Mimo zákona

Nedávno som sa zúčastnil na vyvrcholení projektu Mládežníckeho parlamentu v Leopoldove. Sledoval som pri tom prácu mestských poslancov a ich angažovanosť vo viac-menej edukatívnej činnosti. A bol som milo prekvapený. Zdá sa, že sú to ľudia, ktorí niečo vedia a chcú sa podieľať na spoločnom prospechu. Tak by to malo byť, pretože poslanci by mali byť premiantmi mesta. Pracujú však na všetkých úrovniach nášho spoločenského života premianti? Skúsenosť ma presviedča, že je to práve naopak.

Napríklad naše zákony svedčia o tom, že do skutočného parlamentu sa infiltrovali karieristi a hlupáci. Legislatívny chaos, nekompetentné tímy pripravujúce zákony a bezhlavo hlasujúci poslanci rozumejúci iba svojej straníckej príslušnosti, ovládaní navyše animátormi tej či onej skupiny... Ak k tomu prirátame bezbrehú servilnosť voči legislatívne často nahlúplej EÚ, tak je to pohroma, ktorá našim deťom pripraví oveľa horší osud, než akému sme sa my vzopreli v roku 1989.

Už ako malý chlapec, tmoliaci sa v klasických, dodnes neprekonaných cvernových pančucháčoch, som doma registroval prítomnosť mačiek a psov, a najmä psy ma sprevádzajú životom stále. Keď som začal trochu chápať svet okolo seba, veľmi som sa čudoval, že za psa platíme daň. Pojem daň som totiž vždy vnímal ako istý trest za niečo, čo som vykonal, alebo za niečo, čo vlastním alebo používam. Psa v dome som však vždy považoval za čosi normálne a samozrejmé...

Časom som pochopil aj iné funkcie daní, ktoré sa v rôznych formách dostávajú naspäť k daňovníkom, no napriek tomu si myslím, že vyberanie daní za chov psa je neprirodzené. Rovnako, ako je neprirodzené ďalšie vyťahovanie peňazí z majiteľov psov uzákonením povinnosti dať im pod kožu zaviesť čip, teda malé elektronické zariadenie na ich identifikáciu.

Skončil sa september 2013 a naše psy sa ocitli mimo zákona. Zlý zákon sme ignorovali, no že je zlý aj de iure, sme sa dozvedeli až teraz. Slovenskí štátni „premianti“ v parlamente si povrchne prečítali európsku smernicu a implementovali všeobecnú povinnosť čipovať psy, mačky a fretky. A jeho aplikáciu si poistili udavačskou povinnosťou veterinárov oznamovať osoby odmietajúce podrobiť sa tomuto nezmyslu. Ako je však možné, že novelizovaný zákon č. 39/2007 Z. z., platný od 1. 11. 2011, ktorý povinnosť čipovania zaviedol, nikto nečítal, nenapadol a nekonfrontoval so zákonmi všadeprítomnej Európskej únie? Vysvetlenie je iba jedno: jediné, čo poslanci vedia, je – hlasovať.

Vrcholom všetkého je, že hoci je zákon zbastardený, platí do konca roka aj so sankciami, ktoré z neho plynú. A dovtedy sa budeme tváriť, že cisár má pekné nové šaty!

Podobné skúsenosti nie sú ojedinelé a všeobecná dôvera a akceptácia zákonov (európske nevynímajúc) je stále menšia. Podporuje to aj nekončiaca sa fraška okolo pôsobenia parlamentu, ktorého nedôstojné divadlo znamená viac, ako mravčia, a najmä kompetentná práca na prospech všetkých. Keď je už všetko popredané a ťažko sa hľadajú prostriedky na veci verejné, prospešné všetkým, treba siahnuť k absurdistanským praktikám, aby do stále prázdnejšej kasy niečo pribudlo. Dokedy?

Vyšlo na MartaM