Mesto rozkvitlo umením

(Akademický Prešov 52)
Počet zobrazení: 4371
Umenie, ktoré sa tvorí v čase, nesie so sebou svoju pominuteľnosť a unikátnosť stvorenú pre okamih. Neopakovateľnosť je typickým znakom predovšetkým divadelného umenia, nakoľko záznamy z divadelných predstavení nedokážu zachytiť práve to, čo divadlo robí divadlom – živý kontakt s hercami, autenticitu prežívania času a mikrokozmos javiska vytvorený priamo pred vašimi očami. Mikrokozmos, ktorého súčasťou sa stáva percipient práve v tom jedinom, konkrétnom okamihu, ktorý zanikne ako krása kvetu po odkvitnutí.


akademicky_presov_52.jpgNemalo by zmysel vytvoriť sumárum všetkých predstavení, ktoré ponúkol 52. ročník Akademického Prešova nakoľko sú tieto informácie verejne prístupné, vrátane fotoreportáží, preto sa budem snažiť opísať fragment, výsek z tohto programovo pestrého podujatia. V rámci celkového hodnotenia festivalu by sa dalo povedať, že bol rozmanitý nielen na prezentované druhy umenia (nad rámec divadla: konceptuálne umenie, hudobný koncert, performance), žánre, ale aj inovatívne využitie priestorov (využívali sa klasické divadelné priestory, kostol, exteriér, ale aj alternatívne kluby). Divák si tak mohol vybrať z pestrého programu od literárnej/divadelnej klasiky až po súčasné konceptuálne umenie.

Z pondelkovej časti programu som uprednostnil klasiku, inscenáciu Gogoľových Hráčov v podaní Slovenského komorného divadla z Martina (réžia Lukáš Brutovský, účinkovali Marek Geišberg, Tomáš Grega, Daniel Žulčák, Jaroslav Kysel, Tomáš Mischura), ktorá bola uvedená v prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča. 

Moderátorka Eva Peknušiaková privítala divákov a odovzdala slovo rektorovi Prešovskej univerzity Petrovi Kónyovi. Ten ocenil kontinuitu festivalu a prítomnosť významnej osobnosti slovenskej kultúry, spisovateľa, dramatika, literárneho vedca a divadelného režiséra prof. Karola Horáka, ktorý na festivale spolu s PhDr. Mironom Pukanom, PhD. a ďalšími spolupracovníkmi dlhodobo participuje. 

Nasledovalo spomenuté predstavenie. O vysokých kvalitách tohto divadelného telesa z Martina ma presvedčila už v minulosti inscenácia Sofoklovej tragédie Antigona (bližšie interpretácia divadelnej inscenácie; Perný, L., Posterus, 2013). Podvod ako životný štýl je hlavnou myšlienkou Gogoľovej komédie, ktorá sa v dôsledkoch pre spoločensko-kriticky uvažujúceho diváka stáva tragikomédiou. Posolstvo Gogoľových Hráčov je až mrazivo aktuálne. Divadelníci z Martina dali tejto klasike moderný šat jednak využitím svetelných efektov, ale aj temnej elektronickej hudby. Ideová podstata, skrytá v posolstve diela zostala zachovaná: systém, ktorý je založený na vzájomnom podvádzaní má v sebe zakódovaný zánik – boj každého proti každému, permanentná neistota, strach zo zrady, odcudzenie... nie sú to vari symptómy morálnej krízy dnešnej hypermodernej spoločnosti? Hlavná postava hry (a to nielen hry divadelnej, ale aj hry života, ktorú denno-denne zažívame v práci, vzťahoch a všeobecne našich životoch) v závere vyhlási: „So všetkými vyd*bať a nenechať sa od*bať.“ V presvedčení, že sa stal víťazom, a že si bude užívať slastný život rozpráva o svojich veľkolepých plánoch, ktoré vykvitli z jeho geniálnej stratégie a šikovnosti. A v tom zasiahne rana osudu a podstata celej hry: hlavná postava zisťuje, že práve on je tým, kto prehral a kto bol geniálnym podvodom oklamaný. Gogoľovo dielo tak vystihuje zásadnú podstatu systému, ktorý je založený na lotérii, systému, kde len silnejší vyhrávajú na úkor čestných a poctivých. V Gogoľovej hre nachádzame podstatu popretia kantovského kategorického imperatívu (motív konania zameraný na egoistický prospech indivídua). Hráči diskutujú o tom, či je morálne vyhrať nečestným spôsobom v kartách. Spoločne sa zhodnú na tom, že treba oddeliť život od hazardu a hry, teda nepozerať sa na cnosť a morálku, resp. oklamať aj vlastného otca či kamaráta, ak ide o hru. Ide teda v podstate o popretie kategorického imperatívu v prospech extrémne utilitárneho racionálneho egoizmu, ktorý zakončia slovami o štedrosti, o rozdávaní drobných aj poslednému žobrákovi. V hre exceloval Marek Geišberg, okrem iného, syn hereckej aj hudobnej legendy Mariána Geišberga (mimochodom, pre zaujímavosť, v bratislavskej verzii Hráčov hral práve on). Ostatní herci nezaostávali a mimoriadny úspech si vyslúžili najmä herci staršej generácie.... 

V každom prípade, občas sa skutočne treba vrátiť ku klasikám. Slovami Lipovetského: „Dodnes bola kultúra tým, čo do života vnáša poriadok a dáva životu zmysel, lebo ho rámcuje súborom božstiev, pravidiel, hodnôt a symbolických sústav. Svetokultúra pôsobí oproti tejto logike presne opačne: do našej existencie a vedomia vnáša neustálu dezorganizáciu a nedostatok poriadku.“ (Lipovetsky, Globalizovaný západ, 2012).  Preto najmä v mori postmoderných a hypermoderných otáznikov dávajú odpovede a otázky pre dnešný svet práve klasici. Klasici, ktorý ešte vedeli rozoznať dobro od zla. 

Druhým významným predstavením pondelňajšieho dňa bola repríza divadelnej hry venovanej dejinám Prešovského evanjelického kolégia (Od kráľovstva ducha ku kráľovstvu človeka…) v réžii Karola Horáka a v podaní Študentského divadla Prešovskej univerzity. Divadelná hra pojednáva o založení Evanjelického kolégia v roku 1667 (ako uvádza R. Dupkala), jedinej vyššej školy nielen v Prešove, ale aj na teritóriu severo-východného Uhorska takmer tri storočia. Kolégium formovalo kultúrny a spoločenský život nielen mesta, ale aj celého kraja a nadobudlo až stredoeurópsky význam. Na kolégiu pôsobili Samuel Pomarius, Ján Rezik, Samuel Mathaeides a pobýval tu aj Jan Amos Komenský. Medzi najznámejších profesorov patrili filozofi Izák Caban, Eliáš Ladiver a Samuel Pomarius. Medzi najvýznamnejších absolventov patria známe mená slovenského národného hnutia 19. storočia, ako M. M. Hodža, Ján Francisci, Koloman Banšell, ale aj Jonáš Záborský, P. O. Hviezdoslav, Janko Jesenský, Ján Lajčiak či Štefan Marko Daxner. Zaujímavosťou je, že v Prešove študoval aj Ľudovít Košút. Tieto údaje zazneli hneď v úvode inscenácie, čím získala hra aj didaktický charakter. Využívali sa bohaté možnosti práce so sémantikou. Školské lavice a stoličky sa využili ako symbolické predmety nielen pre vyučovanie, ale aj na zdôraznenie chaosu a deštrukcie (zhadzovanie stolov a stoličiek), miesta popraviska či symbolu obdobia temna (stoličky poskladané na kope). Významnú úlohu zohrala hra so svetlom, zvuky, ale aj kostýmy – striedali sa súčasné a historické (bližšie recenzia Perný, L., Slovo, 2017).

Nasledujúci deň Akademického Prešova bol skutočne pestrý. Hra Petra Gustáva Hrbatého Človek všetkých odevov na motív diela T. Dołęgu-Mostowicza – Kariéra Nikodéma Dyzmu bola už svojím názvom viazaná fenomén obracania kabátov – oportunizmu. Tento motív bol umne prepracovaný aj do scénografie – na scéne bolo niekoľko vešiakov a postavy sa v podstate od seba odlišovali iba zmenou kabátov. Lži, karierizmus a honba za majetkom boli typickým znakom hlavnej postavy, ktorá bola predovšetkým paródiou na Pilsudského režim. Herci zo Študentského divadla Prešovskej univerzity sa následne presunuli do exteriérov, kde pred sochou Jána Pavla II. odprezentovali performance Proglas – Slovo a priestor. Kriticky treba dodať, že inak dobrú myšlienku narušili dve okolnosti: prekrývanie programu s omšou a taktiež zlé ozvučenie, čoho následkom bola nezrozumiteľnosť inak dobre nacvičeného a inovatívneho predstavenia. Duchovný rozmer Akademického Prešova pokračoval vystúpením speváckeho zboru Nostre Canto v Konkatedrále sv. Mikuláša (zmiešaný spevácky zbor pozostávajúci okrem iného z učiteľov a študentov hudobnej výchovy vedie Tatiana Švajková). V starobylej gotickej stavbe sa ozývali perfektne zladené hlasy, čo bol silne duchovný a emocionálny zážitok, ktorý si zaslúžil potlesk. Okrem husitskej hymny „Kdož jsou boží bojovníci“ zazneli renesančné aj barokové skladby.

Radikálnym skokom do absolútne odlišných žánrových vôd bolo sólové predstavenie Slávky Daubnerovej Untitled (divadlo P. A. T.). Rámec festivalu sa posunul do ríše experimentálneho tanečného a odvážneho divadla plného nahoty, šialenstva a exhibície. Kým predchádzajúce divadelné kúsky riešili spoločenské problémy, Untitled je skôr psychologickým prejavom subjektívneho sveta ženy.

Pre pochopenie tohto experimentálneho kúsku je nutné poznať kontext: ide o umelecký výjav venovaný vzniku experimentálnej fotografie, ktorá sa stáva akýmsi prejavom vnútorného, duševne nestabilného sveta pôvodnej autorky, konceptuálnej fotografky Franscescy Woodmanovej. Hlavnou témou je pominuteľnosť fotografie, ktorá vzniká v konkrétnom čase a priestore a v konkrétnom psychologickom rozpoložení tvorcu. Slovo sa v inscenácii vyskytuje iba v rámci obrazu – denníkových zápiskov fotografky, ktorá spáchala samovraždu. Citát „A woman is a mirror of the man,“ prezrádza hlavnú motiváciu tvorby zložitej fotografky. Post-rozchodové depresívne stavy vyplývajúce z frustrácie vedomia znázornené pohybovými kreáciami vyznievali ako hlavný motív konania hlavnej a jedinej postavy, ktorá na konci symbolicky zmizne v plátne. Untitled ponúkol unikátnu zmes hry svetla, fotografie, pohybového umenia, ale aj experimentálnej hudby. Treba však pripomenúť, že tento žáner skutočne nie je pre každého a ide skôr o menšinový experimentálny žáner. Autorka Sláva Daubnerová sa už v minulosti venovala psychologickému fenoménu, predovšetkým citovému rozpoloženiu ženy, a to v inscenácii M. H. L. venovanej prvej manželke prezidenta ČSSR, právnika, redaktora, organizátora SNP, Gustáva Husáka, Magde Husákovej-Lokvencovej. 

Pestrý večer bol zakončený ďalšou divadelnou performance a hudobným koncertom v Prešovskom alternatívnom klube Christiania. Stiesnený priestor naplneného klubu bol skutočne veľkou výzvou pre herca, hudobníka a autora v jednom (Jána Jendrichovského). Už v úvode som sa sám seba pýtal, ako oddelí reálny svet od divadelnej scény, ako sa mu podarí vytvoriť ilúzia divadla v krčmovej atmosfére. Na oddelenie divadelného priestoru a reality klubu mu pomohol akordeón, ktorým odštartoval svoje krátke vystúpenie – išlo o fragment Storočie podľa Márie inšpirovaný životopisom starej mamy herca. Divadelný deň ukončilo hudobné predstavenie hudobnej skupiny P. G. Hrbatého – Projekt Error 413 – Zhudobnenie Heineovo. Sociálne ladená pieseň na motív Heineho básne Tkáči (inšpirovanej povstaním tkáčov v Sliezsku) rozospievala a rozvášnila divákov.

Tu sa končí reportovanie z prvého a druhého dňa festivalu Akademický Prešov. Verím, že aj nasledujúce dni, ktoré boli pestré predovšetkým na zahraničné divadelné telesá, priniesli množstvo zaujímavých umeleckých zážitkov, žiaľ, nemohol som sa ich zúčastniť. 

 

Kulturologický a filozofický pohľad na prínos festivalu
 

Podujatie Akademický Prešov treba hodnotiť predovšetkým z hľadiska jeho prínosu pre akademickú obec, kultúru mesta Prešov, kultúru na Slovensku, ale aj z medzinárodného rozmeru. Asi najviac treba oceniť pokus premostiť pestré žánre, rôznorodé druhy umenia, tradíciu a modernitu, a taktiež možnosti využitia priestorov na inscenovanie. Napokon, súčasťou podujatia boli prezentácie nielen divadla, ale aj hudby, poézie, esejí, filmu, ba dokonca umeleckého prekladu či tzv. workshopov, kde vzniká most medzi divákom a tvorcom. Na festivale dostali priestor domáce a zahraničné profesionálne a amatérske súbory, spisovatelia, herci, prekladatelia a predstavitelia viacerých umenovedných disciplín. 

Podujatia, ako je Akademický Prešov, sú významné pre rozvíjanie umeleckej kultúry, vytvárajú most medzi generáciami a kultúrne obohacujú samotné mesto. Mnohé Slovenské mestá môžu Prešovu podobný festival závidieť.  

Aký význam má festival Akademický Prešov z pohľadu filozofického? Predovšetkým v tom, že v dnešnej dobe plnej hyperkonzumu, gýčov a masovej kultúry, je podobné podujatie skutočne osviežením duše. Vyššie umenie dáva človeku možnosť meditovať nad existenciálnymi otázkami a zmyslom svojej existencie. Zamýšľať sa nad tým, v akej spoločnosti žijeme. Klasici, ako bol Gogoľ, nám pomáhajú dávať si správne otázky (Belinskij však dáva odpovede). Post-moderné a hypermoderné umenie reflektuje svet, v ktorom žijeme. Dáva nám však možnosti zmeniť ho? Morálna, ekonomická a sociálna kríza, prehlbujúca sa nerovnosť, automatizácia, umelá inteligencia, hroziace klimatické a ekologické katastrofy, rozširujúci sa počet samovrážd – teda psychologické aspekty vyplývajúce z neistoty hypermodernej doby, duchovná prázdnota, neudržateľnosť nadspotreby, to všetko budú témy, ktoré umenie a filozofia budú musieť spracovať. Bude preto výzvou aj pre ďalšie ročníky, aké témy umelci zvolia pre ďalšie spracovanie... Budeme hľadať otázky a odpovede na globálne problémy u klasikov ako Shakespeare, Gogoľ, Čapek, Dostojevskij, alebo ich budeme musieť hľadať v nových druhoch umenia, ktoré prinesie 21. storočie? A sú to mladí ľudia, budúca inteligencia, ktorá sa bude musieť s týmito otázkami popasovať.

A práve Akademický Prešov je jedným z podujatí určených na prezentovanie mladých umelcov...

Autor Mgr. Lukáš Perný je kulturológ a filozof, interný doktorand IF FF PU 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984