Reklama

Marina Čarnogurská: Nechcem ani trochu poľaviť zo svojho svetonázorového postoja ateistickej intelektuálky

Počet zobrazení: 6110

Marina Čarnogurská sa narodila 11. 6. 1940 v Bratislave. Po absolvovaní strednej školy (prvé roky v Kežmarku a posledné dva roky v Bratislave, s maturitou v roku 1957 na gymnáziu na Grösslingovej ul.) mala ďalších šesť rokov z kádrových dôvodov nepovolené vysokoškolské štúdium. V tom čase externe absolvovala strednú zdravotnícku školu s maturitou, odbor detská sestra, a zároveň večerné štúdium čínštiny na Štátnej jazykovej škole v Bratislave, v kurze prvej slovenskej sinologičky PhDr. Anny Doležalovej-Vlčkovej, CSc. V septembri r. 1963 vďaka výbornej znalosti čínštiny ju i napriek kádrovým problémom prijali na štúdium čínštiny a angličtiny na Filologickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe a o rok nato si štúdium rozšírila aj o filozofiu na Filozofickej fakulte UK v Prahe. Oba samostatné odbory, čínštinu i filozofiu absolvovala v rokoch 1968 – 1969 a v roku 1970 obhajobou diplomovej práce Úvod ku štúdiu starovekej konfuciánskej etiky získala magisterský vysokoškolský diplom. Následné doktorandské štúdium absolvovala v rokoch 1970 – 1972 na katedre filozofie Filozofickej fakulty Univerzity J. A. Komenského v Bratislave dizertačnou prácou Vývoj a osobitosti konfuciánskej filozofie v období „Bojujúcich štátov“. Na zásah ÚV KSS nebola však už v rámci tzv. normalizácie pripustená k obhajobe a tá jej bola umožnená až po páde komunizmu a jej politickej rehabilitácii v r. 1990. Roky 1973 – 1989 preto strávila ako anglická korešpondentka v knižnom sklade zahraničného oddelenia Vydavateľstva ALFA v Bratislave a len v súkromí sa po celý ten čas venovala sinologickým prekladom i filozofickým prácam zväčša len pre svoj súkromný archív, pretože v tom čase mala aj zákaz publikovať (s výnimkou výberu z čínskych konfuciánskych textov pod názvom A riekol Majster..., v r. 1977 cenzúrou povolenému na vydanie vo vydavateľstve Tatran len preto, že v Číne v tom čase prebiehala ostrá kritika „Lin Piaoa a Konfucia“ a naši komunisti chceli svetu dokázať, že sú osvietenejší než vtedajšie vedenie Komunistickej strany Číny). Po politickej rehabilitácii a následnom úspešnom obhájení dizertačnej práce, získaním v tom čase jedine možného titulu CSc., bola v r. 1990 prijatá najprv do Ústavu svetovej literatúry a následne do Kabinetu orientalistiky (dnes Ústavu orientalistiky) SAV, kde potom pracovala ako vedúca vedecká pracovníčka až do odchodu do dôchodku v januári 2015. Odvtedy sa i naďalej venuje svojim rozpracovaným sinologickým a filozofickým prácam už iba v súkromí. Bibliografia jej publikovaných prác obsahuje do dnešného dňa vyše 330 zverejnených titulov.

m._c._promethes.jpg

Rozhovor vyšiel v časopise Prometheus 3/2016, fotografie sú z jeho obálky.

Matej Beňo: Mohli by ste opísať a charakterizovať sama seba?

Marina Čarnogurská: Od zimy na prelome rokov 1944 – 1945, keď som si sama seba v Zamagurí počas dramatických vojnových udalostí po prvý raz uvedomila, a teda keď som si uvedomila, kto som, nepociťujem už v sebe nijaký neskorší bytostný vývoj. Som tá istá mysliaca bytosť, ktorá okolo seba všetko vníma a snaží sa pochopiť, prečo je to tak. No pretože mi na pochopenie toho v mladosti ešte chýbali konkrétne vedomosti, od tých najrannejších dôb som sa ich snažila získavať zo všetkých dostupných zdrojov: najprv nadšeným pozorovaním, referovaním i vypytovaním sa na všetko okolo seba (vďaka čomu som si od svojho najstaršieho brata Ivana vyslúžila v detstve prezývku „ZAČEK“, tzn. (Z)spravodajská agentúra Červeného Kameňa, keďže sme vtedy bývali na hrade Červený Kameň a potom dlhými debatami so svojím otcom Pavlom Čarnogurským, zároveň čítaním množstva kníh a nakoniec nezlomnou túžbou dostať sa na vysokú školu (a to hlavne na orientalistiku), aby som si pomocou toho ujasnila všetko dovtedy nikým nezodpovedané, na čo mi ani knihy ani ľudia z môjho najbližšieho okolia nevedeli dať dostatočne uspokojujúcu odpoveď.

M. B.: Chceli by ste niečo zo svojho života vymazať, vyčiarknuť?

M. Čarnogurská: Nie, absolútne nič! Celý môj život, tak ako prebiehal, bol jednou súvislou dôvtipne poskladanou mozaikou, v ktorej bol každý kamienok funkčný a bez žiadneho z nich by sa nebola dala poskladať do svojej nesmierne zaujímavej kompletnosti! Som veľmi spokojná i šťastná, že som prežila práve tento život, i keď bol často strašne ťažký a už by som si to znovu zopakovať nechcela. Napriek tomu bol však úžasný! Nielenže som v ňom zažila všetko, o čom som sa kedysi neodvážila ani len snívať (napr. dostala som sa do zaujímavých kútov sveta a hlavne k mnohým veľmi zaujímavým ľuďom a ich životným príbehom, ba prežila som ešte aj nádherné roky v dnes už neexistujúcom prostredí pôvodnej goralskej dedinky v Zamagurí), ale hlavne získala som v ňom dokonalé poučenie o všetkom, čo som potrebovala vedieť, aby som pomocou toho pochopila skutočnú pravdu o tajomstve podstaty života. A aj keď sa tunajšie ideologické kruhy stále ešte bránia dať mi v mojich poznatkoch a názoroch oficiálne za pravdu, aj tak to pre mňa malo obrovský význam a som rada, že som žila tak, ako som žila, a že som práve toto všetko pochopila, spoznala a zažila. Zatiaľ aspoň pre seba som si v živote všetko dokonale ujasnila. A o to predsa išlo!

M. B.: Aké lekcie vám uštedril život a ktorú považujete za najväčšiu?

M. Čarnogurská: Aké?! Veľmi často veľmi, veľmi ťažké, no za najťažšiu (ale pre mňa asi tú najdôležitejšiu) považujem najmä tú, vďaka ktorej som sa, našťastie, definitívne rozišla so svojím starým životom, spojeným s tým náboženským presvedčením: až do roku 1965 som totiž bola dokonalým produktom slovenského kresťanského prostredia, dokonca až takým dokonalým, že ma desilo zistenie, že ľudia v podstate kresťanské pravidlá morálky vôbec nedodržiavajú. Veľmi som si ctila kresťanské tradície a chcela som dôsledne žiť podľa ich zásad. V spomenutom roku sa však so mnou rozišiel môj životný partner a ja som vzápätí zistila, že som tehotná. Za tých okolností to znamenalo jediné, vzdať sa vysokoškolského štúdia, vrátiť sa do Bratislavy k životu zdravotnej sestry, zarábajúcej iba na beznádejný život slobodnej matky a jej dieťaťa, absolútne bez šancí. Za daných okolností som sa rozhodla pre druhú možnosť! Citovo to bolo pre mňa strašné, ale zároveň životne dôležité: stala som sa ženou slobodnou vo svojom rozhodovaní, konečne autonómnou, ktorú už nič len tak ľahko nezastraší! Oslobodila som sa od poplatnosti tradičným konvenciám, ktoré tu z mnohých žien veľmi často robia mlčiace trpiteľky, obraté o svoje životné perspektívy. Od toho okamihu som sa už nemohla riadiť „božími prikázaniami“ a sama som sa musela rozhodovať, čo je správne a čo nesprávne, aj ako mám žiť, aby môj život nebol z hľadiska ľudských hodnôt zlý a zbytočný!

M. B.: Bez čoho sa nezaobídete?

M. Čarnogurská: Dnes už hlavne bez mojich dvoch synov, ktorí sa však narodili až vtedy, keď som si to už mohla dovoliť a, samozrejme, bez mojej sinologickej a filozofickej práce, bez ktorej by bol môj život nenaplnený. Nielen pre mňa bola a je dôležitá, ale v niektorých výsledkoch je dokonca i vo svetových výsledkoch nenahraditeľná!

M. B.: Čo vám dalo a nedalo detstvo?

M. Čarnogurská: Moje detstvo bolo úžasne vzrušujúce a napínavé. Bolo to zároveň detstvo akoby „dospelej ženy“ v tele „dieťaťa“, ktorú hnevalo len to, že ju dospelí považujú za dieťa. Najprv zima roku 1944 – 1945 v Zamagurí! V jednu noc zrazu plná naša chalupa vyhladovaných a zmrznutých sovietskych vojakov výsadkárov, ktorým mama varila halušky a oni sedeli a spali na schodoch; potom ukrývajúce sa u nás dve židovské ženy s deťmi, ktoré mi z handričiek ušili zaujímavé figúrky a ja som nikomu nesmela prezradiť, že sa u nás skrývajú; moje prvé platonické zamilovanie a neskôr šok i okamžité odmilovanie, keď som svoj idol (ukrývajúceho sa u nás komunistického právnika, tajomníka organizačného výboru SNP) uvidela bozkávať sa s jeho snúbenicou, ktorá si tam k nám po prechode frontu poň prišla! V Bratislave potom chodenie s mamou za otcom do väznice, neskôr dva nádherné roky života na hrade Červený Kameň v časoch, keď bol ešte poloruinou a žili sme tam v celom tom veľkom hrade len my a hradní duchovia. A nakoniec štyri roky (1952 – 1956), keď bol môj otec opäť vo väzení, úžasne zaujímavého života síce v hroznej biede, ale vtedy ešte v existujúcom originálnom prostredí tradičného dedinského života v zamagurskej Malej Frankovej s jej zvykmi, radosťami i tragédiami, ale i dedinskými zábavami ako i poľnými a pastierskymi prácami. Detstvo mi dalo všetko, čo mi v tej dobe zo vtedajších možností mohlo dať! Nemám pocit, že by som v ňom bola o niečo prišla i napriek tomu, že to vôbec nebolo bezstarostné detstvo! Obohatilo ma však o veľké životné skúsenosti!

M. B.: Čomu vás naučil život?

M. Čarnogurská: Že si netreba nikdy nič dopredu priať, ale nedočkavo sa tešiť na to, čo nové mi nečakane prinesie. Veľmi často niečo, o čom som ešte pred rokom ani nesnívala! Samozrejme, len vďaka tomu, že ako workoholik dokážem vždy robiť toho toľko, že mi to prináša skutočne nevídané možnosti. Viem, že život nikdy nič neponúka dvakrát, a tak nijakú zaujímavú príležitosť si nikdy nenechávam ujsť!

M. B.: Čo vás v živote najviac sklamalo?

M. Čarnogurská: To, že mi v posledných rokoch mnohí ľudia v mojom pracovnom prostredí veľmi často „nepriali“ moje životné úspechy a úzkostlivo sa snažili nikdy mi nedať moc, aby som napríklad v slovenskej sinológii, ale i filozofii mohla niečo presadiť. Radšej urobili všetko, aby ma umlčali. (Je to na škodu ani nie tak pre mňa, pretože ja si napíšem a poviem vždy všetko, čo chcem, ale napríklad pre mojich neexistujúcich potenciálnych študentov! Bola by som v nich zapálila nadšenie, ktoré v nich ich terajší učitelia nepodnecujú, a tak nádejné osobnosti slovenskej sinológie dnes už vyrastajú skôr v zahraničí!)

M. B.: Čo je pre vás v živote najdôležitejšie?

M. Čarnogurská: Dozvedieť sa o ňom pravdu! A to vôbec nie je jednoduché, najmä tu u nás na Západe, kde si monopol na pravdu už dávno uzurpovali kresťanskí teológovia, vydávajúc za ňu, žiaľ, svoju pseudopravdu! A tá už v dnešných dobách nie je našou záchranou, ale, naopak, môže nás na tejto planéte vohnať do nevyriešiteľných problémov a zbytočne nám spôsobiť apokalypsu!

M. B.: Čo pre vás znamená byť sama sebou?

M. Čarnogurská: Nenechať sa nikdy nikým ani ničím zmanipulovať, nájsť si dostatok času na štúdium hodnoverných prameňov a následným uvažovaním dospieť k ďalším užitočným záverom.

M. B.: V čo veríte?

M. Čarnogurská: Verím, a to na základe svojho dlhoročného štúdia najmä starovekých čínskych filozofických textov a v súčasnosti už i najnovších prírodovedeckých a astrofyzikálnych vedeckých objavov, v nekonečné multiverzum bytia, ktoré je večne živým organizmom kolobehu premien vďaka svojej prapodstatne čírej energii, tvoriacej sa v nábojovom poli svojich bipolárne protikladných pólov. Jej existencia je podmienená ich súčinnosťou, tak ako to vidíme napríklad aj v našom časopriestore na vzorke jej najzákladnejších stavebných častíc: atóme, ba i v molekule DNA. Táto energia je nad- časopriestorová, číra, a teda vo svojej základnej podstate ani hmotná ani duchovná (ako hovorí Lao c´ „Prázdnota nekonečne plná pohybu“ a ako to najnovšie zistili aj astrofyzici: „Je to Nič plné všetkého a vypĺňa to najmenej 70 % celého nášho vesmíru!“) Je nekonečnou nositeľkou vždy a všade všetkých potrebných informácií (tak ako to vedci objavujú aj v prúdoch fotónov), obsahuje všetku potrebnú múdrosť, no sama je pritom anonymná a nedokáže robiť nijaké svojvoľné „zázraky“. Všetko sa ňou deje na základe dôsledkov tých-ktorých práve prebiehajúcich procesov v prirodzenom kolobehu a preskupovaní sa Jej protipólov, no nikdy pritom, ako hovorí Lao c´, „nepretečie cez okraj“. Nie je nijakým mysliacim Subjektom a je anonymnou otrokyňou samej seba, no len čo začne byť niekde niečoho cez mieru, tak sa to v rámci jej procesov samo sebou zničí. A to platí aj na ľudstvo! Je teda možné, že ak nie sme ochotní udržiavať množstvo svojej populácie a jej životných potrieb v limite únosných možností našej planéty (na ktorej sme len jednými z jej mnohých živých foriem), vyvolávame si sami sebou spúšťanie ďalších a ďalších sebalikvidačných procesov a nových nepredvídateľných „holokaustov“ (dnes napríklad i činmi nových a nových teroristov). Znovu a znovu sa na Zemi vygenerovávajú ďalší a ďalší šialenci, ktorí alebo z dogmatických alebo z politických dôvodov, alebo vďaka svojim sebavražedným úchylkám likvidujú naše počty čoraz krvavejšími spôsobmi, čo je už úplne absurdné! A čo nedokážu oni, to potom dokončí príroda svojimi stále hroznejšími prírodnými katastrofami. Som však presvedčená, že keby si ľudstvo bolo ochotné ustrážiť limity svojej populačnej explózie a neprekročiť ich hranice z hľadiska možných životných zdrojov na tejto planéte (v súčasnosti už prekračujeme limity vyčerpania jej zdrojov v rozsahu jednej a pol planéty a tento limit sa naďalej rýchlo zväčšuje!), mohli by sme sa tu na Zemi ešte tisícročia udržať v primerane vhodných životných podmienkach. V opačnom prípade si už koledujeme o „osud dinosaurov“ a planéta, v súčinnosti s vesmírnymi procesmi, sa nás strasie podobným spôsobom! A zapríčiniť by sa to mohlo aj vďaka monoteistickým dogmám, ktoré ľudí úplne navádzajú na to, aby „z božej vôle plodili čo najväčšie množstvo potomkov a aby si tu žili ako sa im páči, veď predsa všetko toto je tu pre nás!“. Lenže to, čo platí v prípade každého zdravého organizmu, že je v ňom funkčný iba primeraný počet buniek a len čo sa v ňom bunky začnú rozmnožovať bezhlavo, v rozpore s procesom jeho bytia, hrozí mu katastrofa, tak to isté platí (ako si to všimli už starovekí čínski metafyzici) aj pre makroorganizmus bytia (a teda i pre našu Zem). Procesy zrodov a zánikov však nie sú nijakým mechanickým kolobehom premien a vďaka všadeprítomnej energii bytia, obsahujúcej všetku potrebnú múdrosť, sú tými najrozmanitejšími eventualitami svojich jin-jangovo protikladných súčinností aj ich možných kolapsov a katastrof. Energia bytia, i keď anonymná, je tou najneuveriteľnejšou a na nové a nové eventuality najnevyčerpateľnejšou zásobovateľkou všetkých rôznych možností, no záchrany jednotlivých činiteľov v tom (a teda i nás) jedine v prípade, že si v jej procesoch správne dokážeme plniť svoju funkciu! Inak nás z toho všetkého vyradí ako ktorékoľvek iné zbytočné formy bytia.

M. B.: Čo je podľa vás zbytočné?

M. Čarnogurská: Všetko, čo je v rozpore s prirodzenými zákonitosťami tohto neuveriteľne mnohotvárneho procesu premien, a teda všetko, čo sa stáva „falošným hráčom“ v živote tohto sveta! To je asi tou jedinou skutočnou pravdou o povahe bytia! Pravdepodobne je zbytočné namýšľať si, že my sme skutočnými pánmi tejto našej životnej reality a že je tu všetko len na to, aby sme si život „užili“. Realita Zeme v rámci svojich prírodných procesov nás zákonite vyprodukovala ako ktorékoľvek iné z mnohých ďalších živých foriem jej pozemského sveta a udržíme sa tu len dovtedy, kým si tu podmienky života nezničíme. Je teda zbytočné namýšľať si, že toto všetko stvoril Ktosi len pre nás a že ten Ktosi dokáže byť za to zodpovedný a my sa  môžeme naňho spoliehať ako na svojho milujúceho Otca a Ochrancu.

M. B.: Ako presadzujete svoj názor?

M. Čarnogurská: Pred rokmi som sa ho snažila celkom úspešne presadzovať na filozofických konferenciách (hlavne na medzinárodných), dokonca i na veľkých svetových fórach, akým bol 36. svetový kongres ázijských štúdií v Montreale v roku 2000, v roku 2003 21. svetový filozofický kongres v Istanbule, či v rokoch 2007, 2011 a 2014 taoistické svetové fóra v Číne a medzitým i 1. svetový konfuciánsky kongres v Pekingu. Koncom 90-tych rokov však určití katolícki teológovia (najmä jeden s charakteristickým priezviskom, súvisiacim so slovom „zamordovať“) začali pravdepodobne tušiť v mojich názoroch určité nebezpečenstvo, a tak sa mi potom z viacerých strán stále častejšie dostávalo viacero výstrah, aby som si „dala pozor na ústa“! (Dokonca zopár i veľmi drastických!) No mojou povinnosťou nie je ani tak svoj názor presadzovať, ale dostatočne správne ho sformulovať, zdokumentovať a vo svojom diele publikovať. Ak je správny, tak nakoniec sa vo svete presadí! (Už teraz mi napríklad poskytli priestor na jeho publikovanie editori americkej vydavateľskej korporácie Horizon Research Publishing!) A teda už si nenechávam ujsť nijakú takúto možnosť. Konštatujem však, že momentálne majú o tieto moje názory omnoho väčší záujem v cudzine než tu u nás. Tu v súčasnosti akoby „neexistujem“ a priestor na publikovanie vlastne nemám!

M. B.: O čom ste pevne presvedčená?

M. Čarnogurská: Predovšetkým o tom, že naša budúcnosť na Zemi závisí od nutnosti zbavenia sa mylného svetonázorového presvedčenia o „boji protikladov“, i s tým spojenej snahy totálnej likvidácie jedného protikladu druhým, samozrejme, toho „zlého“ tým „dobrým“! Kým sa ľudstvo nezbaví svojej falošnej morálky postavenej na „boji dobra nad zlom“ (pričom jedni i druhí sa oprávňujú považovať za „dobro“ iba to, v ktoré  veria oni), vždy tu zostane hrozba nenávistnej likvidácie „tých druhých“, aby len tí politicky či ideologicky mocnejší mohli ďalej prežiť. Je jednoduché v mene nejakého „fiktívneho dobra“ všetkými prostriedkami likvidovať „fiktívne zlo“, stelesňované vaším protivníkom. Ľudia sa pritom stávajú vzájomnými vrahmi, zapríčiňujúcimi si svoju vzájomnú likvidáciu. V ére globalizácie je základným predpokladom ďalšieho možného prežitia ľudstva na Zemi konštruktívna súčinnosť a produktívna kooperácia „pozitívnych“ i „negatívnych“ protikladov v realite súčasného sveta (tak ako je to v stavbe atómu či v molekule DNA)! Kým nepochopíme, že tento základný predpoklad súčinnej koexistencie oboch protipólov je nevyhnutný i vo všetkých makroštruktúrach svetového diania, nikdy si nebudeme istí, že náš svet nevybuchne v ďalších a ďalších sebadeštruktívnych katastrofách, podobne ako „atóm, v ktorého jadre musí byť rovnako veľký náboj protónu, aký je protikladný náboj elektrónu v jeho obale, pretože inak by kladná či záporná odpudivosť spôsobila jeho veľmi nebezpečnú rozpínavosť“ končiacu katastrofou. Skutočným „dobrom“ nie je teda víťazstvo jedného protikladu nad druhým totálnym zlikvidovaním toho druhého protikladu, pretože skutočné dobro závisí od udržania úmernej súčinnosti jedného protikladu s druhým v neustálom pohybe životných dejov, ktorých spletitosť je na prvý pohľad ťažko rozlúštiteľná. A to by si mali zobrať k srdcu nielen dnešní politici ale i teológovia (nielen kresťanskí, ale i židovskí a islamskí) prispôsobením tomu svoje netolerantné náboženské dogmy. Inak sa ani v súčasnom svete neprestanú viesť náboženské vojny ako jedny z najkrvavejších konfliktov ľudstva! (Vidíme to už dnes aj na čoraz krvavejších činoch islamských teroristov!)

M. B.: Kedy si poviete – na toto nepristúpim?

M. Čarnogurská: Vždy, keď mi jedna strana ponúka výhody v obhajovaní a presadzovaní jej práva na pravdu i moc nad tou druhou. Kto nechápe nutnosť synergie a súčinnej koexistencie protikladov, toho považujem za dogmatika a fanatika, ktorý nepochopil, že neviditeľnými silami sveta nie sú nijaké konšpiračné hrozby tých či oných našich nepriateľov, ale fyzikálne, chemické, biologické i spoločenské procesy, ktoré potrebujeme čoraz lepšie spoznať, aby nás neohrozovali. Nesmieme sa teda nechať riadiť ani nijakými dogmami, na základe ktorých by sme mali likvidovať „zlo“. Ctím si v živote rozmanitosť, ktorá vo vzájomnej tolerancii dostáva a zároveň i umožňuje priestor na zrody i existencie v prirodzenom kolobehu sveta bez toho, aby sme sa snažili o jednoliatosť, odstrániacu z povrchu Zeme inakosť.

M. B.: Na aké chyby má človek právo?

M. Čarnogurská: Myslím, že len na svoje chyby, ak sa z nich definitívne poučí a ak nikomu inému nezapríčinili nijakú životnú katastrofu. Ak ale nejaké náboženstvo či nejaká politická strana, naoko hlásajúca hoci tú najideálnejšiu morálku, v skutočnosti reprezentuje manipuláciu ľuďmi pomocou svojich dogiem či politických ideí k takej či onakej nenávisti a k likvidačnému boju jedných proti druhým, tak na také chyby človek nemá mať právo! Zo všetkých druhov bytostí žijúcich na Zemi nijaký druh nepožiera sám seba. Robí to len druh Homo Sapiens Sapiensis v mylnej domnienke, že sme potomkami vzájomne odlišných genetických druhov, a teda že máme prirodzene právo všetky tie iné ľudské „druhy“ likvidovať. V 60-tych rokoch minulého storočia americkí genetici však zistili z krvi žien z najrozličnejších častí sveta, že všetko dnešné ľudstvo pochádza z jednej spoločnej matky, tzv. „africkej Evy“ približne spred 180 000 rokov“. (Nebola to tá „biblická Eva“, pretože táto „africká Eva“ bola len jednou z množstva podobných vtedy žijúcich žien-samíc Homo Sapiens, no jej potomkovia neskôr jediní prežili a rozmnožili sa po celom svete, zatiaľ čo potomstvá tých ostatných žien z jej dôb vyhynuli. Ako je to možné? Asi preto, že jedine ona bola, podobne ako bola neskôr v Číne matka praotca čínskej kultúry, Fu Siho, akýmsi podivným spôsobom oplodnená (pravdepodobne nejakým vysoko vyspelým zásahom mimozemskej technológie) z vesmíru. Pravdepodobne len preto začalo byť jej potomstvo vybavené novými genetickými danosťami, ktoré mu pomohli prežiť (na rozdiel od potomkov tých ostatných vtedajších Homo Sapiens) i v tých najťažších životných podmienkach. Dnes sme si preto, ako sa geneticky zistilo, všetci na zemeguli pokrvnými príbuznými a nemáme teda nijaké prirodzené právo vzájomne sa „likvidovať ako zvieratá odlišných druhov“! Aj keď sme sa neskôr vplyvom prírodných podmienok v priebehu tisícročí vzájomne zmenili, aj keď sme si postupne vytvorili vzájomne odlišné materinské jazyky, patríme všetci k jednému a tomu istému ľudskému druhu Homo Sapiens Sapiensis, a preto by sme mali udržiavať medzi sebou pokrvnú súdržnosť a vzájomne sa nevykynožovať. Ak to nepraktizujeme a vzájomne sa masovo ničíme, tak z hľadiska tohto najzákladnejšieho zákona bytia konáme proti prírode! (Lenže ak sa ľudstvo na Zemi neúnosne rozmnožuje, samotná príroda v ňom spúšťa procesy takejto jeho neprirodzenej redukcie!) Vháňame sa tým súčasne do pozície „atómu pred výbuchom“, kedy jeden jeho nábojový protiklad narušuje rovnováhu s tým druhým neúmerne sa nabíjajúc! Pritom však žiaden dobyvateľ sveta svoju vojnu proti napadnutým národom dodnes ešte nikdy totálne nevyhral a prirodzené zákonitosti bytia mu až také zničenie obyvateľstva, ktorým by dosiahol úplné vyhladenie protivníka, nikdy neumožnili. Naopak to skončilo vždy jeho záhubou!

M. B.: Ľutujete niečo?

M. Čarnogurská: Jedine vo svojom osobnom živote. Napríklad to, že som svojím deťom, kým boli malé, nevenovala až tak úplne všetok svoj čas, keďže som veľmi veľa času potrebovala na udržiavanie znalosti čínštiny prekladateľskou prácou. (Ale vďaka tomu si ich omnoho viac užil môj manžel, kým žil, a teda majú naňho o to viac výborných spomienok.) Inak všetko v mojom živote malo svoje miesto a užitočne ma to postupne sformovalo do mojej podoby. Všetko bolo teda funkčné a nič z toho neľutujem! Ani tie trpké chvíle nespravodlivosti voči mne i našej rodine! Zocelili ma voči všetkým mojim neprajníkom.

M. B.: Darí sa vám rozoznávať lož od pravdy?

M. Čarnogurská: Nepotrebujem v živote rozpoznávať „lož“ od „pravdy“, lebo všetko sú to iba mimikry, ktoré ľudia využívajú podľa toho, ako sa im to hodí. Dokonca aj tí najpopulárnejší ideológovia a „mesiáši“ ľudstva majú svoju pravdu zdôvodniteľnú svojimi vlastnými záujmami! A aj preto ma fascinuje staroveká čínska filozofia, ktorá pravdu a lož chápe len ako protikladné stanoviská a ako povedal Lao c': „To, čo je medzi Nebom a Zemou, je akoby v dúchadle, prázdnom, a preto nevzdorujúcom, plnom pohybu, a preto vydávajúcom zo seba stále viac a viac! Akékoľvek slová sú zbytočné! Niet nad pridŕžanie sa Stredu!“

M. B.: V čom si dnes ľudia najviac klamú?

M. Čarnogurská: V tolerancii voči svetonázorovým orientáciám, ktoré môžu byť bližšie k prirodzenej pravde o podstate sveta a spôsobe jeho chodu. Chápem, že je to ťažké zmieriť sa zrazu s tým, že tu nejde o boj a víťazstvo dobra nad zlom, ale že je to proces, v ktorom musíme dať priestor i tomu opačnému. Lenže ľudia sa túžia správať ako deti, ktoré uverili svojim rozprávkam a nechcú na tom nič zmeniť, len aby mohli pohodlne žiť. A ak sa to nedá a život im dáva dôkazy, že je to úplne inak, tak radšej sú schopní stotožniť sa s vierou v apokalypsu, než aby uverili, že je to úplne inak. Napríklad, že nie je nijaká vopred určená spravodlivosť, že nie je nijaký všemocný Boh, ktorý všetko vyrieši v ich prospech, a že sa treba v živote spoľahnúť len na svoje vlastné schopnosti. A pritom vôbec by nemuselo byť až také ťažké žiť v rozumnom kontraste so životnými protikladmi a radovať sa zo všetkého toho úžasného a nádherného, čo tu na tejto planéte (na rozdiel od ostatných  planét v našej slnečnej sústave) máme k dispozícii! Rada sa občas vžívam do vedomia ženy z 19. storočia, ktorá sa zrazu ocitne vo vymoženostiach našej dnešnej doby a nechá sa unášať prekvapením zo všetko toho úžasného, čo nám život dnes poskytuje. A v obklopení prírodných krás a historických pamiatok, ku ktorým sa dnes už hocikde na svete poľahky dostaneme dopravným či audiovizuálnymi prostriedkami, sa tu dnes už dá žiť omnoho komfortnejšie v raji, aký si kedy ľudia vysnívali!!

M. B.: S čím sa nikdy nezmierite?

M. Čarnogurská: S rezignáciou, aby som sa svojím svetonázorom i životným štýlom prispôsobila životu i náboženským a ideologickým orientáciám zmanipulovanej väčšiny. Tým viac, že dnes už nejde len o bežnú nutnosť prispôsobovania sa, ale o chyby, ktoré môžu stáť (dnešnou vrstvou mocných takto zmanipulované) ľudstvo veľmi veľa! Preto každý z nás, kto sa v rámci svojho štúdia či kultúrneho porovnávania dopracuje k nejakému dôležitému poznatku, ktorý by mohol pomôcť motivovať ľudí na Zemi k užitočnej zmene, je už povinný nebyť ticho, aj keby si tým úplne rozzúril rozhodujúcu väčšinu! Ani ja sa preto nezmierim s tým, že by som mala mlčať, ak som presvedčená, že filozofický výskum starovekých čínskych textov a ich svetonázorových poznatkov, ktorému som venovala toľko rokov svojho života, bol potrebný a mojou povinnosťou bolo urobiť ho. Veď ak na našej planéte jedna časť ľudstva verí v Boha – Jahveho - Alaha a všetko si vysvetľuje len jeho božskou mocou, no tá druhá je naopak ateistická, ba dokonca jedna jej časť si život veľmi zaujímavo vysvetľuje ako anonymný proces večného kolobehu premien na základe čírej jin-jangovej dialektickej energie, ktorá nikoho subjektívne nevyzdvihuje ani jednostranne nepreferuje, tak skutočnú pravdu môže len jedno z týchto dvoch tak odlišných svetonázorových stanovísk! Nuž a v dnešnej realite sveta ľudstvo už nemôže žiť ako „zmanipulovaní“ ľudia, ktorí nedokážu vidieť veci reálne! Lebo ak náš život závisí len od našich rozumných rozhodnutí a my sa máme správne rozhodovať v neustále protikladnej „presilovke“ nových a nových eventualít, tak si nemôžeme dovoliť veriť v niečo, čo v skutočnosti nie je! Nezmierim sa preto s tým, aby mali moc nad svetom ľudia závislí „na viere v neexistujúceho Boha“ a aby som ja nemala právo obhajovať aj tú druhú pravdu, v ktorú veria napríklad Číňania, ktorí pomocou toho už tisícročia dosahujú vysokú kultúrnu vyspelosť a originálne civilizačné i technické úspechy!

M. B.: Čo robí človeka skutočným človekom?

M. Čarnogurská: Na túto otázku vám jednoznačne neodpoviem, pretože na to nemám právo. Každý človek sa rodí do reality ako už veľmi mnohými faktormi z predchádzajúcich tisícročí vygenerovaný jednotlivec, ktorý aj keď je na Zemi súčasťou stále tej istej ľudskej masy, je svojím spôsobom jedinečný. Podobne, ako svojím odtlačkom prsta či svojimi kmeňovými bunkami. Každý je teda neopakovateľne originálnym človekom! Žiaľ, z mnohých ľudí sa neskôr stávajú často až neľudsky zaujatí manipulátori a z iných zase hlúpo či naivne zmanipulovateľní ľudia. Ale ako už pred 2 300 rokmi napísal filozof Sün c´: „Aj každý malý človek sa môže stať ušľachtilým človekom, tak ako ušľachtilý človek sa môže zmeniť v malého človeka! No ak sa tak nestane, tak to len preto, že malému človeku už na to nestačila vôľa a ušľachtilému človeku to nedovolili obavy!“

M. B.: Z čoho sa viete tešiť?

M. Čarnogurská: Čím som staršia, tým ma vedia potešiť stále väčšie množstvá zaujímavostí. Napr. aké sú úžasné všetky prírodné procesy na tejto planéte a ako do seba vzájomne prirodzene zapadajú! Aké všelijaké zvláštnosti človek uzrie len na jednej lúčnej ploche a ako sa tam správa rastúce tam rastlinstvo! Napríklad aj tie rastliny, čo rastú v mojej záhrade, vedia byť každým rokom vynaliezavejšie! Najmä keď ich idem spomedzi jahôd či malín vytrhať ako burinu. Niektoré úplne zmenia farbu, aby splynuli s tými rastlinami, ktoré tam majú zostať alebo im prispôsobia svoje tvary. A že nemajú prirodzenú múdrosť?! Dokonca vedia byť aj vďačné! A aké neuveriteľné prekvapenia vie človeku priniesť sám život! Len čo som si zvykla na to, že v mojom živote vždy bude existovať aj to protikladné, (i keď vždy v inej a inej forme), začala som to brať ako zaujímavú možnosť popasovať sa s tým ako v hre na dôvtipné pretláčanie. Tú hru potom hrám so svojím protivníkom a z výsledkov mám radosť, lebo ak zvolím rozumný postup, protivník nakoniec ochabne alebo sa v iných svojich zlomyseľnostiach zničí sám. (Je to omnoho zaujímavejšie ako „bojovať proti tomu zlu a snažiť sa ho za každú cenu zlikvidovať!) Napríklad: koncom 90. rokov som si zrazu všimla, že podobne ako kedysi komunistický režim v Československu urobil z môjho otca „vnútorného nepriateľa“ (z politických dôvodov), tak aj ja ako keby som sa v tejto krajine zrazu stala (z rozhodnutia kohosi) „vnútorným nepriateľom“ (v mojom prípade asi z ideologických dôvodov). Zrazu som začala mať na krku sledovačky, odpočúvania, no najkonkrétnejšie sa to prejavovalo počas mojich ciest do USA a do Číny. Napríklad, keď som na jar v roku 2011 prišla na filozofické sympózium do San Jose v USA, bolo mi naznačené usporiadateľom toho sympózia, že dostal upozornenie, aby si na mňa dávali pozor. Nebudem tu podrobne rozvádzať, čo sa tam počas tých dní z tohto hľadiska konkrétne dialo, ale nakoniec to úplne dramaticky vyvrcholilo počas môjho návratu domov, už hneď na San Franciskom letisku. Hodinu pred odletom, keď som už sedela v odletovej časti letiska, zrazu som začula z letiskového rozhlasu, že „Mria Francova“ sa má ihneď dostaviť na letiskovú políciu. Najprv som si hovorila, že si to namýšľam, že to nehlásia moje (občianske) meno, ale keď to v krátkych intervaloch ten hlas v amplióne už po štvrtýkrát zopakoval, uverila som, že je to pravda. Tak som začala hrať svoju obvyklú „hru s protikladom“: povedala som si „nič som predsa neurobila, som filozofka, ktorá tu úspešne reprezentovala SAV na americkom sympóziu, nuž nie som povinná ísť tesne pred odletom hľadať, kde je tu na tomto obrovskom letisku policajné oddelenie! Ak niečo odo mňa chcú, vedia asi ktorým lietadlom poletím a teda, kde teraz som. Tak nech si sem pre mňa prídu! Nič sa však nedialo. Oznam z rozhlasu zaznel ešte raz (zaujímavé, že to hlásil iný hlas než všetky tie normálne oznamy v tom letiskovom rozhlase!) a medzitým začalo nastupovanie do lietadla. Pokojne som teda nastúpila a sadla som si na svoje miesto. Keďže bol Zelený štvrtok pred Veľkou nocou, ľudí, ktorí sa potrebovali na Veľkú noc dostať tým lietadlom do Európy bolo toľko, že tam neostalo ani jedno voľné sedadlo (dokonca všimla som si, letušky poprosili jedných, čo mali maličké dieťa, či by si ho nezobrali na kolená a to sedadlo nepredali jednému ich naliehavému prosebníkovi!) No sedadlo vedľa mňa zostávalo stále prázdne a nikto si ho nevšímal, ani oň nelicitoval. Aj potom, keď sme odleteli, sedadlo zostalo prázdne. Prekvapenie pre mňa nastalo pred roznášaním jedla. Skôr, než začali roznášať jedlo všetkým ostatným cestujúcim, prišla ku mne hlavná stewardka a milo sa ma opýtala, či mi môže priniesť rybu. Súhlasila som a o chvíľu mi na veľké počudovanie okolia na tácke priniesla rozvoniavajúcu porciu čerstvo ugrilovanej ryby i so všetkým, čo k tomu patrilo. Začala som jesť a stewardky medzitým pripravovali normálnu roznášku jedla pre cestujúcich. Zrazu sa ku mne rozčertene prihnala tá hlavná stewardka, prstom ukázala na rybu a zrúkla: „To ti (vám?) nepatrilo! To patrilo tej, čo tu mala sedieť!“ a ukázala na to vedľajšie prázdne sedadlo. Pochopila som. Poplietli si „prenasledovateľa“ s „obeťou“ a zrejme posádku „ktosi“ tesne pred odletom zabudol informovať, že tú svoju agentku tam už na mňa nasadiť nepotrebujú. Pokojne som jej odpovedala, že mi to sama prišla ponúknuť, ona sa ospravedlnila a rybu som s pôžitkom dojedla. Samozrejme, ďalšie jedlo som už dostala s ostatnými cestujúcimi len to erárne. A rozuzlenie som plne pochopila až doma, keď som si chcela otvoriť môj kufor. Bol uzavretý na mne neznámy kód a tak mi nakoniec syn musel zámok vylomiť. Dnu som našla úradné oznámenie, že mi na letisku v San Francisku urobili prehliadku kufra, ale nič podozrivé v ňom nenašli, a teda nič mi z neho nezobrali. To mi zrejme chceli oznámiť už tam na tej polícii, no keď som tam k nim nepribehla, urobili si zo mňa aspoň taký „kanadský žartík“, že mi kufor uzamkli späť, avšak na iný kód. Táto jin-jangová „dráma“ mi spríjemnila let fantasticky výbornou rybou a pohodlným dvojmiestom v preplnenom lietadle, na čo si dodnes s potešením spomínam! A takýchto historiek z mojich „jin-jangových pretláčačiek“ s útočiacou na mňa protistranou som mala a mám v posledných rokoch mnoho! Jednoducho, teším sa, keď v takejto „jin-jangovej pretláčačke“ zabodujem, získam víťazstvo. „Protiklad“ netreba zničiť, s „protikladom“ sa treba vedieť rozumne a dôvtipne popasovať na princípe dôvtipu „kto z koho“! Nechcieť byť totálnym likvidátorom svojho protikladu, ale rozumným a logicky uvažujúcim človekom, ktorý svojimi schopnosťami dokáže všetko prekonať pokojne a bez toho, aby chcel niekoho „zavraždiť“!

M. B.: Aké želania sa vám v živote splnili?

M. Čarnogurská: Nijaké želania by sme si nemali chcieť splniť, lebo všetko, čo sa stane, sa vyvíja prirodzene z toho, aké okolnosti to bezprostredne podmienia. Nič v živote len tak „z neba nespadne“! No svojím rozumným úsilím a poctivou zásluhou na tom sa má človek snažiť dobre vyriešiť každý problém a len vďaka tomu sa nám môžu občas splniť aj naše „vysnívané“ želania! Áno, aj ja  v živote často niečo chcem, dokonca i to, čo je momentálne nesplniteľné! Ukladá sa mi to v podvedomí a  nakoniec k tomu často až neuveriteľne prekvapivo dospejem i vďaka svojim pracovným výsledkom. Nesplnilo sa mi len to, čo vyslovene záviselo od rozhodnutia mojich „protivníkov“, ale v tom prípade je dobre, že sa to nesplnilo, lebo by som im za to musela byť vďačná. No tým ľuďom, ktorí chcú človeka za každú cenu zničiť, lepšie je nemať za čo byť vďačný! A preto som rada, že sa mi tie želania nesplnili. Inak sa mi splnilo vlastne už všetko!

M. B.: Myslíte si, že usporiadanie sveta je nezvratné – ako sa dnes tvrdí – alebo ľudstvo má šancu na iný, lepší svet?

M. Čarnogurská: Usporiadanie sveta ničím nie je vopred dané! Ako hovorí Lao c´ v Tao Te ťingu „Sieťovina Nebies (=nekonečného multiverza bytia)“ je taký nevyčerpateľný proces všetkých možných variácií, že nič nie je dopredu isté. Všetko to ďalšie závisí vždy od momentálneho výsledku synergie všetkých zúčastnených na tom komponentov. Lenže zároveň sme v sieti vševesmírnych vedomostí, prúdiacich tu všade okolo nás, z ktorých koľko si kto dokážeme svojimi schopnosťami ozrejmiť, natoľko je predvídavý. Svet bude vždy protikladný (jin-jangový), ale to neznamená, že nemôže byť lepší, než aký si ho práve teraz robíme. Nakoľko ľudstvo dokáže „zmúdrieť“ alebo ešte viac zhlúpnuť a sfanatizovať sa, natoľko bude svet „lepší“ alebo „horší“ a to z dôvodu udržania sa alebo vychýlenia sa z prirodzene potrebnej rovnováhy. Žijeme na planéte, kde náš život závisí vo veľmi veľkej miere od jej prírodných podmienok. A ak na nej nemôže „nikdy nič pretiecť cez okraj“ a z každej krajnej pozície si to príroda opäť späť prinavráti, tak to platí aj na ľudstvo. Naivne si tu namýšľame, napríklad že do konca tohto storočia nás tu bude už vyše 9 miliárd, ignorujúc fakt, že to, či nás tu bude naozaj toľko, závisí od Zeme a od jej procesov krajnej únosnosti. Len čo by to malo „pretiecť cez okraj“ v miere  jej možnej únosnosti, začnú sa tu nezávisle od našej vôle vygenerovávať likvidačné procesy, lebo Zem v tomto nepozná „milosrdenstvo“! Nielen prírodné, ale i spoločenské! A to sa tu už priebežne aj deje: – vojny, teroristické masakry, vraždiace akty šialencov s poruchami osobnosti, i obrovské prírodné katastrofy sú možno tiež tými jej obrannými procesmi „nepretečenia v počte ľudí cez okraj“! Dokážeme zmúdrieť a žiť na Zemi v takej harmonickej symbióze s prírodou, čo znamená aj v udržaní sa iba v takom povolenom počte, aký táto planéta je schopná z hľadiska svojich zdrojov ako i svojich dialektických procesov akceptovať? Lenže v rámci tých zákonitostí je to možné iba predchádzaním tehotenstvu a nie vraždením už narodených ľudí! V tom sme tým, že sme jeden a ten istý ľudský druh, zároveň prirodzene, povinní aj takej vzájomnej tolerancie, aby sme sa tu nevyvraždili! A tak ľudia, riadiaci sa kresťanskými dogmami by sa napríklad poctivo mali venovať charitatívnym činnostiam a pomáhať všetkým už narodeným ľuďom, ktorí pomoc potrebujú, ale „nebojovať“ za každú cenu za zvyšovanie pôrodnosti! Len tak sa tu ľudstvu podarí žiť ešte mnoho tisícročí v udržaní si čo najlepších životných podmienok bez toho, aby ad absurdum „zvyšovalo počet pracovných síl“!

M. B.: Myslíte si, že Slováci ako národ vedia zaobchádzať so slobodou a demokraciou?

M. Čarnogurská: Dnes sú už Slováci ako všetci iní Európania. Dokonca možno s tou veľkou prednosťou, že máme v porovnaní s inými európskymi národmi v sebe dosť veľkú genetickú rozmanitosť. Touto našou krajinou sa počas stáročí premlelo toľko rôznych hôrd, armád a osídľovaní, že sme už produktmi veľmi mnohých genetických variácií. Ani ja by som napríklad nebola tým, kým som, keby sa v rokoch 1239 – 1241 neprehnali východnou Európou vojská Džingischánovej Zlatej hordy a medziiným nevyplienili aj jednu malú osadu v Zamagurí. Po neskoršom znovuosídlení jej údolia, pozvali za šoltýsa do tej dedinky syna šoltýsa z poľskej Czarnej Gory, a len vďaka tomu začali žiť v tom zamagurskom údolí moji predkovia – gorali. Keď môj praprastarý otec ovdovel, zobral si za ženu dcéru Židovky (dcéry tamojšieho židovského krčmára z Podkarpatskej Rusi) a jeho vnuk, môj starý otec si zase tesne pred začiatkom 20. stor. zobral za ženu dcéru nemeckého krčmára, ktorý sa tam stal krčmárom po smrti spomenutého židovského krčmára. Zároveň z maminej strany mám v sebe gény staroslovanských roľníkov, žijúcich už stáročia na jednom a tom istom mieste v podunajskej nížine, o čom svedčia napr. aj vajnorské vínne pivnice predkov mojej mamy. O čo by som mala byť teda menej schopná než hocikto iný v Európe zaobchádzať so slobodou a demokraciou?! Problém je však v tom, že od prijatia kresťanstva sme tu všetci nielen svetonázorovo, ale i sociálne a mediálne zmanipulovaní len určitým smerom. Veda je v rámci toho podriadená politike a filozofia je z moci teológov slúžtičkou kresťanskej dogmatiky! A tak i napriek tomu, že všetko je to v skutočnosti inak než to tvrdia kresťanské, židovské, či islamské dogmy, my sme naučení správať sa len podľa „božích prikázaní“ a nie v súčinnej kooperácii s prirodzenými životnými procesmi na Zemi! Tak ako teda môžu takto zmanipulovaní ľudia správne a slobodne narábať so svojimi „demokratickými“ možnosťami?! Sú vôbec slobodní?!

M. B.: Aká je Vaša najdôležitejšia životná skúsenosť?

M. Čarnogurská: Čím som staršia tým presvedčivejšou skúsenosťou sa mi v živote stáva, že všetko je tu v našom živote podriadené mužským záujmom, aj keď, naoko, akoby o tom rozhodovali už aj ženy! V politike i vo vede majú hlavné slovo muži a zabezpečené to majú aj vďaka našim ideologickým chrbticiam – kresťanskému, židovskému a islamskému náboženstvu. Aj keď sa už ženy v Európe správajú v mnohých veciach omnoho slobodnejšie a samostatnejšie než predtým, existenčne stále ťahajú za kratší koniec. Aj tie, ktorým sa už podarilo vymaniť z područia maskulínneho mocenského systému! Nútené sú totiž osvojiť si v rozhodujúcich situáciách mužské spôsoby konania. Mám dojem, že až keď si ľudstvo až do špiku kostí osvojí zrovnoprávnenie oboch protikladov v ich aktívnej funkčnosti a keď tu žena prestane byť vnímaná ako „objekt“, pomocou ktorého sa aktívny Subjekt-muž potrebuje sebauvedomovať (v sexuálnej, mocenskej i profesionálnej sfére), uprednostňujúc si pritom svoje mužské záujmy, až vtedy sa náš život na Zemi stane primerane vyvážený. Som už vyše 23 rokov vdovou a aj keď mi môj manžel v osobnom živote veľmi chýba a dodnes sa od neho nedokážem odpútať a nahradiť ho iným partnerom, v reálnom živote sa mi po jeho smrti vytvorili omnoho normálnejšie podmienky pre slobodnú realizáciu aj môjho ženského prístupu k veciam. (Nuž a aj keď mi v profesionálnej sfére tí muži, ktorí tam majú hlavné slovo, stále upierajú právo na pravdu, som žena, ktorá si vo svojom súkromí už konečne môže písať a posielať na uverejnenie čo sa jej zachce a teda slobodne sa realizovať aj ako naozaj funkčný činiteľ súčasného intelektuálneho diania.) Neviem, či by to všetko bolo možné, keby som žila s manželom v každodennom kolotoči ženských povinností tradične tu v minulých rokoch fungujúceho rodinného života. Uznávam, že skutočne funkčný „jin-jangový“ model spoločenského usporiadania sveta nie je jednoduchý, ale už aj v našich podmienkach je možný a mnohí mladí ľudia ho tu už celkom dobre praktizuje. (I môj syn, ktorý má každý druhý týždeň na starosti svojho syna, je schopný kvalitne zvládať i všetky s tým spojené „ženské“ povinnosti.)

M. B.: Aké poznanie vám priniesla ponežnorevolučná doba?

M. Čarnogurská: Pre mňa bola ponežnorevolučná doba, samozrejme, obrovskou životnou výhrou. Konečne som sa mohla prestať živiť len ako anglická korešpondentka v jednom knižnom sklade, obhájiť svoju dizertačnú prácu a nastúpiť do SAV ako vedecká pracovníčka v sinologickej profesii. Zároveň som však padla do novej, zase iným spôsobom krutej politickej situácie. Z prednovembrovej, eštebákmi prenasledovanej rodiny sme sa zrazu stali „fackovacím panákom“ ponovembrových mocipánov, ktorí sa „cez noc“ zmocnili štátneho majetku a z bývalých komunistov či ich detí sa zrazu stali supermocní kapitalisti. A aby pomocou zmanipulovaných médií odpútali od seba a od svojich finančných i politických machinácií pozornosť, opäť si vybrali Čarnogurských za svojich „vnútorných nepriateľov“ a začali o našej rodine už hneď po novembri rozširovať absolútne nehoráznosti. A tak hoci som napríklad v roku 1993 nemala peniaze ani len na rakvu môjho manžela (a musel mi ich darovať švagor, filmový režisér zo svojich honorárov), v tom istom čase spolužiaci v škole zbili moje deti, lebo vraj sme Čarnogurskí, ktorí majú „veľké fabriky“! Zlodeji-mocipáni zo Zlatej Idky potrebovali na niekoho nasmerovať pokrik: „Chyťte zlodeja!“, aby si mohli všetko v tejto krajine medzitým v pokoji rozkrádať. Ale život išiel ďalej a napriek ústrkom, ktoré mi na každom kroku dokonca aj niektorí moji kolegovia v rámci tej proti-Čarnogurskej mediálnej štvanice robili ešte aj v SAV, úspešne som využila možnosti toho vedeckého pracoviska na realizáciu svojej práce. Hlavne vďaka tomu, že som mohla v rámci medziakademickej zmluvy chodiť do Číny zbierať potrebný vedecký materiál a zároveň na medzinárodných vedeckých konferenciách zverejňovať výsledky svoje práce, podarilo sa mi vytvoriť svoje dielo a dosiahnuť s ním aj na medzinárodnom poli dôležité vedecké uznanie. Ponežnorevolučná doba mi teda priniesla neuveriteľne možnosti svojej profesionálnej sebarealizácie. Samozrejme, zažila som popritom aj veľa ústrkov a utrpenia, ale aj tak to stálo za to! Som presvedčená, že dielo, ktoré som vytvorila i naďalej ešte tvorím, je dôležitou hodnotou, ktorá prežije a bude osožné pre ďalšiu svetovú sinologickú i filozofickú komparatistiku!

M. B.: Z čoho nechcete poľaviť?

M. Čarnogurská: Teraz hlavne z čo najskoršieho dopísania mojich pripravovaných knižných rukopisov, najmä toho, čo píšem v súčasnosti. Má názov Špirálami súvislostí (filozofických, historických i kultúrnych) a je prierezom všetkých mojich najdôležitejších prác, ktoré som v priebehu posledných 25-tich rokov vytvorila. Zároveň nechcem ani trochu poľaviť vo svojom svetonázorovom postoji ateistickej intelektuálky, ktorá verí, že človek (podobne ako všetko ostatné na našej planéte i vo vesmíre) je výsledkom anonymných jin-jangových interakcií, dejúcich sa v kolobehu procesov obrovskej spleti hmotných i antihmotných (duchovných) síl a ich štruktúr a každá rodiaca sa v tom ľudská bytosť je v tom- ktorom konkrétnom bytí, (o ktorom v 6. kapitole Tao Te ťingu Lao c´ napísal, že „duchovné riečisko toho nikdy nevymiera a je tým, čo naozaj možno nazvať tajuplným lonom. A bránu tohto lona možno po pravde nazvať koreňom Neba a Zeme. Je to Pradivo, večne jestvujúce, ustavične vo všetkom potrebné a nevyčerpávajúce sa... jeho prirodzenými zvratmi sa všetko deje, dospievajúc tým zároveň k prapodivnej vzájomnej súčinnosti!“), vždy len tým, čoho je schopná v rámci svojich možností zo seba vytvoriť. Nijaký nadprirodzený Manažér, nijaký svojvoľne sa rozhodujúci Subjekt, nijaký transcendentný Otec – Muž - Vodca, na ktorého by sme sa mohli všetci spoľahnúť! O to viac musíme vo svojom živote každý za seba zodpovedne konať a nedovoliť si v tom poľaviť, aby nás sila týchto prirodzených procesov bezdôvodne nezmietla! Aj preto sa ani ja neodvážim poľaviť v ničom z toho čo robím, zodpovedne si uvedomujúc si, čo sa od toho dá očakávať!

M. B.: Čo v živote považujete za nevyhnutné?

M. Čarnogurská: Myslím, že to, čo ma naučila tá pradávna čínska múdrosť: v každom svojom rozhodnutí sa snažiť správne splniť svoju životnú funkciu! „Jestvovanie (v dejúcom sa životnom procese sveta) Cestou Tao, je tou najprvoradejšou dôležitosťou desať tisícov vecí všetvorstva, je tou najväčšou cnosťou všetkých správnych ľudí, aj tou najväčšou záchranou všetkých nesprávnych ľudí! ...Konanie nezasahovaním, činenie nečinením, vychutnávanie nevychutnávaním, veľké malým, veľa málom, odplácanie zla pomocou svojej mravnej energie (Te), vyriešenie ťažkostí čo najjednoduchšie, vytváranie veľkosti od tej jej najnepatrnejšej drobnosti, nevyhnutné doriešenie ťažko riešiteľných činov urobením ich čo najľahšie a nevyhnutné vykonanie veľkých činov urobením ich čo najjednoduchším spôsobom... dodržaním pritom hraníc úmernosti!“ To je to, čo považujem za každých okolností vo svojom živote za nevyhnutné!

M. B.: Bez čoho si nedokážete predstaviť svoj život?

M. Čarnogurská: Samozrejme, v každom období môjho života to bolo vždy iné. Dnes si však už neviem predstaviť svoj život (po každodennej rannej a doobedňajšej práci na tvorbe mojich rukopisov), bez tých mojich každodenných ľudských radostí: myšlienok na svojich synov i svojho zatiaľ jediného vnuka; modelovaním, udržiavaním a potom predstavovaním si krásy našej záhrady i vnútra našej chalupy, a zároveň i udržiavaním tej našej spoločnej rodičovskej chalupy a záhrady v Zamagurí. Ešte pred pár rokmi som si nevedela môj život predstaviť ani bez stále ďalších zaujímavých ciest do Číny či na rôzne dôležité zahraničné konferencie v Európe, Číne i USA, ale dnes už dávam prednosť tichu a samote vo svojom domácom prostredí a dokončovaniu svojich knižných rukopisov.

M. B.: Kedy sa cítite najslobodnejšia?

M. Čarnogurská: Dnes už najmä vtedy, keď je všetok vonkajší svet ďaleko za dverami môjho bytu a ja som v ňom sama so svojimi myšlienkami. Zároveň však každý deň cez obed či podvečer milujem dlhé prechádzky popri Dunaji alebo tu nad nami po lúkach a lesoch Kráľovej Hory, kde mi prítomnosť okoloidúcich ľudí neprekáža, naopak, dáva mi pocit bezpečnosti. Som rada, že sú to cudzí ľudia, ktorí ma nepoznajú a teda nemusím s nimi komunikovať. Pretože práve na tých dlhých prechádzkach si utrieďujem svoje myšlienky a cítim sa čo najslobodnejšie, keď pritom nie som nikým rušená ani ovplyvňovaná. Nedávno som sa napríklad tak výborne cítila, keď som za silného vetra sedela na lavičke na novom Starom moste nad Dunajom. Vietor tam do mňa mocne narážal a podo mnou sa valila mohutná rieka! Možno sa práve vtedy v obklopujúcom ma veľkomeste diali ďalšie mnohé zápasy o moc, o kariéru, o šťastie i o peniaze, a ja som už od toho bola absolútne odosobnená. Bola som uprostred mohutných prírodných síl, rieky a vetra, a cítila som sa ich rovnocennou protihráčkou, odosobnenou od „ľudských malicherností“! V mladosti som sa podobne cítila počas výstupov na tatranské štíty! A čosi podobné som zažívala aj vtedy, keď som sa po dlhých rokoch nemožnosti vycestovať z tejto krajiny zrazu potom ocitala na mnohých vysnívaných miestach sveta: na moste Golden Gate v San Francisku, v tunely pod padajúcou vodou Niagarských vodopádov, na prechádzke po čínskom Dlhom múre, na tajuplných taoistických horách v ´južnej a stredozápadnej Číne, či na vrchole Čchin Š´ chuangtiho hrobky neďaleko Si´anu, i na mnohých ďalších miestach sveta. Boli to pocity skutočne už toho najslobodnejšieho človeka! Cítila som sa ako „fénix, ktorý sa znovu narodil z popola a vyletel až tak vysoko, či až tak ďaleko, kam už ani nedúfal!“ Veď nikde vo vesmíre by sa ľudský duch necítil voľnejšie a slobodnejšie ako uprostred prírodných krás a historických zaujímavostí našej planéty.

M. B.: Ako by ste charakterizovali svoj svetonázor?

M. Čarnogurská: Najskôr ako svetonázor, ktorý zatiaľ málokto u nás skutočne zastáva, a ktorý naopak, mnohých ľudí dráždi a udivuje. V našom západnom svete je ateizmus spojený s agnosticizmom a materializmom a vieru v duchovnú stránku bytia vylučuje. Na duchovno si u nás už po stáročia robí monopol kresťanské náboženstvo,  najmä katolícka dogmatika a iná než kresťanská interpretácia duchovna sa preto nepredpokladá. Ľudia si to už vlastne nevedia ani predstaviť! Lenže našu realitu netvorí len hmota, ale ako to zisťuje už aj moderná prírodoveda, aj antihmota. Čo to je a aké prejavy a zákonitosti to v skutočnosti má, to zatiaľ prírodovedci definovať nevedia. Akceptujú preto len fakt existencie toho. Lenže bez toho sa bytie plne definovať nedá a na tom stroskotal aj marxizmus, keď chcel dialektiku protikladov vtesnať len do hmoty. Energiu vyhlásil len za prejav hmoty a duchovno, to „čosi“ úplne nehmotné, toho existenciu absolútne vylúčil. A práve preto jeho definícia dialektiky prestala mať logiku. Aj preto sa dnes už aj filozofia necháva inšpirovať starovekými čínskymi vysvetleniami jin-jangovej dialektiky, ktoré nie sú zdeformované nijakým kresťanským monopolom na duchovno, a ani nijakým marxistickým monopolom na pravdu a duchovno i hmotu považujú za dve protikladné formy časopriestorovej dialektiky, ktorých podstatu predstavuje číra energia multiverza bytia. Skutočnú dialektiku protikladov ako základnú príčinu pohybu však nepochopíme, kým budeme ignorovať jeho duchovný protiklad v realite bytia. Duchovno, samozrejme, nie je transcendentnom, vysunutým z imanencie reálneho bytia kamsi do božích sfér pred bytím, ako nám to podáva katolícka cirkev, ba i všetky tri západné monoteistické náboženstvá. V rámci môjho svetonázoru do nehmotných sfér našej Zeme patrí aj svet duchov, ktorí po fyzickej smrti toho-ktorého človeka nezaniknú, ale vo svoje astrálnej podobe trvajú i naďalej, sledujúc svet živých v starostiach o svojich blízkych. Presviedčam sa o tom i v súvislosti s mojimi synmi, o ktorých sa môj mŕtvy manžel stará úplne dojemne. (Napríklad v prípade môjho mladšieho syna, keď uviazol na bruselskom letisku práve vo chvíli toho hrozného atentátu. Stali sa mu tam až neuveriteľné šťastné náhody!)

M. B.: Ktoré knihy nezmazateľne vstúpili do vášho života?

M. Čarnogurská: Samozrejme, predovšetkým všetky pôvodné kópie Tao Te ťingu ako i Konfuciových Rozhovorov a výrokov (Lunjü), ktorých prekladaniu z klasickej čínštiny som venovala roky života. Zároveň milujem všetky výborne životopisné diela, pretože tie mapujú skutočné životné osudy ľudí, tak ako sa v priebehu ich životných situácií skutočne stali a vďaka ich možnostiam i schopnostiam nakoniec dopadli. Aj preto ma asi zo všetkých tých životopisných kníh najviac v živote oslovil Cchao Süečchinov Sen o Červenom pavilóne, ktorého prekladu z čínštiny do slovenčiny som potom venovala vyše pätnásť rokov svojho života. Je to neskutočne nádherný autobiografický kryptogram, plný fantastických inotajov a zároveň i maximálne kvalitnej poézie, ba i množstva čínskych encyklopedických faktov a vedomostí. Zároveň veľmi kultivovane narába s mystikou a duchovnom, vkladajúc ho funkčne do života svojich hrdinov. Popri tom je to nielen špičkové literárne dielo, ale aj výborná praktická príručka pochopenia jin-jangovej dialektiky bytia, so všetkým čo s tým súvisí. Keď som tú knihu (v mojom preklade tvoriacu skoro tritisíc strán) po vyše dvadsiatich rokoch konečne doprekladala a mala možnosť vydať, pocítila som obrovský smútok z toho, že to už skončilo a ja už nebudem viac vstupovať do priestorov Záhrady všeobsiahlej panorámy (Ta kuan jüan) v usadlosti Cchao Süečchinovych románových hrdinov a žiť tam s nimi ich život a neviditeľne ich v ich každodennej realite pozorovať. Bolo to vzrušujúce a nesmierne reálne! A zrazu to všetko skončilo! Sen o Červenom pavilóne považujem (i pre to obrovské množstvo dokonca celých básnických zbierok, nachádzajúcich sa v ňom) za jedno z najvýznamnejších svetových literárnych diel a keby Cchao Süečchin žil, rozhodne by si zaslúžil Nobelovú cenu. Je to perfektná symfónia kvalitnej prózy, obrovského množstva brilantnej poézie, i dokonalého literárneho využitia všetkých rôznych literárnych žánrov a zároveň spisovateľova nič nezakrývajúca a seba i svoj rod bolestne pitvajúca snaha spoznania pravdy o sebe, o svojej rodine i o svojom rode. Som nesmierne vďačná, že ma životné okolnosti môjho života priam „dokopali“ k práci na preklade toho románu, lebo inak by som sa k tomu asi nikdy nebola dostala.

M. B.: Aké sú vaše ideály?

M. Čarnogurská: Ideály?! Čo sú to ideály? Sú to Ilúzie, pomocou ktorých sa chce človek sám pred sebou robiť hodnotnejším než je?! Som hrdá na to, že som celkom spoľahlivo zvládala situácie a povinnosti, ktoré mi život prinášal a dokázala som ich premeniť na potrebné hodnoty. Kedysi mi raz jeden muž (o jeho pozornosť som sa ešte ako tinedžerka silou-mocou raz usilovala a on sa môjho ega naľakal), napísal dosť osudnú predpoveď: „Per aspera ad astra! (Utrpením k hviezdam)“ A dnes ako 76-ročná žena mám pocit, že som sa k tým hviezdam naozaj dostala cez všetko to, čo som v živote zažila a dokázala! Všetko to stálo za to i s tým utrpením, cez ktoré som sa k tomu prebíjala! Človek nepotrebuje ideály, realita cez ktorú sa k svojim hviezdam dostáva, býva omnoho zaujímavejšia než splnenie akýchkoľvek veľkých ideálov! A ja som šťastná, že som ju prežila a úspešne zvládla takú aká bola! Často bola krutá nielen pre mňa, ale pre celú tú generáciu ľudí, ktorí ju v tej dobe žili spolu so mnou a na ideály v nej miesta nebolo, ale o to šťastnejšia som, že som to všetko, čo som v nej prežila, pretavila v niečo, o čom môžem povedať, že sa to pre mňa stalo tým najideálnejším životom, aký som mohla prežiť! A ak sa mi podarí dokončiť ešte aj moje tri rozpracované knižné rukopisy, tak celý môj život bude pre mňa dokonale úplný!

M. B.: Čo vás ponižuje?

M. Čarnogurská: Poníženým sa človek môže cítiť len vtedy, keď sa nechá ponížiť. V podstate som pyšná na všetko, čo som bola schopná zvládnuť a ľudí vnímam ako okolie, v ktorom si každý človek svojím spôsobom realizuje svoju životnú cestu. Ak si myslí, že sa stane významným a silným len tým, že niekoho zničí či poníži, tak ho to nakoniec určite dobehne, hoci by bol i tým najsilnejším dobyvateľom sveta a nechá ho vypiť si svoj pohár blenu až do dna! Alebo ho to jednoducho zmení na úplnú malichernosť. Nemala by som síce na záver (ako zástankyňa nie „boja“ ale „súčinnej synergie“ protikladov) použiť takýto príklad, ale použijem ho: „Dôležité je vyhrať nakoniec vojnu, aj keby som jednotlivé bitky predtým prehrala!“ Aj všetky tie poníženia, ktoré som v živote zažila, sú len ako momentálne prehraté bitky, ale to neznamená, že ten ponižovateľ či ponižovatelia nakoniec nado mnou vyhrali aj vojnu! A o to predsa ide! Nik a nič v živote vás nemôže ponížiť, ak si tú svoju vojnu nakoniec v živote vyhráte! (Ale to neznamená, že všetky protiklady totálne zničíte! Veď život ide ďalej v ich novom a novom kolobehu bytia.)

M. B.: Vo svojom mene i v mene čitateľov nášho časopisu vám ďakujem pekne za obohacujúci, obsahovo, životnými skúsenosťami i životnou filozofiou originálny rozhovor. Želám vám čo najlepšie zdravie, chuť do života a práce, úspešné dokončenie rozpracovaných rukopisov a veľa šťastia v rodinnom živote.

Priemer: 4.8 (80 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama