Reklama

Nikolaj Starikov: Geopolitika. Ako sa to robí 5.

Počet zobrazení: 3874

Piata časť ukážok z knihy ruského autora, ktorej slovenský preklad vyjde koncom tohto roku vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, obálka vpravo.


 






















Po prvej svetovej vojne a zničení impérií Ruska, Nemecka, Turecka a Rakúsko-Uhorska vo svetovej geopolitike prvé husle hrali Angličania a Francúzi. Za danej situácie v skutočnosti práve oni vládli v Číne. Politika čínskej vlády, do poslednej bodky diktovaná spoza hraníc, bola úplne nesamostatná. Zatiaľ čo pred celosvetovým konfliktom „odštipával“ od Číny prístavy a povolenia húf dravcov, po roku 1918 sa zoznam tohto športu schopných scvrkol na USA, Veľkú Britániu, Japonsko a Francúzsko.

V súvislosti s uvedeným boli teda aj priority čínskej politiky voči Sovietskemu zväzu stanovené v zahraničí. Geopolitickí súperi Ruska sú vždy pripravení podporiť sily, ktoré im pomôžu odtrhnúť od ruského štátu akékoľvek územia alebo rozvrátiť krajinu. Preto Anglicko spolupracovalo s revolucionármi a keď sa ocitli vo vyhnanstve, poskytovalo im finančnú podporu. A teraz sa boľševici usalašili najprv v Smoľnom, potom v Kremli, pričom vykonávali všetko, čo od nich chceli poručníci z britskej výzvednej služby. Uznali odčlenenie tých, čo sa mohli a chceli odčleniť, potopili flotilu, zavraždili cárovu rodinu. Lenže s prenechaním moci otáľali. Zmiznúť v temných útrobách histórie nemali v úmysle. Všimnite si: atentát na Lenina, prvý naozajstný atentát „Kaplanovej“, pri ktorom ledva vyviazne živý, bude uskutočnený až koncom augusta 1918. Čiže takmer rok po uchopení moci vodcom a stranou, takmer ihneď po potopení loďstva a likvidácii Romanovovcov (jún a júl 1918). Napokon, Veľká Británia predsa Lenina nepodporuje, ani sa ho neusiluje zničiť – presne tak ako sa dnes neusilujú zničiť ani nepodporujú USA egyptského prezidenta Mohameda Morsího. Británia a USA sa v súčasnosti usilujú v regióne Blízkeho východu podnietiť zmätok a zlyhanie štátnosti tamojších útvarov. Roku 1918 boli zástancami chaosu a občianskej vojny na  území Ruska. Ak sa červeným zapáčilo vládnuť, ak Lenin nechce odísť – pripravíme na Lenina atentát a začneme podporovať hnutie bielogvardejcov a prípadné ďalšie odštiepenie území.

Čínu Angličania a Japonci potrebovali ako prostriedok zvyšovania nátlaku na sovietsku revolučnú despociu. Z tohto plánu mienili vyžmýkať úroky na všemožný spôsob. Čínsky štát, v podstate pozbavený suverenity, sa stal vhodným priestorom na kolonizáciu druhými krajinami a zároveň i odrazovým mostíkom útoku na územia niekdajšieho Ruského impéria.

Stratégia a taktika boľševikov i ruských cárov uplatňovaná voči Číne poskytuje názornú lekciu adeptom geopolitiky. Kým bolo Ruské impérium schopné posielať k čínskym brehom lode a na čínske hranice vojská, Čína sa správala vľúdne, ústupčivo. Len čo počas vlády boľševikov stratila možnosť uskutočňovania oboch počinov, začali sa reči o „celosvetovom mieri“ a „zrieknutí sa nárokov obsiahnutých vo vydieračských dohodách“. Čína sa začala riadiť zásadami absolútne antiruskej politiky. Keď sa však boľševici zbavili presily starostlivosti britských „priateľov“ a prihovorili sa Číne  z pozície sebaúcty a rozumnej sily, vzťahy medzi štátmi sa začali zlepšovať.

Roku 1921 Angličania prostredníctvom peňažných dotácií, zbraní a organizácie nepokojov v spomenutom regióne opäť otvorili starú záležitosť. Mali v úmysle podnietiť v prihraničnom regióne Červeného Ruska chaos a rozšíriť ho na územie bývalého Ruského impéria. Myšlienka stará ako svet. Nuž, mechanizmy konania nezávisia od miesta ani času. Lúpežnícko-teroristický štát, ktorý bol v deväťdesiatych rokoch „vybudovaný“ na území Čečenska, vznikol v mene toho istého cieľa. Členovia revolučných bojových jednotiek šírili nestabilitu a chaos ďalej na územie Ruska, Basajevove bandy zasa vtrhli do Dagestanu. Iná možnosť nebola. Podobné zámery sa usilovali dosiahnuť naši britskí „partneri“ aj v pohraničnom regióne Sin-tiang/Východný Turkestan. Toto územie je geograficky veľmi vzdialené od východnej Číny.

Červená armáda, Trockým vytvorená nová úderná sila Ruska, v priebehu rokov 1921 – 1922 uvádzala do poriadku všetky oblasti bývalého impéria, do ktorých sa mohla dostať. 25. októbra 1922 japonské vojská opustili Vladivostok. V decembri 1922 vznikol Zväz sovietskych socialistických republík. Nový štátny útvar sa v nasledujúcom r. 1923 pokúšal uviesť vzťahy s Čínou do normálnych koľají. Ibaže zakaždým, keď sa susedia ocitli na krok od uzavretia dohody, postavili sa proti tomu západné mocnosti, ktoré vyhlásili, že ak bude podpísaná dohoda so ZSSR, „zmenia postoj“ voči Číne. Hlavným dôvodom znepokojenia Angličanov bola Východočínska dráha. Ale 31. mája 1924 bola dohoda o základných pravidlách usporiadania sporných otázok medzi Sovietskym zväzom a Čínskou republikou predsa podpísaná. ZSSR bol nútený už nie ústne, ale záväzne, písomne, zrieknuť sa všetkých privilégií cárskeho Ruska v Číne, svojej časti „boxerskej“ kontribúcie, exteritoriality a právomocí veľvyslanca. Bola podpísaná aj dočasná dohoda o správe Východočínskej dráhy.

Vláda, ktorá spolupracuje s Ruskom, ihneď prestala vyhovovať Západu. Na sklonku roka 1926 sa v mnohých čínskych prístavoch pod zámienkou pomoci ukončenia občianskej vojny náležitým spôsobom zjavili výsadky anglických a amerických vojsk. 24. marca 1927 americké a anglické lode beštiálne bombardovali Nanking. Zabili a zranili veľký počet civilistov. Avšak výsadky Anglosasi neuskutočňovali kvôli podpore „ústrednej vlády“, ktorá napokon, ako sme už spomenuli, prestala Londýnu a Washingtonu vyhovovať. Angličania a Američania teda spravili veľmi zaujímavý ťah. Opreli sa o revolucionárov, ktorí sa s ich pomocou okamžite stali kontrarevolucionármi. Po prevrate v apríli roku 1927 moc získala strana Kuomintang, vodcom ktorej bol predtým jej zakladateľ, legendárny revolucionár Sunjatsen, a momentálne na jej čele stál Čankajšek (Ťiang-Ťie-š, Ťiang Čung-čeng). Kuomintang dovtedy spoločne s čínskymi komunistami bojoval za nezávislosť krajiny. Po prevrate však začal bývalých spojencov prenasledovať a ihneď získal pomoc Anglicka a USA.

Pri opise zmätkov občianskych vojen v Číne pokladám za potrebné objasniť pojem „legitímnej vlády“. Za legitímnu vládu teda považujeme vedúcich predstaviteľov štátu, ktorých za legitímnych považujú a uznávajú iné štáty a ich predstavitelia. Moc môže uchopiť kadekto – rozhodujúce je dosiahnuť jej akceptovanie. Preto ak dnes vidíte, že USA a zvyšný Západ už pred víťazstvom uzná za legitímnu vládu akési zoskupenie v Líbyi či Sýrii, môžeme sa ľahko dovtípiť, že tieto „vlády“ budú skrz-naskrz bábkové. Takže od roku 1928 je za legitímnu vládu Číny považovaná Čankajškova. A kto ju akceptoval? Tí, čo dnes akceptujú legitímne vlády banditov a teroristov v Líbyi a Sýrii. Nuž veď ako aj neakceptovať užitočného vodcu, ktorý priamo vyzýva k výprave proti ZSSR a aktívne podporuje bielogvardejských emigrantov. V preklade do jazyka moderných ekonómov: Čankajšek sa pokúsil o účasť v „konkurze“.

Najprv sa uchádzal o miesto vládcu Číny. Vyhral a pustil sa do práce. A hľa, takmer okamžite „vyhlásili“ druhý „konkurz“ – na obsadenie funkcie hlavnej antiruskej mocnosti Východu. Načo Japonci, zvládneme to aj my, Číňania. 10. júla 1929 mocenské orgány Severovýchodnej Číny na pokyn Čankajška uskutočnili nálety na infraštruktúru Východočínskej dráhy v Harbine, ako aj na iných miestach pozdĺž celej dĺžky trate. O týždeň neskôr, 17. júla 1929, boli medzi Sovietskym zväzom a Čínou prerušené diplomatické styky. Koncom septembra 1929 čínske vojskám s pomocou oddielov bielych rozpútali nálety na naše pohraničné oporné body. V druhej polovici novembra prekročili hranicu a pokúsili sa s delostreleckou podporou, ktorá spôsobila nielen úmrtia vojakov, ale i civilného obyvateľstva, dokonca zaútočiť na územie ruského Zabajkalska.

Keď Číňania narazili na ozbrojený odpor Červenej armády, ustúpili. Čínska vláda nebola schopná zdolať Rusov. V decembri 1929 podpísali v Chabarovsku dohodu, v súlade s ktorou bolo na Východočínskej dráhe obnovené status quo. Dokument však nebol odsúhlasený „ústrednou vládou“, ktorá tvrdošijne diplomatické styky so ZSSR odmietala obnoviť. Priebeh nasledujúcich udalostí zaiste dnešný čitateľ veľmi ľahko pochopí. Pretože podobný príklad má, takpovediac, priamo pred nosom. Lídra Líbye Muammara Kaddáfího, prezidenta Juhoslávie Slobodana Miloševiča, irackého vodcu Saddáma Husajna, egyptského prezidenta Husního Mubaraka spája osudové nepochopenie princípov geopolitiky. Mysleli si, že zvládnu zariadiť záležitosti nasledovne: ak budú Západu užitoční dnes, získajú od neho imunitu a ochranu pred akýmikoľvek problémami v budúcnosti. Keď však dozrel čas, boli v kontexte „zmeny situácie“ oklamaní a zradení. Takto naivne sa správa teľa. Myslí si, že gazda, ktorý ho kŕmi a hladká za uchom, ho má rád. Lenže gazda nemá rád teľa, ale jeho mäso.

Pravdivosť týchto slov zakúsil na vlastnej koži i Čankajšek, keď v septembri 1931 japonské vojská zaútočili na severovýchodné provincie Číny. Tento počin znamenal, že Čankajšek v „konkurze“ na miesto najdôležitejšej antiruskej sily na Východe definitívne neuspel. Keď si Číňania stále nevedia poradiť, nech sa záležitosti chopia druhí. Nečíňania. A tak Čínu, s podmienkou zachovania a ochrany záujmov Anglicka a USA, poskytli Japonsku na vylúpenie. ZSSR bol za daných okolností jediným štátom zainteresovaným na porážke Japonska a záchrane celistvosti Číny. Smer japonskej expanzie bol predsa zjavný – ohrozovala hranice ZSSR. O dva roky neskôr uskutočnia „konkurz“ v Európe. Londýn a Washington dostanú k moci Hitlera. Nemecko sa tiež začne rozpínať smerom k našim hraniciam. Oba anglické projekty boli uvedené do chodu, aby opäť, tentoraz paralelne, z dvoch strán, podnikli útok na Rusko – ZSSR.

Za daných okolností každý, kto bojoval proti Japonsku a Nemecku, sa automaticky stal našim spojencom. Takže s podporou Moskvy mohol počítať dokonca i náš nepriateľ Čankajšek. Keď pochopil, čo sa deje, tiež „zrazu“ zmenil postoj a 12. decembra 1932 obnovil diplomatické vzťahy so ZSSR. Japonci práve v severovýchodnej Číne založili bábkový štát Mandžusko a začali systematicky vytláčať Rusov z Východočínskej dráhy. Pod tlakom okolností sa vedúci predstavitelia ZSSR rozhodli, že Japoncom dôvod na započatie vojny so ZSSR neposkytnú. O to skôr, že počiny čínskej vlády sa nedali predvídať.

Priblížme si teraz vznik Komunistickej strany Číny, ktorá v súčasnosti názorne a absolútne presvedčivo vyvracia liberalistické mýty a vedie krajinu k veľkosti a rozkvetu. Ako len môžu tvrdiť, že Sovietsky zväz bol na dne, keď Čína, roku 1985 ekonomicky omnoho slabšia, prekvitá a napreduje? V čom spočíva rozdiel? V tom, že čínskeho Gorbačova strčili do domáceho väzenia a nenastala tam žiadna perestrojka. O tom sa však zmienime trochu neskôr. Teraz sa vrátime k histórii Komunistickej strany Číny. Prvý spolok komunistov bol založený v Šanghaji roku 1920. Zakladajúci zjazd Komunistickej strany Číny sa konal 23. júla 1921. Komunisti sprvu spolupracovali so stranou Kuomintang, na čele ktorej stál známy revolucionár Sunjatsen. Mao Ce-tung sa dokonca roku 1924 zúčastnil na zjazde Kuomintangu. Obe strany bok po boku bojovali proti vtedajšej vládnucej legislatíve, až kým roku 1927 vodca Kuomintangu neuskutočnil prevrat a nezačal prenasledovať komunistickú stranu. Od tých čias komunisti bojovali proti Kuomintangu, ktorý sa stal novým nástrojom anglosaskej politiky v Číne. Začiatkom tridsiatych rokov dokonca vládne vojská podnikli niekoľko trestných výprav, no úplne zničiť čínskych komunistov sa im nepodarilo.

„Svetové spoločenstvo“ (t. j. Anglicko, USA a Francúzsko) uznalo Tretiu ríšu ako svojho právoplatného člena a Adolfa Hitlera za legitímneho vládcu krajiny. „Maličkosti“ typu antžidovských Norimberských zákonov demokratický svet nie a nie postrehnúť. V rámci procesu legitimizácie moci Západ poskytol Hitlerovi možnosť usporiadať až dve olympiády  (zimnú aj letnú) v tom istom roku, 1936 – teda v čase, keď už antižidovské zákony naplno fungovali. Nieto divu, že hitlerovské Nemecko uvítalo nový rok 1937 so sebavedomím a dôverou vo vlastné sily smerujúc k vojne a hraniciam ZSSR. V nasledujúcom roku 1938 Západ Hitlerovi odstúpi Rakúsko a časť Československa. Dovtedy vodcovi neostávalo iné než napredovať a prezbrojovať sa bleskovým tempom. Keďže Japonsko nevyhnutnosť „synchronizácie geopolitického kurzu“ pochopilo, práve roku 1937 rozpúta nové krvavé kolo dobývania Číny.

Japonci si, páchajúc ukrutné zverstvá, podmaňovali čoraz väčšiu časť Číny. Počas  obsadzovania Nankingu, hlavného mesta provincie Ťiang-su, v decembri 1937 japonskí vojaci v priebehu šiestich týždňov zabili vyše 300 000 ľudí. Prevažne civilistov a vojnových zajatcov. Počet obetí japonských jatiek v Nankingu bol vyšší než počet úmrtí v dôsledku výbuchov atómových bômb použitých USA roku 1945 v Hirošime a Nagasaki dohromady. A teraz si pekne spomeňte, ktorý deň považujeme v rámci druhej svetovej vojny za prvý. 1. september 1939. Veru tak, typický europocentrický výklad histórie. Vojna sa začne vtedy, keď sa začne v Európe. Státisíce, ba milióny ľudských obetí v Číne to sú akiste len nejaké výstrelky a lokálne nepokoje.

Priemer: 4.4 (18 hlasov)
     

Komentáre

Obrázok používateľa PeterPeter
#1
Peter Krumpál
21. október 2015, 10:03

Dobre napísané. Prečítal som si v ruštine na Yandex-e.

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama