Na okraj nových útokov L. Kövéra na povojnové usporiadanie v Európe

(O dekrétoch treba hovoriť kvalifikovane a rozhodne)
Počet zobrazení: 3721

Hladinu pomerne dobrých vzťahov v strednej Európe z času na čas narušujú niektoré nekvalifikované výroky z rôznych strán motivované najrôznejšími pohnútkami, ktoré však pri hlbšej analýze nie je ťažké odhaliť a ani tie výroky vyvrátiť. Naposledy sa tak stalo vo vyjadreniach nie hocikoho, ale predsedu maďarského parlamentu Lászlóa Kövéra, na okraj „Benešových“ dekrétov a členstva Českej republiky a Slovenskej republiky v Európskej únii. Ide len zdanlivo o bilaterálnu resp. trilaterálnu otázku, za slovami predsedu maďarského parlamentu je totiž otvorený útok na povojnové usporiadanie Európy a Kövérove slová sú aj porušením platného medzinárodného práva.

Každý, kto sa otázkou aspoň zbežne zaoberal, vie, že tu nejde o žiadne „Benešove“ dekréty, ale o dekréty prezidenta republiky, čo je podstatný rozdiel. Tieto dekréty sa opierali o rozhodnutie trojstrannej konferencie v Berlíne. Podľa správy z tejto konferencie vydanej už 2. augusta 1945 sa poprední predstavitelia USA, Sovietskeho zväzu a Veľkej Británie dohodli na odsune Nemcov z  Poľska, Československa a  Maďarska. Transfer Nemcov a  naň nadväzujúci transfer Maďarov (neskôr zmenený na výmenu obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom) sa teda uskutočnil nie ako akt vnútroštátneho československého práva, ale ako akt medzinárodného práva, ktorý však, samozrejme, ovplyvnil aj vnútroštátne právo.

Problematiku transferu nemeckého obyvateľstva na Postupimskej konferencii predložil ako prvý 25. júla 1945 Winston Churchill. Neskôr sa touto otázkou zaoberali ministri zahraničných vecí a definitívne o odsune Nemcov rozhodla „Veľká trojka“ 31. júla 1945 za predsedníctva amerického prezidenta Harryho Trumana. Niektorí autori upozorňujú, že s myšlienkou odsunu Nemcov vystúpil už dávno predtým aj Neville Chamberlain a presadzovala ju aj britská Konzervatívna strana.

Jeden z najpovolanejších znalcov tejto otázky, český ústavný právnik, profesor Právnickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe Václav Pavlíček, zdôrazňuje, že odsun Nemcov (a s ním súvisiace riešenie aj otázky maďarského obyvateľstva) nebolo jednostranným československým rozhodnutím, ale bolo súčasťou celkového povojnového usporiadania, pričom predstavitelia víťazných mocností rozhodli právom a s presvedčením, že ide o spravodlivý akt. Zostáva faktom, že počas odsunu boli postihnutí aj mnohí nevinní, ale rozhodnutie ako celok nemožno preto spochybňovať ani dnes, po toľkých desaťročiach. Ostatne... s odsunmi obyvateľstva nezačalo Československo, začalo s nimi Nemecko po Mníchove na jeseň 1938 a Maďarsko po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 a to bez vojny, v čase „mieru“... Je to hlboko prepojené s tým, čo sa tu dialo po vojne, ktorú rozpútalo predovšetkým Nemecko a horthyovské Maďarsko bolo až do jej konca – na rozdiel od exilových Čechov a Slovákov a aj veľkej väčšiny Slovenska po auguste 1944 – verným spojencom Hitlera až do pre nich trpkého, ale pre Spojencov víťazného, konca. A napriek tomu aj Maďarsko odsunulo takmer 200 000 Nemcov zo svojho územia! Ale, samozrejme, to maďarskí politici typu Kövéra nepripomínajú a radi by na to zabudli aj mnohí maďarskí politológovia a historici.

Preto treba pri podobných ničím nepodložených, nekvalifikovaných a urážlivých výrokoch, akého sa naposledy dopustil predseda maďarského parlamentu voči Českej republike a aj voči Slovenskej republike, reagovať rozhodne a poukazovať na všetky súvislosti povojnových udalostí. Ide o pokus narušiť platné medzinárodné právo a povojnové usporiadanie v Európe, čo by mohlo mať nedozerné následky. „Benešove“ dekréty po druhej svetovej vojne reflektovali udalosti, ktorými Nemci a Maďari zasiahli do práv Čechov a Slovákov v rokoch 1938 – 1945 a mali za následok státisíce obetí na našej strane. Aj preto zostávajú tieto dekréty súčasťou právneho poriadku ako v ČR, tak aj v SR a sú pre nás nedotknuteľné, aj keď sa už neuplatňujú, resp. sú „právne vyhasnuté“. László Kövér by si mal veci lepšie naštudovať a prípadne aj porozmýšľať nad ospravedlnením sa Slovákom a Čechom za to, čo im spôsobili Maďari v rokoch 1938 až 1945 a Nemcom za to, že ich Maďari v rokoch 1945 – 1948 z Maďarska odsunuli... Ak by na to predseda maďarského parlamentu chcel aj zabudnúť, česká a slovenská strana (prípadne aj nemecká a rakúska) by mu to mali čo najdôraznejšie pripomenúť. Jemu, ale aj iným jemu podobným. Veď Maďari boli štátom porazeným a boli spojencami hitlerovského Nemecka. A v roku 1968 sa maďarská armáda zúčastnila aj na okupácii Československa, hlavne južných území Slovenska. Vtedy si možno mnohí mysleli, že sa opakuje jeseň roku 1938 a možno mnohí o zmene hraníc blúznia aj dnes. Teraz by chceli poučovať o demokracii a ľudských právach a vysvetľovať nám pojem kolektívnej viny. Po maďarsky sa tomu hovorí: „A bagoly mondja a verébnek, hogy nagyfejű“ (Sova hovorí vrabcovi, že má veľkú hlavu).

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984