Na tú svätú Katarínu III.

Počet zobrazení: 10538

Ako to vyzerá, pokiaľ ide o Kataríny na Slovensku? Katiek, Katarínok, Katušiek, Kejtiek je neúrekom. Osobne ich poznám naozaj kopu. Zväčša sú brunetky, ale boli aj blondínky. Hádam len prirodzene ryšavú som nestretol. Ťažko je ich dajako spoločne charakterizovať, hoci som sa dočítal, že u nositeliek tohto mena prevláda obratnosť, inteligencia, emócie a súcit.

Bývajú vraj zväčša introvertky so vzťahovačnými sklonmi. Majú pevnú vôľu, no nie všetky úlohy dotiahnu. Neraz si nestihnú veci dôkladne premyslieť. Veľmi ľahko sa prispôsobujú a neúspechy znášajú pokojne. Údajne sa Kataríny môžu uplatniť napríklad v médiách, umení, politike, ale aj v biznise. Ich životaschopnosť je dobrá, no zdravie nestále, veľmi ovplyvňované náladami. A čo konkrétne historické osobnosti?

Ženy na trónoch a popraviskách

A zo zahraničných historických osobností, ktoré niesli meno Katarína? Napríklad Katarína Aragónska (1485 – 1536), tentoraz naozaj Španielka, dokonca jeho infantka. Bola najmladšia, plavovlasá dcéra „katolíckych veličenstiev“ Izabely I. Kastílskej a Ferdinanda II. Aragónskeho. Najprv ju zosobášili s waleským princom Arturom z rodu Tudorovcov, čím získala titul princezná waleská.

1_katarina_aragonska_s_opicou_obraz_lukasa_horenbouta.jpgAnglická kráľovná Katarína Aragónska s opicou na obraze Lukasa Horenbouta, 1525 – 1526

Po jeho predčasnej smrti sa vydala za svojho švagra Henricha, vojvodu z Yorku, ktorý v roku 1506 zdedil po svojom otcovi Henrichovi VII. anglický trón. Nebol to nik iný ako Henrich VIII., ktorý sa u súčasných filmových a televíznych divákov preslávil najmä tým, že mal šesť (nie osem) žien. A Katarína Aragónska bola až do roku 1533 práve tá prvá, s ktorou sa tak komplikovane rozvádzal kvôli milenke Anne Boleynovej, matke budúcej Alžbety I., až založil anglikánsku cirkev, striktne oddelenú od Vatikánu.

Zhodou okolností Henrich mal ešte dve manželky Katky – Katarínu Howardovú (1521 – 1542), ktorú nechal popraviť rovnako ako predtým Annu pre údajnú neveru, a Katarínu Párrovú  (1512 – 1548). Tá kráľa ako jediná žena prežila a vďaka tomu sa dočkala pokojnej smrti.

Katarína Habsburská, niekedy uvádzaná aj ako Rakúska (1507 – 1578) pre zmenu nikdy nevládla Rakúsku, ako by sa mohlo zdať podľa mena. Bola dcérou Jany I. Šialenej, dcéry spomínaných katolíckych veličenstiev, a Filipa I. Pekného, syna slávneho rakúskeho arcivojvodu a rímsko-nemeckého cisára Maximiliána I. (bližšie: Poznávanie historických miest Dolného a Horného Rakúska 1 – 3, Slovo 2014) .

Vydali ju za portugalského kráľa Jána III., ktorému porodila deväť detí. Z nich sa však dospelosti dožil iba Ján Manuel, aj ten zomrel ako 17-ročný, o dva týždne po tom sa narodil pohrobok na sviatok sv. Sebastiana – preto dostal toto meno, netradičné pre kráľovské rody. Katarína Habsburská sa po smrti manžela stala portugalskou regentkou, ktorá vychovávala svojho vnuka – mladučkého kráľa Sebastiana I. Za jeho vlády Portugalsko výrazne rozšírilo svoje kolónie v Afrike a Ázii.

V Bitke troch kráľov 4. augusta 1578 v marockom Alcácer Quibiri však Sebastian záhadne zmizol pri obliehaní nepriateľských, osmanských vojsk. Určite zahynul, no jeho telo sa nenašlo. A tak nič nestálo v ceste tomu, aby sa zrodila legenda, že keď raz bude v Portugalsku katastrofálne, zachráni ho navrátivší kráľ. Ale tak, ako sa Slováci nikdy nedočkali sitnianskych rytierov, ani v Lisabone počas súčasnej hospodárskej krízy žiadneho Sebastiana, ktorý by mával korunou, nezaznamenali.

Pôvodom Florenťanku Katarínu Medicejskú (1519 – 1589) strýko pápež Klement VII. vydal v rámci svojich diplomatických zámerov v roku 1533 za druhorodeného syna francúzskeho kráľa – Henricha Orleánskeho, ktorý získal po bratovej nečakanej smrti trón ako Henrich II. Porodila mu desať detí, z toho tri nežili dlhšie ako rok. Ale traja synovia sa postupne stali kráľmi Francúzska (poslední z rodu de Valois) a dve dcéry si za manželky pojali králi.

Katarína sa však smutne preslávila najmä ako veľká intrigátorka, travička a hlavná organizátorka bartolomejskej noci 24. augusta 1572, počas ktorej dala vyvraždiť francúzskych protestantov – hugenotov. Iba v Paríži ich pozabíjali okolo tritisíc. Televízni diváci tento príbeh poznajú z často opakovaného filmu Kráľovná Margot. Mimochodom, predtým, ako ju matka presvedčila, aby sa vydala za svojho bratranca, navarrského kráľa Henricha z rodu Bourbonovcov, budúceho francúzskeho kráľa Henricha IV., Katarína spriadala nitky, aby sa princezná Margaréta stala ženou Sebastiana Portugalského.

Veľká bola iba jedna

Rusko malo dve imperátorky Kaťušky. Katarína I. Alexejevna (1648 – 1727), pôvodom dcéra lotyšského či bieloruského roľníka, bola druhou manželkou Petra Veľkého. Samostatne vládla iba dva roky po jeho smrti. Na jej počesť cár Peter I. v roku 1713 založil Rad sv. Kataríny a mesto Jekaterinburg na Urale. Podľa nej pomenovali aj chýrny palác v Carskom Sele pri Petrohrade, ktorý dala postaviť jej dcéra, inak pozoruhodná, no bezdetná cárovná Alžbeta I. Petrovna.

2_carovna_katarina_ii._potret_od_fedora_rokotovova_1763tretjakovska_galeria.jpgRuská cárovná Katarína Veľká, portrét od Fedora Rokotovova, 1763,Tretiakovská galéria v Moskve.

Práve tá vybrala za manželku svojmu nie veľmi vydarenému synovcovi, budúcemu cárovi Petrovi III. anhaltsko-zerbstskú princeznú Sofiu Frederiku Augustu z jedného z trpasličích nemeckých kniežatstiev so sídlom v dnešnom poľskom Štetíne. Po príchode do Ruska konvertovala na pravoslávie, pričom prijala zhodou okolností tiež meno Jekaterina Alexejevna.

Na naliehanie cárovnej si v roku 1754 splnila svoju dynastickú povinnosť a porodila syna Pavla. Predpokladá sa, že jeho otcom nebol vzhľadom na infantilnosť Peter, ale gróf Sergej Saltykov či August Poniatowski, budúci poľský kráľ. Alžbetu to ani veľmi nezaujímalo, nástupníctvo bolo zachované a tak po rokoch mohla spokojne zomrieť.

Peter III. však vládol iba niekoľko mesiacov. Keď sa v sedemročnej vojne priklonil k pruskému kráľovi Fridrichovi II., vyvolalo to medzi ruskými dôstojníkmi vlnu nevôle. Skupina vedená bratmi Orlovovými ho v júni 1762 zosadila z trónu a počas hádky vo väzení zabila. Do Petrohradu vtedy na základe dohody vtiahla na koni v čele gardy vo vojenskej uniforme cárom zapudená Jekaterina, ktorú sprevádzala kňažná Daškovová. Preto tento palácový prevrat neskôr nazvali dámskou revolúciou.

V septembri 1762 bývalú nemeckú princeznú korunovali v Chráme zosnutia Presvätej Bohorodičky (Uspenský) na Chrámovom námestí v moskovskom Kremli za ruskú cárovnú Katarínu II. Pre jej rozsiahle reformy ju označujú za Katarínu Veľkú (1762 – 1796). Ako žena s týmto menom nepochybne vryla najhlbšiu ryhu v dejinách. A pretože v roku 1783 anektovala moslimský Krym v prospech Ruskej ríše, už sa radšej o nej viac nebudem rozpisovať...

Ako je to s Katkami na Slovensku?

V novodobej histórii Slovenska to zatiaľ najďalej dotiahla profesorka práva, najprv ministerka spravodlivosti, potom Mečiarova vicepremiérka a opakovaná poslankyňa Národnej rady SR Katarína Tóthová.

3_fontana_mateja_korvina_s_loveckymi_motivmi_na_stene_byvaleho_kralovskeho_zamku.jpgFontána Mateja Korvína s loveckými motívmi na stene bývalého kráľovského zámku na Budíne. 

Hľadal som nejakú staršiu dejinotvornú Katarínu spojenú s našou krajinou, no s chabým výsledkom. V 13. až 16. storočí malo niekoľko uhorských kráľov dcéry s týmto menom, ale do histórie sa výrazne nezapísali. Prvou manželkou Mateja Korvína bola dcéra jeho českého kolegu Jiřího – Kateřina z Poděbrad, no tri roky po svadbe zomrela. Neskôr jej miesto zaujala Beatrice Aragónska. Napriek svojmu prídomku neprišla zo Španielska, ale z Neapola a do Uhorska priniesla okrem iného renesanciu.

Od 18. storočia mali skoro všetky habsburské princezné či kráľovné vo svojich viacnásobných krstných menách Mária, nijaká Katarína medzi nimi nebola. Mimochodom, asi najviac bolo Márií Terézií. Tá najslávnejšia, cisárovná, bola iba ixtou z tohto radu.

Pre zaujímavosť, na životnej púti slávneho turkobijca grófa Mikuláša IV. Šubića Zrínskeho sprevádzali dve Kataríny. V roku 1543 sa oženil s Katarínou I. Frankopanovou, s ktorou mal dcéru Katarínu II. Zrínsku (1548 – 1585). Považovali ju za jednu z najkrajších žien Uhorska. V roku 1562 sa vydala za dedičného oravského župana, o 36 rokov staršieho Františka Turzu. Mala s ním päť detí. Najslávnejší z nich bol uhorský palatín a zakladateľ systematickej organizácie evanjelickej cirkvi na Slovensku – Juraj Turzo (jedna z množstva jeho dcér sa tiež volala Katarína). Keď Katarína II. Zrínska ovdovela, vydala sa druhý raz – za známeho trenčianskeho župana Imricha Forgáča.

5_katarina_zrinska_ii._matka_palatina_juraju_turzu.jpgKatarína Zrínska II., matka palatína Juraja Turzu. Uhorský palatín Juraj Turzo, syn Kataríny II. Zrínskej.
5a_uhorsky_palatin_juraj_turzo_syn_katariny_ii._zrinskej.jpg

V rode Zrínskych sa meno Katarína tiež niekoľkokrát zopakovalo. V Chorvátsku totiž bol a dosiaľ je katarínsky kult veľmi silný. Tamojší bán, čiže miestokráľ, vojvodca a básnik, Mikulášov pravnuk, Peter IV. mal za manželku tiež Katarínu Frankopanovú (1625 – 1673), pravda o 80 rokov mladšiu ako jej vyššie spomínaná menovkyňa. Zomrela internovaná v kláštore v Štajerskom Hradci (Gratz) od žiaľu dva roky po tom, ako jej manžela nechali Habsburgovci sťať pre účasť vo Vešeléniho sprisahaní (bližšie: Ako sa rodia legendy 1 – 4, Slovo 2013).

Kostol v centre Dolného Kubína

Rodina Turzovcov nám poslúži ako mostík pre návrat k architektonickým pamiatkam. V roku 1380 založili vo vtedajšej obci Dolný Kubín farnosť s jednoloďovým kostolom, ktorý od samého začiatku zasvätili sv. Kataríne Alexandrijskej. Túto patrónku uznávali aj protestanti, ktorí v 16. a 17. storočí niekoľkokrát prevzali správu tohto chrámu. V roku 1556 sa pánmi Oravy stali práve Turzovci, ktorí po celej župe horlivo šírili Luterovu reformáciu. Podľa zásady „cuius régio, eius religio“ – koho panstvo, toho náboženstvo – bolo na Orave, ale aj v priľahlých regiónoch katolícke náboženstvom úplne potlačené.

6_farsky_kostol_sv._katariny_v_dolnom_kubine.jpgFarský Kostol sv. Kataríny v Dolnom Kubíne

V rokoch 1622 až 1629 evanjelici výrazne prestavali a rozšírili pôvodný stredoveký kostolík zrejme v zmiešanom goticko-renesančnom slohu, nástenné maľby zabielili. Hlavnú zásluhu na stavebných prácach mal gróf Gašpar Illešházy, zať Juraja Turzu, vtedajší oravský župan, a tiež šľachtic z neďalekých Leštín českého pôvodu Jób Zmeškal, ktorý zachránil svojou nebojácnosťou a prefíkanosťou Oravský hrad pred Turkami. Dodnes sa zachoval na južnej stene kostola jeho epitaf (spolu s manželkou Annou Szent-Ivanyi). Táto prestavba sa spomína v listine z roku 1632, keď bol status Dolného Kubína povýšený na mestečko (oppidum). Podľa nariadenia habsburskej vlády prešli po roku 1670 všetky kostoly i s farami v Uhorsku do rúk katolíkov, vrátane dolnokubínskeho. Za Thökölyho povstania okolo roku 1680 sa mestečka i jeho svätyňu zmocnili znova protestanti. Podobne za Rákoczyho povstania roku 1705. Až po potlačení kuruckých nepokojov v roku 1709 sa definitívne vrátil rímskokatolíckej cirkvi.

V rámci protireformácie ho okolo roku 1725 prebudovali v barokovom štýle. Z rozhodnutia oravského komposesorátu, patróna katolíckeho kostola, sa v rokoch 1880 až 1887 uskutočnila dôkladná prestavba, v podstate do súčasnej podoby imitujúcej gotiku. Práce viedol inžinier Cancrini, kamenárske detaily taliansky majster Francesco Joannes. Vežové hodiny priviezli z Viedne. V roku 2005 interiér znovu podrobili generálnej oprave, v rámci ktorej zreštaurovali aj všetky oltáre a sochy, nástenné maľby, obrazy krížovej cesty i lavice, a rok na to opravili vonkajšiu omietku a fasády vymaľovali na bielo.

7_neogoticky_interier_farskeho_kostola_v_dolnom_kubine.jpgNeogotický interiér farského kostola v Dolnom Kubíne.

V plnej kráse sa do farského kostola vrátila ranorenesančná olejomaľba zo 16. storočia s názvom Mettercie so sediacou sv. Anna, Pannou Máriou a Ježiškom, po stranách stoja svätí Fabián a Sebastian. Nachádza sa tu aj barokový obraz sv. Kataríny z roku 1764.

Z pôvodného gotického kostola sa zachovala západná veža a severná časť obvodového muriva a z pôvodnej stavby z poslednej tretiny 13. storočia iba kvadratické presbytérium ako bočná kaplnka. Pri posledných úpravách v roku 2011 reštaurátori objavili podpis gotického majstra, ktorý sa tam zvečnil na naše pomery ojedinelým spôsobom – odtlačkom vlastnej dlane. Našli aj konsekračné kríže. To znamená, že kostol v 13. storočí vysvätil sám biskup a teda mal zrejme v tom čase veľký význam. V blízkosti pamiatky sa nachádza studnička – Prameň sv. Kataríny.

V Dolnom Kubíne som sa koncom leta zastavil po dlhých rokoch, obyčajne cestou na Oravu iba prefrngnem po dopravnom obchvate. No musím uznať, že Hviezdoslavovo námestie krásne prebudovali. Jeho prirodzeným pokračovaním je Radlinského ulica s farským kostolom, ktorý bol dokorán otvorený aj pre turistov, keď tam neslúžili omšu (čo inde na Slovensku nebýva samozrejmosťou). Hrala dokonca aj pekná hudba z organu.

8_obnovene_hviezdoslavovo_namestie_v_pozadi_stihla_vesa_kostola_sv._katariny.jpgObnovené Hviezdoslavovo námestie, v pozadí štíhla veža Kostola sv. Kataríny.

O to viac ma zaskočilo, že všetky pobočky Oravského múzea (s výnimkou hradu)  boli na prelome augusta a septembra zatvorené. V čase vrcholiacej sezóny s dvoma štátnymi sviatkami si totiž dali týždennú celopodnikovú dovolenku!

Preto sme si mohli iba zvonka pozrieť bývalý dvojpodlažný remeselnícky dom, v ktorom v rokoch 1953 až 1973 žil a tvoril autor jedenástich básnických zbierok, publicista, diplomat a osvetový pracovník Teodor Herkeľ Florin, najbližší spolupracovník štátneho tajomníka a ministra zahraničných vecí ČSR Vladimíra Clementisa. Okrem iného sa zaslúžil o organizovanie celoslovenskej prehliadky umeleckého prednesu Hviezdoslavov Kubín.

V roku 1997 v objekte sprístupnili Pamätnú izbu T. H. Florina s pôvodným zariadením básnika. Kým žil, každé leto sme ho tam s rodičmi navštevovali. Vždy sršal humorom, optimizmom, chválil si, že mu v nedeľu z oboch farností, katolíckej i evanjelickej, posielajú obed, čo sa mu ako starému mládencovi veľmi hodilo. Keď sme od neho odchádzali, ujo Teo mi vždy vložil do rúk striebornú guľu, ktorú za rok vytvoril zo staniolov z čokolády.

Najkrajší katarínsky klenot

Kremničania sú trocha zaskočení rekonštrukčným boomom v oddávna konkurenčnej Banskej Štiavnici. Pravda, Kremnica bola vždy menšia a tak si aj vďaka tomu v minulých desaťročiach, neprajných pre starostlivosť o architektonické pamiatky, dokázala udržať slušnejší vzhľad svojho historického jadra. Ani dnes sa neobnovujú iba meštianske domy na hlavnom – Štefánikovom námestí (kedysi Námestie 1. mája), ale aj objekty na pôvodnom špitálskom predmestí (Dolná ulica), v bočných uličkách či mestské hradby, ktoré patria medzi najzachovalejšie na Slovensku.

10_kostol_sv._katariny_v_kremnici_je_obohnany_hradbami.jpgKostol sv. Kataríny v Kremnici je obohnaný hradbami.

Aj v hradnom areáli, ktorý prešiel komplexnou obnovou v rokoch 1976 až 1996, je stále čo preparovať. Keď sme tam zavítali uplynulé leto, tak dávali do poriadku starú radnicu. Inak v nej vystavujú dva ucelené súbory drevených barokových plastík. Prvá pochádza z barokového oltára Kostola sv. Kataríny a druhá z dielne Dionýza Stanetiho.

Na hrade sa nachádza i najstarší zachovaný kostol v meste – románsky Korner sv. Ondreja z 13. storočia, ktorý valcovitým tvarom pripomína svoje rovesníčky – rotundy v Čechách a na Morave. V suteréne sprístupnili kostnicu, v hornej časti kaplnku s gotickými nástennými maľbami.

Expozícia v Severnej veži približuje fortifikačný systém mesta a zbrane, ktorými ho bránili. Malá veža na troch poschodiach zase predstavuje prácu kremnických zvonolejárov, v podveží visí najstarší a najväčší zvon v meste Urban.

12_hlavny_oltar_v_kremnici.jpgHlavný oltár Kostola sv. Kataríny v Kremnici zobrazuje Pannu Máriu s Ježiškom, po pravej strane kľačí sv. Katarína, po ľavej sv. Klement. Neogotické oltáre sú z rokov 1884 a 1885.

Dominantou hradu i celej Kremnice je však dvojloďový Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej. Ide nepochybne o najkrajšiu architektonickú pamiatku na Slovensku viažucu sa k menu tejto svätice. Jej vznik sa zväčša datuje do 13. storočia, pričom z pôvodnej stavby ostali iba obvodové múry.

Najneskôr v druhej polovici 14. storočia vybudovali polygonálne presbytérium s gotickými klenbami. Zo zásadnej prestavby okolo roku 1400 pochádzajú bohaté tvaroslovné články – architektonická výzdoba s „kučeravými listami“ a tzv. kolienkovými konzolami, ktoré svojou kvalitou poukazujú na spojitosť so stavebnou hutou svätoštefánskej katedrály vo Viedni. Rebrá klenby vytvárajú zvláštne pätky a pretínajú sa vo forme lastovičích chvostov. V kútoch svätyne sú na rebrách nezvyčajné ľudské a zvieracie figúry, ktoré zobrazujú Krista, donátorov, evanjelistov a dvojicu diablov.

11_interierove_doplnky_vratane_oltarov_nie_su_povodna_gotrika_pochadzaju_z_konca_19._storocia.jpgInteriérové doplnky vrátane oltárov nie je pôvodná gotika, pochádzajú z konca 19. storočia. Kostol sv. Kataríny v Kremnici.

Veža kostola vznikla už v stredoveku, po rozsiahlom požiari v roku 1560 ju renesančne upravili. Z tohto obdobia pochádza i kvalitne sochársky opracovaná kazateľnica. Inak má interiér takmer čisto gotický vzhľad, hoci s tou gotikou musíme byť opatrní.

Kostol získal terajšiu tvár najmä vďaka rozsiahlej rekonštrukcii v rokoch 1883 až 1886 uskutočnenej Ferencom Stornom a jeho synom Kálmanom zo Šoprone, ktorí sa v duchu historického romantizmu pokúsili o návrat objektu do gotickej podoby. Týka sa to vysokej ihlanovitej strechy na veži s malými vežičkami, v interiéri kamenných zábradlí a schodísk, maľovanej výzdoby klenieb či viacerých architektonických doplnkov.

Približne v tom čase sa regotizovali aj katedrály sv. Martina v Bratislave a sv. Alžbety v Košiciach či kláštorný kostol v neďalekom Hronskom Beňadiku, alebo už spomínaný dolnokubínsky chrám.

Pôvodný „nevhodný“ barokový, renesančný, ale aj gotický mobiliár, ktorý vzápätí zmizol, alebo sa objavil v budapeštianskych múzeách, či v novopostavenej bazilike – Katedrále Panny Márie a sv. Vojtecha v Ostrihome, nahradili neogotickými prvkami zo Stornovej dielne: farebnými vitrážami okien, drevenými krídlovými oltármi s pozlátenými tabuľovými maľbami. Taký „gotický“ je aj hlavný oltár sv. Kataríny a ďalšie v bočných kaplnkách kremnického kostola, drevená konštrukcia schodiska kazateľnice, lavice a ďalšie stolárske výrobky, kamenné sochy na pilieroch a fasádach.

8_stlp_najsvatejsej_trojice_na_stefanikovom_namesti_v_kremnici.jpgStĺp Najsvätejšej trojice na Štefánikovom námestí v Kremnici.

Interiér však obohatili o neskorogotickú sochu Madony stojacej na kosáku mesiaca z konca 15. storočia a o renesančnú krstiteľnicu kalichovitého tvaru. Tieto dva cenné prírastky sem premiestnili z farského Kostola Blahoslavenej Panny Márie, ktorý stál na obdĺžnikovom ústrednom námestí od prvej polovice 14. storočia až do roku 1880. Vtedy sa na Vianoce objavili hrozivé trhliny (celé námestie je podtunelované banskými chodbami) a tak ho museli zbúrať. Vedľajší Stĺp Najsvätejšej Trojice od sochárov Dionýza Stanettiho a Martina Vogerleho z roku 1772, ktorý je druhý najvyšší v Európe, sa však podarilo zachrániť.

Počas poslednej komplexnej obnovy v kostole inštalovali moderný organ z firmy Varhany Krnov (3 500 píšťal, 3 manuály, 47 registrov), jeden z najkvalitnejších na Slovensku. Využíva sa nielen počas bohoslužieb, ale múzeum tu pravidelne organizuje koncerty popredných domácich i zahraničných umelcov.

Na deň sv. Kataríny 25. novembra sa organizovali tanečné zábavy, posledné pred nadchádzajúcim adventom, počas ktorého sa zakazoval tanec, spev a zábava. Pretože si to chceli naši predkovia pred mesačným obdobím rozjímania užiť, posledný večer radovánok obyčajne trval až do rána. Volenku do polnoci mali výlučne ženy.

V ten deň sa nesmelo pracovať s ničím, čo malo koleso. Preto sa nemlelo v mlynoch, ani sa nepriadlo na kolovrátkoch. S kolovrátkom sa na Katarínu nepracuje ani v súčasnosti. Ale viete si predstaviť, že by sa v ten deň vodiči vzdali jazdy autom?

Foto: Martin Krno a jeho archív

SÚVISIACE:
Na tú svätú Katarínu I.
Na tú svätú Katarínu II.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Sinibaldi
#1
Francesco Sinibaldi
26. december 2014, 15:23

In the sound of a stream.

 

The whisper

of a fugitive bird

covers the sadness

placed near an

hedge while the

delicate singing

describes an

attraction full of

happiness: and

there, near the

sound of a stream,

a white dream

reappears.....

 

Francesco Sinibaldi

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984