Reklama
Reklama

My nie sme ako oni?

Počet zobrazení: 3031

l.olach_.JPGZopár postrehov k najnovšej knihe Ľuba Olacha Posledné varovanie

Príbeh najnovšej knihy Ľuba Olacha Posledné varovanie je vtipnou novembrovou groteskou  o tom, čo sa má a musí stať, ak sa úplne nepripravení chasníci (v našom prípade revolucionári) úplne laicky chopia laickej predstavy o moci a veľkej ambície z pozadia viesť krajinu spravodlivo k demokracii, teda aj k svetlým zajtrajškom neviditeľnej ruky trhu a súkromného vlastníctva. Fraška? Komédia? Oboje, lebo tých, čo prehrali, teda najmä vybíjaných predstaviteľov „papalášskeho socíku“, práve víťazi z osemdesiateho deviateho, svätá prostota, odsunuli naivne a v širokom revolučnom geste akože do zradných vôd a prúdov súkromného podnikania – nech sa stratia!

Nestratili sa. Hlavné postavy príbehu, bývalí komunisti – revolučne vyšmarený generálny riaditeľ Rudo Červeňan a revolučne vyšmarený novinár Miky Polanský sa spojili s nestraníkom, s veleúspešným  socialistickým vekslákom Petrom Kvašnevským, v podsvetí známom pod prezývkou – Gubat. Cieľ – kapitál. Valuty. Vedľajší produkt – rodiaca sa mafia! A nová kapitálotvorná vrstva.

Inými slovami, sledujúc príbeh mnohých ponovembrových (nasilu) odídencov, bolo azda jediným príkorím novembrovej nežnej to, ako negramotne si naivní revolucionári zgustli akurát na talentovaných manažéroch socialistických podnikov – von!, ale schopnú náhradu nemajúc... Zgustli si vlastne temer na každom členovi strany, nepoučení, pravdaže, že aj komunisti po svojom tiež nežnom, ako mu vraveli – víťaznom februári, urobili tú istú chybu: vyšmarili odborníkov! Tiež netiekla krv, no bol to iba začiatok, lebo aj vtedy išlo o viac – o majetkový prevrat!  

Nežnú revolúciu možno vnímať rôzne, no podstatné je, že bola – nežná! Žiadne popravy, žiadne násilie, lebo – my nie sme ako oni! Tak kričali tribúni revolúcie a tak kričali davy!

A tí, čo boli „oni“, teda bývalí členovia strany, iba tichučko postávali, kritizovaní, na tribúnach alebo v dave, a tam tiež jedni mrmľajúc a iní už kričiac, my nie sme ako oni, sem-tam ešte, navyše, zabľabotali uznanlivo čo-to o zlyhaní veľkej myšlienky komunizmu, zaštrngali kľúčmi, aby napokon stíchli úplne a možno čestne, lebo bez prelievania krvi, prehrali, a to aj na televíznej obrazovke. Herci poúčali akademikov, akademici vnímavo pritakávali, lebo, hurá, ani oni neboli ako „oni“, hralo sa o to, kto je ten naj „very nice“.

Život sa menil rýchlo. Aj z bývalých exponentov starého režimu sa rýchlo stali – buržuji? Peniaze vždy ukážu svoju deštruktívnu silu. Chalani z viesok a valalov, vzdelaní na socialistických univerzitách (aj večerných marxizmu-leninizmu), rýchlo zabudli na svoje korene aj na to, čo sa tam učili a čo im vštepovali už rodičia – buďte skromní!  Nič také. Postavy románu Ľuba Olacha sú z mäsa a kostí, ale najmä – bez charakteru. Nebolo ho už treba. Pretože načo, veď trh nemá charakter, ako sa ukazuje najmä dnes. Život treba žiť, pokiaľ sa dá...

„Oslava bola naozaj výnimočná. Pán generálny objednal v hoteli Thermia Palace v Piešťanoch salónik pre uzavretú spoločnosť. K tomu cigánska kapela, hostesky od Gubata a dievčatá z hotelovej školy, ktoré nielen obsluhovali hore bez, ale večer boli k dispozícii hosťom.“ Tak to zachytil autor knihy akurát v kapitole – V politike.

Pochopiteľne, hlavný hosť bol minister. Exponent strany Všetko pre demokraciu. Chasník z valalu, pravdaže, slabší v politike, ale pri poháriku a v posteli s prostitútkou – matador? Svet veru iný ako býval. Chlapci si vynahradzujú všetko, o čom za mlada iba snívali. Ani Miky sa nezaprel. Po prehýrenej noci a po sexi hrách v posteli s krásnou Kairou bol natoľko spokojný, že ju zamestnal v agentúre: „Okrem toho, že pôjdeš, s kým ti poviem, budeš pracovať aj na sekretariáte...“ Kaira bola spokojná: desaťtisíc hrubého mesačne a päťtisíc za každého klienta. Bohovské. Sľúbila poslúchať na slovo.

Iba desať dní od 17. novembra trvalo, kým sa červení papaláši v parlamente vzdali svojej najväčšej sily – ústavne potvrdenej tézy o vedúcej úlohe strany v spoločnosti. Komunisti sa disciplinovane zaradili do zástupu a nastúpila – demokracia. A témou dňa sa stali slobodné voľby.

Boj o moc si vyžaduje peniaze.

Gubat odchádza do NDR vekslovať Mikyho milión korún z Rudiho peňaženky  v kurze tri ku jednej za východonemecké marky, a za tie zasa opäť veľmi výhodne, tri ku jednej, kúpiť západonemecké a tie doma predať za dvadsať korún. Ako vraveli veksláci – kšeft ako hovado!

Podarilo sa. Miky spolu s Gubatom prevádzkujú piváreň, no Miky má na viac – zakladá mediálnu agentúru. Darí sa mu. Z pozadia hýbe nitkami moci a privatizácie, bohatne, úspešne podniká v hotelierstve, kšeftuje s kaviárom, stojí za predajom časti Karlových Varov Rusom, aj za predajom tankov do Afriky, a popri tom robí – imidž politikom. Tí chcú vo voľbách uspieť, aby potom, ako premiéri a ministri, rozkrádali štát a ošklbávali národ možno podľa hesla Národ sebe!, lebo národ je aj on, politik, a teda presne vie, čo znamená sebe, čo iným a komu presne, koľko komu a komu prihrať džob, koľko zhrabnúť na províziách a koľko keš – sladký život sa začína.

Z posolstva nežnej revolúcie – my nie sme ako oni – sa stáva fraška.

Platí staré socialistické – kto nekradne, okráda rodinu.

má svetlé aj tienisté stránky. Ako čí, pravdaže... Krásne ženy a kopy peňazí. Blahobyt pre chamraď? Politici vravia, že im nič ľudské nie je cudzie... Pravda pravdúca. Z prvých porevolučných vlád sa stávajú trápne folklórne súbory síce  neschopných tanečníkov, zato vrtkých, keď treba rýchlo, v rytme čardáša – ukradnúť. Národ ohlupujú koninami, napríklad heslami o potrebe vytvárať národnú kapitálotvornú vrstvu, z ktorej sa vytvorí, božemôj, schopná konkurencia. Vraj aby národ bol bohatý. Hrôza. Niekto uverí, niekto nie.

Gubatovi je to jedno. Už neveksluje, už  vypaľuje. A v tom nepozná priateľa – biznis je biznis: vypaľuje aj Mikyho.  A Miky sa bráni – Gubat je odídený, nikto nevie kam, kedy a kde sa stratí, iba ho už niet. Mafia má dlhé prsty. A svoje metódy. Miky to vie. Aj jednu zo svojich mileniek, aby na súde nebolo dôkazov,  nechá zastreliť. Zo schopného novinára, bývalého člena strany, podnikateľa s báječnými nápadmi, noblesným správaním a úspechmi kam sa zvrtne, sa postupne stane vlastne – nájomný vrah. Rudi zomrie pri záhadnej autonehode. Tak končí trojica priateľov, ktorú zomlela – revolúcia? Ostáva iba príbeh.

Príbeh zaujímavý, príťažlivý, poučný a čítavý. Písaný perom novinára Ľuba Olacha, ktorý bol pri mnohom,  možno pri mnohom aj z príbehu, ktorý sa môže stať bestsellerom.

Ľubo Olach: Posledné varovanie
Marečin PT, 2012, 280 strán

Priemer: 4.7 (7 hlasov)
     

Komentáre

Obrázok používateľa lubos jurik
#1
luboš jurik
19. december 2012, 22:01

Je zaujímavé sledovať niektoré vývinové tendencie v súčasnej slovenskej próze. Vychádzajú romány, ktoré odrážajú - analyzujú, pomenúvajú - vývoj spoločenskej situácie od novembra 1989 až po súčasnosť, pričom štýlovo resp. žánrovo by sme ich mohli označiť za politické thrilery. Mám na mysli  romány, ale aj akési hybridné tvary literatúry faktu a fikcie, ktoré sa zaoberajú stavom bezpečnosti, kriminality, činnosti mafie, prepojenia mafiánskych šéfov s politickými špičkami, alebo s predstaviteľmi justície. Je to vcelku pochopiteľné, pretože stav našej spoločnosti nemožno ani v spánku označiť za normálny, bezpečnostnú situáciu za uspokojivú. Pritom si spisovateľ nemusí nič vymýšľať, realitu mu ponúka množstvo námetov od korupcie, mafiánskych zločinov, zneužívania politických funkcií, či postov v justícii. A čitateľ sa vďačne začíta do takýchto literárnych diel, stačí spomenúť úspechy Gustáva Murína, Jozefa Kariku, Martina Juríka a niektorých ďalších. Medzi takéto zaujímavé diela by som rozhodne zaradil aj román Ľuboša Olacha Posledné varovanie, ktorý sa odohráva v rozpätí posledných dvoch desaťročí. Aj Olach si vystaval osudy svojich troch postáv na pozadí spoločenských reálií a sleduje, ako sa pod vplyvom okolností menia, ako sa lámu charaktery, ako začínajú kradnúť, podvádzať bohatnúť... a zomierať neprirodzenou smrťou. Autor vystaval kompozične dramatické dielo, ktoré sa číta s večnou čitateľskou otázku: čo bude ďalej? Nový rozmer dodáva Olachovmu románu jeho zmysel pre absurdno, až pre akúsi burlesku, paródiu, či karikatúru. Posledné varovanie rozširuje a obohacuje tento prúd v slovenskej súčasnej próze.

Reklama
Reklama
Kvalitné matrace za super ceny - NovyNabytok.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama