Niekoľko slov... na prahu nového školského roka

                                                                     I.

Od rozhrania druhého a tretieho tisícročia sa aj presadzovaním výpočtovej techniky, fungujúcej na princípe neustáleho zdvojnásobňovania, výrazne zrýchľujú všetky ľudské činnosti. V slovenskej spoločnosti, organicky zakorenenej v európskom kultúrnom priestore, sa uskutočňujú viaceré spoločensko-politické, ekonomické a kultúrne „reformné“ zmeny, ktorých sprievodným javom v druhom desaťročí 21. storočia sa stala ekonomická a finančná kríza a mnoho ďalších problémov väčšieho či menšieho rozmeru v rámci globálneho, resp. regionálneho priestoru. Tento jav i ďalšie negatívne alebo pozitívne javy priamo, resp. nepriamo zasahujú do ekonomicko-sociálneho stavu spoločnosti, pričom výrazne ovplyvňujú aj oblasť školského vzdelávania mladej generácie. V európskom integračnom procese v súvislosti s tým vznikajú aj nové historické úlohy v hľadaní určujúcich princípov spoločenského vývoja vo všetkých oblastiach. Predpokladá to zároveň s ekonomickou prosperitou rozvíjať aj výchovu a vzdelávanie spojené s humanistickou morálkou a duchovnou kultúrou. Pri riešení aktuálnych problémov sa stáva kľúčovým nasmerovanie pozornosti na Človeka, ktorý realitu života spája s neustálym hľadaním odpovede na otázky o zmysle svojej (individuálnej) a ľudskej (kolektívnej) existencie v pozemskom, ako aj v transcendentnom priestore.

                                                                          II.
 

Vedeckí pracovníci (najlepšie mozgy sveta) čoraz hlbšie prenikajú do tajomstiev života a vesmíru. Zvyšuje sa pravdepodobnosť objavenia tzv. božskej častice, čím by sa otvorila cesta poznávania vesmíru až k teóriám o paralelných svetoch. A „božia myseľ“, o ktorej pôsobivo uvažoval A. Einstein, sa aj „einsteinovsky“ vysvetľuje ako „kozmická hudba rezonujúca naprieč hyperpriestorom“.











Ilustračná snímka: Emil Polák

Popri „otváraní okien do vesmírnych diaľav“ si človek paradoxne v „zemskom“ priestore zatvára okná a stavia si množstvo bariér pri odhaľovaní tajomstiev ľudskej duše. Prichádza k poznaniu, že Človek, parafrázujúc F. M. Dostojevského, je pre Človeka najväčšou záhadou. Pritom popri súčasných viacerých interdisciplinárnych projektoch skúmania človeka a hľadaní účinných prostriedkov na ľudskú zlobu a zlo, dennodenne dochádza k novým zlyhaniam človeka v podobe vrážd, podvodov, znásilnenia, týrania, krádeží, ale aj zneužívania verejných funkcií – klientelizmu, úplatkárstva, protekcionizmu a množstva iných, vo veľa príkladoch špekulatívne sofistikovaných negatívnych javov. V polovici druhého desaťročia 21. storočia by sa, vraj v „modernom a vyspelom“ svete tieto javy mali pokladať len za prežitky predchádzajúcich období. Čoraz viac sa však ukazuje, že ľudská „tvorivosť“ vo všetkých negatívnych skutočnostiach, v ktorých má „prsty“ človek, je priam nekonečná. A tak človek, ako vraj najvyspelejší živočích na planéte Zem, v tomto ohľade bude mať neustále čo vylepšovať, lebo povedané s pedagógmi (Rosa, Turek, Zelina) „... ani po stáročiach vývoja nie sú ľudia, žiaľ, ani lepší ani spokojnejší ani šťastnejší, čo vystihujú výroky napr. C. Rogersa: „Sme vzdelaní, ale zlí“ – a E. Fromma: „Rozumom sme v dvadsiatom prvom storočí, ale naše srdce je v dobe kamennej“.

Zrýchlenie procesu vedecko-technického pokroku prinieslo relatívne zlepšenie podmienok života človeka, ale paradoxne narušilo viaceré tradičné ľudské hodnoty (prídavné meno „tradičné“ v tomto zmysle vnímame ako živú ideu, ktorá svojím hodnotovým významom upravuje rôzne činy a myšlienky spoločenstva, zjednocuje ho, hýbe ním a napĺňa ho túžbou po vyššom bytí, po neustálom zdokonaľovaní sa). Uvedená konfrontácia – prudký rozvoj vedy a informačných technológií verzus ľudské hodnoty – sa dostáva do paradoxnej situácie nastolením otázky: Ako je možné, že ľudským mozgom vyprodukované vedecké objavy, technické vymoženosti a informačné technológie vedú „ľudskosť“ akoby do „slepej uličky“? Prudký rozvoj vedy a techniky akoby človeka ohrozoval, a tak sa človek postupne menil zo subjektu konania na objekt manipulácie zvyšovaním úrovne spotreby. Posilňovanie konzumného prístupu k životu potom negatívne ovplyvňuje tie ľudské a kultúrne hodnoty, ktoré podmieňujú prežitie ľudských spoločenstiev.

V súčasnosti sa ľudstvo s nádejou prikláňa ku globalizácii, čiže k vzájomnej prepojenosti riešení problémov, napr. ekologickej katastrofy, hrozby jadrovej vojny, otepľovania planéty a i. V takejto situácii, povedané s Andrejom Červeňákom „... aká tu ešte nikdy nebola, môže byť niečo dôležitejšie ako život, ako človek?“ (2007) Preto súčasné zmeny prebiehajúce aj na biologicko-genetickej rovine je potrebné vo všetkých spoločenských oblastiach zamerať na Človeka ako na základnú hodnotu. Na tento účel je nevyhnutné humanizovať výchovu a vzdelávanie, lebo ide o kľúčové činitele pri celkovej kultúrnej kultivácii človeka ako jedinečnej bytosti.

Zdá sa však, že načrtnuté problémové okruhy súčasného sveta neraz zasahujú školstvo v podobe prispôsobovania sa „súčasným trendom“. Na ilustráciu uvedieme, že žiak často nie je vnímaný ako osobnosť cítiaca a mysliaca, ale hlavne ako „homo economicus“. K tomu čoraz viac napomáhajú aj snahy o neustále „tabuľkovanie“ žiackych výkonov do ekonomických ukazovateľov. Cieľom je vo verejnosti vytvárať model najlepších, lepších a horších základných a stredných škôl. Hodnotia sa však len pragmatické ukazovatele, či žiaci danej konkrétnej školy úspešne zvládli monitorovacie testy. Ale kto a ako „zmeria“, posúdi, či školy vytvárajú priestor aj na formovanie skutočne ľudských osobností? Veď spoločnosť potrebuje a bude čoraz viac potrebovať nielen odborníkov, ale aj „Človeka z mäsa a kostí“, ktorý bude aj cítiť, bude mať primeraný estetický vkus, mieru pre krásu, ale aj dobro a pravdu. Veď čoraz viac sme svedkami toho, že síce máme podnikateľov, ktorí bez akéhokoľvek citu, estetického vkusu, len na základe pragmaticky vedených úsilí o čo najvyšší zisk priam ničia ako barbari kultúrne hodnoty tohto národa. Alebo skôr finančne podporia prízemnosti ako hodnoty ľudského ducha a umu. Ako má napríklad učiteľ literatúry presadzovať vo vedomí žiakov hodnoty vytvorené slovenskými spisovateľmi v druhej polovici 20. stor. a na začiatku 21. storočia, keď týmto spisovateľom berú ich Klub, z ktorého sa stane striptízový bar. Preto škola musí naozaj sa stať tou povestnou Komenského „dielňou ľudskosti“, lebo len takto možno pre budúcnosť zastaviť ten príval prízemností, povrchností, neustáleho znevažovania, resp. zatracovania kultúrne hodnotného a uprednostňovania braku, gýča a pod. Základom pre výchovu a vzdelanie žiaka by sa preto malo stať nielen sledovanie jeho uplatnenia na trhu práce, ale či v spoločnosti ľudí bude naozaj osobnosťou nielen racionálnou a pragmaticky zmýšľajúcou, ale aj emocionálne cítiacou, túžiacou napĺňať svoje predstavy o Pravde, Kráse a Dobre. Osvojovanie si množstva poznatkov a získavanie vedomostí ešte automaticky neznamená získanie si atribútu „múdrosti“. Namiesto vytvárania slobodného vzdelávacieho priestoru dochádza potom k paradoxu, keď tzv. „kvalifikovanosť“ rozširuje v spoločnosti nevzdelanosť. Kritickú analýzu tohto problému podal rakúsky vedec K. P. Liessmann: „Externí faktory – trh, zaměstnatelnost (employability), kvalita lokality a technologický rozvoj – jsou nyní ty standardy, kterým má „vzdělanec“ dostát. Z tohto hlediska se jeví „všeobecné vzdělání“ stejně postradatelné jako „rozvoj osobnosti“. V rychle se proměňujícím světě, v němž se kvalifikace, kompetence a obsahy vědění údajně stále mění, se „nevzdelanost“, tedy rezignace na závazné duchovní tradice a klasické vzdělání, stala cností, která jednotlivci umožňuje rychle, flexibilně a bez zatížení „vzdělanostním balastem“ reagovat na neustále se měnící požadavky trhu.“ (Teorie nevzdělanosti. Omyly společnosti vědění. Academie, Praha 2008, s. 51).

Učitelia, ale aj žiaci sa ocitajú v rýchlo sa meniacej komunikačnej a hodnotovej situácii, kde často povedané s Borisom Filanom „... sme serióznu komunikáciu zamenili za bľabotanie...“. Súčasná bežná dostupnosť moderných komunikačných technológií umožňuje školopovinnej mládeži získavať množstvo informácií. To svojím spôsobom posúva školské vzdelávanie do novej, dovtedy neznámej, situácie. V prvom rade preto, lebo školy prestávajú plniť svoju tradičnú úlohu – sprostredkovať poznatky z rôznych vedných odborov. To spôsobuje nutnosť prispôsobiť tejto skutočnosti výučbu všetkých predmetov základnej a strednej školy, ako aj zaužívané pedagogické stereotypy. Preto je čoraz viac aktuálna otázka kurikula či kurikulárnej prestavby vzdelávania a výchovy.

                                                                       III.
 

Hodnotiaci prístup vo výskume nášho kultúrno-spoločenského vývinu je neraz určovaný snahami začínať po každom historickom zlome jednostrannou negáciou minulého a totálnou inováciou. Pritom sa neberie do úvahy, že po závažných spoločensko-politických zmenách ostáva dedičstvo vytvorené predchádzajúcimi generáciami, čiže pôsobí tu zložitá a vnútorne protirečivá kultúrna tradícia. Preto ani pri koncipovaní reformných výchovných a vzdelávacích snáh bez prihliadnutia na minulosť sa nedá dosiahnuť pokrok v tejto dôležitej ľudskej činnosti. Modernizácia školstva predpokladá aj návrat k progresívnemu a tradíciám, pretože progres nie je len popretím predchádzajúceho. V tomto zmysle je potrebné tvorivo chápať tradíciu ako poznanie hodnôt minulosti s využitím jej energie v kultúrnej situácii súčasného človeka. Nadväzovať na minulosť ako podnetné energetikum pre tvorbu nového, lebo zo stretnutí s kultúrou minulosti vznikajú prenikavé pohľady do súčasnosti a budúcnosti. Potrebné je prekonať nadraďovanie prítomnosti nad minulosť i budúcnosť. Takýmto pôsobením dochádza k strate kultúrneho kontaktu s danou kultúrnou históriou, k odcudzeniu sa vlastným tradíciám. Dôležitý je teda spätný pohľad nielen kvôli orientácii, ale najmä smerovaniu pre poznávanie ciest k súčasnosti a formuláciu cieľov do budúcnosti. Pritom si treba uvedomiť, že iba kritický vzťah k výtvorom ľudskej činnosti z minulosti je predpokladom vytvárania nových reforiem. Poukázal na to aj Ján Chryzostom Korec, podľa ktorého „kultúra musí minulosť kriticky hodnotiť a spracúvať, analyzovať chyby, hodnotiť zisky. Potom na skúsenostiach minulosti možno rozvíjať prítomnosť a pripravovať budúce dni. Len v takomto zakotvení v dejinách možno rozpoznávať trvalé hodnoty života a reformovať tzv. flexibilného človeka postmoderny – človeka, ktorý chce byť všetkým a je ničím, nikde a v ničom nezakotvený, bez vlastnej identity, bez domova a bez národa; upevňovať človeka dneška, ktorý je unášaný do neznáma stále sa zrýchľujúcou záplavou informácií bez pevného zakotvenia v pravde.“ (2008)

Tento aspekt kultúrneho pôsobenia (čo sa tradične chápalo ako zmysel kultúry) sa ukazuje ako určujúcim aj pre stále prebiehajúcu školskú reformu, ktorej zámery sa aj v nastávajúcom školskom roku budú usilovať napĺňať desiatky tisíc učiteľov so svojimi žiakmi, čiže, nezabúdajme, tými, ktorí postupne budú preberať štafetový kolík pre ďalšie smerovanie Slovenska, jeho ekonomiky, kultúry... Preto sa ukazuje viac ako potrebné, aby v školách zavládlo viac tvorivosti, primeranej kritickosti ku všetkému, čo v minulosti vytvorili predchádzajúce generácie bez namýšľania si, že „len teraz“ sa robí všetko naj, super... Pritom práve aj v školstve často „slávnostne“ a priam niekedy pompézne „objavujeme“ niečo, čo už naši predkovia vedeli a my to dnes len balíme do nových pojmov.  To znamená že aj v tejto činnosti treba mať ustavične na pamäti vývinové hľadisko metamorfóz výchovy a vzdelávania na slovenských školách všetkých stupňov v každom období svojho vývinu. Na takýchto základoch sa potom vytvára stabilita a kontinuita v uplatňovaní reformných projektov aj v súčasnej výchovno-vzdelávacej činnosti. Možno len pevne veriť, že školský rok 2015/2016 bude v uvedenom duchu napĺňať odkaz minulosti s tvorivým a kritickým prehodnotením pre súčasný dynamický vývoj a tým vytváraním pevných základov do blízkej a nateraz vzdialenej budúcnosti.