Reklama

Martin nie je Paríž, ale má svoj Père Lachaise (1)

Počet zobrazení: 2768

Parížsky Cimetière du Père Lachaise, Novodevičije kladbišče v Moskve, Slavín na pražskom Vyšehrade... a Národný cintorín v Martine. Priveľký skok? Určite. No čo už sa môžeme porovnávať s bohatou históriou, vysokou kultúrou či velebnou architektúrou takých národov, ako sú Francúzi, Rusi, alebo aj Česi.

Nech nás aspoň utešuje, že Slováci sa vždy, hoci aj keď s oneskorením, usilovali svojich kolegov na starom kontinente dobiehať. S príslovečnou skromnosťou, poloamatérstvom, večnou rozhádanosťou, a keď už sa napokon dohodli, vždy zaznela otázka: A kto to všetko zaplatí?

Peňazí na Slovensku je vždy málo
 

O cmiteri v Turčianskom sv. Martine to iste platilo. Keď Dušan Jurkovič navrhol pre telesné pozostatky slovenských národných dejateľov majestátnu mohylu so šestnástimi stĺpmi, odmietli ju, ako aj iné projekty. Napríklad osobitné miesto pre hroby približne 30 príslušníkov bývalých čs. légií z prvej svetovej vojny podľa projektu miestneho akademického sochára Fraňa Štefunka s ústrednou sochou Plač a útecha. Veď chýbali peniaze aj na stavbu a údržbu kamenného múrika okolo areálu pokrytého šindľom. Dodnes majú ťažkosti s oplotením celého cintorína.

3_narodny_cintorin_brana.jpg
Napriek viacerým navrhovaným veľkolepým projektom ostal vchod do Národného cintorína jednoduchý.

Na konci leta sme zavítali do záhradky Slovenska a patrilo sa navštíviť aj toto pamätihodné miesto. Ale až také staré nie je. Tak ako inde na Slovensku aj v Martine sa pochovávalo okolo farského starobylého Kostola sv. Martina. Až za vlády osvietenej panovníčky Márie Terézie, ktorá mala okrem iného aj zmysel pre verejnú hygienu, sa začali prijímať nariadenia, na základe ktorých sa pohrebiská presúvali mimo centra miest a obcí, súčasne sa zakazovalo pochovávať v chrámových kryptách. Lenže rakúska monarchia bola široká a staré zvyky ľudu hlboko zakorenené.

Prvým Martinčanom, o ktorom sa zachovala správa, že jeho pozostatky uložili na novom cintoríne v lokalite Hora, bol Ján Lauček, brat významného cirkevného spisovateľa Martina Laučeka. Zomrel 16. marca 1797. Cintorín mal od začiatku obecný charakter, tak sem pochovávali evanjelikov i katolíkov, obyvateľov Martina aj priľahlých obcí Jahodník, Tomčany a Dolina. To sme si už zobrali na pomoc reprezentatívnu knihu naslovovzatého odborníka Zdenka Ďurišku Národný cintorín v Martine, Pomníky a osobnosti, vydanú Maticou slovenskou (MS) v roku 2007.

Najstaršie pomníky spred prvej polovice 19. storočia sa vôbec nezachovali, pretože vtedy bolo na vidieku zvykom označovať hroby drevenými alebo železnými krížmi, ktoré odvtedy už dávno zotleli. Za najstarší zachovaný kamenný náhrobník sa pokladá pomník farbiarskeho majstra Samuela Lilgeho, ktorý zomrel v roku 1847. Nedá sa však vylúčiť, že ho príbuzní dali postaviť až po smrti jeho manželky Anny v roku 1881. Pretože v okolí Martina nebolo rozšírené kamenárstvo, kamenné náhrobníky sa objednávali ďaleko – vo Viedni (rozmerné epitafné tabule na kuzmányovskej hrobke), v severomoravských Jeseníkoch, Ostrave, Těšíne, Přerove či v Hodoníne. Vlastne až v roku 1880 založil Bystričan Ľudovít Hron v Kremnici a o päť rokov neskôr v Banskej Bystrici kamenárstva špecializované na výrobu náhrobných pomníkov. Niečo podobné sa v Martine objavilo až začiatkom minulého storočia.

2_martin_v_medzivojnovom_obdobi.jpg
Centrum Martina v medzivojnovom období.

Nové dejiny mesta a  jeho cintorína sa začali písať, keď slovenskí dejatelia rozhodli, že Matica slovenská nebude sídliť v Banskej Bystrici ani v Brezne nad Hronom, ale v Dolnom Turci. Donedávna ospalé mestečko sa stalo strediskom národného hnutia. Zakladali sa tu ďalšie národné, kultúrne aj hospodárske inštitúcie. Prichádzalo sem žiť, pracovať i mrieť mnoho ľudí z rozličných kútov Slovenska. A tým sa menil aj jeho charakter.

Prvý národný buditeľ
 

Za národný začali martinský cintorín označovať, keď tam miesto svojho posledného odpočinku našiel prvý podpredseda Matice slovenskej (za luteránov), spisovateľ, národný buditeľ a cirkevný hodnostár Karol KUZMÁNY (1806 – 1866). Oficiálne SNR vyhlásila cintorín za národnú kultúrnu pamiatku až roku 1967. Kuzmány zomrel počas liečebného pobytu v Turčianskych Tepliciach, odkiaľ hneď jeho telo previezli do Martina a vystavovali v dvorane MS.

Posledná rozlúčka sa konala 16. augusta 1866. Sprievod šiel z evanjelického kostola podľa presne určeného poriadku. Za krížom zahaleným čiernym závojom kráčali žiačky v bielych šatách opásané závojmi, za nimi chlapci, učitelia, farári, z ktorých jeden niesol Bibliu, druhý Kuzmányho spisy a za ním jeden pán rady zosnulého. Nasledovala truhla, okolo nej rozostavené fakle, za ňou najbližší príbuzní a obrovský zástup účastníkov. Na cintoríne pri hrobe „kláštorské slečny“ zaspievali žalmy, potom Pavol Mudroň predniesol „krátku, ale znamenitú reč“ a pohreb ukončili cirkevnými obradmi. Slováci ocenili, že naň prišli aj zemania z nepriateľského tábora.

4_rodinna_hrobka_karola_kuzmanyho.jpgHrobka rodiny Karola Kuzmányho dominuje úvodnej časti martinského cintorína.















Počnúc tým rokom sa na cintoríne uskutočňovali spomienkové slávnosti na sviatok Pamiatky zosnulých (2. novembra) alebo v predvečer Dušičiek. Na tradíciu prerástli aj pohreby významných osobností, ktoré sa stali najmä v období utužovania maďarizácie po zavretí MS a počas prvej svetovej vojny jedinými podujatiami, kde mohli slovenskí vodcovia verejne vystupovať.

Kuzmányho hrob či presnejšie hrobka jeho rodiny (aj manželky Karolíny Zuzany, rod. Kellnerovej a dvoch dcér), víta návštevníkov cintorína po vstupe do areálu. Jednotlivé hroby preklenula nízka tehlová stavba s oblúkovitou strechou, ktorá pôsobí masívne, hoci zrekonštruované čelné priečelie dotvárajú štyri polstĺpy, dva grécke kríže a mramorové epitafné tabule.

Jesenskí s koreňmi v Hornom Jasenom
 

Staršia Kuzmányho dcéra Ľudmila Augusta (1839 – 1863), ktorá často sprevádzala svojho otca na jeho úradných cestách po Slovensku, zomrela ako 24-ročná vo Veličnej na Orave na následky prechladnutia a predčasného pôrodu. Bola manželkou kapitána hurbanovských dobrovoľníkov v rokoch 1848 a 1849, národného pracovníka a advokáta Jána JESENSKÉHO-GAŠPARÉ (1825 – 1889), ktorý má hrob opodiaľ. Tento „ataman“, ako ho v martinskej spoločnosti prezývali pre jeho robustnú postavu a vodcovské schopnosti, nechýbal hádam pri nijakom národnom podujatí. Bol príslušníkom jedného z najrozvetvenejších zemianskych rodov v Turci, ktorého sídlom bolo Horné Jaseno a korene siahali až do 13. storočia.

5_hrobka_rodiny_jesenskych2.jpgHrobka rodiny Jesenských.
















Pravdaže, Slovákom je známejší jeho syn – spisovateľ a právnik, prvý slovenský národný umelec Janko JESENSKÝ (1874 – 1945), ktorý síce zomrel v Bratislave, ale po piatich rokoch jeho ostatky previezli do rodného Martina. Krátko po tom, ako ho sťa vojaka rakúsko-uhorskej armády odvelili na ruský front, prešiel na druhú stranu a vstúpil do československých légií. Spolu s Jozefom Gregorom Tajovským redigoval v Rusku slovenské časopisy. Ani po roku 1939 nezaváhal a zapojil sa do protifašistického odboja.

Janko Jesenský má spoločnú hrobku s rodinou svojho brata Fedora (1877 – 1958), pracovníka MS, hneď vedľa Kuzmányho. Jeho manželka Milina (rod. Zvarová, 1878 – 1967) za mladi ochotnícka herečka, bola spoluzakladateľkou a dlhoročnou funkcionárkou ženského spolku Živena. Ich syn Fedor ml., bol advokát, publicista, počas SNP pôsobil na tlačovom odbore SNR v Banskej Bystrici, po vojne prekladal najmä z ruskej literatúry.  Podobne ako jeho sestra Zora (1909 – 1972), ktorá sa zaoberala aj teoretickými otázkami umeleckého prekladu. Ich spoločný náhrobník od Štefunka je z červenej švédskej žuly a dlažba z bieleho mramoru. Dominuje stĺp s bronzovou palmovou vetvičkou.

Najzaujímavejšia je centrálna sekcia
 

Najcennejšie náhrobné kamene nájdeme práve v tejto v sekcii A. V prednej časti cintorína zaujme skulptúra Fraňa Štefunka symbolizujúca bránu večnosti s mohutným orlom, ktorému pri nohách leží hasičská prilba. Náhrobok patrí Miloslavovi SCHMIDTOVI (1881 – 1934), ktorý má hlavný podiel na tom, že Martin sa stal centrom slovenského hasičského hnutia. Bol veliteľom Zemskej hasičskej jednoty na Slovensku a podpredsedom Zväzu čs. hasičstva. Patril aj k spoluzakladateľom Slovenskej remeselníckej a obchodnej jednoty a Čs. živnostnícko-obchodnej strany, ako i aktívnym prispievateľom do rozličných novín a časopisov.

6_nahrobniky_venovane_organizatorovi_hasicskeho_hnutia_miloslavovi_schmidtovi_vlavo_a_hospodarskeho_zivota_igorovi_thurzovi.jpgNáhrobníky organizátora hasičského hnutia Miloslava Schmidta, vľavo, a hospodárskeho života IgoraThurzu.












Susedný pomník, tiež od Štefunka, patrí Igorovi THURZOVI (1884 – 1926), vyučenému kachliarovi, ale najmä verejnému činiteľovi, úspešnému starostovi Martina, predsedovi Zväzu slovenských miest a obcí (dnešný ZMOS) , funkcionárovi Sokola, viacerých spoločenských a hospodárskych organizácií. Rodina jeho staršieho brata Ivana (1882 – 1964), bankového úradníka, jedného zo signatárov Martinskej deklarácie, účastníka protifašistického odboja a šéfredaktora povstaleckého Času (Demokratická strana), má spoločný pomník v sektore C.

7_hrob_jana_francisciho_na_narodnom_cintorine_v_martine.2.jpgJednoduchý pomník Jána Francisciho.

V prvých radoch hrobov sekcie A sú pochovaní alebo dodatočne umiestnené telesné pozostatky významných činiteľov politického a kultúrneho života druhej polovice 19. storočia a začiatku toho ďalšieho.

Jána FRANCISCIHO (1822 – 1905) súčasníci poznajú z portrétu P. M. Bohúňa ako najkrajšieho kapitána slovenských dobrovoľníkovi. Prekvapivo po revolúcii patril k tým štúrovcom, ktorí od rakúskej vlády prijali funkcie v regionálnej štátnej správe. Francisci to dotiahol až na hlavného župana Liptovskej župy. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní však prišli na slovenských dejateľov ťažké časy. V roku 1872 sa presťahoval do Martina, kde pôsobil aj ako predseda Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, ktorý po nútenom zavretí MS hral významnú úlohu.

8_nahrobnik_a_kmeta.jpgČierny kríž s bielou s kamennou knihou, originál je v SNM, na Kmeťovom hrobe.

Kým Francisciho hrob zdobí jednoduchý kríž z bieleho mramoru, jeho „sused“, rímskokatolícky kňaz, archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik, etnograf, ľudovo-výchovný pracovník a organizátor vedeckého života Andrej KMEŤ (1841 – 1908) má čierny žulový kríž s kamenným faximile knihy na veľkom hranole postavenom z nepravidelných kameňov. Okrem iného založil Muzeálnu slovenskú spoločnosť, ktorej bol predsedom až do svojej smrti.

9_pozostatky_janka_krala_v_roku_1940_previezli_zo_zlastych_moraviec_do_martina_niektori_ich_pravost_vsak_spochybnuju.jpg







Na martinskom cintoríne našli definitívne miesto svojho posledného odpočinku ešte niekoľkí štúrovci. Telesné pozostatky revolučného básnika a buriča slovenského ľudu Janka KRÁĽA (1822 – 1876) sem previezli v roku 1940 zo Zlatých Moraviec (niektorí odborníci spochybňujú ich identitu). Mohutný náhrobný kameň na vrchole zdobí plastika štylizovaného vzlietajúceho vtáka – vo forme knihy. Na pôvodný bronz sa ulakomili vykrádači cintorínov. Na nich v Martine doplatilo viacero pomníkov.

10amiesto_posledneho_odpocinku_jana_kalinciaka_v_martine.jpg





Tomu sa vyvaroval náhrobný kameň Jána KALINČIAKA (1822 – 1871), lebo je iba z bieleho vápenca s latinským krížom. Bol publicista, literárny kritik, pedagóg, básnik a najmä prozaik. Jeho vrcholné dielo o upadajúcom zemianskom živote Reštaurácia sa stalo aj námetom pre úspešný film.

11_s_m_daxner.jpg








V roku 1979 sem previezli pozostatky tisovského rodáka Štefana Marka DAXNERA (1822 – 1892), ideológa slovenského národného hnutia, právnika a publicistu. Bol hlavným organizátorom národnoslobodzovacieho boja v Gemersko-malohontskej a Zvolenskej župe. V novembri 1848 ho spolu s Jánom Franciscim a Michalom Miloslavom Bakulínym Maďari odsúdili na trest smrti. Po prevezení do Pešti im však prinieslo slobodu víťazstvo cisárskych vojsk. Daxner bol spoluautorom mikulášskych Žiadostí (1848) a Memoranda slovenského národa (1861), spoluzakladateľ MS a vyššieho Slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej.
(Pokračovanie)
Foto: Autor

Priemer: 4.8 (21 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama