Reklama

Naplnenie proroctiev alebo iba príliš pesimistický scenár?

Huntingtonová vízia zániku Západu
Počet zobrazení: 3090

Úvod
 

Napĺňajú sa pesimistické proroctvá neokonzervatívnych filozofov? Mýlil sa Hegel a Marx, keď verili v špirálu ľudského vývoja za šťastím ľudstva? Zahynie ľudský rod vďaka zlu, ktoré ho drží v nekonečnom smäde po krvi alebo bude veľká katastrofa iba jedným článkom na špirále dejín? Jedno je však isté – svet sa mení a cesta budúcich generácii bude skutočne ťažká a tŕnistá.

stret_civilizaci.jpgPredmetom predloženej práce bude interpretácia niektorých statí známej knihy amerického politológa Samuela Huntingtona (18. 4. 1927 – 24. 12.2008), bestselleru Stret civilizácií. Knihu napísal začiatkom 90. rokov, kedy sa ešte donedávna železnou oponou rozdelený svet začal radikálne meniť. Teória konca dejín je považovaná za neokonzervatívnu a ide v podstate o opak známej Fukuyamovej vízie konca dejín ako víťazstva liberálnej demokracie. Samuel Huntington, rodák z New Yorku, študoval na univerzite Yale, stal sa poradcom amerického prezidenta Jimmyho Cartera (prezident v rokoch 1977 – 1981) a radil aj iným prezidentom – takže mal možnosť preniknúť do vnútorného sveta vysokej politiky.  Promoval na Harvardovej univerzite, kde učil od roku 1950. Jeho otec Richard Thomas Huntington bol vydavateľom hotelových odborných časopisov a matka Dorothy Sanbornová spisovateľka.[1] Od roku 1959 do roku 1962 pôsobil ako profesor na Kolumbijskej univerzite, kde bol tiež námestníkom riaditeľa Ústavu vojnových a mierových štúdií. Debutoval knihou Vojak a štát v roku 1957, ktorá bola vo svojej dobe kontroverznou, avšak dnes je vnímaná (podľa Michaela C. Descha) ako významný dokument o amerických civilno-vojenských vzťahoch.[2] V roku 1965 ho zvolili za člena Americkej akadémie umení a vied.[3] Spolu s Warrenom Demianom Manshelom sa stal spoluzakladateľ a spolueditorom časopisu Foreign policy o zahraničnej politike a medzinárodných vzťahoch.[4] Náplňou jeho vedeckej práce boli štátne prevraty, vplyv imigrácie, vzťah medzi vojenskou a civilnou vládou. Koncom 60. rokoch vydal knihu Politický poriadok v meniacej sa spoločnosti, v ktorej už vtedy poukazoval na riziká modernizácie v postkoloniálnych krajinách, ktorá je nemožná bez silných inštitúcií a stabilných politických strán. Okrem známeho bestselleru vydal knihy ako Kto sme? (2004) o probléme a rizikách imigrácie v USA, Kam kráčaš, Amerika? (2005), Kríza v demokracii (1976) a Tretia vlna z roku 1991, v ktorej hovorí, že počnúc revolúciou v Portugalsku v priebehu roku 1974 došlo k tretej vlne demokratizácie (viac ako v šesťdesiatich krajinách Európy, Latinskej Ameriky, Ázie, Afriky) – za knihu získal o rok neskôr ocenenie University of Louisville Grawemeyer Award. Huntington vzbudzuje pozornosť priaznivcov aj kritikov a každý významný filozof by sa s jeho koncepciou mal nejakým spôsobom vysporiadať, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle.

Východiská, polemika, kritika
 

Kniha sa skladá z piatich častí: 1, problematika univerzálnej civilizácie a multipolárnej globálnej politiky; 2, zmena mocenskej rovnováhy medzi civilizáciami, úpadok Západu a rast ázijských civilizácií, demografickej explózii islamských krajín; 3, zrod svetového poriadku a združovanie zemí k centrálnym štátom; 4, univerzalistické nároky Západu vedúce do konfliktov s islamom a Čínou; 5, globálnej vojny sa dá vyvarovať iba v prípade, že predstavitelia svetových mocností príjmu multicivilizačný charakter globálnej politiky.[5] S nadväznosťou na Kuhna hovorí Huntington o určitom metodologickom postupe, v ktorom sa po utriedení reality a vyvodení všeobecných záverov snažíme nájsť kauzálne vzťahy medzi fenoménmi, predvídať a predpovedať budúci vývoj, odlíšiť významné a nevýznamné a na záver zvoliť na dosiahnutie cieľov správnu cestu. [6]

Pesimistická alebo skôr realistická koncepcia (vzhľadom na čerstvé skúsenosti z imigrantskej krízy v Európe, rusko-ukrajinskej krízy a občianskej vojny na Ukrajine, palestínsko-izraelskom konflikte v Gaze, bombardovanie v Jemene, alebo minulé skúsenosti s konfliktom na Balkáne) Samuela P. Huntingtona je v podstate na rok svojho vzniku prorocká. Aj mnohí optimistickí ľavičiari ako napríklad Slavoj Žižek,[7] priznávajú, že problémom sa stáva (aj v súvislosti imigrantskou krízou v Európe) – kultúrny konflikt medzi náboženským fundamentalizmom a západným liberalizmom a ich nezmieriteľnosť. Huntington vo svojej práci čerpá najmä zo sociológov – Maxa Webera, Emila Durkheima, Pitirima Sorokina, Alfreda Webera a filozofov dejín, ako Oswald Spengler a Fernand Braudel. Opiera sa aj o Thomasa Kuhna a jeho tézu o vedeckom pokroku a nahradzovaní paradigiem (napríklad v jednej pasáži práve na jeho teórii ukazuje, že „vedci a štátnici zostali slepí k závažnejším udalostiam, ako napríklad rozkol medzi Čínou a Sovietskym zväzom...[8]). Do ideového sporu sa dostáva najmä s Francisom Fukuyamom – vyvracia paradigmu globálnej harmonickej  a euforickej spoločnosti („dochádzame ku konečnému bodu vývoja ľudskej ideológie, čoho výsledkom je univerzálne prijatie liberálnej demokracie ako politického zriadenia[9]) ako ilúzii na príkladoch: množstvo etnických konfliktov a „etnických čistiek“, zrútenie poriadku a práva, vznik nových spojenectiev a konfliktov, vzkriesenie neofašistických i neokomunistických hnutí, zosilnenie náboženského fundamentalizmu, koniec „diplomatických úsmevov“ a pritakávaniam medzi Ruskom a Západom, neschopnosť OSN a USA potlačiť krvavé lokálne konflikty, rastúca asertivita Činy. [10] Huntington uvádza aj konkrétny príklad už vtedy meniaceho sa sveta (1993): boje medzi Srbmi a Chorvátmi v bývalej Juhoslávii (Západ nebol schopný pomôcť bosnianskym moslimom), Rusko nebolo ochotné pridať sa k členom OSN a prinútiť chorvátskych Srbov k mieru; konflikt medzi Arménmi a Azerbajdžancami; v Strednej Ázii boje medzi Rusmi a mudžahedínmi; spor medzi kultúrnym relativizmom s islamom a konfucionizmom na Viedenskej konferencii; Rusko a NATO sa (v tom čase) zhodlo na hrozbe z juhu, pri hlasovaní o olympijských hrách zvíťazilo Sydney nad Pekingom, Čína predala Pakistanu niekoľko rakiet – uvalenie sankcií od USA; Čína prerušila moratórium na skúšky jadrových zbraní; USA predvádzalo dvojitú politiku na Irak a Irán; iránsky prezident sa vyslovil za spojenectvo s Čínou a Indiou; Nemci prijali legislatívu obmedzujúcu prijatie utečencov (tu treba dodať, že v súčasnosti je problémom skôr opak), Jeľcin uzavrel dohodu s Kravčukom o čiernomorskej flotile; USA bombardovali Bagdad s podporou západných vlád, USA zaradili Sudán medzi teroristický štát; krajiny V4 zlepšili podmienky na prijatie do NATO (a boli, samozrejme, neskôr aj prijaté); voľby v Rusku dokázali jeho rozpoltenosť. [11] V 12. kapitole Huntington cituje japonského filozofa Takeschi Umehara, ktorý hovorí: „Liberalizmus, ktorý vôbec nie je alternatívou marxizmu, rovnako ako nie je ideológiou konca histórie, bude ďalším dominovým kameňom, ktorý padne.“[12] Tento pád bude spôsobený stretom civilizácií. Kľúčovým stimulom konfliktov je však nekompatibilita kultúr (ich hodnôt, najmä náboženských) a „kľúčový dopad populačného rastu na nestabilitu a mocenskú rovnováhu“. Huntigtonovi kritici namietajú prílišný pesimizmus, komplikovanosť civilizácii – údajnú naivnú klasifikáciu jeho konceptu a taktiež jeho preceňovanie kultúrnej významnosti s opomínaním vnútorných konfliktov kultúrnych okruhov.  Priaznivci vnímali 11. september 2001 ako symbol konfliktu Západ vs. islam (Fukuyama túto udalosť vnímal ako neúspešný pokus zvrátiť svetový vývoj k liberálnej demokracii) a spor o Kosovo ako konflikt medzi katolicizmom, protestantizmom a pravoslávím.

Druhy civilizácií a riziko konfliktov
 

Huntington vníma slovo civilizácia v intenciách definovania civilizácie v pluráli, avšak ich rozlíšenie bude v singulári (aj to bude hrať významnú úlohu v definovaní). Nadväznosťou na Spenglerov cyklický model kultúr hovorí o civilizácii ako nutnom vývojovom štádiu kultúry.  V oblasti vývojových štádií kultúry autor cituje Quigleyho a jeho sedem fáz vývoja kultúry – štádium miešania, tehotenstva, expanzie, dobou konfliktov, štádiom univerzálnej ríše, úpadku a invázie.

500px-clash_of_civilizations_world_map.png

Rozdelenie sveta na civilizačné celky podľa Huntingtona – červená je západná civilizácia (teda aj Slovenská republika), hnedá pravoslávna civilizácia, zelená latinskoamerická civilizácia, žltá islamská civilizácia, modrá subsaharská Afrika, fialová budhistická civilizácia, ružová čínska civilizácia, svetlozelená hinduistická civilizácia, béžové je Japonsko a tmavosivé sú takzvané osamelé štáty (lone states) – Turecko, Izrael a Etiopia.

Civilizácie definujú podľa Huntingtona hodnoty, viera, inštitúcie a sociálne štruktúry, avšak nie spoločné fyzické vlastnosti. Od Baghyho prijal koncepciu rozdelenia civilizácií na hlavné a okrajové a od Toynbeeho na upadajúce a nezrelé, pričom knižku zameral výhradne na civilizácie hlavné. V Toynbeeho koncepte taktiež nachádza inšpiráciu v zmysle reakcií civilizácii na rozličné ohrozenie, vývojové štádiá – obdobie rastu, problémov, vznik univerzálneho štátu a následný rozpad. Autori koncepcií sa podľa Huntingtona zhodnú na prechode z univerzálneho štátu k úpadku a rozpadu; a taktiež na približnom výpočte hlavných civilizácií od 7 do max. 16: Quigley hovorí o 16, Spengler 8, McNeill 9, Braudel 9, Rostovanyi 7. Vývoj civilizácii teda smeruje od problémov k spoločnému štátu a následne k úpadku a rozpadu. Huntington sa často odvoláva aj na Toynbeeho citát o „egocentrickej ilúzii“ Západu, že sa svet točí okolo neho.

O predsudkoch voči Východu hovoril aj Fernand Braudel a Spengler, na ktorých sa taktiež autor odvoláva. Rozumná zhoda existuje podľa Melka u dvanástich civilizácií, z ktorých sedem z nich už neexistuje (mezopotámska, egyptská, krétska, antická, byzantská, mayská, civilizácia Inkov) a päť existuje (čínska, japonská, indická, islamská a západná). Huntington vymedzil nasledovné hlavné civilizácie: Čínska (čínska civilizácia spätá s konfucionizmom už od 1500 pred Kr.), Japonská (vzniká z čínskej kultúry medzi 100 až 400 po Kr.), Hinduistická (kultúra podobne stará od 1500 pred Kr.), Islamská (od 7. storočia po Kr. na území arabského polostrova; poníma sub-civilizácie arabská, turecká, perzská a malajská), Západná (vzniká 700 až 800 po Kr. a rozdeľuje sa na európsku, severoamerickú a latinskoamerickú), Latinskoamerická (špeciálna latinskoamerická má podľa Huntingtona vlastnú identitu), Africká (Huntington sa odvoláva na Braudela, ktorý uznáva existenciu africkej kultúry).[13] Huntington sa vyjadruje aj k judaizmu, z ktorého sa nevytvoril základ pre samostatnú civilizáciu vďaka zániku budhizmu v Indii a jeho následnej adaptácie do existujúcich kultúr v Čine a Japonsku, avšak pripomína vznik štátu Izrael a jeho vplyv na civlizačno-tvorné prvky – náboženstvo, jazyk, kultúra, zvyky, literatúra, inštitúcie a územno-politický domov. V poznámke pod čiarou dodáva, že sa židia vo väčšine prípadov stotožnili  s civilizáciou, v ktorej žijú - najmä na Západe. Na vytvorenie civilizácii mali vplyv intelektuálne vrstvy v dobe axiálnej – židovskí proroci, grécki filozofi a sofisti, čínski mandaríni, hinduistickí brahmani, moslimskí ulemovia, budhistickí sanghovia.[14] Pripomína tiež, že civilizácia Mayov a Inkov bola do 16. storočia izolovaná, na rozdiel od ostatných, pri ktorých dochádzalo k  stretom, ktoré vznikli najskôr v Stredomorí, juhozápadnej Ázii a severnej Indii. Tu treba dodať, že na rozdiel od súčasnosti, strety spomaľovali nedokonalé dopravné prostriedky a absencia masovokomunikačných zariadení – vtedy to trvalo celé storočia, ako píše Huntington, dnes vďaka technológiám pár minút a dokonca aj sekúnd. 8. storočie prináša tlač v Číne, papier poznali už v 2. storočí, a ďalší z vynálezov Činy – strelný prach (vynájdený už v 9. storočí) – sa dostal najskôr k Arabom a potom do Európy až v 14. storočí. Z dejín vyplýva, že kým čínsky (vláda dynastií Šang, Sung a Ming) a islamský svet (8. až 12. storočie, Byzancia od 8. do 11. storočia) bol na oveľa vyššej úrovni svojou rozlohou, silou, vyspelou kultúrou, Západ sa začal pomaly zmáhať až v 11. storočí pod vplyvom importu z Byzancie a islamských krajín. Huntington postupne rozoberá genézu podmaňovania sveta Západom prostredníctvom koloniálnych vojen a expanzie. Vzdorovať mu vedeli iba ruská, japonská, etiópska civilizácia. Zaujímavým Huntingtonovým poznatkom je, že marxizmus bol ako produkt západnej civilizácie importovaný do nezápadných spoločností a bol použitý ako zbraň proti Západu (poslúžil k mobilizácii národov a nezávislosti na Západe).[15] S tým by sa nedalo úplne súhlasiť, iba v prípade, že by sa stredná Európa – Československo, Maďarsko a južná Európa nerátali medzi západnú civilizáciu – taktiež treba pripomenúť Kubu, ktorá patrí skôr k civilizácii latinsko-americkej. Huntington dodáva, že aj napriek tomu, že marxizmus nepretrval, nezápadné civilizácie odmietli model západnej liberálnej demokracie a v budúcnosti prekvapia svojou „pružnosťou a individualitou[16]. Kým ideológie vníma Huntington ako produkt Západu v 20. storočí, náboženstvá ako produkt nezápadných civilizácií. Autor si všíma, že v súvislosti so Západom sa prestáva hovoriť o slobodnom svete – spojenie slobodný svet nahrádza v rokoch 1988 až 1993 iba prosté slovo Západ v mediálnom priestore (udáva aj štatistickú tabuľku).  

huntington_2.jpgCivilizácie delí Huntington všeobecnejšie nasledovne: západná, slovansko-pravoslávna, islamská, hinduistická, konfuciánska, japonská, latinskoamerickáafrická (civilizácie indická, konfuciánska, islamská budú na vzostupe). Konflikty budúcnosti už nebudú na úrovni štátov, ale na fronte neviditeľných zlomových hraníc kultúr a civilizácii. Podľa Huntingtona prešli civilizácie dvomi vývojovými fázami; v súčasnosti sa nachádzame v treťom stretnutí. Na základe grafu Carrola Quigleyho – evolúcia civilizácií ukazuje vývoj z neolitickej poľnohospodárskej kultúry, z ktorej vzniklo niekoľko vetiev: 1, Egyptská (z nej vzniká Krétska, následne klasická-stredomorská a z nej pravoslávna, islamská a západná); 2, Mezopotámska (tá sa rozdelila na Chetitskú a Kanánsku – z Kanánskej išla vývojová vetva ku klasickej , islamskej a západnej); 3, Indská (z nej hinduistická a následne indická); 4, Čínska (tá sa rozdelila jednak na Čínsku a Japonskú). Huntington podrobným spôsobom analyzuje genézu vývoja kultúr. Odvolávaním sa na Webera spomína päť veľkých náboženstiev – kresťanstvo, islam, hinduizmus, konfucianizmus a budhizmus, o ktorom sa Huntington domnieva, že nie je spätý s najdôležitejšími civilizáciami, nakoľko ho nahradili v Čine konfucianizmus a taoizmus (civilizácia autenticky budhistická je teda iba na Srí Lanke, v Barme, Thajsku, Laose, Kambodži, Tibete, Mongolsku a Bhutáne). Podľa H. Kissingera bude tvoriť 21. storočie šesť hlavných mocností – USA, Európa, Čína, Japonsko, Rusko a India, čo považuje Huntington za značné zjednodušenie.

Rozdelenie sveta spôsobilo, že konflikty ideologické a politické nahradili konflikty kultúrne: „Vo svete po studenej vojne nehrajú najdôležitejšiu rolu ideologické, politické, či ekonomické rozdiely medzi národmi, ale práve rozdiely kultúrne.“[17] Svet sa (po skončení studenej vojny, ktorá bola založená na dialektickom boji kapitalizmus vs. socializmus) podľa Huntingtona rozštiepil na určité okruhy civilizácii, ktoré uznávajú určité spoločenské, morálne, náboženské a iné hodnoty trvalejšie a nadpolitické. S tým sa nedá úplne súhlasiť nakoľko (odvolávajúc sa na Žižeka) napríklad aj v probléme imigrantskej krízy to bol predovšetkým problém globálneho kapitalizmu, ktorý ju spôsobil. Huntington píše, že v budúcnosti nebude dochádzať ku konfliktom „medzi spoločenskými triedami, chudobnými a bohatými, ale medzi národmi prináležiacim kultúrnym etnikám.“[18] Autor na základe Khunovej teórie paradigiem načrtol niekoľko scenárov – Fukuyamov svet eufórie a harmónie (ktorý ako nerealistický koncept jednoznačne odsúdil), dva svety – my a oni (tendencia myslieť v pojmoch my a oni je v ľudských dejinách prítomná stále[19]; bohaté štáty budú bojovať cez obchodné vojny, spor my civilizovaní a oni barbari – vznikne spor medzi Západom a zvyškom sveta), koncept 184 štátov anarchie (štáty budú bojovať o svoje záujmy – hodnoty, kultúru a inštitúcie) a koncept úplný chaos (podľa Huntingtona asociatívne pripomínajú Brzezinského názov knihy Bez kontrolyPandemonium Moynihana), v ktorom je rozpad autority vlád, rozbitie štátov, zosilnenie etnických, kmeňových a náboženských konfliktov, rast počtu utečencov, terorizmu, masakrov, etnických čistiek, šírenie jadrových zbraní a zbraní hromadného ničenia. [20] Pre Huntingtona je podstatné, že sa národy začínajú pýtať „kto sme“. A tu začína podstata konfliktov v Juhoslávii, Ukrajine a pod. Huntington píše: „Národy rozdělené ideologií, ale spojené kulturou, se začínají sjednocovat – tak tomu bylo v případě dvojího Německa a začíná k tomu docházet i v případě dvou Korejí či několika Čín. Naopak společnosti dosud sjednocené ideologií nebo historickými okolnostmi, ale rozdělené civilizační příslušností, se buďto rozpadají – to je případ Sovětského svazu, Jugoslávie a Bosny –, nebo v nich roste napětí – tak tomu je na Ukrajině (!!!!), v Nigérii, Súdánu, Indii, na Srí Lance a v mnoha dalších zemích."[21] Dlho zmrazený a Titom pozastavený vnútorný konflikt medzi Srbmi a Chorvátmi rozprúdili nacionálne vášne, ktoré rozhodne mali aj určité ekonomické a mocenské ciele. Taktiež v 90. rokoch sa opätovne vyvolávali duchovia národnostných nesvárov medzi Maďarmi a Slovákmi prostredníctvom novovzniknutých radikálne nacionálnych strán na oboch stranách. Radikálna zmena, ktorá sčasti potvrdzuje Huntingtonové tvrdenie, nastáva v nedávnej minulosti po prepuknutí konfliktu na Ukrajine, ktorý odštartoval novú studenú vojnu. Tento konflikt Huntington prorocky predpokladal.[22]

Ďalší predpoklad, ktorý sa spĺňa aj po nedávnych útokoch islamských radikálov v Turecku, Francúzsku alebo na ruské lietadlo v roku 2015, je nebezpečnosť islamskej civilizácie: „sklon moslimov k militarizácii naznačuje aj stupeň militarizácie moslimských spoločností. ... Moslimské krajiny rovnako vykazujú tendenciu uchyľovať sa v medzinárodných krízach k násiliu – použili ho v 76 z počtu 142 kríz“ [23] od rokov 1928 až 1979. Moslimovia tvoria 1/5 svetovej populácie a od 90. rokoch sa podieľajú na väčšine násilí v omnoho väčšej miere než iné civilizácie, všíma si Huntington. Krvavé hranice islamu sa odohrávajú medzi Euráziou a Afrikou, ktorá oddeľuje moslimov od nemoslimov. Huntingtonove predpoklady iba zväčšujú obavy dôsledkov imigrantskej krízy, ktorá prepukla v čase vzostupu ISIS. K ďalším stretom medzi civilizáciami dochádzalo medzi Srbmi a Chorvátmi, budhistami a hinduistami na Srí Lanke, v Bosne – moslimovia proti pravoslávnym Srbom, v Kosove albánski moslimovia a okrem toho existujú konflikty – Turci vs. Gréci, Turci a Arméni, Azerbajdžanci vs. Arméni, Tukestanci vs. Ujgurovia, Arabi a Židia v Palestíne, boje medzi moslimami a kresťanmi v Čade, Keni a Tanzánii; Čečenci a Ingušovia, Čečenci vs. Rusi, Inguši a pravoslávni, Rusko vs. Afganistan a k tomu treba pridať Rusko vs. Sýria. V roku 1993 to bolo 48 miest a 59 etnických konfliktov vo väčšine prípadov v strete moslim vs. nemoslim. Huntington pripomína aj riziko imigrácie: „ak je demografia osudom dejín, tak pohyby populácie sú jej motorom.“ [24] Pre Európu budú problémom moslimovia, pre USA Mexičania, avšak dodáva, že „za predpokladu, že bude pokračovať súčasný trend a politika americkej populácie..“ [25] Huntington pripomína, že s rastúcimi protizápadnými postojmi islamu vzniknú západné obavy z islamskej hrozby. [26]

rivalita_huntington.jpg
Vzájomná rivalita medzi civilizáciami podľa Huntingtona.

Každý z týchto celkov ovláda určitý centrálny štát alebo sa v rámci civilizačných okruhov (Rusko, USA) súperí o dominantný štát (príklad Iránu a Egypta). Huntington sa zaoberá aj migráciou Mexičanov do Ameriky, čo v podstate podľa neho ohrozuje integritu USA, čím ho kritici kritizujú za xenofóba, priaznivci za racionálneho teoretika. Civilizácie majú medzi sebou rôznorodé vzťahy – konfliktné (západná vs. islamská) alebo menej konfliktné (západná a africká). Huntington píše: „Najdôležitejšie rozdelenia v podobe troch celkov z čias studenej vojny sa zmenili na sedem až osem civilizácií. Východoázijské spoločnosti rozvíjajú svoje ekonomické bohatstvo a vytvárajú základňu pre rast vojenskej sily a politického vplyvu.“[27]

Koniec hegemónie USA príde podľa Huntingtona s odmietnutím ústavy a západnej civilizácie a stretom multikulturalistov, obrancov západnej civilizácie a americkej ústavy to bude podľa Jamesa Kurtha – „skutočný stret.“ Podľa Huntingtona závisí budúcnosť Západu od existencie hegemónie USA. Pripomína, že v rokoch 1994 a 1995 vyjadrili ministri obrany nutnosť rozšíriť NATO a potrebu zosilnenia atlantického spoločenstva cez liberálny kapitalizmus a voľný obchod. Podľa Huntingtona je imperializmus logickým vyústením univerzalizmu – „západný univerzalizmus je nebezpečný, pretože by mohol viesť ku globálnej intercivilizačnej vojne medzi ústrednými štátmi.“[28] Západná civilizácia sa podľa Huntingona dá charakterizovať cez hodnoty kresťanstva, pluralizmu, vládu zákona a individualizmus; zároveň pripomína, že prejavy morálneho úpadku – nárast asociálneho správania, úpadok rodiny, sociálneho kapitálu a medziľudskej dôvery, nižšie oddanie intelektuálnym aktivitám (to spôsobilo morálnu nadradenosť moslimov a Ázijcov, ktorí sa s týmito trendmi dokázali vyrovnať). [29] Autor jasne vyzýva, aby si Západ uvedomil, že jeho intervencie do iných civilizácií sú najväčším zdrojom nestability a potenciálneho konfliktu. Koniec éry Západu Huntington rozoberá aj v štvrtej kapitole, kde hovorí, že existujú dva pohľady na Západ – v jednom ako úchvatná a triumfálna civilizácia, v druhom ako upadajúca, ktorá chápe víťazstvo Západu v studenej vojne ako výsledok vyčerpania a pripomína, že ekonomická moc sa presúva na východ. Úpadok sa vyznačuje tromi charakteristikami: je to dlhodobý proces (odkazuje na Spenglera a hovorí o procese, ktorý trvá už vyše 100 rokov), nemá podobu priamky, ale podobu nepravidelnosti, zvratov a nestability; upadanie vplyvu v dôležitých zdrojov moci. Ďalej Huntington štatisticky porovnáva územné nároky Západu v minulosti a v dobe vydania knihy (s predpokladom, že bude ovládať z 49%, iba 24% v roku 2020), hospodárstvo a HDP, vojenský potenciál (ten bude mať zo začiatku 21. storočia silný, avšak ostatné mocenské zdroje budú kontrolovať nezápadné krajiny). Nastane obrat k domácim tradíciám (obrodenie nacionalistických a protizápadných hnutí), obrodeniu nezápadných kultúr – demokratizácia sa dostane do konfliktu s pozápadnením, lídri sa nebudú odvolávať na západné hodnoty, ale na etnické, nacionálne a náboženské témy, čo zmobilizuje nezápadne krajiny proti prozápadným elitám. Vychádza z historického faktu, že už v minulosti (19. storočie) boli „Byzantínci, Arabi, Číňania, Turci, Tatári a Rusi presvedčení o svojej sile a úspechoch, ktoré dosiahli v porovnaní so Západom,“[30]čo malo vplyv na opovrhovanie kultúrnej menejcennosti, ktorú v nich vyvolával Západ. Podľa Huntingtona sme na konci progresívnej éry a na začiatku éry, kde budú medzi sebou súťažiť  a ovplyvňovať sa rôzne civilizácie, čo bude spieť k znovuobjaveniu domácich kultúr v nezápadných civilizáciách. Sila náboženstva bude spočiatku na ústupe, no neskôr bude sláviť veľké obrodenie – stimulmi budú „psychologické, emocionálne a spoločenské traumy modernizácie.“ [31]

huntington_3.jpgNáboženstvá a nacionalizmus vystriedajú komunizmus, ktorý ich v minulosti sklamal, hoci mu prejavili dôveru. V piatej časti knihy Huntington uvádza grafy – sebapotvrdenie Ázie bude významným zlomom, islamské obrodenie cez náboženstvo ako vyrovnanie sa so Západom prirovnáva k marxizmu a jeho vízii dokonalej spoločnosti; Huntington pripomína dominujúce názory, že islamské oživenie je odpoveďou, „produktom upadajúcej moci a prestíže Západu“. [32] Zaoberá sa taktiež demografiou – podľa tabuľky získajú moslimské krajiny nárast medzi rokmi 2000 až 2010 (podobne ako v 70. a 80. rokoch), ktorý vystrieda postupné znižovanie; naopak nárast medzi rokmi 2010 až 2020 zaznamenajú Rusi, pre Európu a USA ide krivka smerom nadol.  Podľa predpokladov sa hospodársky vzostup niektorých nezápadných spoločností spomalí až v začiatkom 21. storočia a následne bude dochádzať ku konfliktom medzi národmi „nezápadných civilizácii a Západom, ale aj medzi národmi nezápadných civilizácií navzájom.“ [33] Huntington pripomína, že spojenectvá budú uzatvárať národy a krajiny s podobnou kultúrou – otázka, na koho strane ste, sa zmení na otázku, kto ste? Obnovia sa staré spojenectvá – Veľké Rusko, Veľká Čína, Veľké Srbsko, Veľké Maďarsko, Veľké Chorvátsko, Veľké Turecko atď. Už v dobe vzniku knihy predpokladal členstvo v NATO katolíckych a protestantských krajín Varšavskej zmluvy (vrátane Slovenska) a taktiež štátov pobaltských. Príčinou konfliktov bude – každý bude mať viac identít, ktoré medzi sebou budú súperiť, bude väčší dôraz na kultúrnu identitu, z pocitu nadradenosti, zo strachu a nedôvery k iným kultúram, z problémov komunikácie medzi národmi a normami spoločenského správania, nedostatočnej informovanosti o predsudkoch, budú konflikty o zdroje bohatstva. Štruktúry civilizácií Huntington vymedzil nasledovne: členské štáty, centrálne-ústredné štáty, osamotené krajiny – k hlbokým rozdeleniam príde v prípade rozštiepených krajín. Huntignton precízne a podrobne analyzuje históriu Ruska, Turecka, Austrálie. Siedma kapitola rozoberá problematiku tzv. ústredných štátov. Definuje hranice Západu, ktorých otázku otvoril pád železnej opony ako situáciu, v ktorej sa Európa pýta, kto sme. Východisko nachádza v hranici medzi moslimskými, pravoslávnymi a kresťanskými krajinami. Pripomína, že Rusko sa stavia proti rozširovaniu NATO, ktoré v Rusku „posilní nacionalistické a protizápadné sily.[34] Ako špecifický príklad uvádza Grécko, ktoré nie je súčasťou západnej civilizácie, ale bolo domovom antickej civilizácie, ktorá bola ideovým zdrojom západnej. Ak sa v prípade Grécka stane proces kultúrneho preskupovania silnejúcim, NATO ho odvrhne a Gréci sa postavia na stranu Rusov. V ďalších podkapitolách siedmej kapitoly sa Huntington venuje podrobne Rusku, Veľkej Číne, Islamu. IV. časť knihy už rieši konkrétne problémy civilizačných stretov, ktorých príčinou bude hlavne šírenie západného univerzalizmu, začnú sa šíriť zbrane – začne rásť vojenská moc Japonska, Číny a ďalších ázijských štátov a USA budú mať neobmedzenú vojenskú moc. V konfliktoch pôjde o nasledujúce otázky: boj o vplyv na svetovom dianí (a akcie globálnych medzinárodných organizácií OSN, MMF Svetová banka); súperenie o vojenskú moc, ekonomickú moc a blahobyt, konflikty v personálnych otázkach, spory o hodnoty a kultúru a občasné spory o územie. Spojenectvá a konflikty uvádza na strane 294 v prehľadnej tabuľke, kde ukazuje konfliktné a menej konfliktné vzťahy medzi civilizáciami – z grafu vyplýva, že menej konfliktné vzťahy nastanú medzu Ruskom, Čínou, Západom a Indiou. Viac konfliktné medzi Západom a Japonskom, Západom a hinduizmom, Západom a Čínou a hlavne Západom a islamom, ktoré bude mať konflikty taktiež s Ruskom, Indiou, Afrikou (nebude mať konflikty s Čínou). Nastanú vojny na zlomových líniách – minulosť predstavovali „vojny medzi klanmi, kmeňmi, etnickými skupinami, náboženskými spoločenstvami, národmi“, budúcnosť budú predstavovať konflikty medzi skupinami z odlišných civilizácií.[35] Pôjde o konflikty, ktoré budú smerovať k nadvláde nad obyvateľstvom a budú spĺňať niektoré charakteristické znaky s vojnami medzi komunitami. Tieto vojny budú prechádzať fázami: intenzifikácia, expanzia, obmedzenie, prerušenie, a málokedy vyriešenie.[36] Autor dodáva, že sa ich poradie v niektorých prípadoch mení a uvádza konkrétne prípady z histórie medzi Chorvátmi a Srbmi v Juhoslávii, v islamských krajinách – Osmanská ríša, problémy s Čečencami v Rusku a pod. Huntington sa pýta, či platí ľudová múdrosť „každá vojna sa raz musí skončiť“ aj v prípade zlomových línií.[37] Zastavenie takýchto vojen závisí najmä na faktore vyčerpania primárnych účastníkov konfliktu (opätovne autor uvádza príklady Bosnu, Afriku a arabský svet, Rusko a Zakaukazsko, bývalá Juhoslávia). Aby sa dosiahol mier, je nutné: aktívnu účasť sekundárnych a terciálnych strán, vyjednávanie terciálnych strán na zastavení konfliktu, ukončenie podpory a vlastne zrada sekundárnych strán na stranách primárnych a prijatie podmienok primárnymi stranami.[38]

Zhrnúť obsah vyše 400 stranovej knihy je pomerne náročné, nakoľko by si analýza zaslúžila oveľa väčší rozsah, na druhej strane tento vstup umožňuje podrobnejším spôsobom pochopiť na príkladoch konkrétnych pasáží knihy Huntingtonov koncept myslenia, ktorý za ložený na hľadaní historických súvislostí, analýze prítomnosti a projektovaní budúcnosti.

Záver
 

huntington_5.jpgHuntingtonova práca (ako kedysi prehnane pesimistický scenár) získala na vážnosti aj pod vplyvom nedávnych udalostí roka 2015. Je až neuveriteľné, aký bol v roku 1993 Huntington prorok... alebo sú tieto slová výsledkom jeho spolupráce s myslením amerických prezidentov? Väčšina z jeho predpokladov, snáď i vďaka použitiu Khunovej metódy, mu až zázračným spôsobom vyšla. Huntington na konci dodáva, že budúcnosť mieru bude závisieť „od porozumenia a kooperácie medzi politickými, duchovnými a intelektuálnymi vodcami hlavných svetových civilizácií.“[39] Jedinou možnosťou je medzinárodný poriadok založený na civilizáciách, ku ktorému sa, žiaľ, mocnosti ani zďaleka nepribližujú, ale práve naopak – vojenskou expanziou Západu smerom k hraniciam Ruska zvyšujú riziko naplnenia Huntingtonovho scenára. Otázok do diskusie by bolo nespočetne veľa. Prvá z nich by bola rozhodne venovaná najzásadnejšej veci – dá sa dôverovať Západu po, tom ako sa všetky Huntingtonove prognózy stávajú realitou? Dôkazom, že ide o premyslenú hru je napokon aj samotné Huntingtonovo dielo, ktoré vzišlo v podstate z interného prostredia projektantov novej ideológie. Existujú taktiež konšpiračné teórie, ktoré hovoria o tom, že vojna civilizácii je iba prostriedkom preinvestovania kapitálu do zbrojenia s cieľom účelovej likvidácie obyvateľstva zo strany ekonomických elít a vládcov sveta.

Ako rozložiť progresívne ľavicové hnutia? Po gréckej kríze, ktorá bola premrhanou nádejou na európsku revolúciu, mocnosti naprojektovali nový spôsob ako tieto hnutia rozložiť – využitím selektívneho súcitu cez mediálnu masáž a, samozrejme, aktivitami tretieho sektora, ktorý tvorí tzv. užitočných idiotov systému. Systém robí všetko pre potlačenie akejkoľvek progresívnej alternatívy voči tyranii bánk, zničenie akejkoľvek nádeje pre zmenu a prehlbovanie sociálnej nerovnosti. Napokon aj ekonóm Peter Stanek spomínal strategickú úlohu americkej politiky destabilizáciu Európy a zabránenie jej spojenectva s Ruskom a Čínou. Obchodné zmluvy ako TTIP a TTP odhlasované za zatvorenými dverami sú dôkazom toho, že súčasný systém je iba formálnou demokraciou na papieri, v ktorej už nerozhodujú občania. V dobe neuveriteľne silnej indoktrinácie je najdôležitejšie hľadanie pravdy a tá musí byť nadradená všetkým ideológiám, náboženstvám a kultúrnym stereotypom. Nie je náhoda, že sa západná propaganda snaží marginalizovať problém utečeneckej krízy a spustila rozličné kampane smerujúce k selektívnemu súcitu a neriešeniu príčiny ale dôsledkov krízy (porovnanie teroristických útokov na ruské lietadlo a útokov vo Francúzsku). Ako hovorí Slavoj Žižek – príčinou je nadnárodný globálny kapitalizmus. Drancovanie moslimského sveta v réžii západných krajín, predovšetkým USA, vytvorilo radikálnu reakciu v podobe Islamského štátu, ktorý je zároveň aj odpoveďou na upadajúci a duchovna zbavený západný svet. Situácia v Sýrii opäť iba potvrdzuje odkazy Huntingtovonej knihy. Stret kultúr sa stal realitou. Chris Hedges v článku z leta 2015 nastolil otázku, či bude budúcnosť progresívna alebo reakčná. Vzostup fašizmu v Európe je logickým dôsledkom nielen úpadku západnej civilizácie, ale aj jej krízy v zmysle nemožnosti nastolenia progresívnej alternatívy. Zodpovednosť nesú neschopné sociálnodemokratické strany, ktoré aj podľa právnika B. Fábryho podporovali tajné obchodné zmluvy a neokoloniálne aktivity Západu. Situácii prispela aj zbabraná revolúcia v Grécku, čo bola ďalšia kvapka oleja v ohni fašizácie spoločnosti a straty dôvery v ľavicové hnutia. Dnes už nestačí byť naivným ľavičiarom, dnes už treba používať aj zdravý rozum a hľadať tých, ktorí stoja za presadzovaním určitých cieľov. Je naša budúcnosť definitívne stratená a utopená v krvi civilizačných vojen? Môžeme odhodiť Hegla, Marxa a Gramsciho alebo ide iba stupeň antihistórie, ktorá sa po veľkej vojne opäť otočí smerom k obdobiu historického napredovania k utópii? Je možné, že sa zmení cesta z konkurencie ku kooperácii? Nie je Huntington extrémny pesimista? Je na druhej strane možné skrotiť šialené aktivity ISIS? Bude svet budúcnosti bezpečný alebo budeme žiť vo svete chaosu a anarchie?

Záver bude patriť slovám prezidenta Českej republiky, Miloša Zemana: „A proto bych Vás závěrem chtěl vyzvat, udělejme všechno proto, abychom i nadále žili ve svobodné společnosti, kde si budeme vážit rozdílnosti svých názorů, kde o nich budeme diskutovat, kde budeme argumentovat a kde nebudeme podléhat vymývání mozků.“[40]

Poznámky:

[1] Hart, Dan (December 27, 2008). "Samuel Huntington, Harvard Political Scientist, Dies". Bloomberg News
[2] DESCH, C. M. 1998. Soldiers, States, and Structures: The End of the Cold War and Weakening U.S. Civilian Control. In Armed Forces & Society. 24(3): 389-405.
[3] "Book of Members, 1780-2010: Chapter H" (PDF). American Academy of Arts and Sciences. 22 April 2011.
[4] "Samuel Huntington, 81, political scientist, scholar | Harvard Gazette". News.harvard.edu.
[5] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 12-13
[6] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 18
[7] ....Slavoj Žižek ku imigrantskej kríze: „Za prvé, Európa bude musieť potvrdiť jej plné odhodlanie poskytnúť prostriedky pre dôstojné prežitie utečencov. Nemali by tu byť žiadne kompromisy: Veľké sťahovanie je našou budúcnosťou a jedinou alternatívou k takému záväzku je obnovené barbarstvo (čo niektorí nazývajú "stret civilizácií"). Za druhé, ako nevyhnutný dôsledok takého záväzku sa musí Európa zorganizovať a zaviesť jasné pravidlá a regulácie. Štátom kontrolovaný prúd utečencov by mal byť presadený širokou administratívnou sieťou zahŕňajúc celú Európsku úniu (aby sme predišli miestnemu barbarizmu ako pri autoritách v Maďarsku, či na Slovensku). Utečenci by mali byť znovu uistení o svojej bezpečnosti, ale tiež by im malo byť objasnené, že musia akceptovať miesto pobytu určené európskymi úradmi, a tiež, že musia rešpektovať zákony a sociálne normy európskych štátov: Žiadna tolerancia náboženského, sexistického, či etnického násilia na žiadnej strane, žiadne právo uplatňovať na iných svoj vlastný spôsob života, či náboženstva, rešpektovanie každého slobody opustiť jeho/jej spoločenských zvyklostí, atď. Ak sa žena rozhodne zahaliť si tvár, jej právo by malo byť rešpektované, ale ak sa rozhodne si ju nezahaliť, toto právo musí byť taktiež garantované. Áno, takýto súbor pravidiel privileguje spôsob života západných Európanov, ale je to cena za európsku pohostinnosť. Tieto pravidlá by mali byť jasne uvedené a vynucované, represívnymi zložkami (proti cudzím fundamentalistom ako aj proti vlastným anti-imigračným rasistom) ak bude potrebné. ... Je to všetko utópia? Možno, ale ak ju nezrealizujeme, tak sme skutočne stratení a zaslúžene.“ ŽIŽEK, S. 2015. Nemôžeme sa zaoberať utečeneckou krízou v EÚ bez toho, aby sme konfrontovali globálny kapitalizmus. In Nezávislí. Dostupné online: http://nezavisli.blogspot.sk/2015/09/slavoj-zizek-nemozeme-sa-zaoberat.html
[8] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 12-13
[9] FUKUYAMA, F. 1989. The End Of History. The National Interest. s. 4, 18
[10] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 20
[11] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 28-30
[12] UMEHARA, T. 1992. Ancient Japan Shows Post-modernism the way. In New Perspectives Quaterly. s. 10
[13] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 36-41
[14] EISENSTADT, S. N. 1981. Cultural traditions and political dynamics. In British Journal of Sociolog, 32
[15] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 47
[16] Tamtiež.
[17] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 14
[18] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 15
[19] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 20
[20] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 19-24
[21] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 15-16
[22] Tak například paradigma států vedlo Johna Mersheimera k předpovědi, že „situace mezi Ukrajinou a Ruskem je zralá na to, aby mezi těmito zeměmi došlo k soupeření v bezpečnostní oblasti. Velké mocnosti, které mají dlouhou a nechráněnou společnou hranici jako Ukrajina s Ruskem, často sklouznou k soupeření vedeny obavami o svou bezpečnost. Rusko a Ukrajina by mohly tuto tendenci přemoci a žít v harmonii, ovšem pokud se jim to podaří, bude to neobvyklé. Na druhé straně civilizační přístup zdůrazňuje úzké kulturní, personální a dějinné vazby mezi Ruskem a Ukrajinou stejně jako promíchání národností v obou zemích. Svou hlavní pozornost upírá na civilizační zlomovou linii, která odděluje pravoslavnou východní Ukrajinu od uniatské západní Ukrajiny. Tato linie je dějinnou skutečností ústředního významu, kterou Mersheimer, přidržující se „realistické" teorie, jež státy chápe jako sjednocené a jednolité entity, naprosto pomíjí. Zatímco paradigma států zdůrazňuje možnost propuknutí války mezi Ruskem a Ukrajinou, civilizační přístup toto nebezpečí minimalizuje a spíše zdůrazňuje možnost, že se Ukrajina rozdělí na dvě země. S ohledem na kulturní faktory bychom mohli předvídat, že tento rozpad proběhne dramatičtěji než rozdělení Československa, ale na druhé straně bude mnohem méně krvavý než rozpad Jugoslávie. Druhou a poněkud pravděpodobnější možností je to, že se Ukrajina rozdělí podle civilizační zlomové linie a vzniknou tak dvě samostatné entity, přičemž východní splyne s Ruskem. Možnost rozdělení Ukrajiny poprvé vyvstala v souvislosti s Krymem. Obyvatelstvo poloostrova, ze 70 procent ruské národnosti, v referendu uspořádaném v prosinci 1991 výrazně podpořilo vyhlášení nezávislosti Ukrajiny. V květnu 1992 pak krymský parlament hlasoval pro vyhlášení nezávislosti na Ukrajině, avšak pod ukrajinským nátlakem výsledek hlasování odvolal. Nicméně ruská duma hlasovala pro to zrušit rozhodnutí z roku 1954, jímž se Krym připojil k Ukrajině...."  HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 27
[23] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s.313
[24] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s.233
25] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s.243
[26] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s.256
[27] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 14
[28] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 308
[29] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 371
[30] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 101
[31] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 101
[32] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 129
[33] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 136
[34] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 187
[35] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 305
[36] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 323
[37] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 355
[38] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 360
[39] HUNTINGTON, S. Stret civilizácií. 2001. Praha: Rybka publishers. 2001. ISBN 80-86182-49-5, s. 393
[40] http://www.hrad.cz/cs/prezident-cr/soucasny-prezident-cr-milos-zeman/vybrane-projevy-a-rozhovory/812.shtml

Priemer: 3.6 (15 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama