Reklama

Mládež a okupácia

Počet zobrazení: 2706

Z generačného hľadiska v bývalom Československu celkový počet príslušníkov mladej generácie bol v roku 1968 okolo päť miliónov šesťstotisíc, teda vyše jednej tretiny všetkých jeho obyvateľov. Dnes sú to predkovia, konkrétnejšie povedané dedovia a babičky dnešných mladých ľudí a rodičia dnešnej strednej generácie. S mnohými z nich sa možno ešte stretávať a mnohí, žiaľ, už nežijú. Nie je to žiadna bezmenná masa ľudí. Mnohí z nich sa narodili ešte v kapitalizme, väčšina už v socializme a svoju životnú dráhu dožívajú opäť v kapitalizme. Ten je však iný, ako bol ten, čo poznali. Nikto z nich si nevyberal dobu, v ktorej žil, ani režim, do ktorého sa narodil. Svoju životnú voľbu uskutočňovali v podmienkach, za ktoré neniesli osobnú zodpovednosť. Aj ich život bol plný vnútených kompromisov, čo bola daň dobe. Rozdiel medzi nimi spočíval v tom, kto akú cestu životom si zvolil. Mnohí rebelovali proti neprajným pomerom, ktoré neboli ich záujmom priaznivo naklonené. Časť z nich bola pasívna, ľahostajne sa prizerala dianiu okolo seba. Najpočetnejšia časť chcela tieto pomery zmeniť. Nestavali však svoje požiadavky proti záujmom spoločnosti, ani proti záujmom staršej generácie. Stáli na pozíciách politického kurzu socializmu s ľudskou tvárou ako v tom čase drvivá väčšina občanov republiky, ktorí taktiež svoju budúcnosť spájali so socializmom bez deformácií. Ich postoje, konanie a činy boli dobovo odôvodnené a preto jedine spravodlivé je chápať ich historicky.

Mladá generácia šesťdesiateho ôsmeho roku zažila mnohé dramatické udalosti a prešla rozličnými peripetiami. Najväčším otrasom a šokom pre ňu bola okupácia Československa vojskami piatich štátov Varšavskej zmluvy – Sovietskeho zväzu, Bulharska, Maďarska, Poľska a Nemeckej demokratickej republiky. V noci z 20. na 21. augusta 1968 nezákonne, pod rúškom tmy, prekročilo naše hranice okolo pol milióna ozbrojených cudzích vojakov. Rachot okolo 6 300 tankov, 550 bojových a 250 dopravných lietadiel, 2 000 diel a streľba zo samopalov prebudila nič netušiacich ľudí, ktorí sa zrazu ocitli tvárou v tvár okupačným vojskám. Mladí ľudia prvý raz v živote počítali vo svojich radoch mŕtvych a ranených. Na Námestí SNP v Bratislave okupační vojaci zastrelili mladého, iba šestnásťročného Petra Legnera. Pri Univerzite Komenského sa obeťou stala o rok staršia študentka Danka Košanová. Iba na Slovensku za prvých desať dní okupácie  zahynulo 28 civilných osôb a 181 bolo zranených, medzi ktorými boli aj mladí ľudia.

Mladí ľudia už od prvých okamihov okupácie sa odvážne a nebojácne postavili na odpor cudzej brutálnej vojenskej sile a na obranu zvrchovanosti svojej vlasti. Dôrazne žiadali okamžitý odchod okupačných vojsk. Postavili sa za legitímnych ústavných činiteľov štátu, ktorí boli internovaní cudzími vojakmi. Príznačná bola v týchto dňoch spontánna jednota mladých ľudí − študentov, robotníkov, vojakov, príslušníkov bezpečnosti, zväzákov, pionierov, junákov. Nikdy predtým tak silno necítili, že všetci patria k sebe. K ich aktivizácii prispela aj pohotová činnosť vedenia Ústredného výboru Československého zväzu mládeže. Hneď v prvý deň okupácie prijalo výzvu k mládeži Československa: „Obraciame sa v tejto vážnej chvíli na všetku československú mládež s výzvou o aktívnu podporu legálnych orgánov v čele štátu a Komunistickej strany Československa. Vzhľadom na to, že možno predpokladať, že v najbližšom čase sa objavia pokusy vytvoriť novú vládu pod patronátom okupačných vojenských síl, vyzývame mladých ľudí, aby každú takúto vládu bojkotovali a zostali verní vedeniu strany na čele so súdruhom Dubčekom i naším demokraticky zvoleným predstaviteľom štátu na čele s prezidentom republiky Ludvíkom Svobodom. Pravda zvíťazí!“ S výzvami a vyhláseniami sa k mládeži obracali aj ostatné orgány ČSM na všetkých stupňoch organizačnej štruktúry. Aj plénum SÚV ČSM rozhodne odmietlo okupáciu republiky. „Slovenská mládež sa od prvého okamžiku okupácie, v duchu tradícií Slovenského národného povstania, postavila jednotne proti okupácii a nikdy sa s okupáciou nezmieri... Žiadame okamžitý odchod okupačných vojsk z nášho územia... dnešná slovenská mládež v týchto osudových chvíľach našich národov každodenne dokazuje, že je hodná odkazu svojich otcov brániť slobodu, samostatnosť a zvrchovanosť našej republiky.“ Protesty mladých ľudí zo dňa na deň silneli a narastali. V mestách, na dedinách, v závodoch, školách a úradoch mládežnícki funkcionári organizovali demonštrácie a mítingy, na ktorých tisícky mladých ľudí vyjadrovali podporu legálnym predstaviteľom štátu. Prijímali vyhlásenia, protestné rezolúcie, organizovali podpisové akcie, v ktorých dôrazne žiadali stiahnutie okupačných vojsk z nášho územia. Plnili úlohy kolportérov ilegálnej tlače, letákov a bleskoviek. Písali mobilizujúce heslá na budovy a brány domov. Odstraňovali názvy obcí, miest a ulíc, menili dopravné značky, aby pomýlili okupačné vojská v ich presunoch. Stali sa spojkami, ochrancami verejného poriadku, závodov, dôležitých budov a zariadení. Vytvárali mládežnícke čaty na pomoc v zásobovaní obyvateľstva. Pomáhali odstraňovať škody napáchané okupačnými vojskami.

Vedenie Ústredného výboru ČSM vyjadrilo nesúhlas aj s protokolom o výsledkoch moskovských rokovaní medzi československou a sovietskou delegáciou a podmienkami, za akých sa uskutočnili o riešení situácie po okupácii Československa. Zaslalo list prezidentovi republiky v tomto znení: „Pri všetkom pochopení Vašej nepredstaviteľne ťažkej situácii, pri všetkej úcte k Vašej osobe, k Vašej doterajšej práci na záchranu národa a štátnej suverenity, nemôžeme prijať komuniké. Sme toho názoru, že dnes o ďalšom osude krajiny nemôže rozhodnúť ani sám prezident, ani sama vláda, ani sám parlament. Žiadame Vás: vyhláste okamžite ľudové hlasovanie o výsledkoch rokovaní v Moskve.“ List rovnakého znenia zaslalo aj československej vláde a Národnému zhromaždeniu. S výzvou sa obrátilo aj na československú mládež: „Boj, ktorý sme spoločne začali, sa neskončil a neskončí, pokiaľ na našom území bude jeden jediný cudzí vojak. Nikdy sa nezmierime s výsledkami moskovských rokovaní... Nikdy nezľavíme z postojov, ktoré sme zaujali od počiatku nezákonného vpádu cudzích vojsk. Žiadame okamžitý odchod cudzích armád a obnovenie pošliapanej národnej suverenity a samostatnosti. Ten, kto zradil, musí odísť...“

O okupácii Československa 24. augusta 1968 rokovala aj Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov. Zasadnutia sa zúčastnil vtedajší minister zahraničných vecí Jiří Hájek, ktorý ju odsúdil. O tri dni neskoršie, deň po podpísaní Moskovského protokolu československú otázku z programu rokovania stiahol oficiálny zástupca Československa. Obdobne, i keď iba na úrovni Svetovej federácie demokratickej mládeže (SFDM), postupoval aj Ústredný výbor ČSM. V jeho zastúpení som spolu s naším stálym predstaviteľom v SFDM už 22. augusta oficiálne požiadal prezidenta SFDM Rudolfa Mechiniho o mimoriadne zvolania byra SFDM, na ktorom sme chceli informovať o situácii v našej mládežníckej organizácii po okupácii. Byro sa zišlo 27. augusta, v čase, keď už bolo publikované komuniké o československo-sovietskych rokovaniach v Moskve. To, samozrejme, ovplyvnilo názory jeho členov. Väčšina z nich požiadala o prerušenie rokovania, aby mali čas na konzultácie, a vyhlásila rokovanie za permanentné. Bol to prvý čiastkový úspech.  V rokovaní byro pokračovalo na druhý deň. Zúčastnilo sa ho zástupcovia 22 členských organizácii mládeže. Deviati z nich schvaľovali vojenský zásah, piati ho odsúdili a ostatní svoje stanovisko verejne nevyslovili. Za takej situácie bolo zrejmé, že byro SFDM nemôže schváliť žiadny dokument odsudzujúci okupáciu Československa. Prijalo iba komuniké o rokovaní pre tlač, v ktorom oznamovalo svoje rozhodnutie „pristúpiť ku konzultáciám a v najvhodnejšom čase dať na to odpoveď“. Ďalšie rokovanie byra sa už nekonalo. Plénum ÚV ČSM totiž 20. septembra 1968 rozhodlo netrvať ďalej na prerokúvaní otázky ČSM v byre SFDM.

V konaní a myslení mladých ľudí v augustových dňoch 1968 treba vyzdvihnúť predovšetkým tú skutočnosť, že sami sebe, ale aj celej spoločnosti dokázali, že sú schopní ovplyvňovať vývoj udalostí. V tom zmysle sa ukázali ako reálna politická sila. Netreba domýšľať, aký osud by bol stihol mnohých z nich, najmä tých, ktorí stáli na čele mládežníckeho a detského hnutia v týchto pohnutých časoch.

Nielen v čase normalizácie, ale aj po roku 1989 sa stretávame so znižovaním významu aktivít mladej generácie v augustových udalostiach, ako aj v celom pojanuárovom demokratizačnom obrodnom procese. Akoby mnohým unikali historické súvislosti. Totiž  zostáva bez pochýb, že bez jej angažovanosti by nenastal pokrok v spoločnosti, ani november 1989. Proces historického vývoja má objektívny charakter. Všetky pokusy ho nerešpektovať, narušiť jeho kontinuitu sú scestné. Je objektívne nespochybniteľne platné, že bez príslušníkov tejto generácie, a tobôž proti nej, nemožno vybudovať novú demokratickú spoločnosť.

Autor je bývalý podpredseda Ústredného výboru ČSM

Foto: Heinrich-Böll-Stiftung

Priemer: 4.2 (21 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama