Reklama

Masaryk stále neznámy (2)

Počet zobrazení: 1748

Masaryk stále neznámy (1)

Záujem T. G. Masaryka o Slovákov najlepšie dokumentuje jeho spis Česká otázka, ktorý vyšiel prvýkrát v roku 1894. V diele venovanom českým dejinám, českej politike a potrebám aktuálnej situácie nielen českého, ale aj slovenského národa venuje celú tretinu diela Slovákom, slovenskému národu, slovenským postavám – najviac Jánovi Kollárovi, Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, ale aj iným. ceska_otazka.jpgPre Masarykovo ponímanie dejín českého a slovenského národa, ich stáročné prelínanie, ovplyvňovanie a pre ich syntézu, ktorá vyvrcholila v roku 1918 vznikom Československej republiky, bol záujem o slovenských pôvodcov teórie o československej vzájomnosti a československom národe o dvoch vetvách (českej a slovenskej) východiskom takej politickej koncepcie, ktorá u štátov Dohody viedla v roku 1918 nakoniec k úspechu. Ale tomu úspechu predchádzala viacročná tvrdá a obetavá práca, ktorá by bez T. G. Masaryka sotva bola viedla ku vzniku slobodného spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Význam a prínos Jána Kollára pre národné obrodenie Slovákov a Čechov a v širšom slova zmysle aj pre všetky slovanské národy je všeobecne známy. Kollár ako vedúca postava slovenského národného hnutia sa na začiatku 19. storočia spolu s Pavlom Jozefom Šafárikom a Františkom Palackým zaslúžil o oživenie spolku vlastenecky prebudených študentov na bratislavskom Evanjelickom lýceu a. v. a tu sa aj začala ich blahodarná činnosť na poli vzdelávania, kultúry a vedy pre oba naše národy. Kollár sa nezmazateľne zapísal do dejín všetkých slovanských národov ako teoretik slovanskej vzájomnosti a aj ako básnik v tom čase najvýznamnejšej básnickej skladby v našom prostredí – Slávy dcery. Zatiaľ čo Šafárik a Palacký sa venovali vede, Kollár bol povolaním kňazom a práve tejto jeho činnosti sa niekedy venuje len menšia pozornosť. A pritom aj Kollárovo povolanie a jeho pôsobenie ako evanjelického a. v. duchovného medzi farníkmi v Pešti si zasluhuje hlbšie poznanie. Kollár bol nielen básnik a spisovateľ, ale bol aj dobrý duchovný pastier, nadaný rečník a strhujúci kazateľ. V mnohých jeho kázňach sa odráža okrem vyložene cirkevnej a náboženskej tematiky (kázne k jednotlivým sviatkom, výklady k určitým pasážam Starého aj Nového zákona a kázne pri príležitosti rôznych cirkevných obradov) aj jeho názor na Slovákov, Slovanov a na súčasný svet. Jadrom Kollárovej koncepcie je poňatie Slovanstva ako jednotného celku – „slovanského národa“ v štyroch kmeňoch, ktoré sa vykryštalizovalo už na začiatku dvadsiatych rokov 19. stor. v kázni „Dobré vlastnosti národu slovanského“ z roku 1822. Ako už bolo viackrát zdôraznené, a poukázal nato aj Masaryk, tento národ slovanský bol vlastne národ slovenský, ktorý Kollár najlepšie poznal a ktorého vlastnosti zovšeobecnil a rozšíril aj na všetky ostatné slovanské národy. Kollárov program vyrástol v prvom rade z chápania ťažkej situácie slovenského národa, a preto hľadal spojenie s ostatnými Slovanmi, predovšetkým s najbližšími Čechmi, od čoho očakával posilnenie postavenia aj slabého a utláčaného slovenského národa v Uhorsku. Nie je náhoda, že práve Slováci Kollár a Šafárik i  Moravan  Palacký prichádzajú v tomto období s koncepciou československej reči a československého národa, zdôrazňujú potrebu vzájomnej podpory a jednoty. Kollár takto varuje pred roztrieštenosťou a nejednotou Slovanov: „Národ slovanský jest již krom toho i tak vnitřně i zevnitřně rozrouchaný, rozervaný, rozmikaný, rozmrvený, že to zrada jest tyto mrvy ještě na prach a neviditelné atomy roztírati; naproti tomu podstatní zásluha tyto roztrhané částečky v jedno spojovat, tu nám oběť žádného nářečí nemusí býti těžká, kde se malou strátou veliký prospěch koupiti může.“ Kollár tu sformuloval aj svoju koncepciu jazykovej a literárnej jednoty Čechov a Slovákov a „československej kmeňovitosti“. Nie je to prejav malovernosti, že Kollár pochyboval, neveril v samostatný rozvoj slovenského jazyka a literatúry – vyvracia to jeho neúnavná práca na ich povznesení, hoci – v dnes už prekonanej koncepcii – v spojení s Čechmi a ich jazykom a literatúrou ako jazyka československého a literatúry československej. Upozornil na to už veľký znalec Kollárovho života a diela Masaryk v spomínanom spise Česká otázka v súvislosti s Kollárovým predchodcom: „Dobrovský... skutečne pochyboval; avšak – jak? Copak nemluví řečí dosti jasnou jeho neúmorná, nadšená práce? Obyčejná skepse nedovede pracovat; ale Dobrovský pochyboval jak pochybuje matka nad kolébkou svého slabého dítěte – a z takové pochybnosti, prýštící ze srdce, rodí se spásná práce záchranná.“ Toto konštatovanie vzťahoval Masaryk aj na Kollára, ktorého si mimoriadne vážil a často o ňom prednášal, napríklad aj v slovenských študentských spolkoch vo Viedni pri príležitosti stého výročia narodenia básnika a veľa miesta mu venoval aj v Českej otázke.

Aj keď sa ďalší vývoj od Kollárovej koncepcie odklonil a smeroval zásluhou Ľudovíta Štúra k spisovnej slovenčine, tento krok by bez práce predchádzajúcej generácie na čele s Kollárom a Šafárikom nebol býval možný.[1] Kollár neskôr čiastočne poopravil svoje názory o zanikaní kmeňových osobitostí a splynutí rôznych kmeňov v jeden a sústredil sa viac na program slovanskej kultúrnej vzájomnosti. Kollárovi sa často vyčíta jeho nepochopenie potreby slovenského spisovného jazyka, ale súčasne sa zabúda na to, že Kollár sa vždy hlásil k tomu, že je predovšetkým Slovák[2] a hoci sám bol proti spisovnej slovenčine, vyčítal Čechom ich neochotu prihliadať k potrebám oboch jazykov – ako slovenského, tak aj českého, čím vlastne aj Česi prispeli k jazykovej rozluke, hoci práve oni ju vyčítali len Slovákom – štúrovskej generácii buditeľov.[3]

Profesor Masaryk v roku 1893 – pri príležitosti Kollárovej storočnice –  prednášal slovenským študentom o Jánovi Kollárovi vo Viedni a v ten istý rok navštívil s druhmi aj Mošovce, kde sa chcel pokloniť Kollárovej pamiatke. Došlo tu vtedy k známej udalosti, keď mu v tom zabránili uhorské úrady a četník mu v Kollárovom rodisku dokonca o prsia oprel aj bodák. Samotný T. G. Masaryk v roku 1930 na udalosť spomínal vo svojej odpovedi na nevyberavý útok maďarského poslanca advokáta Jánosa Gillera, ktorý sa sťažoval na údajné nedodržiavanie práv maďarskej menšiny v Československu, už ako československý prezident pri návšteve Lučenca takto: „Vy zaiste viete, že starý režim nepovolil Slovákom ani jedinú štátnu školu. V Dolnej Strehovej som sa práve teraz poklonil pamiatke maďarského básnika Imre Madácha. Za starého režimu, keď som išiel do Mošoviec, aby som sa poklonil pamiatke slovenského básnika Kollára, ohrozovali ma bodákmi. Mohol by som pokračovať v opisovaní starej vlády, ale neučiním tak. Pre Slovensko je táto vláda raz navždy odstránená.“ Tak, ako so Slovákmi a ku Slovákom hovoril prezident po slovensky, maďarskému poslancovi to povedal po maďarsky...

Masaryk už vo funkcii hlavy štátu inicioval a aj finančne podporil výstavbu novej školy v Mošovciach. Masaryk sa do Mošoviec vrátil v roku 1932, po takmer štyridsiatich rokoch. „V prívete pri svojom jubileu nazval pán prezident Slovensko svojím ¸pretium affectionis‘, srdcu najdrahším. Pochopiteľne, veď ,otčinou svojou‘, ,kolískou svojho otca‘, nazval Slovensko už vtedy, keď bolo v nešťastí, roku 1893-ho, pri Kollárovom rodnom dome v Mošovciach“[4] pripomenul Štefan Krčméry. Na otvorení novej budovy Školy Jána Kollára sa potom osobne zúčastnil. Československý prezident v auguste – septembri 1932 pobýval vo svojej obľúbenej Bystričke pri Martine, odkiaľ dňa 5. septembra 1932 odišiel v sprievode Jozefa Škultétyho, správcu Matice slovenskej, na návštevu Kollárovho rodiska. V Mošovciach ho uvítal vtedajší starosta Michal Štarke nasledovnými slovami: „Pán prezident, som šťastný, že môžem vítať muža, ktorého som sa naučil ctiť, milovať ako mládenec. Na budúci rok bude 40 rokov, keď prišli ste sa, pán prezident, pokloniť veľkému duchu nášho rodáka Jána Kollára z príležitosti jeho stých narodenín a museli ste zažiť, že maďarský žandár oprel vám o šľachetné prsia bodák. Ako mladík bol som toho svedkom a od tej doby s obdivom a s láskou sprevádzal som Vaše kroky. A dnes? Aký to rozdiel: Dnes vítam v oslobodenej vlasti nášho milovaného prezidenta. Dnes musím zvolať slovami nášho veľducha: ,Čo sto blúdnych vekov hodlalo, zvrtla doba!‘ Áno, zvrtla doba. Dnes prichodíte k nám, aby ste osviežili pamiatku tých ťažkých časov poroby. Dnes ale prichodíte ako víťaz s triumfom, že pravda zvíťazila. Je mojím veľkým potešením, že môžem pri tejto vzácnej návšteve Vás zo srdca úprimne privítať tu, poďakovať sa Vám, že ste na našu obec neráčili zabudnúť. Prosíme Vás ako dobrého otca, ráčte i v budúcnosti rozpomínať sa na nás ako na ľud Jána Kollára, ktorý zapálil fakľu všeslavianskej lásky. Pán prezident: Nech milosť Božia, tak ako dosiaľ vás sprevádza a dá vám zdravia, aby ste našu drahú vlasť mohli dlho spravovať. Buďte nám srdečne vítaný!“ Na starostovo privítanie prezident Masaryk odpovedal nasledovnými slovami: „Ďakujem vám, pán starosta, ďakujem vám milí občania, za váš milý priateľský prívet. Spomínate 93. rok. Vidím pred sebou toho žandára s bodákom. Nuž, áno – zvrtla doba. Zvíťazili sme a teraz je naším úkolom, aby sme to, čo sme nadobudli, zdokonalili a aby sme napredovali. Pokrok na celej čiare. To bude naším heslom. A všetko to ochrániť, čo veľký váš rodák nám zanechal. V jeho duchu budeme pracovať a starať sa, aby bolo Slovensko, celý československý národ, demokratická republika zabezpečená. Nech Vás Boh všetkých živí. O rok sa uvidíme zase.“

Aké príznačné pre Masaryka! Aj v slávnostnej chvíli – je známe, že oficiálny  protokol, ceremónie a akúkoľvek ozdobnú ale prázdnu sviatočnosť nielen že nemal v obľube, ale si ich nikdy ani neželal a snažil sa vždy vystupovať len ako prostý človek, jeden z mnohých účastníkov slávností, hoci usporadúvaných aj na jeho počesť – vyzýva k činom, pozitívnym skutkom, k onej, z jeho viacerých statí dobre známej, „drobnej práci“, ktorá jedine môže človeka i celý národ povzniesť a prispieť k jeho lepšej budúcnosti. Z uvítania v strede obce sa prezident a celý sprievod pešo odobrali k novostavbe mošovskej školy. Tu sa slova najprv ujal Ľudovít Rapoš, riaditeľ školy Jána Kollára, ktorú postavili na podnet a aj z finančnej podpory T. G. Masaryka:

„Vážený pán prezident, dovoľujem si vysloviť svoje zvláštne potešenie nad tým, že vás môžem ako riaditeľ tejto školy v mene učiteľského zboru pri tejto vzácnej príležitosti srdečne pozdraviť a uvítať. Vaša vzácna návšteva bude jasnou, radostnou a nezapomenuteľnou udalosťou v dejinách našej školy, lebo nie každej škole dostane sa tej obzvláštnej cti a šťastia, že môže v svojom kruhu uvítať svojho prvého prezidenta, najvzácnejšieho a najzaslúžilejšieho občana štátu. A radosť naša sa ešte stupňuje okolnosťou, že škola táto bola postavená z vášho vzácneho podnetu a pomocou vašej láskavej podpory, aby takýmto krásnym kultúrnym podnikom bola uctená pamiatka nášho veľkého rodáka, básnika a národného buditeľa Jána Kollára. A za túto vzácnu pomoc sme vám zaviazaní nielen my, ale aj celé široké okolie hlbokou vďakou. Budova, ktorá bola len v týchto dňoch dokončená, síce neni ešte úplne zariadená, ale veríme, že sa nám ešte aj tie ťažkosti podarí postupne a časom zdolať. Programom naším je vychovať národu uvedomelých občanov, ktorí majú  národ svoj milovať nie slovami, ale skutkom a prácou v duchu vašom a za vaším vzácnym a jasným vzorom. Uisťujeme vás, milovaný pán prezident, svojou úprimnou láskou a oddanosťou a želáme si, aby tá krátka chvíľa, ktorú medzi nami strávite, bola i vám milou a budila i vo vás milé a príjemné spomienky.“

Prezident Masaryk na riaditeľove slová odvetil nasledovne: „Pane riaditeľu, učiteľský zbore! Som šťastný, že vidím školu Kollárovu. Som potešený, že sľubujete vychovávať novú generáciu našej mládeže v duchu Kollárovom (zdôraznené v pôvodnom texte prezidentovho prejavu – pozn. F. V.). Program Kollárov je snadno vysloviteľný – jedným slovom ľudskosť[5]. Vzájomnosť slovanská, ako si ju predstavoval, bola založená na ľudskosti. Keď zavoláš Slovan, nech sa Ti ozve človek. Človek slušný, (zdôraznené v pôvodnom texte prezidentovho prejavu – pozn. F. V.) čestný, to je program Kollárov. Prajem vám úspechu vašej vychovávateľskej práci.“  

A znovu: nebol by to Masaryk, keby opäť nezdôrazňoval hodnoty a úlohy významné a podstatné pre budúcnosť národa: humanitu, slušnosť, vzdelávanie – tú každodennú drobnú pre národ potrebnú a prospešnú prácu.

Aký to rozdiel: vtedy – a dnes! Naša súčasnosť, akoby na takéto základné axiómy zabudla – totiž že vlastenectvo, drobná práca, národné sebavedomie, znalosť vlastných dejín atď., nie sú len prázdne slová (podľa podaktorých dnešných politikov, publicistov atď. Je to však vraj len balast – doslova veteš z 19. storočia –, ktorého sa treba zbaviť), ale súčasť našej identity –  Slovákov aj Čechov, nielen kontinuita minulosti so súčasnosťou, ale aj východisko pre budúcnosť nás a našich potomkov v tomto stredoeurópskom regióne, o ktorý bol vždy v minulosti, a je aj dnes a nepochybne bude aj v budúcnosti záujem (nie vždy nezištný) z rôznych strán.

Človek, vedec a politik Masaryk mal tiež svoje chyby, tak ako ani Československá republika nebola dokonalá a popri kladoch mala aj veľa nedostatkov. Na tento štát a jeho predstaviteľov sa však nepozerajme dnešnými očami, ale v dobovom kontexte. Porovnajme vtedajšie demokratické Československo s autoritatívnymi režimami v okolí – s Poľskom, Maďarskom, Nemeckom... O politikovi a štátnikovi Masarykovi súďme aj jeho porovnávaním s jeho súčasníkmi v okolí:  Piłsudským, Beckom, Horthym, Hitlerom atď. Naozaj je takéto porovnanie pre Československo a pre Masaryka, pre nás Slovákov a Čechov, také nepriaznivé, ako sa nám to snažia nahovoriť niektorí nemeckí, maďarskí, ale aj českí a slovenskí zaujatí kritici? Nie je náhoda, že práve maďarský historik Csaba Kiss György vo svojom článku „Byť Slovákom“ (!!!) napísal o Masarykovi, najprv pokrytecky priznávajúc útlak Slovákov v Uhorsku, takúto nepravdu:

„Je známe, že jednou z najväčších krívd spáchaných na slovenskom národnom hnutí[6] minulého storočia bolo neskôr často citované vyhlásenie maďarského (omyl, nie maďarského, ale uhorského – pozn. F. V.) ministerského predsedu Kálmána Tiszu: slovenského národa niet. Neuplynulo ani pol storočia, a prezident nového československého štátu Tomáš G. Masaryk sa vyjadril, že nevie o existencii slovenského národa.“[7] Maďarský vedec ďalej ospravedlňuje Tiszu, že vraj mal na mysli, maďarské kráľovstvo (! Kiss považuje ešte aj v roku 1997 Uhorské kráľovstvo, v ktorom Maďari nemali ani polovičné zastúpenie obyvateľstva, len za maďarské a to naozaj žiadny osobitný komentár nepotrebuje) ako politické spoločenstvo, hoci je to presne naopak a išlo mu o odnárodnenie a úplné pomaďarčenie Slovákov. Zatvorenie Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií to dosvedčuje celkom jednoznačne, ale niektorí „vedci“ dokážu odtajiť aj nos medzi očami. Práve Masaryk mal pokiaľ ide o „československý národ“ na mysli politický národ, nikdy Slovákov a slovenský jazyk nenapádal a Maticu slovenskú na rozdiel od Tiszu a jeho vlády nezatváral, ale morálne aj finančne podporoval... A takto sa falšuje skutočne obrovský rozdiel medzi Uhorskom a Československom o ktorom ešte aj taký jeho kritik, ako bol Ferdinand Ďurčanský v roku 1943 napísal: „Teda pokiaľ uhorský režim podväzoval slovenský život v každom smere, Československo uvoľnilo jednu jeho stránku, pokiaľ ide o postavenie jednotlivca. Preto Československo znamená pre slovenský život veľký prínos v porovnaní s časom, ktorý Slováci boli nútení žiť v Uhorsku.“[8]

Kiss tu vychádza, podobne ako ďalší Masarykovi kritici, z jeho vyjadrenia v rozhovore zo 14. septembra 1921 pre redaktora novín Le Petit Parisien Richepierra. Masarykove slová sú uvedené nasledovne: „Není slovenského národa, řekl ihned Masaryk. To je výmysl maďarské propagandy.“ Ale ako naschvál, všetci kritici citujú len tieto slová, a neuvádzajú ďalšiu oveľa dôležitejšiu pasáž, ktorá vysvetľuje to inkriminované „není slovenského národa“! A pritom to má kľúčový význam pre Masarykovo chápanie vzťahu Slovákov a Čechov a aj preto, čo Maďari Slovákom spôsobili a ako nesmierne vážne poškodili svojou drsnou maďarizáciou slovenské národné záujmy. Práve preto to takí historici ako napríklad aj Kiss zamlčujú, čo je azda u Maďara možno aj pochopiteľné, ale u slovenských historikov je to na pováženie. Prezident ďalej Richepierrovi totiž povedal tieto slová: „Češi a Slováci jsou bratři. Mluví dvěma jazyky,[9] mezi nimiž je menší rozdíl než mezi severní a jižní němčinou. Rozumějí si dokonale. Dělí je jenom stupeň kulturní, Čechové jsou vyvinutější než Slováci, neboť Maďaři je udržovali v soustavné nevědomosti. Zakládáme na Slovensku školy. Je nutno vyčkat jejich výsledků; v jedné generaci nebude již rozdílu mezi oběma větvemi naší národní rodiny.“[10] To, že tieto slová prezident nemyslel tak, že počas jednej generácie sa Slováci počeštia a nebude už rozdiel medzi češtinou a slovenčinou, ako sa to tvrdieva, ale mienil tým vyrovnanie v úrovni vzdelanostnej, kultúrnej a aj hospodárskej (na to sa často zabúda a pritom sa Masaryk významne pričinil napríklad aj o vybudovanie železničnej spojnice z Handlovej do Sv. Kríža nad Hronom. Uhorské vlády sa tak „starali“ o prosperitu tohoto kraja, že sa uhlie muselo do dnešného Žiaru nad Hronom, Lučenca a ďalších miest z Handlovej voziť okľukou presahujúcou 200 kilometrov, pričom je vzdialenosť z Handlovej do Žiaru len niečo vyše 20 kilometrov!) dosvedčujú jeho aktivity v ďalších rokoch – medzi nimi mnohé na podporu výskumu slovenského jazyka, slovenskej vedy a kultúry - o ktorých sú uvedené početné, ale nie všetky, zmienky a doklady v tomto článku.

 Vzťahom T. G. Masaryka a Matice slovenskej som sa podrobnejšie zaoberal najmä preto, že – napriek vyššie uvedeným faktom – vedenie Matice slovenskej na čele s človekom, ktorého dnes stíhajú za spreneveru, sa v rokoch  2009 – 2010 rozhodne postavilo proti inštalovaniu sochy Masaryka v Bratislave. Títo ľudia by mali poznať dějiny inštitúcie, na čele ktorej stoja (stáli), a ak ich nepoznajú, mali by sa poučiť. Práve preto som im vtedy poslal niektoré doklady, ktoré jednoznačne dosvedčujú vzťah Matice slovenskej k prezidentovi a aj naopak… Socha síce v Bratislave už niekoľko rokov stojí, ale mnohí matičiari si svoj skreslený názor na prezidenta Masaryka neopravili dodnes.

Slováci, napriek rôznym odsudkom od ľudí, ktorí ho nepoznali a nepoznají, aj vďaka T. G. Masarykovi a Československej republike urobili za krátkých dvadsať rokov vpred mnoho krokov akoby rozprávkovými sedemmíľovými čižmami. Na konci tridsiatych rokov, po necelých dvadsiatich rokoch existencie ČSR, prekvitali na Slovensku školy vrátane univerzity, vychádzali slovenské knihy a časopisy v takom množstve ako nikdy predtým; vznikli múzeá, divadlá, pracovali kultúrne a vzdelávacie spolky. Slovensku dorástla nová mladá a vzdelaná generácia, ktorá sa postupne dokázala presadiť v hospodárskom živote, vo vede, kultúre i politike. Po odchode českej inteligencie zo Slovenska v rokoch 1938 – 1939 táto mladá generácia dokázala plynule nadviazať na základy, ktoré sa dovtedy od roku 1918 na Slovensku položili. Len málokto v taký priaznivý obrat pre slovenský národ dúfal. Veď kto by to bol ešte v roku 1914 veril, že sa takýto zázrak stane?[11]

 


[1] MATULA, Vladimír. Kollárovská a štúrovská koncepcia slovanstva a slovanskej vzájomnosti. In: Štúdie z dejín svetovej slavistiky do polovice 19. storočia. Veda, Bratislava 1978, s. 259 – 288.
[2] Všade upozorňoval, okrem iného aj Goetheho, že je Slovák, a podobne aj počas svojho pobytu v Prahe. KOLLÁR, Ján. Paměti z mladších let života. Praha 1956, s. s. 55, 56,152, 168, 170, 184, 216.
[3] „Bych rozuměl smyslu knih českých dobře nynějších, češtinu překládat v češtinu dřív si musím,“ ťažkal si stúpenec československej vzájomnosti Kollár. Keď mal s tým také problémy vzdelanec ako on, aké ťažkosti to muselo vyvolávať u menej vzdelaných Slovákov? A podobne zmýšľal aj Šafárik, ktorý už v roku 1827 v liste Kollárovi upozornil, že „terajší pospolitý sloh českých spisovateľov nemôže byť nikdy národným slohom našich Slovákov“. BOHUTIENSKY, Miroslav (Michal Bodický). Životopis Jána Kollára. U Karola Salvu, Ružomberok 1893, s. 42, 43.
[4]  KRČMÉRY, ref.  7, s. 185.
[5] Humanitný ideál je všetok zmysel nášho národného života. Humanita nie je sentimentalita, ale práca a opäť práca, napísal Masaryk v Českej otázke. Viď podrobnejšie stať TOMČÍK, M.: Masarykov podiel na aktivizácii slovenskej literatúry 19. a 20. storočia. In:  T. G. Masaryk a Slovensko (soubor statí). Masarykova společnost a Ústav T. G. Masaryka, Praha 1992, s. 22 – 67, 33.
[6]  Všimnime si, že Kiss nehovorí o slovenskom národe, ale len o slovenskom národnom hnutí...
[7]  CHMEL, Rudolf (Ed.): Slovenská otázka v 20. storočí. Kalligram, Bratislava 1997, s. 558.
[8]  ĎURČANSKÝ, Ferdinand: Pohľad na slovenskú politickú minulosť. In: Slovenská otázka, c. d. s. 304 – 308, 305.
[9]  Masaryk teda aj v tomto rozhovore poukazuje na to, že Slováci majú svoj jazyk, ktorý je odlišný od češtiny. Môže ale existovať nejaký jazyk bez národa?
[10] MASARYK, ref. 20,  s. 82 – 83.
[11] Česi a aj mnohí Slováci veľmi dobre poznajú dojímavú Seifertovu báseň „To kalné ráno (Osm dní)“. Takmer nikto ani medzi Slovákmi nepozná verše, ktoré pri tej istej smutnej príležitosti napísal slovenský básnik a spisovateľ, ruský legionár Janko Jesenský: 

14. septembra 1937

Prehratá borba... V mihalniciach stíne
dve tmavé svetlá smrť nám pochová.
Už nehľadia, a my ich nevidíme
jak pri poslednom sviatku Zborova,

keď ešte rozlúčiť sa prišli s nami,
od rozochvenia zaslzenými,
prizrieť sa žitiu, ktorý nad hrobami
tu rozjasal sa dvadsaťročnými.

Keď odchádzal, nám zdvihol ku klobúku
sťa legionár, brat náš bývalý
otcovskú, bratskú drahú svoju ruku
a oči sa mu mierne usmiali.

To bolo presvedčenie v líci svätom,
že za seba žiť, mrieť sme hotoví,
to posledný bol pozdrav svojim bratom,
to posledný bol pozdrav bratovi.

A odišiel... Dnes otca, brata nenie,
niet úsmevu už viacej na líci,
len v srdciach zvoní staré presvedčenie
jak zvon na bratislavskej radnici.

V Bratislave 14. sept. 1937

Priemer: 4 (8 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama