Reklama

Náš veľký príbeh s Gorbačovom

Počet zobrazení: 3331

Na začiatku bol vtip:
Na Červenom námestí v Moskve je vojenská prehliadka. Generáli salutujú pred Stalinom. Odrazu k nemu pribehne chlapček a hovorí: „Súdruh Stalin, máte rozviazanú šnúrku na topánke!“
Stalin sa začuduje: „A ty si kto, chlapček, že si taký smelý?!“
„Ja som Miška Gorbačov!“

No a na konci bol tiež vtip:
V kilometrovej fronte na vodku, v ktorej všetci nadávajú na Gorbačova, povie rozhorčený mužik: „Pôjdem do Kremľa a zabijem ho!“
O chvíľu sa vráti a dav sa ho pýta: „Tak čo, podarilo sa ti ho zabiť?“
„Nie, tam bol ešte väčší rad...“

Ale medzitým sa odohral náš veľký príbeh. Dnes, z odstupu času, vidno všetko, a všetko je nejasnejšie. Akoby neplatilo to, čo sme videli, lebo čo ak sme to videli príliš zblízka?

Ako to teda bolo? Kto bol muž, ktorý zmenil osud sveta?

syrucek_obalka.jpgMilan Syruček:
Michail Gorbačov. Uchránil Prahu od krveprolití?

Praha, Vydavateľstvo Grada, 2016, 208 strán


 

Michail Sergejevič Gorbačov dostal počas svojej slávnej éry mnoho a veľkých vyznamenaní – až po to najcennejšie – Nobelovu cenu za mier. Ale Praha mu udelila vyznamenanie presne v duchu absurdných hier dramatika Václava Havla: Rad Bieleho leva za zásluhy o zvrhnutie komunistickej nadvlády v strednej a východnej Európe. Jemu, ktorý prevratnú konferenciu komunistickej strany ZSSR zvolal pod heslom: Perestrojka znamená viac komunizmu. Chvíľu vraj váhal, či si má z rúk Havla to absurdné vyznamenanie prísť prevziať, ale úcta k Havlovi mu vraj nedovolila ospravedlniť sa a neprísť.

Príbeh Michaila Sergejeviča Gorbačova sa stal aj naším príbehom, hrali sme v ňom odvtedy, čo do hrobu v priebehu troch rokov popadali traja starí, chorí generálni tajomníci Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Keď tam ako prvý ruchol Leonid Iľjič Brežnev, zasvätení politológovia sledovali, kto je poverený organizáciou pohrebu: ten bude novým „cárom“. Stal sa ním Jurij Andropov, muž z tajnej služby (KGB), ktorý v čase nástupu do čela ZSSR trávil najviac času pripútaný o dializačný prístroj a po roku trápenia vo funkcii – umrel. Pohreb mu vystrojil nemenej starý a nemenej chorý Konstantin Černenko a na pohreb sa do Moskvy zletela opäť celá politická špička sveta. Lekár, sprevádzajúci amerického prezidenta, pri pohľade na Černenka konštatoval, že do roka sú na pohrebe znova. Pri odhade sa sekol o niekoľko týždňov (vládol 13 mesiacov). Ale to už bol vedúcim sekretariátu generálneho tajomníka Michail Sergejevič Gorbačov.  Z odtajnených materiálov sa dozvedáme, že  už od roku 1976 ho tajné služby Západu mali v hľadáčiku. Do čela vládnucej strany sa dostal aj vďaka súhlasnému stanovisku Andreja Gromyka (ministra zahraničných vecí). V osemdielnom televíznom seriáli Krušenie (Rozpad) spomína syn A. Gromyka, ako ho o podporu pre Gorbačova požiadal Alexandr Jakovlev. Kto bol tento muž? Milan Syruček vo svojej zasvätenej knihe (Michal Gorbačov. Uchránil Prahu pred krveprolití?) charakterizuje: „Jakovlev v auguste 1968 priamo v Prahe koordinoval propagandistické zaistenie intervencie vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy. V roku 1973 bol vyslaný do Kanady ako veľvyslanec ZSSR. V roku 1983 pozval do Kanady vtedajšieho tajomníka ÚV KSSZ Michaila Gorbačova. Od roku 1985 pracoval v Moskve ako vedúci oddelenia, neskôr tajomník ÚV KSSZ.“

V úvode do Čiernej knihy komunizmu Jakovlev píše: „...Veľa a pozorne som študoval diela Marxa, Engelsa, Lenina, Stalina, Maa a ďalších ,klasikov‘ marxizmu... Už dávno, pred štyridsiatimi rokmi som pochopil, že marxizmus-leninizmus nie je veda, ale publicistika... Pretože som žil a pracoval v najvyšších dráhach režimu, dokonca v tej najvyššej, za Gorbačova v politbyre, veľmi dobre som si uvedomoval, že všetky tieto teórie a plány sú lož. Režim predovšetkým držal nomenklatúrny aparát, kádre, úradníci. Tí boli rôzni. Chytrí aj hlúpi. Ale všetci boli cynici. Všetci do jedného, vrátane mňa.“

Tento človek sa stal ideologickým tajomníkom a faktickým otcom  Gorbačovovej prestavby a glasnosti. Jeho cieľom bolo – ako povedal novinárovi Milanovi Syručkovi v osobnom rozhovore v Prahe, Stalina poraziť Leninom a Lenina Plechanovom – prejsť od „komunizmu“ k sociálnej demokracii. „Museli sme klamať, aby sme dosiahli svoj cieľ.“ A Pražskú jar kritizoval práve za to, že Dubček nevedel Moskve klamať.

Novinár Milan Syruček prežil svoj kariérny život v tesnej blízkosti vtedajších politických špičiek Československa, ale aj sveta (dnes má 85 rokov). Ako zahranično-politický žurnalista sledoval vzostup Michaila Sergejeviča Gorbačova, zdokumentoval svoje stretnutia s ním a jeho manželkou Raisou v Prahe, ale zúčastnil sa aj na všetkých summitoch amerických prezidentov so sovietskym generálnym tajomníkom.

Vo svojej knihe zaznamenal, ako si Gorbačov pozvoľne získaval sympatie lídrov Západu a postupne sa mu podarilo zmeniť paradigmu pretekov v zbrojení, čím nepochybne zachránil svetový mier – na čo sa už dnes dosť zabúda, ako keby všetky tie zmluvy medzi mocnosťami o odzbrojovaní boli padli z neba.

Na jednom z prvých stretnutí s Margaret Thatcherovou zaznamenal Gorbačov ostrý tón premiérky. Povedal jej: „Poznám vás ako človeka spoľahlivého, dodržiavajúceho určité zásady a hodnoty. To vyvoláva rešpekt. Ale aj vy by ste mali vedieť, že tu s vami sedí tiež takýto človek. A okrem toho vás musím upozorniť, že som nedostal od politbyra príkaz, aby som vás presvedčil na vstup do komunistickej strany!“

Železná lady vraj ocenila vtip, ale musela predovšetkým vziať na vedomie aj silu krajiny, v mene ktorej Gorbačov hovorí.  A keď premiérke ukázal hárok papiera rozdelený na tisíc štvorčekov, do ktorých by sa dali rozdeliť všetky zásoby jadrového arzenálu mieriaceho aj na Britániu, urobilo to na ňu veľký dojem – jedna tisícina zo všetkých tých štvorčekov by stačila na zničenie života na Zemi. „Reakcia pani Thatcherovej bola silná a emocionálna,“ píše Milan Syruček.

Jeho sugestívne rozprávanie v knihe Michail Gorbačov. Uchránil Prahu od krveprolití? je rozdelené do piatich kapitol: prvá v podkapitolách charakterizuje atmosféru  v Československu, kde sú vo funkciách ľudia, dosadení po auguste 1968 (a teda chránení sovietskymi tankami), druhá približuje život a dospievanie M. S. Gorbačova v Sovietskom zväze (kde koloval vtip: „Ameriku dohoníme, ale nesmieme ju predbehnúť, aby nevidela naše holé zadky...“), tretia sa venuje ére perestrojky a glasnosti,  vo štvrtej sa M. Syruček sústredil na rokovanie Gorbačova s americkým prezidentom Reaganom v Ženeve a Reykjavíku a pre nás je asi najzaujímavejšia kapitola piata – Ako sa začal a aký bol november 1989. Dozvedáme sa z nej o architektovi prestavby Jakovlevovi, o tom, kto si želal a kto si neželal prevrat, o reakcii na valiace sa udalosti od politikov Západu, o misii M. Štěpána, ktorý sa pokúsil zvrhnúť Gorbačova, o úlohe KGB a vojsk v Míloviciach (od politbyra a Gorbačova dostali rozkaz zabrániť tomu, ak by sa československé orgány rozhodli použiť silu). Predslov ku knihe napísal Michail Sergejevič Gorbačov a mal sa aj zúčastniť na jej prezentácii v Prahe, žiaľ, ochorel.

Z odstupu času je dobré si uvedomiť, čo spôsobilo rozpad mocnosti: v krajine, postavenej ako cirkev svätá na hierarchii, začal najvyššie postavený komunistický „pápež“ vykopávať stoličky spod zadkov svojim kňazom. Funkcionári začali strácať svoje postavenie, na ich miesto mali prísť noví, čistí, s dobrými úmyslami. A najmä zvolení zdola, ľudom. Ľud jasal!

Ako ten veľký príbeh, ktorý mapuje, pokračoval a ako sa skončil, už vieme. Milan Syruček je svedok udalostí, nie ich sudca. A my nie sme patológovia. Ten, kto chce pomôcť pacientovi, pracuje vždy so živým organizmom, vládnuť znamená riešiť a rozhodovať denne o liečbe stoviek symptómov. Tak to bolo a tak to je i dnes.

Dnes je pacient, ktorého chcel Gorbačov liečiť tým, že zavedie viac komunizmu, definitívne mŕtvy.

Ale nemal by byť mŕtvy projekt porozumieť svetu, v ktorom je tak veľa vojenského arzenálu, že by už možno nestačil jeden hárok štvorčekového papiera. A na rozdiel od čias Gorbačova sa šialené vojnové premýšľanie opäť odtrhlo z reťaze. Hovorí sa o mieri, o bezpečnosti, a jedným dychom o zbrojení. Treba viac výdavkov na zbrojenie!

Do tohto nezmyselného besnenia treba vniesť triezvy tón. Takže žijeme v ére čakania – na Godota?

Vyšlo v: Literárny týždenník 33 – 34/2016

Priemer: 4.5 (47 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama