Reklama

Médiá v službách systému

Počet zobrazení: 3558

Je všeobecne známe, že médiá hlavného prúdu v konečnom dôsledku určujú hlavné témy politického a mediálneho diskurzu. Problém je v tom, že dnes, aj v súvislosti s oligarchizáciou médií (minimálne v stredoeurópskom prostredí je skupovanie médií oligarchami veľmi silným trendom), nejde o úsilie hľadať najsprávnejšie riešenia, ale, naopak, o udržanie politického a ekonomického systému tak, ako je nastavený. Čoraz častejšie sa zjavujú tendencie bagatelizovať, alebo vytláčať názory, ktoré oprávnene kritizujú jestvujúci systém a ktoré by sa mohli stať argumentačným základom pre jeho prípadnú zmenu.

Dôsledky sú jednoznačné. Po ostatných voľbách môžeme sledovať rapídny nárast protestných, často až antisystémových strán, ktoré dnes v parlamente obsadili takmer tretinu mandátov, vďaka čomu zásadným spôsobom ochudobňujú verejný diskurz. Tieto strany vytvárajú zdanie, že stačí, aby sa na Slovensku podarilo eliminovať korupciu a všetky problémy sa vyriešia. Problémy Slovenska sú pritom podstatne hlbšie a riešenia podstatne komplikovanejšie.

Ako prípadová štúdia nám môže poslúžiť kauza Bašternák. Ide v nej o okradnutie štátu vo výške približne dva milióny eur, pričom médiá nás kŕmia touto témou už takmer celý rok. Politici celé leto usporadúvali demonštrácie pred komplexom Bonaparte, akoby toto mala byť skutočnosť, ktorá je pre našu spoločnosť kľúčová. Nezľahčujem túto kauzu, jej prepojenie na čelných politikov je veľký problém, ale z pohľadu verejných financií je to okrajová záležitosť...

Na druhej strane tu je kauza privatizácie najväčšieho hutníckeho kombinátu U. S. Steel Košice; nie je až také podstatné, či bol predaný za šesťdesiat miliónov USD alebo za tristošesťdesiat miliónov USD. Ak chceme byť úplne presní a korektní, tak U. S. Steel prevzal za VSŽ záväzky (dlhy) vo výške približne tristo miliónov USD, takže celkové náklady za fabriku predstavovali tristošesťdesiat miliónov USD. Podstatné je, že verejné rozpočty prišli o  tisícstoštyridsať miliónov USD, čo však mainstreamové médiá ani v najmenšom netrápi.

V tom najlepšom prípade je pomer medzi kauzou Bašternák a U.S. Steel dva ku tisícstotridsaťosem. A koľko demonštrácií bolo pred Miklošovým či Dzurindovým domom, koľko článkov v médiách na danú tému vyšlo, aká bola a je pozornosť médií v tejto kauze?

Ďalším podobným prípadom je privatizácia Slovenských elektrární. Dzurinda s Miklošom ich predali za sedemstoosemdesiat miliónov eur. Pritom v balíku boli desiatky elektrární, napríklad Jaslovské Bohunice, Mochovce, Nováky, Vojany, celá Vážska kaskáda, ďalšie vodné elektrárne, veterné parky, ale aj slnečné elektrárne. Ako bonus navrch dostal Enea tridsaťročný prenájom vodnej elektrárne Gabčíkovo. Prenajali ju v hrubom rozpore so zákonom bez verejnej súťaže. Napriek tomu sa po pätnástich rokoch prevádzkovania a vyberania ziskov (bez investícií zo stranu Enelu) talianski prevádzkovatelia vyhrážali Slovenskej republike arbitrážami a požadovali odstupné za ďalších pätnásť rokov vo výške päťstošesťdesiat miliónov eur.

Len si to porovnajme: sedemstoosemdesiat miliónov eur za desiatky elektrární, ktoré dostal Enel od Dzurindu, a odstupné päťstošesťdesiat miliónov eur, ktoré nedávno požadovali Taliani od nás za pätnásťročný prenájom jednej elektrárne. O takých „maličkostiach“ sa mlčí. Nikomu akosi neprekáža, že pri ohodnocovaní elektrární sa štátny úradník „sekol“ o deväť miliárd korún, iste len náhodou v neprospech štátu. Médiá hlavného prúdu však esenciálnym ekonomickým vlastizradám modrých vlád nevenujú v podstate žiadnu pozornosť.

A práve tieto kauzy, neviditeľné a nepočuteľné, môžu slúžiť ako učebnicový prípad toho, ako Matovič a jemu podobní za horlivej asistencie médií odvádzajú pozornosť od najdôležitejších vecí. Tú sa jasne ukazuje, kde sú akcenty mediálnej politiky. Ďalší spôsob, ktorým médiá usmerňujú verejný diskurz v úsilí odviesť pozornosť od podstatných vecí, je rozoštvávanie najchudobnejších. Za pomoci niektorých politikov vytvárajú hru na nepriateľov. Vsugerúvajú, že vinníkmi sú vylúčené komunity a nesprávne nastavený sociálny systém. Realita je pritom taká, že na sociálne dávky idú tri percentá rozpočtu, čiže jedno percento HDP. 

Médiá však takmer vôbec nevenujú pozornosť obrovským transferom ziskov transnacionálnych firiem v našej krajine, veľmi nemorálnym agresívnym daňovým optimalizáciám či celému radu unfair prostriedkov, ktorými veľké spoločnosti okrádajú verejné rozpočty. O tom, že sú to sumy neporovnateľne vyššie, svedčí nedávno zverejnený údaj, že v minulom roku sa z Českej republiky vyviezlo len prostredníctvom dividend nadnárodných spoločností vyše dvestoosemdesiat miliárd českých korún – to všetko už po agresívnej daňovej optimalizácii. Treba si uvedomiť, že to je transfer bohatstva, ktoré je vyprodukované v krajine, ale vyváža sa do zahraničia. Pritom Česko je na tom v porovnaní so Slovenskom podstatne lepšie. Tam sa nikdy nepodarilo tak hanebne sprivatizovať kľúčové sektory ako energetiku, tranzit energonosičov či distribučné spoločnosti. Aj preto bude objem transferov zo Slovenska v porovnaní s Českom (v prepočte na hlavu) podstatne vyšší. 

Aby bolo jasné, kauza Bašternák je neprijateľná už aj preto, že v nej ide o prepojenie daňových podvodníkov na politické špičky, ale z hľadiska verejných rozpočtov je to kvapka v mori. Mimochodom, spomínaná kauza vznikla za Radičovej vlády v čase kolapsu daňového systému a dnes aj vďaka kontrolným výkazom DPH už nie je možné kradnúť takýmto spôsobom.

Vďaka takýmto mediálnym hrám sa však nehľadá podstata našich problémov tam, kde v skutočnosti je, ale umelo sa odvádza pozornosť na menej podstatné veci. Cieľ je jasný: rozoštvať najchudobnejších medzi sebou a odviesť ich od otázky, či je takto nastavený systém v poriadku. Za ostatných takmer tridsať rokov sa do verejného diskurzu podarilo presadiť ešte jednu axiómu – fetiš absolútnej nedotknuteľnosti súkromného majetku, ktorý sa nikdy a za nijakých okolností nesmie zobrať najbohatším, ba dokonca ani obmedziť ich zisky. Z toho potom rezultujú ďalšie konzekvencie, neprípustný je čo i len nápad, že zamestnanci majú nárok podieľať sa na prosperite podniku. Toto myslenie je zvrhlé, absurdné a choré, ale dnes alfu a omegu neoliberálnych názorov.

Cieľ je však jasný: namiesto toho, aby hnev smeroval na tých, ktorí nerovnosti a nespravodlivosti vytvárajú, sofistikovanou mediálnou manipuláciou sa prispieva k čoraz širšiemu rozosievaniu chudoby. Aj preto je malá alebo relatívne malá korupcia len zástupnou témou. Čím skôr si to uvedomí väčšina voličov, tým lepšie.

 Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 13 –14/2017

Priemer: 4.8 (66 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama