Reklama

Marián Komáček: S Dürerom na cestách

K výstave v Slovenskom inštitúte v Prahe (10. 11. – 7. 12. 2016)
Počet zobrazení: 1628

komacek_1.jpg„Je jeden svet, a predsa sú dva svety...“ Kultová veta, ktorá obletela planétu, aby zakotvila vo vedomí tých, čo svet minulosti a súčasnosti napomáhali tvoriť. Umelcov, filozofov, ktorí vyvíjali tlak na prítomnosť zrodenú v minulosti. Krížom cez čas. Hoci sa životné osudy a cesty mnohých nestretli (vzhľadom na existenciu každého z nich), stalo a stáva sa tak na pôde umenia. V náznakoch aj symbolickej rovine. Vďaka virtuálnej symbióze umeleckej výpovede, ktorá odkazuje na pomyselnú súhru imaginácie, rozpínajúcu sa ponad čas. Obchádza dejiny, preniká do vnútra obnaženého ľudského jadra spôsobom, ktorý pripomína vykročenie za hranice prirodzeného sveta a vstup do sféry sveta nadprirodzeného. Magického, tajomného, no zmysluplného. V myšlienkach a odkazoch. Grafických listoch, obrazoch, projektoch, nákresoch, záznamoch, napohľad  nezrozumiteľných, iracionálnych zápiskoch etc. ... Pripomínajú, že vzťah medzi obrazom súčasnosti a minulosti, jeho posolstvom a výpoveďou nie je a nemusí byť vždy asymetrický, protikladný. Naopak. Môže byť konvergentný, súzniaci, doplňujúci. Skrátka, presvedčivý.

Svojho času som bol napísal, že: „... umenie bez vplyvu, nie je žiadne umenie.“ Nie je ním ani to, čo môžeme označiť za splývanie ideí a foriem s vopred určeným spôsobom prejavu. Ide o to, vyjadriť v diele ochotu veriť v niečo. Isteže, veriť v niečo a bojovať za to závisí predovšetkým od nepoškodených funkcií rozumu, súhlasného pôsobenia racionálneho a emociálneho v ľudskom vedomí a bytí. Nie od všakovakých iracionálnych aspektov plných vymyslených mystifikácii, ktorých zablúdenia a historické omyly vysvetlili viacerí schopní a múdri ľudia pred nami. Myslím tým kreativitu umenia, ktorá otvára cestu víziám, ideálom obnovy sveta vystavenú predstavám apokalyptickej deštrukcie, ku ktorej, zdá sa, dochádza všade okolo nás. Umenia, ktoré prináša stratenú duchovnú silu zahodenú v mene moci peňazí, showbusinnesu a lacného predvádzania sa do kontajnera nepravdy.

Oživovanie slobody umenia, slobody v hľadaní priezoru vyčleneného „do večnosti a duchovnej jasnozrivosti“ sa odohráva v maliarskej a grafickej tvorbe akad. maliara Mariána Komáčka (1959, absolventa VŠVU v Bratislave 1980 – 1986), reprezentanta strednej generácie súčasného slovenského výtvarného umenia. Prelína sa s ďalšou tvorivou tendenciou v jeho práci, ktorá vychádza, opiera sa o reflexiu sveta, konfrontáciu minulosti so súčasnosťou vo svete maľby a grafiky. Spolu s fantáziou dáva vzniknúť dielam, sústredeným do cyklu samostatných obrazov – akrylových malieb, maliarskych asambláží a grafických listov (čierno-bielych, farebných litografií, kombinovaných techník na papieri), tematicky a obsahovo spojených s menom nemeckého maliara a grafika – Albrechta Dürera (1471 – 1528). Predstavujú Komáčkove – Hommage à Dürer. Spolu s ním, s Dürerom, sa totiž Marián Komáček vydal na púť dejinami, ocitol sa s Dürerom na cestách. Nie je to náhoda. So slávnym norimberským majstrom renesancie, ktorý sa podľa mienky súčasníkov a nasledovníkov narodil „pod šťastnou hviezdou“ (nemal ešte ani tridsať rokov a už sa stal osobnosťou, ktorú si cenili humanisti z celej severnej Európy, zvolený bol za člena Veľkej mestskej rady Norimbergu, priatelil sa s Erasmom Rotterdamským, pracoval pre cisára Maximiliána a pod.) sa Marián Komáček po prvý raz stretol počas štúdií na Strednej umelecko-priemyslovej škole v Bratislave (1975 – 1979). Vtedy, keď dostal za odmenu do daru od svojho profesora Gabriela Štrbu umelcovu knižnú monografiu a viac sa jej nedokázal vzdať. V knihe objavil drevoryt Štyria apokalyptickí jazdci z cyklu Apokalypsa (1. vyd. 1498, 2. vyd. 1511), ktorý ho natoľko zaujal, že urobil jeho kópiu (v zmenšenom meradle) takmer na jedno posedenie, vyrytím do zinkovej dosky. Tá potom slúžila ako ideové východisko, podklad pre vznik grafických listov formou sútlače (zmnožením, farebnou odlišnosťou, variáciami pôvodnej predlohy z kópie) do podoby „grafického frázovania“. Jednotlivé odtlačky vo viacerých farebných mutáciách, symetricky umiestnené na jednej papierovej podložke sa líšia koloritom, farebnou skladbou a vizuálnou štruktúrou.

marian_komacek._jazdec._2014_-_2015_img_8328.jpgJazdec, 2014.

Pod názvom Okná pre Albrechta Dürera (2014 – 2015) aktualizujú Dürerov odkaz pre nás, pre súčasnosť. Je ich viac a všetky ukazujú na to isté – apokalyptické hrozby dneška, predznačené podobnými hrozbami minulosti. Zároveň každý z nich poukazuje na niečo iné, vlastné iba jemu, to znamená konkrétnemu odtlačku, každému z nich. Na jednej strane tak ide o sčasti utajený pohľad na prvok legendy premietnutý do Dürerovho drevorytu, na jeho svet – prienik do minulosti, na druhej zasa o pohľad z minulosti, od Durera smerom k nám, do súčasnosti. Obidva  tieto pohľady poodhaľujú zmysel zobrazenej udalosti. Jednak význam príchodu apokalyptických jazdcov, ktorí podľa legendy z Evanjelia sv. Jána – „Dostali moc nad štvrtinou zeme, aby zabíjali mečom, hladom, morom a zemskou zverou.“ Jednak ukazujú na to, ako sa svet ideí recykluje cestami dejinami, mení a vyvíja, a zároveň sa revitalizuje, vyvíja aj svet umenia – jeho výpoveď. V tomto prípade v podobe grafického listu obohatená (v porovnaní s pôvodnými Dürerovými drevorytmi) o princíp znásobenia výrazu technickými, technologickými postupmi, metódami a prostriedkami. V prvom rade však očami umelca súčasnosti, prejavujúceho sa používaním juxtapozície symbolov, námetu jedného diela a jeho sekvencií na jednej ploche. Je známe, že Dürerove grafické majstrovstvo nachádza najvyšší výraz v znovustvorení obrazu človeka, pričom poukazuje na napätie medzi neskorogotickým a renesančným prístupom v riešení formálnej stavby (niektoré listy sa svojou lineárnou štruktúrou a štýlovými znakmi líšia), rozdielmi v ponímaní priestoru a zobrazených figúr (Hans Tietze). Táto „pestrosť“, v určitom zmysle aj nejednotnosť Dürerovho výtvarného sveta, sa spája s pestrosťou, identitou de- konštruovaného, zmnoženého celku sveta grafického a maliarskeho obrazu Mariána Komáčka. Jeho grafická séria Okná pre Albrechta Dürera (2015), tak odkazuje na vyššie spomínanú Dürerovu Apokalypsu (z gréc. Apocalypsis – zjavenie, odhalenie, synonymum pohromy, katastrofy, konca sveta). Charakterizuje ju povaha Komáčkovho rukopisu, ktorý rozvíja sebe vlastným spôsobom. Kombináciou spomínaných farebných variácií predlohy, a zároveň tvorbou nových diel, kde hlavnú úlohu zohráva popri citáciách „surrealistická“ nadsádzka, založená na ideových a formových „posunoch“ pôvodného diela za hranice reality, pre ktorú bolo určené. Nie je to však iba Dürerov grafický cyklus 15 drevorytov Apokalypsa, ktorého posolstvo transformáciou a obohacovaním o nové prvky, Komáček posúva smerom do súčasnosti.

mk_pokus-o-lietanie_2014_-_15.jpgPokus o lietanie, 2014.

S podobným zaujatím sa zmocňuje aj Dürerovho drevorytu Ukrižovanie (1498, Germanisches Nationalmuseum, Norimberg). V jeho ponímaní sa namiesto postavy ukrižovaného Krista stretávame s človekom túžiacim lietať, odletieť na krídlach snov (pripútaných v konkrétnej podobe k jeho rukám) za hranice času, ktorý mu priniesol v danej chvíli také veľké utrpenie. Komáček využíva Dürerov grafický list ako predlohu na vstup nových ideí, ktoré medzitým, od vzniku diela nemeckého renesančného majstra, ovládali svet. Konkrétne máme na mysli idey lietania. Prepísal grafickú predlohu Dürerovho Ukrižovania tak, že Kristovi jedna ruka klesla z ramena kríža, akoby v nej držal lanko od krídla anjela ležiaceho pod ním, ktoré sa nápadne podobá na krídlo, čo skonštruoval Leonardo da Vinci. Kristov symbol utrpenia sa tak mení na pozitívnu ideu – pokus o lietanie, vlastný snílkom, revolucionárom, voľnomyšlienkárom v dobrom slova zmysle, novátorom, ktorí videli dopredu. Dürer, ktorý žil v čase Leonarda da Vinciho (1452 – 1519), sa stal pre Komáčka zámienkou na nastolenie otázky: stretli sa vôbec títo dvaja umelci? Ak áno, čo všetko z toho vyplynulo, alebo mohlo vzniknúť? Pochopiteľne, sú to len hypotetické úvahy. Podstata však ostáva: túžba vzlietnuť. Komáček stiahol nehybnú ruku Dürerovho Krista z kríža, a vložil do jej dlane namiesto mučiaceho nástroja (kovového klinu) nové posolstvo. Smerujúce za hranice reality. Nabádajúce na cestu za snom a ideálmi.

To nie je všetko. Marián Komáček vytvoril grafiky väčších formátov než tie, o ktorých bola reč. Vytlačil ich na tmavý podklad, zatiaľ čo Dürer ich prenášal na bielu plochu papiera. Narušil prísnu ikonografickú schému kolážovými vstupmi. Tak ako u Dürera aj u neho sú sústredené do súboru – cyklu, tentoraz kolorovaných litografií a kombinovaných techník, s jasným cieľom a posolstvom: v chaose rozháranej súčasnosti objavovať „večné pravdy“ minulosti. Tie, z ktorých sa dá projektovať – verme tomu – tvár, duša a telo budúcnosti. Na pôde  imaginácie a fantázie. Ako to robil svojho času – hoci v inej podobe – Albrecht Dürer. Podľa niektorých znalcov Dürerovho diela ( napr. Karl-Adolf Knappe) ide v jeho prípade o „najvzrušenejšiu obrazovú báseň neskorého stredoveku, kde sa sústredil odkaz gotického umenia Severu i poučenie mantegnovským príkladom Juhu, predznamenanie manierizmu (Max Dvořák), vrchol dehiovského gotického baroka a prvé dielo revolučnej grafiky (Rudolf Chadraba). Ono samo sa stalo vyústením, zavŕšením drevoryteckej a mediritickej aktivity predchádzajúcich rokov, a prinieslo – na počudovanie – v porovnaní s náboženskými a biblickými dogmami, neobyčajnú mieru fantázie, mystiky a imaginácie. Platí to v súčasnosti aj o tvorbe Mariána Komáčka. Jeho grafické listy, podobne ako v Dürerovom prípade hovoria v symbolickom zmysle, „o bode ako začiatku všetkého, o čiare ako nespútanosti, ktorá končí návratom do cieľa, o ploche, čo sa stala pevninou, o povrchu, ktorého objatie nás nebolí, o svete merateľnom a nezmerateľnom, o stavbe, čo nie je nič iné len skrotené všeobecno. O slobode, ktorá nie je nič iné iba výmysel. Utešený prostriedok uhnetený zo slov, umenie neumenia, zdanlivý úlet, očarenie možnosťou, ktorej niet. Sú to slová neihravé, akoby vytesané do večnosti, sprevádzajúce nás po nej. Po večnom plynutí času. Sú pevné, nesentimentálne. Racionálne. Sú to slová ako sny. Napokon, veď aj sloboda je iba sen.“ (Pavol Sika).

marian_komacelk_spolocny_autoportret._2014_-_2015_img_6931.jpg Spoločný autoportrét, 2014.

Takéto sny preniesol Marián Komáček na plátno a papier v súbore diel nazvanom S Dürerom na cestách, oživujúc okrem iného tradície fantazijnej maľby a grafiky na Slovensku. V prípade malieb sú to „personifikované“ útvary čnejúce do výšin, navzájom sa prepletajúce, vertikály a diagonály rastúce zo zeme, zo skutočnosti, ktoré ukazujú k nebu. Sú to ľudské telá, torzá, ruky, nohy, gestá opierajúce sa o klenbu ľudských túžob. Pripomínajú dynamické symboly ľudskej vegetácie, kde sú si všetci ľudia navzájom blízki, ale aj vzdialení, a kde spoza rohu číha na nás – vina a trest. A tiež nádej a spása. Ako u Dürera, kde zákon o vine a treste preniká do priestoru a času. Premáha pomyselné bremeno hmoty silou vôle nadýchnutého ducha. Taký je aj jeho Autoportrét z roku 1500 (olej na drevenej doske, Alte Pinakhotek, Mníchov). Ide o analógiu medzi ním-umelcom a stvoriteľom“ (Erwin Panofsky). Komáček ho reintepretoval v maliarskej kompozícii evokujúcej ono príznačné vtedy a dnes, búrajúcej vekové hranice medzi obomi umelcami: s veterán-vehiclom umiestneným v popredí obrazovej kompozície, so šoférskymi okuliarmi pamätajúcimi obdobie prvej Československej republiky na očiach, kde obidvaja, Dürer aj on, na nás uprene hľadia z obrazu, akoby ustrnuli v čase (pripomínajúc 3D sekvenciu vo filme) a my iba čakáme kedy „ožijú a prefrčia“ okolo nás, krížom cez čas. Sú to maliarske citácie a posuny, ktorými sa vyznačujú Komáčkove akrylové obrazy. Vznikli z pocty Albrechtovi Dürerovi, a zároveň s akýmsi sarkastickým nádychom zľahčujú jeho vážnosť. Vážnosť jeho diela. Ako krehké, ale mocné piliere, ktoré preklenuli rozkročmo ľudskú minulosť s jej nastávajúcou budúcnosťou. A tiež minulosť a súčasnosť. Je to Komáčkove  „vlastné premostenie“ minulosti s prítomnosťou: spája obe tieto časo-priestorové entity do nového celku výtvarnej výpovede. Spomínaný Dürerov Autoportrét cituje v koexistencii s vlastným Autoportrétom (Marián Komáček – Albrecht Dürer. Spoločný autoportrét. 2014 – 2015), ktorý umiestnil do centra veľkorozmerného obrazu. Spolu s maskami karosérie áut, leskom blatníkov, svetlom reflektorov v ohlušujúcej hre farebných tvarov, amorfných aj identifikujúcich – konfrontovaných s realitou, aby poukázal (figúry modeliek a manekýnokl) na rozdiel, a zároveň súvislosť s výpoveďou svojho predchodcu. Súvislosť vznikajúcu, rodiacu sa, zrejúcu cestou dejinami.

Je známe, že hrad Červený Kameň (Bibesburg) dal prestavať a znovu vybudovať Antonín Fugger po bitke pri Moháči. Nová pevnosť bola situovaná na západ od pôvodného jadra hradu. Išlo o štvorhran s masívnymi okrúhlymi baštami a niekoľko metrov silnými múrmi. Toto usporiadanie je možné vysvetliť účelom stavby: opevnené skladisko a prekladisko, a bezpečný úkryt majetku rodiny Fuggerovcov. Zvlášť veľká pozornosť venovali nárožným baštám, kde mohli byť umiestnené delá v štyroch poschodiach nad sebou – v kazematoch na vrchole bašty. Aby sa po výstrele v priestoroch bašty nehromadil dym, bola v týchto vetracích systémoch a kazematoch zabezpečená cirkulácia vzduchu. Práve v tom badať aplikáciu teoretického diela Albrechta Dürera (Etliche underricht, zu befestigung der Stett, Schloss, und flecken. Norimberg, 1527). Je známa ako jediná realizácia Dürerových myšlienok, okrem pevnosti Unnot (Danuta Menclová). Táto úvaha je o to pravdepodobnejšia, že Dürer bol v styku s rodinou Fuggerovcov už od rokov 1506 – 1509, a ich kontakty pretrvávali do roku 1527. Talianska dispozícia a hmotné poňatie Červeného Kameňa sú vôbec jediné mimo územia Talianska. Napriek tomu, že pevnosť neskôr prestavali na renesančný a barokový zámok, Dürerova základná myšlienka pôvodnej prestavby je dodnes evidentná.

mk_cestou-z-cerveneho_kamena_do_norimbergu_a_sput._2015.jpgCestou z Červeného Kameňa do Norimbergu a späť, 2015.

Cesta Albrechta Dürera z Norimbergu na hrad Červený Kameň a späť – je potom ďalší z grafických listov Mariána Komáčka, pripomínajúci v tejto súvislosti (v niekoľkých mutáciách) skôr žartovne, pitoreskným spôsobom, než vážne a hlbokomyseľne, spomínanú udalosť spojenú s Albrechtom Dürerom a hradom Červený Kameň. Znovu v ňom oživuje motív štyroch apokalyptických jazdcov, ktorí cválajú, roztáčajú kolesá a rútia sa po ceste pripomínajúcej asfaltku, v kombinácii z velocipédistom v popredí, automobilovým pretekárom, pôdorysom a fragmentom nárysu architektúry hradu Červený Kameň v pozadí. Nevieme odkiaľ a kam. Skrátka, putujú po ceste dejinami, od jedného bodu k druhému. Je len na nás, na našej fantázii, čo všetko na nej vidíme, s čím sa môžeme stretnúť tak, ako sa na vlastných cestách životom stretávame s očakávanými aj nečakanými javmi a udalosťami. Aj v súčasnosti pokračuje Marián Komáček vo svojej maliarskej a grafickej tvorbe v reinterpretácii a poetickej imaginácii námetov diel Albrechta Dürera. Ich senzitívna noblesa nachádza zhmotnenie v kontrastných, súčasne harmonických, čoraz jemnejších a zjemňujúcejších sa farbách a tvaroch rytmicky – dynamického článkoslovia, dosahovaného osobitým, pôvodným technologickým postupom (kombináciou tlače z hĺbky a plochy s kolážovými vstupmi, ručným kolorovaním v grafike a nánosmi rozotieraných akrylových farieb, navzájom prekrývaných a prestupujúcich sa v rôznej konzistencii gestom širokého ťahu štetca, alebo maliarskeho valčeka). Komáček tak objavuje novú kvalitu maliarskej a grafickej realizácie v rámci figuratívnej tvorby na Slovensku v súčasnosti, s odkazom na tradície európskeho a svetového magického a fantazijného realizmu, a ich prienik na domácu výtvarnú scénu (tzv. škola Albína Brunovského na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení). Jej vyústenie badať v jeho maliarskych kreáciách vytváraných spravidla s dvojicami, trojicami farieb, ich kontrastom a harmóniou na bielom podklade. Všetky sú stelesnením umelcových životných pocitov, postojov, s cieľom vzbudiť dojem univerzálneho priestoru umeleckého diela.

s_dureromna_cestach._pohlad_do_vystavy._slovensky_institut_praha.img_1687.jpgPrezentovaná kolekcia S Dürerom na cestách tak vystupuje ako samostatné umelecké dielo, ak chceme odvolávka na „gesamtkunstwerk“, na ktorý sa zmenila výstavná prehliadka zostavená z na seba nadväzujúcich segmentov (grafika, maľba, objekt, performance s prichádzajúcou a odchádzajúcou postavou Albrechta Dürera, jeho hereckou – pohybovou imitáciou v ľudskej podobe a pod.). Komáčkova tvorba je však zároveň plná nefiguratívnych prvkov, tvarov a foriem, mágie farby, kde sa všetko, čo nás spoluutvára a čo spoluutvárame my, symbolicky aj fakticky odohráva. Jeho obrazy sa nám prihovárajú vibrujúcim povrchom línií, tvarov a farieb vynárajúcich sa akoby z neznámeho sveta. Rozhodujúci je zdanlivý chaos, ktorý nás oslovuje – prihovára sa nám svojou rečou ako verše básnikov. Badáme tu radosť aj strach, obavu z čierneho mraku roztrhaných tmavých farieb, ale aj konflikt dobra a zla v chaose farebných dát, línií a tvarov. Rytmus a poriadok, aký hľadáme v živote. Preto nám tieto obrazy pripomínajú skutočné predlohy – ľudské telá, prírodné objekty, architektúry, na druhej strane bizarné objekty nefiguratívneho maliarstva čerpajúce z odkazu symbolizmu, metafyzického a fantazijného maliarstva vyznačujúceho sa jednotným základom – mierou fantázie a poetického nazerania na svet. Raz v nás vyvolávajú nepokoj, inokedy pocity nirvány, navádzajú k meditácii. Sú identifikovateľné a konfrontovatelné s realitou. Presakujú z maliarskej roviny priamo do roviny skutočnosti. Plné metafor, nadsádzky, kde sa v blízkosti spomienok na zažitú a prežívanú realitu vynára akoby z hmly pocitov – sen. Marián Komáček v nich a vo svojich grafických listoch predkladá vlastný príspevok do súkvetia súčasného výtvarného umenia. Prináša aktuálny prejav našej súčasnej maľby a grafiky. Jeho diela vyvierajú z prameňov duchovna, spirituality, kreatívnej spontaneity. Odhaľujú existenciálnu podstatu nášho bytia, zašifrovanú v súhre reálneho a „neskutočného“, prítomného aj minulého. Sú to jeho vlastné filozofické meditácie o tom, kto sme, čo sme, kam patríme, prečo sme tu, s kým sme tu, akú úlohu zohrávame v celku vesmírneho univerza, kde človek a príroda sú rozhodujúcim prvkom, podmienkou ľudského bytia, toho, čo nás spoluurčuje.

Marián Komáček, jeden z reprezentantov nastupujúcej generácie slovenských umelcov 90. rokov 20. storočia patrí k autorom, ktorí svoje umenie vyviedli z lona avantgardy a postupne prispeli k zrodu nových výtvarných tendencií na Slovensku. Smerujúcich k humanistickým hodnotám ľudského sveta. Predobrazom, pravzorom tohto jeho smerovania sa stali diela umelca iniciujúceho tzv. veľké metamorfózy umenia predchádzajúcich vekov – Albrechta Dürera. Ocitol sa spolu s ním na pomyselnej ceste dejinami, kde hlavnú úlohu zohráva Komáčkov pokus o obojstrannú koexistenciu, súčasne jedinečnosť a osobitosť, a hoci každý z nich je iný, predsa sú si navzájom blízki. Možno povedať, že sa tak stalo vo veku Komáčkovej oživenej, ak chceme, znovuzrodenej mladosti. Na druhej strane nám predkladá pred oči diela, ktoré sa zrodili v zrelom veku muža schopného rekapitulovať svoje výpovede zašifrované do reči symbolov a znakov, odvolávajúc sa na triezvo posudzované veci a javy skutočného aj neskutočného bytia, minulosti.

To všetko, v prípade svojej výstavy S Dürerom na cestách v Slovenskom inštitúte v Prahe (10. 11. – 7. 12. 2016) sústredil do voľného cyklu obrazov – akrylových malieb a grafických listov (čierno-bielych, farebných litografií), ktoré sa tematicky a obsahovo spájajú s dielom nemeckého maliara a grafika – Albrechta Dürera (1471 – 1528). Prezentovaná kolekcia vystupuje tiež ako samostatné dielo, kde takmer všetko súvisí s poznatkami pripomínajúcimi, že každá prítomnosť je v klíčiacej forme obsiahnutá v minulosti. Prináša posolstvo o živote a jeho plynutí v nekonečne.
 

P. S.
 

S Mariánom Komáčkom som sa stretol po prvý raz pred dvoma desaťročiami. Bolo to na jednej z jeho prvých výstav. Predstavil na nej grafiky a maľby plné dynamických tvarov, hmýriacich sa línií a prekrývajúcich foriem a tvarov. Dá sa povedať, že odrážali vplyv atmosféry školy – bratislavskej VŠVU, kde študoval u profesora Albína Brunovského. Keď však hovorím o stretnutí, myslím to metaforicky. Osobne sme sa zoznámili až neskôr. Spoznal som ho podľa charakteristického atribútu jeho ľudskej – umeleckej povahy. Svoje povolanie vnímal ako poslanie. Dával to najavo. Všetkým. Fakt, že nič nemá cenu, čo nie je v kontakte s človekom, že v prvom rade ide o človeka, až potom o všetko ostatné, zdá sa, ostal zafixovaný v jeho vedomí natrvalo. Akoby zdielal niečo z Dürerovej veľkoleposti renesančného majstra, ktorý vnáša do všetkého ľudský rozmer – ľudskosť ako symbol zhmotnený v líniách a tvaroch, ktorý je súčasne antimystickou reflexiou skutočnosti, pokiaľ ide o predpísané kresťanské mýty. Priestorom ich poľudšťovania. Komáček vážnosť situácie a autoritu skutočného dokáže meniť na „smiešnu vážnosť“ prítomnosti, úctu pred autoritami na úsmev nad epizodickosťou ich konania. V živote, pred nami, vedľa nás, kdekoľvek... Je jedno, či sa táto persifláž dotýka velebených cirkevných dogiem, alebo čriepkov vybratých z každodennosti súčasného a minulého života. Zvlášť, keď máme na mysli farebnú a tvarovú lexiku jeho diel, ktorej kmitočet ostáva – dá sa povedať – nezmenený. Predstavuje základ, fundament jeho pocitových a myšlienkových výbojov, zmenila sa len hutnosť farieb a štruktúra šrafúr, línií. Ich celková skladba. Avšak obsah toho, čo sa zmenilo, ostáva ten istý. Ako u Dürera. Je ním transkripcia skutočnosti, stelesnená v pohybe predstáv, seizmografických kriviek ľudských charakterových vlastností. Ľudí, ženúcich sa životom, podobne ako apokalyptickí jazdci z Dürerovho drevorytu, uháňajúci s hrozivým výrazom v tvári na zdivočených koňoch. Alebo na bicykloch a velocipédoch patriacich kamsi do tzv. prvorepublikovej selanky, či sveta automobilových motorov súčasnosti ako u Komáčka. Takisto hrozivého, no nie raz komického – úsmevného. Také sú jeho grafiky, akrylové maľby, ktoré som pri našich stretnutiach objavoval v umelcovom ateliéri. Plného tajomnej, mystickej atmosféry. A vzrušenia. Ale aj vážnosti pri odovzdávaní posolstva. Toho, vďaka ktorému aplikuje problém maliarskej a grafickej citácie bez toho, aby sa spájal resp. prelínal, zlučoval v jeho prípade s mechanickým opakovaním zvolených motívov. Ako sme toho nie raz v súčasnosti svedkami u nejedného z epigónov veľkých majstrov minulosti. Som rád, že som sa s Mariánom Komáčkom zoznámil. Osobne. A preto ho rád ho navštevujem v ateliéri, kde sa dá nasávať „zvláštny“ svet jeho obrazov, grafických listov a všeličoho iného plnými dúškami. Svet imaginatívnych príbehov, ukotvený vo svete umelcových výtvarných diel, ktoré vytvára, tvorí ako objekt svojich (našich/?/) neustále nevyhasínajúcich túžob.

Priemer: 4 (4 hlasy)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama