Reklama

Na margo novej „angažovanej“ kinematografie

Politické agitky: Od Fica do Fica, Únos, Mečiar
Počet zobrazení: 2449

V ostatnom období akoby sa roztrhlo vrece s angažovanými filmárkami, ktoré majú ambíciu reflektovať našu horúcu súčasnosť. Bolo by to v poriadku, keby tieto filmy robili vyzreté filmárske osobnosti s cieľom objektívne reflektovať našu súčasnosť. To však ani náhodou! Naopak, tejto úlohy sa zmocnili relatívne mladé filmárky Lucia Piussi filmom Od Fica do Fica, Mariana Čengel-Solčanská  filmom Únos a takmer debutantka Tereza Nvotová filmom Mečiar.

Všetky spomenuté režisérky majú okrem pokusu o generačnú výpoveď spoločné aj jednoznačné hodnotové ukotvenie a takmer identický pohľad na najzásadnejších politických aktérov, ako aj interpretáciu našich najnovších dejín. Neupieram autorskému subjektu (režisérkam) mať právo na vlastný názor, ale mali by sa vyvarovať zjednodušujúcich a schematických pohľadov. A smutné je, že ani jednej z autoriek sa tomuto úskaliu nepodarilo vyhnúť, každej v inej miere, čo  sa v konečnom dôsledku zásadným spôsobom prejavilo na kvalite ich filmových výstupov.

od_fica_do_fica.jpgunos.jpgfilm_meciar.jpg

Najtrápnejšou politickou agitkou bol jednoznačne Solčanskej politický triler Únos. Zaň by sa nemusela hanbiť ani povestná ikona stalinských schematikov súdruh Ždanov. Film plný vecných chýb, zjednodušení, len ďalej utvrdzujúci ošúchané klišé, navyše s množstvom alogickostí, si zaslúži nomináciu na Zlatú malinu ako Najhorší film roka. Jediným pozitívom tohto filmu je zarieknutie sa režisérky, že politický triler už nikdy viac. Veríme, že toto svoje predsavzatie aj dodrží.

Lucia Piussi urobila záslužnú prácu aspoň v tom, že zdokumentovala fatálne zlyhanie organizátorov gorilích protestov. Piussi zaznamenala, prečo sa nepodarilo využiť obdivuhodnú príležitosť a nevídanú občiansku mobilizáciu na možno aj kvalitatívnu premenu nášho politického systému, alebo aspoň jeho zásadnejšiu reformu. Film sa začína  povestným hlasovaním o vyslovení nedôvery vláde Ivety Radičovej v súvislosti s eurovalom. Ako vieme, hypertrofované ego Richarda Sulíka spôsobilo predčasný pád tejto vlády. Návrat Roberta Fica bol už len otázkou času a vieme, že bol triumfálny.

Samozrejme, Piussiovej optika bola celkom jednoznačná. Každému divákovi síce bolo jasné, na akej strane stojí, miera schematizmu v tomto dokumente však ani zďaleka nedosahovala úroveň Solčasnej Únosu. Piussi bola schopná kriticky sa pozrieť aj do vlastných radov, no problém je v tom, že kritiku vnímala skôr inštrumentálne, teda kritizovala predovšetkým Ficových kritikov za to, že svojím „nezodpovedným konaním“ umožnili predčasný návrat Fica, teda „Veľkého zla“.  

Najnovší zo spomínaných filmov Mečiar od  Terezy Nvotovej chvíľami budil dojem, že autorka nešla do celého projektu s jasným a dopredu definovaným zámerom. Veľmi skoro sa však ukázalo, že rodinné prostredie a vplyv sociálnych väzieb, v ktorých sa pohybuje, a v neposlednom rade aj generačný, pohľad sú veci, ktoré ju viditeľne determinovali. Škoda. Téma, ktorú si vybrala, bola totiž veľmi inšpiratívna a priam si pýtala štrukturalistický prístup. Mečiar je bez ohľadu nato, či k nemu pociťujeme väčšinové sympatie alebo antipatie, neprehliadnuteľná osobnosť, ktorá zásadným spôsobom formovala deväťdesiate roky. Vo svojej podstate je to osobnosť tragická, keďže svoj obrovský politický talent premrhal pre svoje  osobnostné vlastnosti a sériu veľkých politických chýb, ktoré v konečnom dôsledku spôsobili, že po dvadsiatich rokoch bol z verejného priestoru pomerne nedôstojným spôsobom vytesnený.

Ak teda divák očakával  uchopenie témy, hľadanie skutočných príčin jeho problematických rozhodnutí, hľadanie kontextov týchto rozhodnutí alebo len odpovede na to, čo s človekom dokáže urobiť najvyššia politická moc, musí byť nutne sklamaný. Jemne oživujúci je len prístup režisérky, keď svoju reflexiu Mečiara posúva do obdobia svojho raného detstva, keď sa hrala na Mečiara. Tento kontext mne ako generačne staršiemu percipientovi chýbal, a je možno aj osviežujúcejší, lebo v mojom detstve sme sa na politikov nehrali.

To, čo nasleduje, je však len kôpka schém, ktoré sú všeobecne známe, nič nové neprinášajú a len posilňujú stereotypy, ktoré o tejto osobnosti vytvárajú médiá stredného prúdu. V tomto kontexte je potom symptomatické, že v podstate všetci respondenti, ktorí vo filme vystupovali, sú jeho dlhodobí a často až kŕčovití kritici. Osoby ako Fedor Gál, novinári Leško, Šimečka, Nicholson, Tóth a Korda sotva môžu o Mečiarovi povedať čosi pozitívne. Jediný respondent, u ktorého by sme apriórnu predpojatosť nemuseli očakávať, je český expremiér Petr Pithart. Aj ten však vystupoval viac-menej v očakávanom naratíve, takže ani jeho vyjadrenia nenabúrali starostlivo vytváraný obraz. Jediné, čo treba oceniť na tomto vcelku neúspešnom pokuse o vytvorenie obrazu Mečiara, je skutočnosť, že sám skúmaný objekt, teda hlavný protagonista filmu, dostal priestor na sebareflexiu. Bohužiaľ, táto ochota Mečiara vystupovať vo filme o sebe samom bola využitá veľmi nedostatočne. No a definitívne popretie akejkoľvek vážnosti, respektíve prístupu „sine ira et studio“ prichádza, keď režisérka sebaodhaľujúco konštatuje, že rok 1998, teda zastavenie Mečiara, vzbudil v jej prostredí plané nádeje, lebo však, ako sa neskôr ukázalo, po relatívne krátkom čase sa nám podobný fenomén reinkarnoval v osobe jeho mladšieho a v mnohých veciach šikovnejšieho žiaka Fica. 

Táto plytká a ošúchaná myšlienková schéma len demonštruje plochosť  a binárnosť myslenia režisérky, ktoré však možno generalizovať na takmer celé pseudoumelecké prostredie, v ktorom sa pohybuje. Film Mečiar je tak len ďalšou premrhanou príležitosťou pozrieť sa hlbšie a štruktúrovanejšie na našu nedávnu minulosť. Škoda, je to totiž už minimálne tretie zlyhanie v rade.

Text vyšiel v Literárnom týždenníku 35 – 36/2017

Priemer: 4.7 (50 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama