo Elfa s.r.o., 2016.
Aforizmy, epigramy a krátke vtipné útvary sú celoživotným spôsobom myslenia humoristu – stredoškolského pedagóga fyziky a chémie. V poradí 15. knižkou potvrdzuje svoj výrok: Fungujúci mozog pre ľudí je málo. Potrebné je, aby im aj zapínalo. A autorovi zapína parádne!


LADISLAV HOHOŠ, filozof, futurológ

34_l-_kovac.jpg1. Ladislav Kováč: Closing Human Evolution: Life in the Ultimate Age, Springer International, 2015.
Uvádzam túto výnimočnú esej z evolučnej biológie, má vročenie 2015, takže je mimo súťaže, ale reálne dostupnou sa stala v roku 2016. Profesor Kováč charakterizuje evolúciu ľudstva z hľadiska originálnej interpretácie druhého zákona termodynamiky. Vývoj života znamená narastanie komplexity. Ľudstvo sa vyznačuje tvorbou artefaktov v rámci kumulovanej kultúrnej evolúcie. Extrapoláciou tohto energetického gradientu dospel k uzáveru, že v polovici tohto storočia ľudstvo dosiahne civilizačnú Singularitu. (Vychádza z prác R. Kurzweila, ktorý nástup singularity ohlasuje o niečo skôr.) Kováčova singularita znamená, že  tempo zmien dosiahne limit nekonečna, z čoho vyplýva totálna nemožnosť predvídania a kontroly. Úlohou vedca (intelektuála) je analyzovať dôsledky tejto nebývalej dynamiky, aby sa dali zmierniť politické a sociálne napätia konečnej fázy evolúcie ľudstva. Autor zdôrazňuje, že dielo napísal ako prírodovedec a takto treba pristupovať k jeho hypotéze. Práca však obsahuje podnetnú filozofickú a sociologickú argumentáciu, o ktorej by sa dalo diskutovať. Podľa môjho názoru sa Kováč filozoficky približuje k „process philosophy“ A. N. Whiteheada a určité paralely som našiel v nesubstančnej ontológii E. Bondyho. Obaja filozofi  prechádzajú od filozofie k teológii, teda k ontologickej zakotvenosti človeka. Aj profesor Kováč, hoci si to nemyslí, ale epilóg je teologický. Pri  dosiahnutí maxima znalostí a maximálnej vzdialenosti od rovnováhy nastane záhadný okamih:  epistemická singularita, sebapoznanie kozmu a atraktor univerzálnej evolúcie sa na infentizimálne krátky okamih zjaví a potom zmizne. Zmysel uvedeného nepoznáme.
2. Roman Michelko: Eseje o kríze, Politologický odbor Matice slovenskej, 2016.
Politológ, publicista, esejista a vydavateľ vidí primárnu príčinu ekonomickej krízy v morálnej sfére. Inverzia hodnôt  a tektonické zlomy, ktorým je civilizácia vystavená, sú navzájom späté, nejde o jednosmerný kauzálny nexus. Zaujala ma snaha autora naznačiť možné východiská a riešenia tejto situácie. Patričnú pozornosť samozrejme venuje ekologickej problematike. Začína investičným bankovníctvom, spomenie daňové raje a vymáhanie renty. Pozitívne príklady predstavuje družstevníctvo (Mondragon), ako vzor uvádza riešenia krízy na Islande, reflektuje  spoločenské usporiadanie v severských krajinách, poukazuje na princíp progresívneho zdanenia. Michelko nadväzuje na svoju prácu Eseje o globalizácii (2009), napísanú z pozície kritickej teórie. Vážnemu záujemcovi odporúčam prečítať obidvoje. Podľa docenta Hrubca má kritická teória obsahovať tri úrovne – deskripcia, kritika, normativita. Roman Michelko je esejista, nejde o analytické texty. O to viac treba oceniť, že nepodáva len popis, čo by bola žurnalistika alebo exkluzívnu kritiku z pozície frustrovaného intelektuála, jeho argumentácia sa plynule pohybuje v obidvoch úrovniach komplexnosti. Prepracoval sa až na úroveň normativity, hoci nepostuluje, ale vnímavý čitateľ najmä v najnovšej knižke nájde podnety na možné lepšie manažovanie vecí verejných.
3. Joseph H. Carens: Imigranti a právo na pobyt, Filosofia, 2016.
Táto útla knižočka má necelých 90 strán a dáva odpoveď na niektoré naliehavé otázky súvisiace s migráciou. Ide o prácu analytickú,  čiže odpovede sú normatívne. Carensov text Důvod pro amnestii obsahuje komplikovanú problematiku, kedy migrant má nárok na občianstvo a kedy len na dočasný pobyt, prípadne by mohol byť vykázaný. Ako postupovať voči nelegálnym migrantom, ktorí v cudzej krajine dlhodobo žijú a pracujú, ale nemajú formálne povolenie k pobytu? Aj nelegálnym migrantom medzinárodné dohody garantujú základné práva. Legalizácia  ich postavenia predstavuje ochranu práv ľudí, ktorí reálne žijú na území daného štátu a navyše potláča organizovaný zločin skupín, ktoré nelegálnych migrantov vydierajú. Druhá časť knihy je diskusná a kritická, predstavuje Fórum. Transnacionálne migračné štúdiá umiestňujú migráciu do vzťahov k sociálnym štruktúram, inštitúciám a životným formám tak vo vnútri štátu, ako aj nad rámec štátnych hraníc. Migrácia je spätá s globálnymi nerovnosťami, globálnymi konfliktami a geopolitickými mocenskými konfiguráciami. Mobilita ľudí na jednej strane problematizuje politické a právne hranice, na druhej strane vyvoláva reštrikcie a ďalšie upevňovanie hraníc. Kniha má prispieť k reflexii práv migrantov, ktorí sa v ČR dlhodobo usadili, predovšetkým z marginalizovaných skupín.


VALÉRIA ŠIMANOVÁ, dôchodkyňa

29_jaglova_strach.jpg1. Tatiana Jaglová: Strach zo zrkadla, Marenčin PT, 2016.
Veľmi sa mi páči jej kultivovaný štýl písania a myslím si, že je majsterkou opisu, či už osoby, prostredia, prírody....
2. Jozef Banáš: Kód 7, Ikar, 2016.
3. Viola Stern Fischerová, Veronika Homolová Tóthová: Mengeleho dievča, Skutočný príbeh Slovenky, ktorá prežila štyri koncentračné tábory, Ikar, 2016.











JÁN TAZBERÍK, básnik

29_jaglova_strach.jpg1. Tatiana Jaglová: Strach zo zrkadla, Marenčin PT, 2016.
2. Ondrej Kalamár: Vstup na vlastné bezpečie, Vydavateľstvo Spolku   slovenských spisovateľov, 2016.
3. Marián Hatala: Nespavosť alebo plus mínus štyri steny, Pectus, 2016.














JOZEF LYSÝ, politológ, vysokoškolský pedagóg

37_novosad_idey.jpg1. František Novosád: Idey na trhovisku, IRIS, 2016.
Tmavozelený zošit profesora Novosáda je venovaný projektu filozofie a jeho zložkám. Pýta sa, ako myslieť dejinnosť, dobe v myšlienkach, ideológiám, ale najmä ukazuje, čo treba robiť, keď chceme historicky interpretovať akúkoľvek ideu. Nedá sa to urobiť bez rekonštrukcie problému, to znamená požadovať spôsob ako konkrétnejšie pochopiť vzťah teoretických koncepcií a kultúrneho časopriestoru, v ktorom idey vznikajú a ako boli recipované. Nejde pritom iba o vzťah ideí a doby, ale aj o väzby medzi ideami samotnými. V takto vzniknutom svete, pokiaľ ide o ideovú produkciu, je charakteristická diverzita. Profesor Novosád v tomto bode prichádza s konceptom ideovej formácie. Knihu venuje svojim učiteľom Vojtechovi Filkornovi, Jánovi Kockovi, Milanovi Zigovi a Jaroslavovi Martinkovi.
2. Immanuel Wallerstein, Randall Colllins, Michael Mann, Georgi Derluguian, Craig Calhoun: Má kapitalismus budoucnost?, SLON, 2016.
Autori sú známi spoločenskí vedci. V knižke, ktorú preložil náš priateľ Rudolf Převrátil, idú s kožou na trh. Odpovedajú na otázku, čo nás čaká, čo prinesú najbližšie desaťročia. Pätica autorov rozmýšľa o výzvach a príležitostiach. Dvadsiate storočie nás nachytalo na hruškách, politické vodcovia a myslitelia sa mýlili vo svojich presvedčeniach. Neponúkajú scenáre „súdneho dňa“, ale varujú pred tým, čo dnešný kapitalizmus prináša a najmä aký vlastne je. Ale najmä čo príde?
3. Martin Pollack: Americký císař, Větrné mlýny, 2016.
Rakúsky historik ponúka fascinujúci príklad migrácie z Haliče koncom devätnásteho storočia. V masovom exode do Nového sveta sa stovky tisíc emigrantov stalo dobre obchodovateľným tovarom. Podvodníci zúfalcom dokázali nahovoriť, že Socha slobody je trebárs Panna Mária a americký prezident cisár. Dá sa s ním dohovoriť prostredníctvom budíka...  Áno, je to neskutočný príbeh, keby nebol skutočný a keby tak strašne nepripomínal to, čoho sme svedkami v súčasnosti.


ANNA LYSÁ, vysokoškolská pedagogička

38_husak_cernak.jpg1. Tomáš Černák: Husák. Mladé roky Gustáva  Husáka 1913 – 1939. Marenčin PT, 2015.
Podrobná analýza opisujúca rodinné prostredie Husáka, jeho školské roky i roky gymnaziálnych a univerzitných štúdií. Autor čerpá a cituje z najrôznejších prameňov vrátane matrík, školských a univerzitných záznamov a zápisníc a predstavuje mnohé ďalšie osobnosti, s ktorými sa Husák v tých časoch stýkal a spolupracoval. Okrem znalostí a orientácie v odborných veciach je pozoruhodná  Husákova nesmierna pracovitosť, dôslednosť a cieľavedomosť, vďaka čomu si postupne vytríbil svoje politické postoje a aktivity. Publikácia dokumentárnym spôsobom ponúka pestrý pohľad na život najmä v Bratislave počas niekoľkých desaťročí.
2. Jozef Tancer: Rozviazané jazyky. Ako sme hovorili v starej Bratislave, Slovart, 2016.
Rozhovormi s desiatkami pamätníkov autor približuje fenomén viacjazyčnosti, tak ako sa vyskytoval v rodinách žijúcich v Bratislave, alebo sťahujúcich sa do nej z rôznych kútov Rakúsko-Uhorska tesne pred vojnou, ale najmä v poprevratových časoch až do začiatku 50. rokov. Jednotlivé vlny politických zmien ovplyvňovali túto situáciu obyvateľov Bratislavy tak v súkromí, ako aj vo verejnom živote. Porovnáva sa postavenie slovenčiny voči iným jazykom v jednotlivých obdobiach.
3. Peter Tóth: Kauza Cervanová II., Dixit, 2016.
Autor približuje mediálne hry okolo notoricky známej kauzy vraždy Ľudmily Cervanovej, drsný nátlak a manipulácie osôb, odsúdených za tento čin, ako všetkými možnými prostriedkami útočili a vyvíjali nátlak na médiá, policajné orgány, prokuratúru, pričom sa stavali do pozícií obetí totalitného režimu, ktorý vinili za všetko zlé, čo ich v živote postihlo. Žiaľbohu, našli sa médiá, alebo žurnalisti, ktorí túto hru ochotne a s nadšením prijali a boli ochotní verejnosti servírovať čokoľvek, čo im predostreli odsúdení, len aby mohli špiniť režim, ten bývalý aj súčasný, a jeho orgány. Pertraktovanie tejto kauzy  sa ráta na desaťročia, ktoré autor približuje citovaním rôznych autentických prameňov.


GUSTÁV MURÍN, biológ, spisovateľ, publicista

39_policia_na_slovensku.jpgRád by som upozornil na vydavateľské počiny, ktoré sú skôr raritné.
1. Guido Andrea Longhitano: Polícia na Slovensku, vlastným nákladom, 2016. V slovenskej tvorbe som zaregistroval len jedného Taliana. Bol to Sicílčan, básnik Michele Colonna, ktorého bolo možné v 90. rokoch zastihnúť občas v Klube spisovateľov. Ten Klub nám cudzí kšeftári s pomocou našich vlastných prospechárov ukradli. Michele Colonna sa toho našťastie nedožil. Ale máme tu jeho krajana, Guido Andrea Longhitana, ktorý prišiel s myšlienkou, ktorá zjavne nenapadla žiadnemu Slovákovi – urobiť reprezentatívnu fotografickú publikáciu mapujúcu prácu našej polície. Po celé tri roky bol v pätách zasahujúcim policajtom, aby priniesol na 272 stranách kriedového papiera nielen inštruktážne, ale aj nápadité a vtipné foto-dokumenty o práci našej polície. Popisky sú v slovenčine, aj angličtine. Neuveriteľné. Najmä, ak sa zdá, že autor knihu vydal vlastným nákladom. Bol som hosťom slávnostného uvedenia tejto knihy na Policajnej akadémii v Bratislave so všetkou slávou a za účasti generality nášho Policajného zboru a aj pána veľvyslanca Talianskej republiky Roberta Martiniho. Pre mňa názorný príklad, že cudzinci u nás dokážu prispieť pozitívne v prospech tejto spoločnosti pod podmienkou, že ich inváziu neorganizujú kriminálne pašerácke živly a kancelárka Merkelová.
2. Peter Colotka: Vo víre času, D + Gallery, 2015.
Spomienky bývalého dlhoročného predsedu vlády za komunistického režimu ma zaujali z viacerých dôvodov. V prvom rade dokazujú, že aj po násilnom po potlačení Pražskej jari na Slovensku fungovala komunistická vláda s ľudskou tvárou. Veď už v prvých slobodných voľbách po roku 1945 sa ukázalo, že fanaticky červení sú hlavne Česi, čo im koniec koncov ostalo dodnes. Sú jediným štátom v Európe, kde klasická komunistická strana stalinského typu má takú voličskú základňu, že to dodnes ovplyvňuje konanie českej demokratickej vlády. Prof. JUDr. Peter Colotka, CSc. bol príkladom osvieteného predsedu vlády, ktorý navyše prejavil aj veľkú dávku zmyslu pre humor a mladých ľudí, čo bola v geriatrickej verchuške vtedajších papalášov naozaj výnimka. Dokazuje to na príklade kabaretu VŠMU s názvom Fujarová show, ktorý chcela hneď po prvých mega-úspešných predstaveniach zakázať jedna obzvlášť bdelá súdružka. Ale dajme slovo autorovi: „... poslucháči VŠMU, odbor herectvo, nacvičili si programy veseloherného žánru a tieto v priestoroch bratislavského Domu odborov i predvádzali mladému publiku Bratislavčanov...  jeden mal názov Fujarová show... mladí ľudia prijali ich vystúpenia priam s ováciami. Bolo to veľké povzbudenie do ich náročného štúdia herectva, no tiež si nejakou zarobenou korunou na vstupnom vylepšili študentský rozpočet.“ Je naozaj až neuveriteľné, že keď nastali problém, prijal ich predseda vlády na osobnú audienciu, kde mu povedali, že: „... toto ich ,bohumilé účinkovanie‘ má skončiť, pretože im ho ministerstvo kultúry ide zakázať. Dôvodom mala byť okolnosť, že nejakej vysokopostavenej súdružke z odborov sa ich program nepáčil, lebo v ňom vidí zosmiešňovanie socialistického štátu. Sami nič také vo svojich vystúpeniach nemali v úmysle a zrejme spomínanú súdružku rozčuľovalo, že mladí ľudia sa vedia priam hurónsky smiať. Mojim návštevníkom som prisľúbil, že sa nechám o veci poinformovať i z iného zdroja a vec potom ukončíme. Verím, že k ich spokojnosti.“ Vďaka pánovi ex-premiérovi Colotkovi dnes už vieme, že tou odhodlanou likvidátorkou bola sama predsedníčka odborového zväzu A. Kapustňáková. A to nebol malý pán, veď Fujarová show sa hrala priamo v Dome odborov, kde bola jej moc pádnejšia, než kohokoľvek iného. Navyše to iste nemala z vlastnej hlavy, ale od niekoho snaživého, kto sa jej chcel zavďačiť svojou „bdelosťou“. Preto predseda vlády Colotka postupoval obozretne. Najskôr si priamo u námestníka ministra Koyša overil, že udanie už k ministrovi dorazilo a ten je náchylný ustúpiť mu. Ale na otázku Colotku, či jeho minister vie, čo vlastne má zakázať, sa našťastie dočkal negatívnej odpovede. A tak začal konať: „Rozhodol som, že spolu s ním (Koyšom) sa pôjdeme na najbližšie kritizované predstavenie pozrieť a sami si urobíme úsudok, a rozhodneme či sa má v ňom pokračovať alebo nie. Koyšovi som poradil, aby obstaral na účet predsedu vlády kvetinový kôš, ním na záver nepriamo odmietneme zastavenie jeho reprízovania. Tak sa i stalo.“
Pamätám si na ten večer, ktoré som ako šéf propagácie predstavenia sledoval z réžie pod strechou sály a bol to naozaj pozoruhodný pohľad. Počas predstavenia sála burácala smiechom a rady sa vlnili ako more. Len tretí a štvrtý rad ostával nehybný, ako podmorský útes. Na okrajoch sedeli ochrankári a prítomní papaláši viac sledovali jeden druhého a skôr predsedu vlády než predstavenie. Netrúfli si zasmiať sa, kým sa nezasmial on. Netlieskali, ak nezatlieskal on. Našťastie všetko dobre dopadlo a predseda vlády prišiel s pochvalou aj do zákulisia a aj kvetinový kôš zapôsobil.
Ako pán profesor Colotka spomína: „Program kolektívu študentov VŠMU sme vlastným potleskom i zaslaným košom odobrili, že reči o protištátnych zámeroch sú výplodom horúcej hlavy autorky. V tomto zmysle minister Válek spomínanú nátlakovú žiadosť pani Kapustňákovej odmietol, okrem toho jej pripomenul, že polovica kapitálu na výstavbu priestorov, v ktorých sa kultúrno-spoločenské aktivity konali, pochádza zo zdrojov vlády SSR. Odmietnutá predsedníčka odborového zväzu s úspechom i neúspechom šírila reči, že ostala ako sám vojak v poli za ideovú čistotu slovenského dramatického umenia. A ja som aspoň svojmu synovi doložil, že niektorí z nás majú zmysel pre humor...“ Ak existuje nostalgia za starými časmi, tak v tomto prípade je na mieste.
3. Pravda a nič než pravda, Mike Tyson, Timy Partners, 2014.
Neznáme vydavateľstvo v Bratislave vydalo tentoraz celkom iné pamäti. Nepochybne svetoznámy boxer, ktorý zaujal svojím fenomenálnym nástupom na post majstra sveta v ťažkej váhe a následným dlhým pádom takmer na samé dno. Zároveň pozoruhodná sonda, na konkrétnom príklade, ako sa americká spoločnosť bez zmysluplnej životnej filozofie, hnaná len konzumom, ktorý všetko preváži, ocitá v slepej uličke. To by sme nejako oželeli, keby nám tú slepú uličku konzumu nenanucovali.
Na Tysonovom príbehu je pre našinca neuveriteľné to, ako sa za to, že niekomu rozbijete hubu (zjednodušene povedané) dá dostať k majetku, ktorý jedinec nie je schopný nielen využiť, ale ani zvládnuť. Tyson na vrchole slávy vlastnil toľko áut, že si ani nemohol pamätať, ktoré to sú. Na jednej strane adorovaný bez limitov a na druhej odsúdený za údajné znásilnenie, ktoré pri všetkých získaných dôkazoch bolo jednoducho nezmyselné. Len jeden príklad za všetky v tejto absurdnej kauze – žiadny násilník nevykonáva na obeti orálny sex. Nikdy totiž nemá záujem privádzať obeť k potešeniu z takéhoto sexu. Ale akási malomeštiacka zloba z toho, ako arogantne si tento nevzdelaný neandertálec užíva obrovské bohatstvo (a ako ním mrhá!), našla svoju pomstu v niekoľkoročnom väzení. Pritom presne naopak, Tyson si mohol ženy vyberať a tie sa mu priam ponúkali v celých zástupoch. Opäť indícia, ktorá vylučujúca nezmyselný rozsudok. Na svojej dlhej ceste z vrcholu späť na dno, sprevádzanej hlavne drogami, sa Tyson navyše doslova presúložil zemeguľou – navštívil postele aj v Japonsku či Moskve. A akokoľvek je to neuveriteľné, spomína pri tom aj neznámu Slovenku, u ktorej oceňuje jej jazykové znalosti (v zmysle znalosti rečí). Keď už sme pri tom, tak treba spomenúť, že v neznámom vydavateľstve vybrali naozaj schopného prekladateľa, ktorým je diplomat a spisovateľ Igor Otčenáš, ktorý svoju úlohu (najmä vzhľadom na černošskú angličtinu Tysona a nadmieru nadávok v texte) zvládol skvelo. Je to typicky americká kniha aj v tom, že má 621 strán. A hoci som videl hodinový záznam Tysonovej show, kde opisuje svoj život, stále bolo niečo, čo ma zaujalo a bolo nové.
4. Kovačický kalendár 2016, Galéria Babka.
Málo si uvedomujeme, že literárna tvorba a kultúra vojvodinských Slovákov významne obohacuje aj tú metropolitnú. Príkladom je neúnavný propagátor slovenského naivného umenia z Kovačice, galerista Pavol Babka. Mal som ho možnosť osobne spoznať a byť aj pri rôznych pamätných udalostiach v jeho réžii. Jedna stojí za zmienku: po kultúrnom podujatí v Galérii Babka v Kovačici za hojnej účasti médií, nás Babka viacerých zo Slovenska aj Srbov pozval na naozaj opulentnú  večeru. Jedlo sa a pilo, čo hrdlo ráčilo, a ako čas postupoval, spoločnosť sa vytrácala, až sme ostali len miestny novinár, ja, Babka a majiteľ reštaurácie. Babka šiel platiť, ale nejako sa nevedeli dohodnúť na výslednej sume, čo majiteľa tak rozčertilo, že nás s novinárom v tej reštaurácii niekedy po polnoci ako rukojemníkov zamkol a oni dvaja šli s Babkom po ďalšie peniaze. A keďže to trvalo dlho, na radu toho novinára sme vyšli cez kuchyňu a v mieri sa rozišli. Až doma na Slovensku mi po pár dňoch prišla od Babku SMS-ka: „Chlapi, už môžete vynsť von. Zaplatil som.“ To slovo „vynsť“ tam patrí, lebo kovačická slovenčina je naozaj ľubozvučná a zachováva si pôvodné formy zo stredného Slovenska, odkiaľ pred cca tristo rokmi vyšli. Pavol Babka je však človek „hútavý“ a vyhútal kalendár, ktorý by som vám rád predstavil. Sú to vložené listy do obalu z CD, ktorý sa dá obrátiť tak, že vytvorí stojan. A každý mesiac je v ňom ilustrovaný reprodukciou obrazu naivného kovačického umelca či umelkyne – roku 2016 to boli napríklad zo známejších mien Eva Husáriková, Zuzana Chalupová, Ján Strakúšek či Pavel Hajko (ten mal, mimochodom, minulý rok vernisáž v budove Národnej banky, na ktorej prehovoril náš guvernér, aj srbská banková guvernérka). Ja som sa s týmito kalendármi stretol po prvýkrát ako predseda SC PEN, kedy sme spolu s Pavlom Babkom pripravili v roku 2011 jeden špeciálny pre PEN kongres v Belehrade. Obrázky kovačických naivných kovačických umelcov v ňom ilustrovali krátke literárne texty členov Slovenského PEN Centra (napríklad Juraja Kuniaka, Vladimíra Skalského, Kamila Peteraja, Zuzany Kuglerovej a ďalších) v slovenčine aj angličtine. Od tej doby vítam kovačické kalendáre na mojom pracovnom stole a odporúčam to aj vám...


JOZEF GOC, dôchodca

29_jaglova_strach.jpg1. Tatiana Jaglová: Strach zo zrkadla, Marenčin PT, 2016.

















IVAN SZABÓ, prozaik, spisovateľ literatúry faktu

20_nebo_peklo_valo.jpgRoku 2016 som sa tak ako aj viac rokov predtým, venoval pozornosť knihám literatúry faktu. Aj z tohto dôvodu som pohľad na rok 2016 nasmeroval na spomínaný druh literatúry. Keďže LF je žánrovo dosť široká, svoj pohľad som venoval jednej oblasti – histórii nedávnej a dávnej.
1. Pozoruhodnou knihou z nedávnej minulosti je memoárová kniha  generálneho prokurátora Michala Vaľu pôsobiaceho vo funkcii v deväťdesiatych rokov minulého storočia. Knihu nazval Nebo, peklo, politika s podtitulom Spoveď generálneho prokurátora, Slovart, 2016. Keďže spoveď má očisťujúci charakter a vraví sa, že sa pri nej nesmie klamať, v tomto duchu som pristupoval aj k čítaniu Vaľovej knihy. Autor bol v tých časoch pri všetkých kauzách, ktoré hýbali politikou (kauza triptych, zavlečenie prezidentovho syna za hranice, kauza Technopol, smrť Róberta Remiáša atď.). Michal Vaľo pozbieral svoje myšlienky, načrel do spomienok a pomáhal si niektorými dokumentmi, aby ozrejmil zložité situácie vo vývoji Slovenskej republiky. Voviedol ma aj do sveta paragrafov, ktoré mi viaceré skutočnosti objasnili. Tak vytvoril knihu, v ktorej nadstavil zrkadlo a vypísal vysvedčenie o vtedajšej politickej kultúre, kde mnohé udalosti záležali na priateľstve či animozite aktérov, často poznamenané túžbou po moci a peniazoch.
2. Ďalšou knihou, ktorá ma vlani zaujala, je  Viedenská maľovaná kronika (Perfekt, 2016) napísaná v rokoch 1358–1370. Jej predpokladaným autorom je kňaz Marek z Káltu. Opisuje v nej udalosti z čias stredoveku. V pekne graficky urobenej knihe sa dozvieme o bojoch o vládu medzi jednotlivými panovníkmi, priblíži nám ich život či osudy. Dozvieme sa  aj o dobovej architektúre či zvykoch alebo čosi aj o vtedajšej  móde. Kronika okrem textu obsahuje 39 miniatúr a 95 ozdobných iniciál. Kniha je koncipovaná v dvoch častiach. Prvá obsahuje latinský text originálu a druhá jeho slovenský preklad. Kniha má kunsthistorické hodnoty, slúži ako dobový prameň, no aj pre radového čitateľa prinesie veľa zaujímavých poznatkov zo stredoveku.
3. Tretia kniha, ktorá ma z vlaňajšej produkcie zaujala, patrí do oblasti regionálnej spisby. Ide o knihu vysokoškolského pedagóga Juraja Hladkého, žijúceho v Leopoldove. Témou jeho publikácie nazvanej Sta viator 2  (vydalo Mesto Leopoldov, 2016) je história leopoldovskej pevnosti, neskoršie väznice, a prípevnostnej obce Mestečko. Kniha, ktorej názov v slovenčine znamená Postoj, pocestný je pokračovaním publikácie s tým istým názvom z roku 2009. Kniha však prináša nové poznatky o stavbe najväčšej protitureckej pevnosti u nás, o živote v nej, o jej veliteľoch. V knihe nechýbajú ani kapitoly o premene pevnosti na najväčšiu väznicu v rakúsko-uhorskej  monarchii, o prírodných katastrofách v regióne, napr. povodne, požiare a pod. a ďalšie fakty doteraz ukrývané v archívoch. Kniha svojím obsahom poslúži nielen obyvateľom mesta Leopoldov, ale aj ďalším milovníkom málo známej histórie.


MATEJ BEŇO, pedagóg, školský pracovník

Nech robím čokoľvek, do úvodu môjho tohtoročného hodnotenia najlepších kníh roka sa mi neodbytne vtiera príhoda z mojej skorej mladosti.
Písal sa rok 1957 a bol som druhák na strednej škole. Počas veľkej prestávky ma môj učiteľ fyziky zastavil na chodbe a poprosil ma, aby som zašiel do vedeckej knižnice vrátiť knihu, čo si už dávnejšie požičal. Dostal upomienku, takže knihu bolo treba okamžite vrátiť a zaplatiť pokutu. Išiel som rád, lebo ma vypýtal z nasledujúcej hodiny a úloha nebola ťažká.
Štátna vedecká knižnica v Prešove vtedy sídlila v budove bývalého Evanjelického kolégia na hlavnom námestí. Vyšliapal som jedno poschodie po vyšúchaných schodoch a na 1. poschodí som ľahko našiel dvere do požičovne. Keď som ich otvoril a prešiel okolo skriniek a zásuviek s katalógmi, otvoril sa mi fascinujúci pohľad na obrovskú miestnosť s vysokým stropom, balkónom a so starými maľbami. V prvej tretine miestnosti boli pravidelne rozložené stoly s nočnými lampami a vo zvyšnej časti boli vysoké police plné, plnučičké kníh! V živote som ich nie že toľko nevidel, ale ani som netušil, že toľko kníh môže byť na jednom mieste. Točil som sa okolo vlastnej osi ohromený, udivený a očarený zároveň.
Za neďalekým stolom sedel prešedivený pán, ktorého som z videnia poznal a myslím si, že poznal tak trochu aj on mňa. Pozdravil som ho a podal som mu knihu s upomienkou. Povedal mi, že kým to vybaví môžem sa tu poobzerať. Hodnú chvíľu som chodil po uličkách medzi regálmi a čítal som názvy kníh, obdivoval väzby starších tlačí a nasával som vôňu veľkej knižnice. Keď som sa vrátil ku knihovníkovi, čakal ma so zrušeným požičovným lístkom pre môjho fyzikára. Podal mi lístoček s pečiatkou „vrátené“ a povedal: „ak by ste mali záujem a máte pri sebe občiansky preukaz, vydám vám čitateľský preukaz a môžete sem chodiť čítať časopisy i noviny a požičiavať si knihy“. Potešil som sa, lebo občiansky preukaz som pri sebe mal. Vydali mi ho iba pre pár týždňami a bolo celkom zjavné, že do tejto knižnice by som chodiť chcel. A ešte ako!
Odvtedy som v tej knižnici strávil veľa, preveľa hodín. Pán knihovník ma naučil orientovať sa a používať katalógy a neskôr využívať aj ďalšie služby knižnice. Priznám sa, že som tam aj blicoval, ulieval som sa z ťažkých vyučovacích hodín, ktoré som presedel čítaním v knižnici. Dokonca sa mi zdalo, že knižnica mi intelektuálne dáva niekedy viac ako škola. Videlo sa mi to natoľko poctivé, že som kvôli tomu ani nemal výčitky svedomia a nikto mi na to nikdy neprišiel.
Príhodu spomínam preto, lebo práve knihy z tejto knižnice veľmi významne, dokonca si myslím, že podstatne ovplyvnili môj život, profesijnú orientáciu, môj osobný svetonázor a formovali moje spolužitie s knihami, moju lásku, úctu, rešpekt a neuhasínajúci údiv i obdiv voči knihám i tým, ktorí ich píšu, vyrábajú a predávajú. Osobitne hlboko si vážim a ctím knihovníčky a knihovníkov. Tak nezištne ako oni mi živote nikto nepomáhal a nepomáha.
Nemyslím si, že podľa vzorca mojej opísanej skúsenosti by si mohli počínať aj súčasní mladí ľudia. Som si však istý, že knihy majú v sociálnom formovaní a výchove detí a mládeže nezastupiteľné a nezameniteľné miesto. Preto hlavným kritériom môjho hodnotenia minuloročnej knižnej produkcie je to, ako tá-ktorá kniha môže byť, podľa môjho názoru, prospešná a užitočná vo výchove a sebavýchove mladých najmä v čase ich dospievania a rozhodovania sa o vlastnej budúcnosti.
Na rozdiel od čias môjho dospievania dnes už knižnice navštevujú aj celkom malé deti s mamičkami a cítia sa tam veľmi dobre. V knižnici – modernom chráme múdrosti – sedia v polkruhu mamám na kolenách a spolu s tetou knihovníčkou spievajú, deklamujú riekanky, spievajú jednoduché detské piesne, vytlieskávajú rytmus, robia si sprievod na jednoduchých hudobných nástrojoch, listujú v detských knihách, „čítajú“ obrázky a podľa vlastnej ľubovôle sa hrajú s hračkami, ktoré sú tam pre nich pripravené. Učia sa milovať knihy, využívať služby knižnice a sú tam šťastné. Ilustruje to aj priložená fotografia, ktorú som dostal len nedáv
no.

42_sukromny-zivot-molekul.jpgMôj rebríček najlepších troch kníh, ktoré boli vydané v roku 2016 pozostáva z titulov, ktoré hodnotím ako najprínosnejšie pre výchovu mládeže.
Na 1. miesto dávam veľmi vydarené dielo Peter Szolcsányi: Súkromný život molekúl. W Press, 2016.
Z koncepcie, obsahu a metodiky výkladu faktov a zovšeobecnení práce vyplýva, že autor knihy – Peter Solcsányi – je mimoriadne vydareným spojením vedca chemika a učiteľa. Vo svojej knihe na mnohých príkladoch tvrdí a ilustruje, že nadprirodzené vysvetlenia javov sú nezmyselné. Namiesto napr. teologických špekulácií o stvorení človeka tvrdí, že my – ľudia – sme recyklované produkty prvotnej chemickej reakcie. Ak dnes niečo nevieme s určitosťou vysvetliť, to nijako neznamená, že daný jav má nadprirodzený pôvod. Vyplýva z toho iba fakt, že to dnes nevieme vysvetliť. Podľa Solcsányiho úžas pred niečím, čo nás presahuje svojou zložitosťou, neznamená, že ide o niečo nadprirodzené. Je to zatiaľ iba prejav nepochopenia, lebo v princípe je všetko poznateľné. V knihe čitatelia, a to mladí, starší i najstarší nájdu zrozumiteľné vysvetlenie podstaty vecí, s ktorými sa každodenne stretávajú, z pohľadu vedca chemika. Vyzerá to tak, že celý svet v nás i okolo nás je úžasná chémia.
2. miesto môjho rebríčka som prisúdil práci Ivan Mrva: Slovenské dejiny pre každého, Perfekt, 2016.
Autor v tomto diele prináša pohľad na dejiny Slovákov a Slovenska od počiatku až po súčasnosť, pričom z jednotlivých období vyberá najdôležitejšie udalosti a fakty. Kniha môže osloviť široké vrstvy čitateľov, najmä mladých ľudí, u ktorých je skvalitňovanie a upevňovanie ich národného, historického a vôbec kultúrneho povedomia veľmi potrebné. Mrvovo rozprávanie o dejinách je zaujímavé, príťažlivé a poučné, k čomu prispieva bohatý ilustračný materiál. Čitateľ tu nájde aj chronologický prehľad dejín.
Na 3. miesto dávam dielo Vôňa vedy, zostavila K. Matejíčková, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2015, 119 s. Dostupné na internete http://ncpvat.cvtisr.sk/buxus/docs//dokumenty/Vona_vedy.pdf
Ide o populárno-vedecké príspevky z rôznych oblastí vedy. Autormi sú napr. astronóm, geológ, biológ, lekár, parazitológ chemik, fyzik, farmakológ... Každý príspevok knihy má naozaj svoju príťažlivosť, dá sa povedať chuť i vôňu a teda môže mať vplyv na spôsob myslenia i na príťažlivosť a orientáciu mladého človeka vo svete vedy a jeho budúcej vlastnej pracovnej orientácie.


TATIANA JAGLOVÁ, novinárka, spisovateľka

10_tazberik_svetlo.jpg1. Ján Tazberík: Svetlo a iné stroje, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016.
Sú to obdivuhodné moderné básne, v ktorých jasne vymedzuje svoj pocit originálnymi slovami a vetami.
2. Peter Wohlleben: Tajný život stromov, Tatran, 2016.
Veľmi zaujímavá, svieža zaujala ma najmä zvláštnosťou témy a štýlom písania.
3. Jan Hnízdil: Ako sa nestať pacientom, Lidové noviny, 2015.
Obľúbená téma, vtipne a jasne napísaná, v súčasnosti veľmi aktuálna.



JURAJ KORPA, publicista

43_zygar_muzi_kremlu.jpgMichail Zygar: Všichni muži Kremlu, Stručná historie současného Ruska, Pistorius & Olšanská, 2016.
Napriek tomu, že kupujem knihy na kilá, akosi sa stále neviem zorganizovať k ich rovnako rýchlemu čítaniu. Takže v roku 2016 som prečítal iba jednu knihu vydanú v roku 2016 – ale tá stála rozhodne za to! Kniha od Michaila Zygara, bývalého šéfredaktora najznámejšej ruskej opozičnej televízie Dožď, ma prekvapila v niekoľkých aspektoch. V neposlednom rade tým, že (na rozdiel od miestnych opozičných médií) je písaná vcelku neutrálne, vecne, všetky závery sú argumentačne podložené a hodnotiacich komentárov, o emočne nástojčivých ani nehovoriac, je ako šafranu. Že je autor naladený protiputinovsky, to tam medzi riadkami vidno, ale neprekáža mu to písať dokumentárne, pokojne, nič nezamlčiavajúc. Proti takejto opozícii, a to teda klobúk dolu, by nemohol povedať nič škaredé žiaden predseda vlády – dokonca ani ten náš.
Tiež musím uznať veľmi ľahký a jednoduchý, ale hutný štýl textu. Doslova vás vťahuje do seba a nevládzete sa odtrhnúť, čo pri faktografickej literatúre nie je až také časté. Nespomínam si, že by sa mi čo i len raz pritrafilo, že čítam už tretíkrát rovnaký odsek a stále neviem, o čom je, lebo už tretíkrát myslím na vrabce. Naopak – aj bez zvláštnej snahy sa mi uvádzané fakty vrývajú do pamäti a priam cítim, ako odborne rastiem :). Bohužiaľ, má to aj svoju temnú stránku – po prečítaní som skúsil pár iných kníh s podobnou tematikou a už zase sa musím nasilu prehryzávať cez vrabce...
No, samozrejme, najväčší prínos knihy je v jej faktoch. Každý, kto sa zaujíma o Rusko a Putina, a to vrátane akademikov, bude po prečítaní tejto knihy iný než predtým, alebo, inak povedané, bez nej sa nikam neposunie. I keď je každá kapitola primárne akoby o jednom mocnom mužovi z Putinovho okolia (čo je super), zároveň je veľmi presným zápisom udalostí a dátumov, na ktorých participovali aj iní, a veľmi hladko zapadajú obe línie do seba. Okrem domácich politikov sa spomínajú aj tí mimo najbližšieho okolia (Bašár Asad, Ramzan Kadyrov atď.), podrobne, ale nie nudne sa opisujú zvláštnosti a charakteristiky tých najdôležitejších (už si nikdy nebudem pliesť Vološina s Volodinom), pričom však Putin, o ktorom nie je zdanlivo ani jedna kapitola, ale v skutočnosti celá kniha, dostáva nielen oveľa jasnejšie kontúry, než sme si zatiaľ mohli maľovať my tu zo strednej Európy, ale, a to je tiež veľmi záslužné, dokážeme sledovať (a pochopiť) aj rôznych Putinov v rôznych časoch a rôznych situáciách. Ako protihráči i hýbatelia účinkujú i západní politici, ktorí – samozrejme – mali a majú vplyv na všetky zmeny či zákruty ruskej politiky. Kniha sa, našťastie, vyhýba nepodstatným veciam napríklad zo súkromného života mocných mužov a spomína okrajovo iba tie, ktoré sú v deji nevyhnutné. V každom prípade vidno, že to písal Rus, žijúci v Rusku a Rusko chápajúci, čo tiež nie je, mimochodom, u Putinových životopiscov štandardné.
Konkrétne mne, ako človeku, čo sa už veľmi dlho zaujíma, kniha otvorila oči a mnohé veci v tej byzantskej ikone, známej ako putinovská éra, mi konečne zapadli na svoje miesto. A, samozrejme, príbeh sa ešte nekončí – kniha šla do tlače v januári 2016 a je zaujímavé porovnať autorove prognózy ohľadne najbližších udalostí dnes, v januári 2017. Prezradím vopred – ako veštec by sa Zygar neuživil; ale to vlastne žiadny opozičný novinár, že? :)
Jediné, čo by som knihe vytkol, a to dosť dôrazne, je absencia fotografickej prílohy. Lebo popísať cez dvadsať kapitol o dvadsiatich mužoch Kremľa všetko tak plasticky, vrátane fyziognómie, a potom tam tú čerešničku na torte v podobe fotoportrétov napokon nedať –  to znamená zbytočne zostať len čerešničku ďaleko od dokonalosti. Ale v dnešnej dobe permanentne zapnutého internetu to azda nejako rozchodíme... Urobte to ako ja – vytlačím a dolepím!


ANTON BLAHA, advokát, spisovateľ, publicista

02_a.hykisch.verte_cisarovi.jpgNa otázku o najlepších tituloch v roku 2016, ktoré som čítal, mám takéto stanovisko bez poradia hodnotového:
1. V próze Anton Hykisch Verte cisárovi (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016) a v poézii Jozef Leikert Osmičky galaxie (Luna, 2016). A. Hykischovi sa vydaril vynikajúci historický román, z ktorého som porozumel zmyslu reforiem Jozefa II. a úlohe slovenských vzdelancov A. Bernoláka, J. I. Bajzu a J. Fándlyho, ktorých autor harmonicky začlenil do stredoeurópskeho osvieteneckého priestoru.
Najnovšia zbierka poézie J. Leikerta je moderná a preduchovnená, právom získava medzinárodné literárne uznanie a preklady do svetových jazykov.
2. Stefan Zweig: Zmatení citů, Verwirrung der Gefühle, Garamond, 2015.
Výber z noviel popredného svetového autora je stále vzrušujúci a aktuálny. V spomínanom výbere je asi najlepšie z jeho novelistickej tvorby napr. Amok (1922), Citový zmätok (1927) i Šachová novela (1941), všetko aktuálne témy aj dnes majstrovsky zvládnuté.
3. Hannah Arendtová: Eichmann v Jeruzaleme. Správa o banalite zla, Premedia, 2016. Nemilosrdná analýza súdneho procesu s fašistickým zločincom. Autorka venuje pozornosť všetkým krajinám, kde prebehol holokaust nevynímajúc Slovensko. Jej postoj voči nám nie je však príliš lichotivý.

Priemer: 4.4 (13 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama