Reklama

Nevydarených Sto dní Donalda Trumpa

Počet zobrazení: 2775

V Spojených štátoch, pokiaľ ide o nástup nového prezidenta, existovala celé desaťročia tradícia overená časom. Okamžite po novembrových voľbách, v období, keď prezidentov tím intenzívne pracoval na ničím nerušenom hladkom presune moci zo starej administratívy na novú, médiá zvykli zamerať pozornosť na nového pána Bieleho domu, predstaviť jeho názory, jeho minulosť a rodinu. Bez emócií, v neutrálnom tóne, ba až mierne optimisticky ho približovali občanovi ako človeka. Tak to diktovala tradícia vychádzajúca zo snahy opäť zjednotiť národ rozhádaný dlhou predvolebnou kampaňou. Výsledkom tohto úsilia bolo, že tí, čo nového prezidenta volili, sa utvrdili v presvedčení, že konali správne. A tí, ktorí dali hlas jeho protivníkovi, mali dospieť k názoru, že nový prezident nie je až taký odľud, ako tvrdili niektorí jeho odporcovia pred voľbami.

trumpciarky_2.jpg  Kresba: Ľubomír Kotrha

Dňom inaugurácie a príchodom nového prezidenta do Bieleho domu nasledovalo povolebné obdobie známe aj ako Sto dní. Tieto zhruba tri mesiace a pár dní k tomu možno označiť pojmom dobre známym medzi poľovníkmi: „doba hájenia“. Média v tomto čase zvykli držať  postoj nezaujatého pozorovateľa informujúceho len o tom, ako nový prezident rázne realizuje v podobe zákonov a nariadení to, čo sľuboval vo svojej predvolebnej kampani a aké to má ohlasy.

Ak sa pozrieme spätne na obdobie od volieb po nástup Donalda Trumpa do Bieleho domu 20. januára, ako aj na nasledujúcich Sto dní, ktoré sa skončili v sobotu 29. apríla, môžeme bez váhania konštatovať, že ani jedna z týchto tradícií už neplatí. Odporcovia Donalda Trumpa nezložili po voľbách siedmeho novembra svoje zbrane, neuznali s pokorou v srdci a so sklonenou hlavou svoju porážku. Naopak, začali novú kampaň v nádeji, že sa im podarí zvrátiť výsledok volieb formou nejakej rebélie v Zbore voliteľov, ktorí mali 17. decembra potvrdiť svojím podpisom rozhodnutie voličov. Po prezidentovej inaugurácii sa zasa rozhorel nový boj s cieľom neumožniť Trumpovi, aby mohol bez problémov posúvať zákony do Kongresu a presadzovať svoje nariadenia do života. A prezidentovi odporcovia mali na svojej strane aj liberálne médiá, ktoré zabudli na nepísanú tradíciu neporušiť „dobu hájenia“ a zotrvať v pozícii nezaujatého pozorovateľa.

Tento zvyk dať prezidentovi pokoj a čas na plnenie sľubov existuje od roku 1933, keď po veľkej hospodárskej kríze krajina s napätím očakávala, ako si nový prezident Franklin D. Roosevelt poradí s tým, čo zdedil po svojom predchodcovi. Keďže mal na svojej strane aj priaznivo naklonený Kongres a médiá, darilo sa mu v rýchlom tempe podpisovať jeden zákon za druhým. Jeho opatrenia prispeli k výraznému oživeniu hospodárstva a ozdraveniu bankového systému. Rooseveltov program nazvaný Nový údel tak dostal reálnu podobu.

Ak by som mal opísať správanie Donalda Trumpa počas uplynulých troch mesiacov čo najvýstižnejšie, tak si dovolím uviesť, že mi pripomínal vyplašeného zajaca behajúceho po oráčine sem a tam, po ktorom strieľajú sviatoční poľovníci. Oveľa horšie je, že na tomto kľučkovaní nemali zásluhu iba tí, čo po ňom strieľali, ale aj samotný prezident.

Nemožno mu uprieť, že začal úradovať rázne, ale bez skúseností s legislatívou, štátnou funkciou a navyše bez konzultácie s odborníkmi. Ako najlepší príklad možno uviesť jeho nariadenie zakazujúce dočasne vstup do USA cestujúcim z niektorých moslimských krajín. Nariadenie nekonzultoval ani s príslušným ministerstvom, takže na letiskách nastal totálny chaos, lebo úradníci odmietli vpustiť do USA aj moslimov s americkým občianstvom, ktorí sa vracali domov. Prezidentovo nariadenie následne zakázal federálny sudca, ale ani opravené znenie nariadenia neprešlo, lebo ďalší sudcovia ho zrušili ako diskriminačné. Podobne skončilo aj prezidentovo rozhodnutie zastaviť dotácie tým mestám v Kalifornii, ktoré nezisťujú nelegálnych migrantov a neodovzdávajú ich do rúk federálnych úradov. Kalifornský sudca tvrdil, že Trump prekročil svoje právomoci.

Bez úspechu sa skončilo jeho úsilie okamžite skoncovať s Obamovou reformou zdravotníctva. Tento jeho plán sa nestretol s podporou ani medzi umiernenými republikánmi, lebo nový prezident ponúkal za zrušenie Obamacare nedobre pripravenú náhradu, ktorá by postihla veľkú časť republikánskych voličov. Prezident preto zvolil pomalý ústup od reformy s tým, že z ponechania Obamovej koncepcie zdravotníctva urobí barterový obchod a nechá ju v pôvodnej podobe, ak mu Kongres ako protihodnotu schváli financovanie múru na hraniciach s Mexikom.

Podobne dopadol aj sľub, že okamžite zruší Severoamerickú dohodu o voľnom obchode (NAFTA) z roku 1994, o ktorej sa vyjadril, že ide o najhoršiu dohodu, akú kedy USA podpísali. Nakoniec z toho bolo rozhodnutie, že nič sa rušiť nebude. V oblasti medzinárodného obchodu sa mu takto podarilo presadiť iba zrušenie Transpacifickej dohody s jedenástimi ázijskými krajinami. Na veľkú radosť Pekingu, lebo Čína má teraz voľné ruky, aby pokračovala v rozširovaní svojho hospodárskeho vplyvu v tejto časti sveta.

Na Trumpovu obranu treba priznať, že americké médiá počas Sto dní odviedli nadprácu v prospech prezidentových oponentov. Niekedy prešli až na smiešnu formu podpásovej propagandy. Tak napríklad, denníky priniesli na prvých stranách informáciu o totálnej blamáži Donalda Trumpa v oblasti bezpečnosti, lebo v Jemene zahynul akýsi americký vojak. Nespomínam si, že by liberálne médiá postupovali podobným kritickým tónom zakaždým, keď v Afganistane, Iraku alebo niekde inde doplatil americký vojak svojím životom na rozpínavú politiku Bieleho domu. Nehovoriac o tom, že sa nikto z novinárov nepýtal, prečo sa ich vojaci odrazu objavili v Jemene.

Smiešnym pokusom o kritiku bola fotografia, ako istá asistentka Bieleho domu, v snahe urobiť čo najlepší záber, si kľakla na pohovku v Oválnej pracovni. Podľa niektorých médií svojimi topánkami znesvätila nielen pohovku, ale celý svätostánok americkej moci. Vyhlásenia novinárov možno porovnať iba k zhrozeniu katolíkov, keby niekto zorganizoval diskotéku v Chráme svätého Petra vo Vatikáne. Našťastie sa našlo zopár pohotových „hnidopichov“, ktorí následne uverejnili fotky predchádzajúcich prezidentov počínajúc Kennedym a končiac Obamom s nohami vyloženými na najposvätnejšom pracovnom stole určenom na podpisovanie tých najvýznamnejších zákonov a nariadení.

Prezident Trump nebol v komunikácii s verejnosťou o nič lepší a nedostatok argumentov mnohokrát nahradzoval tým, že si fakty vymýšľal alebo prispôsoboval potrebám. Prejavilo sa to už v prvý deň po inaugurácii, keď tvrdil, že na jeho počesť sa pred Kapitolom zhromaždilo asi jeden a pol milióna ľudí. Jeho tlačový tajomník Sean Spicer to ešte zvýraznil a tvrdil, že to bolo „najväčšie zhromaždenie ľudí vôbec, aké sledovalo inauguráciu“.  Pre médiá nebol problém priniesť dôkazy v podobe fotografií a porovnať množstvo divákov na inaugurácii Baracka Obamu v roku 2009 so skupinou Trumpových priaznivcov v roku 2017. Lenže, Spicer sa nevzdal a podoprel svoje tvrdenie údajmi o počte cestujúcich, ktorých prepravilo metro vo Washingtone v ten deň v čase do inaugurácie. Ani tento údaj po hlbšom skúmaní nevyšiel v prospech Trumpa, ale zato prispel k obohateniu slovníka mediálnych výrazov o nový pojem „alternatívne fakty“. Tento výraz odvtedy charakterizuje situáciu, keď sa nejaké obvinenie podložené faktami vyvracia inými nepodloženými údajmi z úplne inej oblasti.

Možno povedať, že uprostred svojho obdobia Sto dní sa prezident Trump ocitol v situácii, keď  potreboval úspech za každú cenu. Vtedy siahol po vekmi osvedčenej metóde: Ak máš problémy, nájdi si svojho nepriateľa, a ak ho nemáš, tak si ho vymysli. A našiel ich v šírom svete, dokonca aj viacerých. Nebolo to jednoduché rozhodovanie, lebo prezident mal ako svoje hlavné predvolebné heslo „Amerika na prvom mieste“. Musel teda opatrne premanévrovať do sféry zahraničnej politiky, ktorú dovtedy kritizoval.

Kuriozity nechýbali ani v tejto sfére. Koncom marca prišiel Biely dom s prekvapujúcim oznámením, že sýrskeho prezidenta Asada treba akceptovať ako spojenca proti Islamskému štátu. Krátko na to sa takýto nový postoj USA k Sýrii objavil aj v OSN. Prekvapenie netrvalo dlho, lebo už o pár dní prišli správy, že sýrske  letectvo použilo chemické zbrane, a to dokonca proti civilistom. Trump nečakal na dôkazy, ani na rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN. Vyhlásil, že v Sýrii boli zabití nevinní ľudia vrátane žien, malých detí a dokonca „krásnych malých bábätiek“. Považoval za nevyhnutné skritizovať svojho predchodcu Baracka Obamu, lebo v podobnom prípade, keď prišlo hlásenie o chemickom útoku v roku 2013, použil len „plané hrozby“ a vojensky nezasiahol. Následne prezident Trump nariadil útok raketami Tomahawk na sýrsku leteckú základňu.

Celý tento prípad treba zasadiť do širších súvislostí. V roku 2013 prezident Obama naozaj vyhlásil, že ak ešte raz dostane informácie o použití chemických zbraní v Sýrii, vojensky zasiahne proti Bašarovi Asadovi. Nemusel dlho čakať, ako na zavolanie hlásili chemický útok a svet s napätím sledoval, kedy sa začne ďalšia krvavá vojna. Vtedy do situácie rázne zasiahlo Rusko a z ohlasovaného napadnutia Sýrie nebolo nič. Treba si povšimnúť, že aj v najnovšom prípade bolo načasovanie chemického útoku veľmi podozrivé. Nahlásili ho práve vtedy, keď sa črtalo zlepšenie vzťahov medzi USA a Sýriou. Žeby si samotný Asad  neželal dohodu s USA a riskoval svoj skorý koniec? Možné je však aj to, že zlepšenie vzťahov si neželal niekto iný. Prikláňam sa k druhej možnosti, ale nepochybne to bude niekto z nepriateľov Ruska a Asada.  V každom prípade majú oba príbehy podobný scenár. Ako zaujímavosť treba uviesť, že v roku 2013 Trump na internete opakovane vyzýval Obamu, aby dal ruky preč od Sýrie. V apríli 2017 ho naopak kritizoval „za slabosť“.  

Podobne možno hodnotiť aj Trumpovu najnovšiu posadnutosť Severnou Kóreou, či použitie „matky všetkých bômb“ proti základni ISIS v Afganistane. Vo všetkých troch prípadoch zabodoval a podarilo sa mu  odviesť pozornosť od neúspechov na domácej pôde. Strašenie Severnou Kóreou bolo pre médiá o niečo zaujímavejšie, lebo prezident nariadil, aby sa lietadlová loď Carl Vinson spolu so sprievodnými plavidlami odobrala ku Kórejskému polostrovu. Hovorca Bieleho domu oznámil, že lode sú už na ceste, ale v skutočnosti smerovali k Austrálii. Znalosť zemepisu bola vždy slabou stránkou amerického školského systému.

Pre prezidenta Trumpa je charakteristické, že neuznáva neúspech, je ochotný priznať nanajvýš ťažkosti, ako keď po skončení obdobia Sto dní vyhlásil: „Myslel som si, že to bude ľahšie.“ O jeho názoroch svedčí veľké zhromaždenie, ktoré na záver Sto dní zvolal do mesta  Harrisburg v Pennsylvánii, kde označil svojich Sto dní za úspech, spomenul všetky opatrenia, ktoré sa mu podarilo presadiť a kritizoval médiá, ktoré tvrdia opak. Pokračoval tak v tóne, ktorý naznačil na Twiteri: „Mainstreamové médiá odmietajú uverejniť dlhý zoznam našich úspechov, vrátane podpisu 28 exekutívnych príkazov, silných hraníc a veľkého optimizmu.“

Nebola to náhoda, že opäť kritizoval médiá, ani to, že práve v ten deň odišiel do Harrisburgu. Vyhol sa tak inej tradičnej udalosti, lebo na záver Sto dní predchádzajúci prezidenti sa zúčastňovali vo Washingtone večere s korešpondentmi akreditovanými pri Bielom dome. Svojim priaznivcom v Harrisburgu povedal, že je rád, že je tak ďaleko od washingtonskej „bažiny“. Stretnutiu s novinármi sa vyhol nielen Trump, ale zo solidarity s ním aj všetci jeho podriadení. Tak sa stalo, že to bola síce večera korešpondentov akreditovaných pri prezidentovi, ale bez Bieleho domu.

Rozdielnosť názorov na hodnotenie prezidentových Sto dní potvrdzuje, že vojna medzi Donaldom Trumpom a médiami, ktorá sa začala už počas predvolebnej kampane, pokračuje, ba niekedy sa zdá, že naberá na intenzite. Obeťou je pravda. Tá bude aj v prípade hodnotenia Sto dní niekde uprostred medzi týmito krajnosťami. Treba si na to zvykať.

Zaujímavé je však to, že ani ostrá a pokračujúca kritika zo strany hlavných médií, ani evidentné nedostatky v práci Bieleho domu,  neovplyvnili názory Trumpových prívržencov. Jeho popularita v národe dosiahla síce historické minimum, ale tí, čo ho volili, mu naďalej veria. Až 96 percent jeho voličov tvrdí, že by ho volilo znova. Zdrvujúca kritika adresovaná prezidentovi nemala teda želateľný efekt. Lenže pre nasledujúce obdobie bude platiť iná poučka. Trumpovi odporcovia ho doteraz kritizovali za to, čo urobil, alebo čo mienil urobiť. Zvrat môže nastať iba potom, keď mu jeho voliči zrátajú, čo neurobil, aj keď to mal vo svojom programe.

Priemer: 5 (31 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama