Reklama

Mečiarizmus pred súd!

Počet zobrazení: 3669

Súčasná diskusia okolo Mečiarových amnestií pohlcuje celé Slovensko a naberá povahu začínajúcej politickej krízy.
Hrozba opozície, že prenesie boj za ich zrušenie na vysoké školy a do ulíc v situácii, keď je väčšina občanov na strane ich zrušenia, vysvetľuje radikálnu zmenu názoru Smeru v tejto otázke. Zmena je taká rýchla, že ani v samotnom Smere a ani v jeho poradných štruktúrach si ho nestačili všetci osvojiť.
Zdá sa, že aj pri rozložení síl v koalícii je to zmena nevyhnutná, ak sa nemá tento problém presunúť na koaličnú radu a destabilizovať súčasnú vládu. Situácia je však naďalej neprehľadná...
Pri pohľade na slovenskú spoločnosť majú analytici a konšpirátori dnes hody.
Čo sa to deje? Médiá, politici, občania na sociálnych sieťach, všetci žijú a aktívne prispievajú k tomuto ošiaľu. Všetky televízne stanice sa predbiehajú, kto príde s väčším trhákom a kto viac prispeje k excitácii a spoločnosti.

Najväčším podnetom pre analytikov sú vyhlásenia samého najväčšieho konšpirátora, bývalého nášho premiéra, pán Mečiara.

„Kto vyvolal túto psychózu a aký jej cieľ?“ pýta sa sám seba.
O čo sa usilujú tí predstavitelia štátu, ktorí financovali aj film Únos, ktorý vyvolal nebývalé vášne a významne prispel k vytvoreniu opätovného tlaku na zrušenie amnestií?
Podľa pána Mečiara je táto nebezpečná hra „hrou o Ficovu hlavu“. Opäť z jeho strany geniálny ťah! Odviesť pozornosť od seba a vydierať premiéra...
Iní konšpirátori vravia, že podpisové akcie, televízne diskusie na podporu zrušenia amnestií sú výsledkom Sorosovej Open Society, a preto treba byť mimoriadne opatrný pri posudzovaní ich zrušenia.
Ďalší si myslia, že je to pokus o rozpútanie občianskej vojny, niečo na spôsob ružových či oranžových revolúcií z Kyjeva či z arabských krajín. Veľmi dôrazne upozorňujú, že výsledkom tejto polarizácie občanov by mohla byť aj strata slovenskej štátnosti. Pre nich to však už nie je hra o Mečiarovu beztrestnosť či Ficovu hlavu, pretože nespokojnosť a hlad občanov po spravodlivosti a zmene je obrovská. Upozorňujú, že ani zrušením amnestií polarizácia spoločnosti nebude ukončená a bude pokračovať v otváraní problémov, s ktorými nemalá časť občanov nie je vyrovnaná.
Iste, staré problémy, akými boli privatizácia štátneho majetku, rozdelenie Československa, a zároveň i nové – verejná diskusia o vystúpení z EÚ, resp. z NATO... – nemožno podceňovať.
Ba možno povedať, že pod vplyvom krízy EÚ, prehodnocovania doterajších princípov globálnej politiky, reštrukturalizácie zahranično-politickej orientácie, posilňovaní národných politík... to všetko môže vyústiť v ťažko ukontrolovateľné rebélie.
Ďalším sústom pre konšpirátorov je to, že opozícia, ktorá otvorila otázku zrušenia amnestií, dnes váha, a to napriek tomu, že ich hlavný odporca, strana Smer, resp. jej predseda ponúka jednoduché, právne čisté riešenie, ktoré môže za dva týždne urobiť za touto 22-ročnou kauzou bodku...

Čo teda ešte chcú opoziční politici? Sú to hry o nejaké politické obchody, na ktoré my smrteľníci nevidíme, alebo iba drobný zápas o to, kto si bude môcť pripísať k dobru ich zrušenie?

Neuveriteľná zmena postoja Smeru vyvoláva otázky, na ktoré ťažko jednoznačne odpovedať.
Mal doteraz Smer zlých právnych expertov? Má zrušenie amnestií zastaviť iba prepad preferencií?
Čo možno zneisťuje postavenie Smeru v koalícii je, že jeho partneri sú skôr ideovými nepriateľmi a ich spolupráca je preto iba dočasná. Nik nepochybuje o tom, že koaliční spojenci tiež iba čakajú na príležitosť, ako sa zbaviť svojho úhlavného nepriateľa, ktorému dochádza dych pri vyrovnávaní s kauzami, v ktorých sa často na konci objavujú čelní funkcionári tejto strany...
Hospodárski analytici si kladú otázku, ako je možné, že Slovensko pri najlepších hospodárskych ukazovateľoch v rámci 28-čky je nespokojné? Čo to je, čo prebúdza našich občanov ku kritike politických elít? Sú to nízke mzdy, nezamestnanosť alebo príklady z EÚ a USA o nespokojnosti občanov s existujúcim kapitalizmom?
Je to snáď preto, že občania neveria týmto číslam a považujú ich za neobjektívne, pretože ich nepociťujú a nemajú žiadny vplyv na ich životnú úroveň?
Volanie po odbornej a vecnej debate, ktorá by mala nahradiť vzrušenú atmosféru v spoločnosti zo strany koalície nie je však už asi akceptovateľné. Mlieko je rozliate a ľudia volajú po zmenách...
Parazitovanie opozície na chybách a prešľapoch exekutívy je úplne legitímna vec, preto nemožno vyčítať „besnú slinu“ na ústach jej politikov.  
Takáto úloha opozícii patrí a často je aj dôsledkom nedoriešených a pod koberec zametených káuz z vládnutia Smeru v minulosti, ako aj nových, do ktorých sa strana zamotáva pod tlakom svojich zakladateľov či sponzorov.
Treba však povedať, že vystupovaniu opozície chýba štátnicky rozmer a akoby ona sama svojou „slinou“ odmietala prevziať zodpovednosť za štát a byť alternatívou pre dnešnú výkonnú moc. Akoby sa opoziční politici plne uspokojovali hrou na inkvizičný súd, ktorý napĺňa ich všetky ambície. Ich antikorupčná politika vytvára dojem, že odhaľovanie káuz je dostatočnou podmienkou na prevzatie moci od Smeru, ktorý je unavený obhajobou neobhájiteľného.

Samozrejme, nie všetci občania a ani všetky právnické kapacity nie sú za zrušenie Mečiarových amnestií.

Je zaujímavá zhoda, že hlavný právny poradca Smeru JUDr. Eduard Bárány má taký istý odmietavý názor na ich zrušenie ako bývalý minister spravodlivosti za HZDS JUDr. Štefan Harabin.
Stanovisko Eduarda Báránya, že zrušením amnestií hrozí rozpad právneho poriadku štátu, evokuje otázku, čo to je za právny štát, ktorý umožnil bezprecedentný a kriminálny útok na prezidenta, ktorý odmietal plniť úlohy svojho bývalého šéfa?
Doterajšie stanovisko Smeru k amnestiám, že to nie je náš problém, nech si ho riešia a nesú zodpovednosť zaň tí, ktorí tento stav vyvolali, sa v konfrontácii s politizáciou a nespokojnosťou občanov ukazuje už ako prežité stanovisko.
Premiér ako prvý pochopil, že táto kauza presahuje právne diskusie a že ide o politický problém, ktorému sa už nedá vyhnúť.
Nakoniec aj celý útok pána Mečiara proti prezidentovi nevyplýval z právnych diskrepancií, ale z politického zápasu o moc.
Únos ako nástroj na vytvorenie tlaku na abdikáciu prezidenta Kováča je neakceptovateľný z morálneho, politického a, samozrejme, a j z právneho hľadiska.
Vysvetlenie pána Mečiara, že zmyslom jeho amnestií (rozumejme únosu syna prezidenta) bolo obnoviť jednotu Slovenska, ktorú rozbil prezident Kováč tým, že mu odporoval a odmietal vymenovať ľudí, ktorí požívali jeho dôveru, je tragikomédiou.
Preto možno skonštatovať, že udelenie amnestií pánom Mečiarom nemá iné riešenie, ako ich odsúdiť a únos zaradiť, resp. inkorporovať tento čin do nášho štandardného právneho systému. Všetky prekážky, ktoré boli prijaté proti takémuto kroku, treba definitívne odstrániť.

Predstava pána Mečiara, že udelenie amnestií mu umožní dosiahnuť politickú a občiansku jednotu, bola výsledkom jeho fikcie, ktorá spočívala v chorobnom stotožnení Slovenska so svojou osobou.

Pán Mečiar si ani po 22 rokoch neuvedomuje, že práve táto jeho charakterová črta ho doviedla k rozdeleniu Slovenska a vytvoreniu priepasti najprv medzi HZDS a ostatnými politickými stranami a potom medzi ním a väčšinou občanov Slovenska.
Dnes pán Mečiar so zaniknutým HZDS nepoznáva Slovensko, pretože sa ocitol sám proti všetkým politickým stranám i občanom, ktorí majú pocit, že ich podviedol.
Treba pre pravdu povedať, že pán Mečiar predstavoval politika, ktorý na politickej scéne Slovenska nemal partnera. Jeho geniálna pamäť, vynikajúce rétorické schopnosti, v ktorých nebolo ľahké oddeliť pravdu od fabulácie, rovnako skutočnosť, že bol vynikajúci organizátor, a to najmä na dosahovanie jeho vlastných politických či ekonomických cieľov, sú neodškriepiteľné fakty.
Mohli by sme povedať, že sa veľmi približoval ideálu politika, ktorého Machiavelli opísal v svojom Vladárovi pred päťsto rokmi. Machiavelli pripúšťal možnosť zmocniť sa vlády i vraždami, a to na základe princípu, že účel svätí prostriedky. My však musíme povedať, že tento typ politika sa do dnešných štandardných čias absolútne nehodí a je vždy iba prechodnou anomáliou.
Vidíme však, že v revolučných dobách a zásadných spoločenských zmenách, aké panovali u nás začiatkom deväťdesiatych rokov, sa vytvorila spoločenská objednávka na takýchto politikov.
Jeho energiu, mužskú vitalitu obdivovali mnohí jeho politickí spolupútníci, akými boli nakoniec aj prezidenti Kováč, Gašparovič, ale aj mnohí dnešní kritici, ktorí sú stále aktívni vo vysokej politike: Kňažko, Jarjabek, Antošová...
Musíme povedať, že to neboli a ani nie sú žiadni pomätenci či servilní a lokajskí ľudia. Iba potrebovali čas, aby mohli konfrontovať jeho vízie s realitou práve tak ako aj celá spoločnosť.
Nakoniec sa to týka aj prezidenta Kováča, ktorý mal odvahu vzoprieť sa proti jeho bývalému šéfovi a odoprieť mu služby, ktoré považoval za neakceptovateľné a nemorálne.
Za to by sme mu mali vzdať aj hold a úctu.
Či takúto úctu si zaslúži aj jeho syn, to prenechajme na riešenie spravodlivého súdu.

Za obdobie vlády pána Mečiara, resp. mečiarizmu možno iba ťažko urobiť hrubú čiaru zrušením jeho amnestií. Je to oveľa zložitejšia úloha.

Mečiarizmus, ako vízia Slovenska ako nového Švajčiarska plná neskutočnej snahy o posun Slovenska vpred, bola však nemenej prepletená s nereálnymi fabuláciami.
Neprijateľnosť tohto programu nespočíva v jeho fantastickosti, ktorá by sa v štandardnej demokracii dala korigovať, ale v tom, že bol použitý iba na zakrytie vlastných, osobných, mocenských a ekonomických cieľov, za ktoré platil svojim verným privatizáciou štátnych podnikov a teda peniazmi všetkých občanov.
Preto by sme nemali mať žiadne dôvody omilostiť toto obdobie a jeho hlavnú postavu a prejsť túto významnú časť slovenskej histórie mlčaním a konštatovaním, že „všetko sa udialo tak, ako sa udialo“.
Jeho ponuka jednoty a prosperity pre Slovensko bola neakceptovateľná, pretože si vyžadovala uznanie a podriadenie sa jeho absolútnej moci.
Každý, kto sa postavil proti nemu, musel skončiť ako mladý Kováč, resp. Remiáš, alebo ako desiatky jeho odídencov, ktorí boli zbavení funkcií a vyhnaní z jeho vlastného HZDS...
Jeho konflikt s každým sa predkladal verejnosti ako zápas s nepriateľmi Slovenska, čomu obrovská časť občanov i jeho spolupútnikov dlho tlieskala.
Mečiarova túžba po politickej i ekonomickej moci nebola nebezpečná iba pre domácu politiku, ale bola dôvodom pre jeho odmietnutie Prahy i Bruselu, a to so všetkými dôsledkami pre Slovensko... Odmietal ich rady, resp. čakal na to, čo chcel počuť. „Choďte,“ resp., „buďte si tam, kde chcete“ jeho Slovensko nepotrebovalo nič od nikoho. On iba žiadal, aby sa nikto do jeho politiky nestaral a mal voľné ruky...
Odpoveď na otázku, čo mečiarizmus bol pre Slovensko, nemožno hľadať tam, kde by sa jeho najvyšší aktér najradšej videl, t. j. v analógiách so Svätoplukom či inými historickými postavami. Príčinu jeho osobného zlyhania treba paradoxne hľadať v jeho silnej a výraznej osobnosti, ktorá však mala problém odlíšiť realitu od vlastných fikcií, ktoré sa mu zlievali do protirečivých vízií.
Nakoniec to, čo sa z jeho programu slovenského Švajčiarska podarilo uskutočniť, bol iba jeho vlastný prospech a prospech jeho verných.
Rozdelenie spoločnosti na stúpencov Mečiara a ostatných občanov je však už minulosťou a dnes sa väčšina postavila proti nemu samému.
Morálne a politické odsúdenie mečiarizmu je dôležité aj pre dnešné Slovensko. A to najmä z pedagogického hľadiska, že obchádzanie zákonov, prípadné strkanie prstov do štátnej pokladnice sa neoplatí ani politickým elitám.
Podozrenia z korupcie, nevyvodzovanie zodpovednosti za zverené úlohy, tolerancia k pasivite, neriešenie personálnych otázok... to všetko sú problémy, ktoré nemôžu závisieť iba od rozhodnutia premiéra, a to ani od toho dnešného!

Zmyslom tohto článku nie je volanie „ Mečiara do basy“ ako on podobne hovoril ešte za VPN, že „prázdnych ciel pre našich odporcov je dosť“.

Pretože, zvolili si ho predsa naši občania! Nie ale každá voľba vyjde...
Rovnako asi nemá zmysel brať na zodpovednosť riaditeľa SIS či jeho zástupcu, resp. tých, ktorí sa zúčastnili únosu, ktorých by časom tiež iba vymenil... Bol to určite nápad a vôľa premiéra a mal riešiť jeho problém a nie organizátorov a účastníkov únosu.
Zrušenie amnestií je možné tak v prvom rade chápať iba ako symbolické odsúdenie mečiarizmu.
Najdôležitejšie na tejto kauze musí byť však to, že ak amnestie majú byť aktom zmierenia a milosti, tak nemôže ich udeliť ten, koho sa dotýkali. Môžu ju dať iba tí, ktorí boli jeho činmi postihnutí, t. j. naša spoločnosť!

Priemer: 3.7 (54 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama