Milan Medúz: Rok s vojnou

Počet zobrazení: 4980

„Vojna je vzájomné hromadné vraždenie miliónov ľudí, ktorí sa nepoznajú, v záujme malého počtu ľudí, ktorí sa poznajú, ale nevraždia sa navzájom.“   
                                                                                                                                    Lous Ferdinand Céline

Pred pár dňami mi zavolal, priateľ, úžasný človek, ktorý mi pomáhal v mojej politickej kariére, človek, ktorého si nesmierne vážim a ctím, človek so skutočne veľkým Č. Počas svojho života stretávame na svojich cestách množstvo ľudí, no len pár z nich vyryje v našich srdciach takú ryhu, že na nich nikdy nezabudneme.

meduz_obalka.jpgIng. Milan Medúz, poľnohospodár, pedagóg, maliar, spisovateľ (prispievateľ aj do NS). Človek s nesmiernymi krásnymi ľudskými vlastnosťami, nemennými hodnotami, s ochotou vždy pomôcť, či poradiť. Je naozaj nielen radosťou, ale aj šťastím mať takého priateľa. Mám doma od neho dva krásne obrazy, ktoré mi ho denne pripomínajú. Aj preto som sa potešil jeho telefonátu, keď ma pozval na stretnutie, na ktorom mi venoval svoju novú knihu s názvom Rok s vojnou. Jej príbeh sa odohráva na Orave v meste Námestovo. Je to pohľad žiaka základnej školy v časoch najstrašnejšej udalosti v dejinách ľudstva, 2. svetovej vojny. Príbeh sa začína príchodom fašistov do Námestova a končí príchodom Červenej armády, teda oslobodením. Milan Medúz opisuje svoje zážitky, pocity i detské vnímanie tejto strašnej doby. Nevyhne sa ani ubytovaniu a správaniu Nemcov v ich dome, oslave vianočných sviatkov, zážitkov v škole, pomoci rodičom, ako aj názorov jeho rovesníkov na túto dobu. Aj keď prakticky píše len o svojej najbližšej rodine, kniha je napísaná pútavo, jednoducho a tak, že čitateľovi dá veľmi jasný a presný obraz vojnových čias. V závere knihy píše:


„Po opísaní vojnového pobytu v Námestove a v očakávaní lepších časov, by som mohol svoje spomínanie skončiť. Mali sme aj šťastie, že v týchto hrozných časoch nikto z našej rodiny nezahynul, ani neochorel. Pre mňa bolo najdôležitejšie, že sa škola rozbehla opäť naplno. Mama mi kúpila z otcovej výplaty zopár zošitov. Kúpila mi aj fľaštičku atramentu a priložila aj handričku na utieranie pera. Na hodinách sa veľa písalo a opakovali sa už aj zabudnuté učivá zo všetkých predmetov. Vtedy som už bol žiakom mešťanky, slovenčinu a kreslenie nás učila p. učiteľka Mária Medvecká, ktorá spolu so svojím manželom Ctiborom Belanom vyzdobila schodisko školy krásnymi národnými ornamentmi. Na jej podnet sme všetci mali namaľovať, kresby, ktorými sme mali vyjadriť poďakovanie zástupcom UNRRY.  Na desiatich kresbách som sa snažil zachytiť priebeh vojny, od prípravy Nemcov na boj v meste, cez streľbu z kanónov, vypálenie domov, oslobodenie Rusmi až po príchod vojakov z UNRRY, ktorí nám rozdávali potraviny a oblečenie. Na posledný obraz som namaľoval dieťa, ako kľačí v kostole a ďakuje Bohu. Moju prácu vybrala pani učiteľka ako najlepšiu. Potom ju  na zhromaždení v škole odovzdala veliteľovi UNRRY. Nespyšnel som, ale bol to silný podnet. Uvedomil som si, že mám maliarske nadanie a vydržalo mi podnes.“

„Rok s vojnou“ som prečítal za dva dni. Myslím si, že tento príbeh by zaujal aj našu mladú generáciu. Takáto kniha by mala byť v každej školskej knižnici a možno i na hodinách literatúry. Pri jej čítaní by si možno dnešní žiaci uvedomili, že pred vyše sedemdesiatimi rokmi neprežívali ich rovesníci také bezstarostné detstvo. Tí sa na rozdiel od nich každé ráno zobúdzali s obavami a strachom, čo bude dnes, zajtra, pozajtra. Potom by sa už naozaj nemohlo stať, že v anketách mladí ľudia nevedia takmer nič o našich dejinách, o osobnostiach, ktoré ich tvorili, o skutočnom zle každej vojny. A rovnako by sme na Slovensku mali viac hovoriť, písať a propagovať takých ľudí, ako je Milan Medúz. Sú ich stovky, tisíce. No naše médiá nás radšej kŕmia rôznymi úbohými a trápnymi pikoškami rôznych rýchlokvasených celebrít a politikmi, ktorí by pre občanov najlepšie spravili, keby z politiky odišli. No čo už, aj takéto je dnes naše Slovensko.

Hovorí sa, že ľudský život je poskladaný prevažne zo všedných dní a drobných kamienkov, ktoré predstavujú naše skutky v ňom. Len tí, ktorí si vážia aj všedné dni, kamienky trpezlivo zbierajú a správne ukladajú, vytvoria takú mozaiku, na ktorú budú môcť byť právom hrdí. Milan Medúz si mozaiku, na ktorú sa bude môcť vždy s hrdosťou pozrieť, určite vytvoril.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984