Reklama

Martin nie je Paríž, ale má svoj Père Lachaise (3)

Počet zobrazení: 1193

Začiatkom tohto roku 2016 dosiahol počet obyvateľov mesta Martin číslo 54 657; je na ôsmej priečke rebríčka slovenských sídiel. Z ôsmich krajských miest má nepatrne menej obyvateľov iba Trenčín. Martinská populácia sa každý rok znižuje. Najmä mladí sa sťahujú do blízkych dedín, do Žiliny a väčších miest na západnom Slovensku.

Pred sto rokmi v Martine žilo okolo 7 000 obyvateľov. Ešte menej ich malo mesto za matičných čias. O to je obdivuhodnejšia činorodosť hŕstky ľudí, ktorí dokázali urobiť z tohto mestečka kultúrne a vtedy aj politické centrum slovenského národa. Dokazuje to aj prehliadka Národného cintorína, ktorého začiatky siahajú do konca 18. storočia. Neskôr, do prvej svetovej vojne sem začali prevážať telesné pozostatky osobností, ktorí tu nezomreli, počnúc Martinom Kukučínom roku 1928.

1_ctihodni_martincania_v_roku_1900_ktori_presli_vazenim._o._i._sediaci_pavel_mudron_jozef_skultety_jozef_cipar._stojaci_julius_branecky_konstantin_hurban_vladimir_mud_650x379.jpg
Ctihodní Martinčania, ktorí prešli väzením, v roku 1900,. O. i. sediaci Pavel Mudroň, Jozef Škultéty, Jozef Cipár, medzi stojacimi Konštantín Hurban, Vladimír Mudroň, Matúš Dula, Svetozár Hurban-Vajanský (v strede).

Po novembri 1989 sem preniesli ostatky činiteľov, ktorí sa zväčša z politických dôvodov za života nevrátili do vlasti. Vedenie Matice dodatočne našlo hrobové miesta aj pre takých, čo počas druhej svetovej vojny pôsobili v MS, no ich aktivity sa viac zameriavali na ideologickú či propagandistickú podporu ľudáckeho režimu, resp. obúvali si aj gardistické čižmy. Napríklad literárny kritik Stanislav Mečiar bol najprv pochovaný v Argentíne, politik a osvetový činiteľ Konštantín Čulen v USA, či katolícky básnik Gorazd Zvonický v Taliansku.

Mnohé fakty čerpáme z reprezentatívnej knihy Zdenka Ďurišku Národný cintorín v Martine, Pomníky a osobnosti, ktorú vydala Matica slovenská v spolupráci s mestom Martin a Slovenskou národnou knižnicou roku 2007.

Pochovaní v Turci až dodatočne
 

2_napokon_martin_kukucin_nasiel_posledne_miesto_svojho_odpocinku_v_martine._582x650.jpgPre Martina Kukučína našli posledné miesto odpočinku v Martine ešte v roku jeho úmrtia – 1928. 

Povolaním lekár, spisovateľ Martin KUKUČÍN (vlastným menom Matej Bencúr  (1860 – 1928) sa sklamaný z pomerov v prvej ČSR rozhodol pre návrat do emigrácie v Chorvátsku. Po dvoch rokoch 21. mája1928 však zomrel v Pakraci, pochovali ho v Záhrebe, odkiaľ ho však už v októbri toho roku previezli do Martina. Okrem realistických poviedok a románov písal aj cestopisy, menej známe a menej vydarené divadelné hry a pracoval i na cykle historických románov zo štúrovských čias.

Básnik, literárny kritik, historik a prekladateľ Štefan KRČMÉRY (1892 – 1955) má netradične náhrobník z leštenej červenej žuly prepojený s pomníkom spisovateľa Jozefa CÍGERA-HRONSKÉHO (1896 – 1960). Oboch spájali životné i poživotné osudy. Básnika a novinára Krčméryho na oživotvorujúcom valnom zhromaždení MS zvolili za jej tajomníka. Absolvoval študijný pobyt v Paríži, redigoval Slovenské pohľady, koncom 20. rokov minulého storočia pritiahol nadaného spisovateľa Hronského do MS. Ten najprv

3_spoluautormi_spojeneho_nahrobnika_cigerovcov_a_stefana_krcmeryho_z_roku_1996_su_ladislav_a_drahomira_berakovci._650x474.jpgSpoluautormi spojeného náhrobníka Cígerovcov a Štefana Krčméryho z roku 1996 sú Ladislav a Drahomíra Berákovci.













prevzal Krčméryho funkciu a neskôr sa stal matičným správcom (niečo ako výkonný riaditeľ). Patril v prvej polovici 20. storočia k najlepším slovenským prozaikom píšucim pre mládež i dospelých. V roku 1945 emigroval a v zahraničí pôsobil vo viacerých, žiaľ, aj ľudáckych združeniach. Krčméry zomrel v Pezinku, kde sa liečil na duševnú chorobu. Pochovali ho v bratislavskom Slávičom údolí, až roku 1990 jeho urnu previezli do Martina. Hronský ho prežil o päť rokov. Jeho pochovali v argentínskom Lujáne, odkiaľ pozostatky (aj manželky Anny Valérie, rod. Ružinákovej) vrátili do vlasti roku 1993. V Martine sa ich cesta s Krčmérym zase skrížila v spoločnom pomníku v tvare krídiel – knihy s bronzovými plaketami.

4_politik_predseda_snr_jozef_lettrich_pozostatky_priviezli_z_usa._499x650.jpgMedzi tých, čo sa vrátili do starej vlasti spoza oceánu až po smrti, sa zaradil aj rodák z Diviak, dnes súčasť Turčianskych Teplíc, Jozef LETTRICH (1906 – 1969), právnik, jeden zo šiestich signatárov Vianočnej dohody z roku 1944 a predstaviteľ občianskej zložky protifašistického hnutia na Slovensku. Po voľbách v roku1946 sa ako líder víťaznej Demokratickej strany stal predsedom SNR. Po februári 1948 emigroval do USA, kde pôsobil medzi demokratickými exulantmi a vydával časopis Naše snahy. Pochovaný bol na česko-slovenskom cintoríne v Chicagu. V roku 1990 jeho urnu preniesli do Martina, kde v roku 2006 po ňom pomenovali osemročné gymnázium.
 

5_nahrobnik_andreja_lettricha_366x492.jpg
Ešte jeden známy muž s týmto priezviskom je pochovaný na martinskom cintoríne – Andrej LETTRICH (1922 – 1993). Ide o príbuzných. Andrej pochádzal z Dubového, neďaleko Turčianskych Teplíc. V roku 1988 mu prezident ČSSR udelili titul Národný umelec za množstvo celovečerných a televíznych hraných filmov, zvyčajne z dvoch tematických oblastí – kriminálnej (Vrah prichádza v daždi, Šepkajúci fantóm) a historickej – svoj prvý film z roku 1954 Drevená dedina nakrútil podľa románu Františka Hečka, podobne ako Červené víno z roku 1976. Svoj prvý televízny film vytvoril roku 1962 podľa knihy Miloša Krnu o kpt. Jánovi Nálepkovi Vrátim sa živý. Populárne sú televízne seriály Povstalecká história, Roky prelomu a Alžbetin dvor, ktorým priblížil život turčianskych zemanov.

6_v_roku_2002_boli_ostatky_manzelov_milana_a_ireny_hodzovcov_prevezene_z_chicaga_do_martina._484x650.jpgPodobnú púť absolvovali pozostatky prvého slovenského premiéra (v prvej ČSR) Milana HODŽU (1878 – 1944) a jeho manželky Ireny (rod. Pivkovej, 1886 – 1961). Starší členovia rodiny národných pracovníkov z Rakše a Sučian sú pochovaní blízko od neho. Milan Hodža bol jedným z mála Slovákov, ktorým sa za Rakúsko-Uhorska podarilo dostať ako poslanec do Uhorského snemu – za Slovenskú ľudovú stranu. V medzivojnovom období však pôsobil v politike za agrárnikov, podieľal sa na tvorbe hospodárskej a zahraničnej politiky štátu. Až to dopracoval na predsedu vlády. V emigrácii sa však nezhodol s prezidentom Edvardom Benešom. Zomrel na Floride dva mesiace pred vypuknutím SNP, pochovali ho v Chicagu. V roku 2002 za účasti najvyšších ústavných činiteľov jeho pozostatky uložili do zeme v Martine.

Jeho strýko, Michal Miloslav HODŽA (1811 – 1870), jeden z hlavnej trojice štúrovcov, tiež zomrel mimo Slovenska, hoci vtedy v rámci Rakúskej ríše – v Tešíne, no v roku 1922 jeho pozostatky premiestnili do Liptovského sv. Mikuláša – Vrbice. Manželku Cornéliu (rod. Kellnerovú 1820 – 1906), pochádzajúcu z Mikuláša, pre zmenu pochovali na bratislavskom evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne.

7_hrob_sama_czambela_265x348.jpgVýznamný jazykovedec, prekladateľ, spisovateľ a publicista Samuel CZAMBEL (1856 – 1909) má v Martine iba symbolický hrob, vybudovaný v 80. rokoch minulého storočia. Pôvodný pomník na budapeštianskom cintoríne Békésmegyer, kde po pochovali, bol údajne zničený počas bojov Červenej armády o hlavné mesto Maďarska na prelome rokov 1944 a 1945. Vydal niekoľko odborných kníh o vývine slovenského jazyka a jeho nárečí. Zaslúžil sa o presadenie martinského úzu spisovnej slovenčiny aj množstvom článkov v Slovenských pohľadoch.

8_nc_jan_bodenek_581x650.jpg








Na doskovom náhrobníku Jána Bodenka z juhoslovanskej jablanickej žuly je reliéf s motívom z umelcovho diela (matka a syn). Autori Alfonz Groma a Pavol Petráš st.

Zaslúžilý umelec Ján BODENEK (1911 – 1985) vošiel do povedomia čitateľskej verejnosti ako autor románu Ivkova biela mať. Potom vydal 14 ďalších kníh – romány i kratšie prózy. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického hnutia, bol členom revolučného okresného aj mestského národného výboru v Martine. Po vojne redigoval Turčiansky hlásnik, Slniečko a Slovenské pohľady. Viedol Vydavateľstvo MS a potom Osvetu v Martine.

9_nc_karol_novak_650x650.jpg
Náhrobník zbormajstra Karola Nováka tvoria tri dosky z leštenej tmavej žuly. Na prostrednej je štylizovaná lýra s lipovou ratolesťou.

Karol NOVÁK (1883 – 1948) sa narodil vo Vsetíne na Morave. Ako vyučený stolár sa usadil v Martine, kde sa zapojil do politického a kultúrneho života robotníkov a remeselníkov. V roku 1909 založil Robotnícky spevokol a 21 rokov bol jeho úspešným zbormajstrom. Pod jeho vedením 1. mája 1919 na martinskom námestí zaspievali prvý raz Pieseň práce.

V sektoroch B až F mladšie generácie


Náhrobník  manželov Františka Hečka, žulový balvan, a Márie Jančovej, písmenká na vápencovej platni, vytvoril Fraňo Štefunko; je aj autorom náhrobníka dramatika Júliusa Barča-Ivana zo sliezskej žuly s kruhovým reliéfnym portrétom.

11_nahrobnik_manzelov_spisovatellov_frantiska_hecka_zulovy_balvan_a_marie_jancoej_pismenka_na_bielej_vapencovej_platni_vytrvoril_f._stefunko._517x650.jpg12_autorom_nahrobnika_dramatika_juliusa_barc-ivana_zo_slizeskej_zuly_s_hruhovym_reliefnym_portretom_je_tiez_frano_stefunko._488x650.jpg

Z mladších generácií treba spomenúť prozaika a redaktora Františka HEČKA (1905 – 1960)  a jeho manželku Teréziu (1908 – 2003), ktorá je ako spisovateľka pre deti a mládež známejšia pod umeleckým menom Mária JANČOVÁ. Ďalej dramatika Júliusa BARČA-IVANA (1909 – 1953), výtvarníka Martina BENKU (1888 – 1971), maliara a spisovateľa Milana MITROVSKÉHO (1875 – 1943), herečku, národnú umelkyňu Hanu MELIČKOVÚ (1900 – 1978) a jej manžela, uznávaného profesora histórie Daniela RAPANTA (1897 – 1988), lekára, spisovateľa a dramatika Ivana STODOLU (1888 – 1977).

13_autorom_nahrobnika_martina_benku_je_ladislav_beisetzer._616x650.jpg20_nc_mitrovsky_468x650.jpg






















19_nc_ivan_stodola_476x362.jpgMaliar a spisovateľ Milan THOMA MITROVSKÝ (1875 – 1943) študoval a pôsobil v Prahe, Mníchove, Taliansku a vo Viedni. Po návrate do rodného Martina vytvoril množstvo portrétov slovenských osobností. Venoval sa aj literárnej tvorbe. Autorom jeho náhrobníka je Rajmund Lauro.


Kamennú výzdobu hrobu maliara Martina Benku s využitím plastiky Fraňa Štefunku navrhol Ladislav Beisetzer.

Dramatik, lekár Ivan STODOLA (1888 – 1977) má nad hrobom veľkú otvorenú knihu z čiernej leštenej žuly s umelcovým autogramom. Zomrel v Piešťanoch, pôvodne bol pochovaný v rodinnej hrobke na bratislavskom cintoríne pri Kozej bráne. V roku 1989 jeho urnu previezli do Martina.

Pomníček poetky, národnej umelkyne Maši Haľamovej a vedľa náhrobok z prírodnej žuly jej manžela, lekára Jána Pullmana, ktorý pôsobil v Tatrách, kde bol – v Starom Smokovci – pôvodne pochovaný. Vedľa náhrobník novinára Ambra Pietra krížového typu  z bieleho mramora.


17_pomnicek_poetky_poetky_narodnej_umelkyne_masi_halamovej._650x640.jpg17a_biely_nahrobnik_s_krizom_patri_ambrovi_pietorovi._488x650.jpg

V sektore B nájdeme hrob poetky Maši HAĽAMOVEJ (1908 – 1995), herečky Nadi HEJNEJ (rod. Pietrovej, 1906 – 1994) či príslušníkov viacerých starých martinských rodín, ktoré hospodársky alebo organizačne podporovali aktivity slovenských dejateľov. Je to napríklad rodina obchodníka Vladimíra FÁBRYHO (1888 – 1959), Michala MUDROŇA (1795 – 1879), či Ambra PIETRA (1843 – 1906). Ambro Pietor (1843 – 1906) počas štúdií v Prahe pracoval v časopise Národní listy a spolupracoval s redakciou Pešťbudínskych vedomostí.  Do Martina sa presťahoval sa roku 1870, keď začali vychádzať Národné noviny; v rokoch 1874 až 1898 bol ich zodpovedným redaktorom. Súčasne od roku 1881 do svojej smrti vydával časopis Národný hlásnik. Propagoval zakladanie knižníc, hospodárskych a čitateľských spolkov. V rozsiahlej publicistickej činnosti sa venoval najmä ekonomike, politike, osvete, biografickým témam. Za články ho Maďari odsúdili na osemmesačné väzenie vo Vacove.

21_nc_hrusovsky_650x488.jpgSpisovateľ a novinár Ján HRUŠOVSKÝ (1892 – 1975) po návrate z prvej svetovej vojny pracoval v redakciách Slovenského východu, Národných novín, STK, Slovenského denníka v Bratislave, neskôr sa stal šéfredaktorom Slovenskej politiky. Od začiatku 40. rokov bol redaktorom Gardistu a pôsobil na Gašparovom Úrade propagandy. Bol spoluzakladateľom modernej slovenskej populárnej spisby. Z jeho dobrodružných románov vyniká štvorzväzkový Jánošík. V roku 1972 mu udelili Rad práce. Autorom náhrobníka z travertínu je Peter Bukovský.

16_netradicny_nahrobnik_filmoveho_rezisera_a_folkloristu_karla_plicka_z_roku_1994_od_milana_ormandika_a_miloslava_mojzisa._650x467.jpg
Netradičný náhrobník Karola Plicku od Milana Ormandíka a Miloslava Mojžiša.

V sektore C pochovali spisovateľa Jána HRUŠOVSKÉHO (1892 – 1975), katolíckeho kňaza a politika za SĽS Ferdinanda JURIGU (1874 – 1950).

V časti D zase hudobného folkloristu, fotografa a filmového režiséra Karola PLICKU (1894 – 1987), básnika a redaktora Jána SMREKA (vlastným menom Čietek, 1898 – 1982) s manželkou Blankou, v sekcii E sochára, výtvarného pedagóga Fraňa ŠTEFUNKA, v sekcii F generála, ministra obrany za slovenského štátu Ferdinanda ČATLOŠA (1895 – 1972) a herca Emila HORVÁTHA, st. (1923 – 2001).

14_napokon_na_cintorine_skoncil_aj_sochar_frano_stefunko_autror_viacerych_nahrobnikov_i_soch_v_meste._650x473.jpgNapokon na martinskom cintoríne skončil aj sochár Fraňo Štefunko, autor viacerých náhrobníkov i sôch v meste. 















15a_smrek.jpgSpomienka na Jána Smreka a jeho manželku Blanku, autor projektu Ivan Salay, busta od Tibora Bártfaya. Pôvodne bol na strednej tabuli leštený kovový obklad medenej farby. Asi veľmi dráždil zberateľov farebných kovov... 

Zrejme ako dosiaľ poslednú osobnosť na Národnom cintoríne pochovali 12. januára 2015 spisovateľa a publicistu Drahoslava MACHALU (1947 – 2015). Po tom, čo bratislavský magistrát zamietol pridelenie hrobového miesta v prednej časti cintorína v Slávičom údolí, z iniciatívy MS vedenie mesta Martin súhlasilo, že budú jeho pozostatky uložené na Národnom cintoríne. je pochovaný v sektore D v piatom rade za Jánom Smrekom; zatiaľ ešte nemá pomník. Pred novembrom 1989 D. Machala o. i. pracoval bratislavskom Večerníku, v kultúrnej rubrike týždenníka Nové slovo a denníka Pravda, v roku 1993 pôsobil vo funkcii šéfredaktora denníka Republika. V rokoch 1996 – 1998 bol riaditeľom Národného literárneho centra. Vydal viacero kníh prózy a publicistiky, v ktorých sa venoval aj viacerým osobnostiam, s ktorými teraz snívajú možno aj spoločné sny.

Pred dvoma rokmi na martinskom cintoríne slávnostne odhalili Národný pamätník olympionikov s piatimi masívnymi kamennými guľami na terase pokrytej čiernymi dlaždicami. Výstavbu projektu architekta Mojmíra Vychodila inicioval Slovenský olympijský výboru v spolupráci s mestom Martin. Na tomto pietnom mieste, na ktorom spočívajú mnohé z najvýznamnejších osobností spoločenského, kultúrneho a politického života národa pribudli symbolicky aj mená našich najúspešnejších športovcov. Slovensko sa dnes hrdí spolu 85 olympijskými medailistami: 6 z čias Uhorska, 53 za Československo a 26 zo súčasnej éry samostatného Slovenska, celkovo z nich už 24 nežije.

18_narodny_pamatnik_slovenskych_olympionikov_pribudol_pred_dvoma_rokmi._650x516.jpg
Národný pamätník slovenských olympionikov pribudol pred dvoma rokmi.

Foto: Autor

SÚVISIACE:
Martin nie je Paríž, ale má svoj Père Lachaise (1)
Martin nie je Paríž, ale má svoj Père Lachaise (2)

Priemer: 5 (7 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama