Niekoľko myšlienok na okraj novej dohody z Minska

Počet zobrazení: 6250

Po oboznámení sa s Minskou dohodou, po vypočutí a prečítaní si rozmanitých komentárov som sa rozhodol dať na papier svoje myšlienky k danej problematike. Budú krúžiť okolo troch otázok: Prečo sa uskutočnilo Minské stretnutie na najvyššej úrovni? Prečo sa Minská dohoda podľa mnohých komentátorov a politikov nedodrží? Ako by malo vyzerať skutočné riešenie ukrajinského sporu?

priemerie.jpg










Kresba: ĽUBOMÍR KOTRHA


Svoje zamyslenie začnem otázkou: Prečo sa vlastne uskutočnilo Minské stretnutie na najvyššej politickej úrovni? Jedna teória, publikovaná na stránkach www.nwoo.org (11.2.2015) pod názvom „Na Ukrajině bojují jednotky států NATO“, hovorí o tom, že schôdzka bola vyvolaná snahou zachrániť jednotky NATO obkľúčené v Debaľcevskom kotle. Iný názor prezentoval E. Chmelár v besede odvysielanej v relácii RTVS „Z prvej ruky“ (12.2.2015). Domnieva sa, že schôdzka bola nutná, lebo vojna na východe Ukrajiny sa zainteresovaným stranám „vymkla z rúk“ a je potrebné dostať uvedený proces opäť pod kontrolu. Iné názory konštatujú, že hlavnou príčinou stretnutia v Minsku je to, že ukrajinská armáda sa opäť dostala do problémov, a preto je nutné ďalšie prímerie.

Ja by som videl hlavnú príčinu minského stretnutia predsa len v trochu pozmenenej polohe. Domnievam sa, že horúčkovitá aktivita európskych politikov bola vyvolaná predovšetkým reálnou hrozbou USA, že začnú dodávať zbrane na Ukrajinu. Kto je o dianí na Ukrajine trochu viac informovaný než len z mainstreamových médií, ktoré všeobecne skôr dezinformujú, ako informujú, ten iste chápe, že nové zbrane v rukách ukrajinskej armády, národnej gardy a žoldnierskych, neo-nacistických zoskupení typu Aidar, Azov, Donbas môžu viesť k vypuknutiu skutočnej vojny v Európe. Prezident Porošenko ako najvyšší veliteľ ozbrojených síl nemá v rukách skutočnú moc nad armádou a ani nepozná jej skutočné postavenie na fronte. To, že Porošenko nemá moc nad ozbrojenými silami, dokazuje napríklad vyhlásenie poslanca a čelného predstaviteľa Pravého sektora Dmitra Jaroša, že dobrovoľnícke vojenské zoskupenia nebudú rešpektovať prímerie dohodnuté v Minsku (rusvesna.su, 13. 2.2015). Na stretnutí v Minsku Porošenko demonštroval neznalosť skutočného postavenia svojej armády pod Debaľcevom. Na konferencii tvrdil, opierajúc sa informácie svojho ministra obrany, že jeho armáda pri Debaľceve nie je v obkľúčení, napriek doloženým informáciám, ktoré hovoria o opaku. Generálny štáb ukrajinskej armády ešte 13.2.2014 zverejnil informáciu, že žiadny Debaľcevský kotol nejestvuje (Ukrajinská pravda, 13.2.2015, 16.36). Podobné to bolo aj pri bojoch o Donecké letisko, kde armáda neustále tvrdila, že má nad letiskom kontrolu aj v čase, kedy tam ani jeden jej vojak už nebol.

Ak sa teda moderné americké zbrane dostanú do rúk takto riadenej armády, máme všetky dôvody sa obávať, že vyprovokujú vojnové stretnutie s Ruskom, čo koniec koncov vo svojich vyhláseniach najmä predstavitelia dobrovoľných bojových skupín ani neskrývajú.

Mnohí komentátori ako aj politici a dokonca aj sám Porošenko už vyhlasujú, že Minská dohoda sa nedodrží (Pravda, 13.02.2015). Prečo sa nedodrží?

Domnievam sa, že dohodu nebude možné dodržať najmä preto, že politické kompromisy v ňom prevládajú nad uznaním skutočnej reality, alebo princíp kompromisu tu prevláda nad princípom pravdy. Aby som objasnil svoj názor v danej veci, tak začnem dosť rozšíreným názorom, ktorý prezentoval aj náš premiér Fico vo svojom vyhlásení, kde tvrdil, že spor o Ukrajinu je fakticky geopolitickým sporom medzi Ruskom a USA (TASR, 4.9.2014). Uvedený názor, ktorý je dosť rozšírený, však prehliada jednu „maličkosť“. Vlastný spor na Ukrajine nebol vyvolaný 5 miliardami dolárov, ktoré tam podľa V. Nulandovej investovali USA do demokratizácie spoločnosti (E-republika.cz, 26.02.2015), ale asociačnou dohodou s EÚ. K tomu, aby sa spor o Ukrajinu mohol premeniť na geopolitický spor USA s Ruskom, musel na Ukrajine skutočný spor vzniknúť, a tento spor vyvolala EÚ, a nie USA. Bola to EÚ, ktorá podpálila zápalnú šnúru a zdá sa, že až teraz, temer rok po „revolučnom výbuchu“, keď hrozí, že sa „revolučný výbuch“ premení na plamene vojny v Európe, si EÚ začína uvedomovať dôsledky svojho činu, žiaľ, tak ako vždy, neskoro. Dnes už skutočne spor o Ukrajinu je čiastočne mimo dosahu mierotvorcov EÚ, lebo ho aktívne využívajú USA na politiku proti Rusku. Skutočné vyriešenie sporu by zobralo USA z rúk nástroj boja proti Rusku, a preto USA nemajú skutočný záujem o jeho riešenie. V tomto, dnes už geopolitickom spore hrá EÚ, žiaľ, komicko-tragickú úlohu. Na jednej strane hrá komédiu, lebo v rúchu „baránka“ neustále volá na Rusko, aby zabezpečilo mier na Ukrajine, ale sama svojou politikou k mieru prispieť nechce. Na strane druhej, EÚ vo „vlčej“ podobe, v podobe NATO, hrá tragickú úlohu. NATO pod vedením USA hovorí, že upevňuje mier v Európe, ale reálne pripravuje vojnu proti Rusku. A keďže vojna by sa viedla nie v USA, ale v Európe, tak EÚ v podobe NATO koná proti životným záujmom občanov EÚ, koná proti svojej vlastnej existencii.

Aké by malo byť skutočné riešenie ukrajinského sporu, riešenie, kde by politický kompromis bol podriadený realite a nie naopak?

V prvom rade by bolo potrebné sa vrátiť o rok späť, do 22. februára 2014, kedy Parlament Ukrajiny odmietol konať podľa ústavy a neústavným spôsobom odvolal prezidenta Janukovyča. Následne sa tento protiústavný čin premietol do celého radu jeho ďalších krokov, ktoré nemajú oporu v ústave štátu Ukrajina. K nelegálnym činom patrí napríklad nielen vyhlásenie volieb nového prezidenta, ale najmä vyhlásenie vojenskej Antiteroristickej operácie proti politickým silám Donbasu a Luhanska (operáciu vyhlásil zastupujúci prezident Turčynov 13.4.2014).

Onoho 22. februára 2014 sa ukrajinský parlament svojím konaním fakticky postavil nad ústavu štátu Ukrajina, o ktorú sa opieral vlastný mandát jeho poslancov. Začal konať ako absolútny, ničím a nikým neobmedzený suverén, t.j. ukrajinský parlament začal konať len podľa svojej vlastnej vôle, teda svojvoľne. Väčšina z nás iste chápe, že ústava štátu je jeho dušou, je tým, čo spoločnosť na určitom geografickom území zjednocuje do politického celku, štátu, kde ústava platí ako najvyšší zákon a celá politicko-mocenská štruktúra štátu je odvodená od ústavy. Ak teda parlament svojím konaním odmietol ústavu, nutne tým vytrhol z „hrude“ štátu jeho dušu a štát Ukrajinu premenil na mŕtvolu štátu. Povedané slovami klasika 17. storočia T. Hobbesa, občania štátu Ukrajiny boli uvrhnutí do stavu prirodzeného, t.j. stavu, v ktorom neplatí žiadny všeobecne uznávaný zákon, ale kde platí prirodzený zákon sebazachovania, ktorý každému prikazuje sa uchovať pri živote všetkými dostupnými prostriedkami. Nie je teda pravda, že by Rusko alebo tzv. separatisti rozbíjali štát Ukrajina. Ten svojím neústavným konaním zničili už 22. februára 2014 Turčynov, Jaceňuk, a Majdan. V danej súvislosti nie je možné nespomenúť žalostnú úlohu ministrov zahraničných vecí Nemecka, Francúzska a Poľska, ktorí mali garantovať realizáciu dohody dosiahnutej medzi Janukovyčom a predstaviteľmi Majdanu. Namiesto toho kondolovali pri pochovávaní štátu Ukrajina.

Je obľúbeným mýtom politikov a rôznych odborníkov, že Rusko pripojením Krymu, anektovalo časť štátu Ukrajina. Pravdou je, že v čase pripojenia sa Krymu k Rusku žiadny štát Ukrajina už nejestvoval a fakticky dodnes nie je nový štát Ukrajina sformovaný. Krym konal presne v duchu prirodzeného zákona, hľadal spôsob, ako čo najlepšie uchovať svoju existenciu. Na základe čoho mal postupovať, ak ústava Ukrajiny bola vyhlásená za neplatnú? Od koho si mal pýtať dovolenie? Od parlamentu, ktorý konal neústavne a svojvoľne, od Turčynova, nelegálne zastupujúceho prezidenta alebo od majdanovcov, ktorí v najlepšom prípade reprezentovali len časť Ukrajiny? Podobne aj politické hnutie na Donbase a v Luhansku malo plné právo postaviť sa proti svojvôli kyjevskej moci a vytvoriť si vlastnú štátnosť. Toto ich právo je opäť podmienené presne tým, že parlament svojím konaním zrušil platnosť ústavy štátu Ukrajina a tým zrušil aj štát Ukrajina, t.j. nikto nie je povinný sa dopytovať aktuálnych vládcov v Kyjeve, či niečo môže alebo nie.

To, s čím sa dnes Ukrajina reálne potýka, ale čo oficiálne nechce priznať, je reálny problém jej štátnosti vyvolaný práve neústavným postupom parlamentu 22. februára 2014. Legitimita kyjevskej moci plynúca z uskutočnených volieb nie je v súlade s proklamovanou ústavou alebo legalitou danej moci. Podľa ústavy, o ktorú sa súčasná kyjevská moc opiera, sa jej legalita vzťahuje aj na Krym, DNR a LNR, teda na územia a obyvateľov, ktorí odmietli akceptovať februárový prevrat, odmietli ako legitimitu tak aj legalitu kyjevskej moci. Návrat DNR a LNR do spoločného štátu však nemôže byť vynútený mocenskou politikou a genocídou civilného obyvateľstva DNR a LNR. Kyjevská moc nemôže pokračovať v mocenskej politike februárového prevratu. Súčasná Ukrajina potrebuje politickú sebareflexiu, uznanie rozvratu vlastného štátu a len na tomto základe je možné začať budovať nový štát Ukrajina.

Ak by teda Minská dohoda mala byť v súlade s realitou, tak Ukrajina by musela uznať právo Krymu, DNR a LNR na vlastné sebaurčenie a EÚ by musela priznať, že uznanie pofebruárovej kyjevskej moci za legitímnu moc reprezentujúcu celú pôvodnú Ukrajinu bol hlboký omyl. EÚ by musela priznať politickú zodpovednosť za rozbitie štátu Ukrajina ako aj za vojnu na východe Ukrajiny. Túto zodpovednosť by museli priznať aj naši politickí predstavitelia a premiér by si nemohol „umyť“ ruky vyhlásením, že ide o geopolitický konflikt medzi USA a Ruskom, ako keby sa to netýkalo aj jeho politiky. Málo obľúbený pravicový politik V. Klaus má v tejto otázke jasno. Od počiatku tvrdí, že rozbitie Ukrajiny je dôsledok americkej a európskej politiky, a že Rusko je v tom fakticky nevinne, t.j. z jeho strany ide stále o vynútené kroky k obrane jeho záujmov.

Ak dnes mnohí politici a komentátori neveria dohode z Minska a predpokladajú všelijaké „zmrazené“ podoby konfliktu na Ukrajine, tak je to preto, že ani do budúcnosti nepredpokladajú, že súčasná kyjevská moc ako aj EÚ nahradia svoju politiku opierajúcu sa o ilúzie politikou vedenou reálnym chápaním sveta. Ak sa teda konflikt nebude riešiť politikou vychádzajúcou z reality, tak realita sa nakoniec presadí voči ilúziám sama, ale vo forme živelného procesu, ktorý násilným spôsobom obnoví vládu reality nad ilúziami.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#1
Andrej Sablič
14. február 2015, 17:34

Ide o nebezpečnejšiu situáciu ako bola Kubánska kríza. Tam stali súpery priamo voči sebe, tak sa aj spravali a aj jednali. Dnes USA len postrkujú nezodpovené figúrky bez zodpovednosti za ich konanie.

Dokonala hra s ohňom v ochranných rukaviviach na súde pušného prachu.
Obrázok používateľa Palo
#2
Pavel Novota
14. február 2015, 18:58

Nemyslím si, že EU je tým hlavným viníkom, ktorý má na svedomí Ukrajinský konflikt. I v Ukrajinskom konflikte, myslím tým celý jeho vývoj, sa uskutočnilo niekoľko ciet , hlavne p. Merkelovej, do Washingtonu. Teda predpokladám, že všetky kroky EU boli a sú poznačené tútorstvom USA. 

K tomu, aby rozhovory na riešenie Ukrajinskej krízy viedli k reálnému zloženiu zbraní a mieru je potrebná účasť oboch aktérov konfliktu z ukrajinskej strany, teda nie len vlády, o ktorej začína byť otázníkom koho reprezentuje, ale aj stranu Opolčencov.

Ešte poznámka prezentujúca manipuláciu s informáciami : 10.2, sa objavila aj v našich informačných médiach správa, že Ukrajinská armáda začala ofenzívu pri Mariopole a po jej boku útvár Národnej gardy - Azov. Zrejme ofenzíva sa neodvíja podľa predstáv hlavného koordinátora ofenzívy Turčynova. Zaujímavé, je však to že masmédia podávajú správu o bojoch pri Mariupole s tým, že ofenzívu vedú Opolčenci a spôsobom, ktorý vytvára obraz, že oni sú tí, ktorí nechcú prímerie, ktoré zajtrajším dňom má nastať.

Obrázok používateľa anton b.
#3
anton braxatoris
14. február 2015, 19:43

Vlastný spor na Ukrajine nebol vyvolaný 5 miliardami dolárov, ktoré tam podľa V. Nulandovej investovali USA do demokratizácie spoločnosti (E-republika.cz, 26.02.2015), ale asociačnou dohodou s EÚ.

V tom case, ked zacal Majdan, bola znacna cast americkych dotacii "demokratickym strukturam" preinvestovana. Jednalo sa o podporu mimovladiek, ktorych je na Ukrajine odhadom asi 5000 a maju zhruba 150000 platenych zamestnancov. Americke peniaze isli aj na vycvik sotni v tajnych vycvikovych strediskach v Litve a v Polsku. Je vsak pravdou, ze Majdan zacal trochu predcasne v suvislosti s Janukovicovym odmietnutim podpisu asociacnej dohody s EU.

Mate tam chybu v mene, lidrom "pravosekov" je Dmitro Jaros, Peter Jaros je v tom nevinne.

O co sa vlastne jedna na Ukrajine, to ma svoje davnejsie hlbsie geopoliticke a etnicke priciny, o ktorych by sa dalo dlho teoretizovat , tak aspon nieco konkretne, posledny prejav Slobodana Milosevica, v ktorom sa obracia k ruskemu narodu:

"Rusové, Ukrajinci a Bělorusové, obracím se k vám všem, i těm, kteří žijí na Balkáně, protože vy všichni jste Rusové. Dobře se podívejte na nás a zapamatujte si, co jste viděli, protože s vámi udělají totéž, pokud se rozdělíte a tím oslabíte svoji sílu. Potom se Západ, jako vzteklý pes zahryzne do vašeho krku a nepustí. Bratři , nezapomeňte na osud Jugoslávie ! Nedopusťte, aby to samé udělali i s vámi !"

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#4
Peter Zajac-Vanka
14. február 2015, 19:49

Vynikajúci článok, ďakujem, Vladimír. Súhlasím aj s diskutérmi. A citujem najmä Váš pravdivý text:

"V prvom rade by bolo potrebné sa vrátiť o rok späť, do 22. februára 2014, kedy Parlament Ukrajiny odmietol konať podľa ústavy a neústavným spôsobom odvolal prezidenta Janukovyča. Následne sa tento protiústavný čin premietol do celého radu jeho ďalších krokov, ktoré nemajú oporu v ústave štátu Ukrajina. K nelegálnym činom patrí napríklad nielen vyhlásenie volieb nového prezidenta, ale najmä vyhlásenie vojenskej Antiteroristickej operácie proti politickým silám Donbasu a Luhanska (operáciu vyhlásil zastupujúci prezident Turčynov 13.4.2014).

Onoho 22. februára 2014 sa ukrajinský parlament svojím konaním fakticky postavil nad ústavu štátu Ukrajina, o ktorú sa opieral vlastný mandát jeho poslancov."

Fašizoidná nová kyjevská moc je ako rakovina, ktorá už metastázuje a ak jej USA dodajú zbrane, bude to nový rozkvet fašizmu v 21.storočí.

Obrázok používateľa Vladimír Manda
#5
Vladimír Manda
14. február 2015, 20:19

 ďakujem za upozornenie zle uvedeného mena, ani neviem ako sa to stalo

Obrázok používateľa P.Guman
#6
Pavel Guman
15. február 2015, 00:13

"Ak sa teda moderné americké zbrane dostanú do rúk takto riadenej armády, máme všetky dôvody sa obávať, že vyprovokujú vojnové stretnutie s Ruskom...."

Dva výroky od dobrovoľníkov, ktorí bojujú proti okupantom, čo prišli na cudziu zem(Donbas) so zbraňou v ruke:

1."Ani jedna moderná armáda nad nami nevyhrá, a aby vyhrať nad Američanmi stačí im vypnúť elektriku a raz nepriniesť coca colu." (spolu so svojimi spolubojovníkmi obsluhoval mínomet s rokom výroby 1942...)

2."Zomrieť za dôchodcov a za detí nie je strašné."

 
Obrázok používateľa Milan Antal
#7
Milan Antal
15. február 2015, 15:22

Ja si tiež osobne myslím, že hlavným strojcom udalostí na Ukrajine boli USA. Bezprostredným podnetom sa síce stalo prihlúple trvanie wxpredsedu EK Barossa na tom, že podpísaním asociačnej dohody musí Ukrajina pretrhať vzťahy s Ruskom (takú hlúposť zrejme nemal zo svojej hlavy, ale trval na tom v záujme kapitálu, keďže Rusko a Ukrajina sú previazaní historicky, ekonomicky, bezpečnostne, politicky, jazykovo, rodinami, ap.), ale protesty proti tomu sa mohli premeniť na veľkú akciu Majdanu len vďaka organizačnému, materiálnemu, finančnému a mediálnemu krytiu USA financovanými mimovládkami a médiami.

A streľba na policajtov a demonštrantov, takmer stovka mŕtvychi a následné zvrhnutie prezidenta Janukovyča zrejme boli tiež v plnej réžii tajných služieb USA, keďže im nevyhovovala dohoda o urovnaní konfliktu. A európski politici prihlúplo vazalsky mlčali, hoci túto dohodu garantovali. 

Je zrejmé, že európski politici konajú pod dohľadom USA. Európskym krajinám vcelku vyhovuje, ak sa priživujú na imperiálnom parazitickom kapitalizme, hľadajúc vonkajšie zdroje na Ukrajine, v Rusku, namiesto toho, aby prehlbovali integračné procesy vnútri Európskej únie. Ako som už  napísal, európske elity nerozumejú integračnému procesu, zamieňajú si integráciu s imperialzimom. Starý historický subjekt  (kapitalizmus) nemôže byť hegemónom, hybnou silou moderného civilizačného vývoja, jednoducho  dnešným potrebám civilizačného vývoja nerozumie a preto robí kroky, pri ktorých s hrôzou sleduje výsledok.

Osobne si myslím, že dodávky amerických zbraní Ukrajine by jej nepomohli vyhrať vojnu, keďže u ukrajinských vojakov chýba motivácia bojovať, výcvik, zásobovanie. Ale určite by ju predlžovali a pozabíjali desaťtiisíce ľudí a zničili veľa infraštruktúry. A to je plne v záujme Američanov, keďže kapitalizmus dosiahol už dávno svoje kvantitatívne hranice a nemôže rásť. Potrebuje najprv niečo zničiť, vysypať do mora, aby mohol budovať. Každá vojna, prírodná katastrofa, spadnutý most, pokazená nová práčka  sú pre tento kapitalizmus požehnaním, hoci kvalitatívne život ľudí tým upadá.

Obrázok používateľa Milan Antal
#8
Milan Antal
15. február 2015, 16:07

Niektorí vytýkajú Putinovi, či povstalcom, že podpisom mierovej dohody stratili. Ja si osobne myslím, že vcelku dobre čítajú situáciu.
Je totiž jasné, že ukrajinská moc sa dožaduje prerušenia bojových akcií a podpísania mierovej dohody len vtedy, ak jej ozbrojeným silám hrozí totálny debakel. V podstate Rusko by si mohlo povedať, že je to jedno, či sa zasadzuje o mierové riešenie alebo vojnu, sankcie nasledujú aj tak hneď po podpise mierovej dohody. Je to zaujímavá logika európskej a americkej politiky, v podstate pomáhajú Rusom rýchlejšie pochopiť, že politické, ekonomické, kultúrne ustupovanie západoeurópskej a americkej politike nemá zmysel, aj tak nedosiahnu zblíženie ako rovný s rovným. Tento postoj umožnil rýchlejšie Rusom pochopiť, že EÚ a USA jednajú čisto z imperiálnych pozícií.

Povstalci aj Rusko však musia súhlasiť s prerušením bojov aj za takýchto pre seba (ne)výhodných podmienok, inak by sa ukázali ako strana, ktorá si nepraje mier ale vojnu.  Rusi však veľmi dobre vedia, že ukrajinské vedenie súhlasí dočasne s mierom len preto, lebo dostáva vojensky na frak, nie preto, že túži po mieri. A znovu sa pokúsi po dozbrojení o ovládnutie povstaleckých území.

Na mieste povstalcov by som túto situáciu využil a navrhol takéto povojnové usporiadanie: Obidve republiky súhlasia so zotrvaním v rámci Ukrajiny, ale len za splnenia dvoch podmienok: 1. Federalizácie Ukrajiny a autonómneho postavenia oboch republik. 2. Zachovaním celistvosti Luhanska a Donecka, teda rozšírením oboch republík na celé územie Luhanska a Donecka.

Obe republiky by tak bez bojov získali celé územie, o ktoré im ide. A naopak, Ukrajina by si zachovala územnú celistvosť, neprišla by o územie týchto republík, keďže by súhlasili v zotrvaní v jej zväzku. Inak zmrazením konflitku hrozí, že obidve republiky v terajších hraniciach sa stanú nezávislými na Ukrajine, ako je to pri Podnestersku, či Južnom Osetsku.

A Rusku by takéto usporiadanie zrejme viac vyhovovalo, ako separátne republiky. Pretože by tieto republiky v rámci Ukrajiny vyvažovali pro-NATO-vské smerovanie časti Ukrajiny, zachovávajúc neutrálny charakter Ukrajiny. vyvažovali by ho aj vo voľbách.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984