Malý Slavín, 16. mája 2015

V sobotu 16. mája sa ukázalo nádherné jarné počasie. K pamätníku dvoch sovietskych vojakov na polceste medzi Račou a Mariankou, ktorí padli pri oslobodzovaní Bratislavy 4. mája 1945, sa vybralo asi dvesto ľudí. Tí mladší peši, postarší a veteráni vojny autobusom po Peknej ceste.



Pravidelní účastníci pochodu si hneď všimli, že ešte pred rokom labilné múriky pri pomníku sú opravené, zábradlie natreté a na skale je pripevnená nová žulová tabuľa už so správne napísanými menami oboch červenoarmejcov, ktorých tu začiatkom apríla 1945 pochovali. Postarala sa o to ruská ambasáda – a aj tento počin je jedným z nových prístupov Ruskej federácie k starostlivosti o hroby a pamätníky padlých v druhej svetovej vojne na našom území.

Pietny akt pri pamätníku, ktorý otvorila spisovateľka a novinárka Gabriela Rothmayerová, sa začal slovenskou hymnou; tón udával sólista opery SND Ivan Ožvát. Prítomným sa postupne prihovorili: Martin Krno, predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, zaslúžilá umelkyňa Terézia Kornošová-Szabová Novomeského básňou Analýza, Milan Ftáčnik, bývalý primátor Bratislavy a Alexej Fedotov, ruský veľvyslanec na Slovensku, popri ňom sa na podujatí zúčastnili  aj vedúci bratislavskej misie veľvyslanectva Kazašskej republiky Zhandos Bukhbantayev, ako aj ďalší členovia ruského veľvyslanectva. Napokon Ivan Ožvát všetkých rozospieval väčšine účastníkov dobre známou Studentočkou...

Na úvod uverejňujeme fotografie z pietneho aktu a neautorizovaný výber z ich príhovorov vystpujúcich. O čom všetkom bola reč po pietnom akte medzi účastníkmi, fotografie nehovoria; napriek tomu hovoria veľa: o atmosfére priateľstva a družnosti.

Podujatie ako tradične pripravili Klub Nového slova a Klub bratislavských antifašistov pri strane Smer-SD.

Foto: Vladimír Dobrovodský, Milan Jevocin, Michal Majtán, Emil Polák

SÚVISIACE:
Martin Krno: Rozprávanie pod zamračenou oblohou
Emil Polák: Správa o 20. ročníku pochodu na Malý Slavín
Igor Gučšin:  http://interaffairs.ru/read.php?item=8480
Redakcia: Opäť na Malom Slavíne
Martin Krno: Po slovenskom guláši ruská ucha

GABRIELA ROTHMAYEROVÁ:

„... taký mladý človek sa ma opýtal, prosím vás, čo z toho robíte takú vedu, veď nie je to jedno, kto nás oslobodil. A ja som si pomyslela na týchto dvoch letcov, ktorí tu odpočívajú, čo by mu asi povedali, jeden alebo druhý. Mohli mať deti, mohli mať už detné deti, mohli žiť mierový život. A oni boli ochotní v cudzej krajine položiť svoj život. A my sme povinní na to nezabúdať.


MARTIN KRNO:

Pred rokom, 17. mája, sme tu stáli s očakávaním, ako prebehnú oslavy okrúhleho výročia Slovenského národného povstania, bojov o Dukliansky priesmyk a následného oslobodzovanie našej vlasti Sovietskou a Rumunskou armádou, ako aj Svobodovým armádnym zborom.

Dnes už bývalý primátor Liptovského Mikuláša dal pred rokom celej republike historicko-politologickú lekciu o tom, že keď počas 62 dní ťažkých bojov o Liptov v tú skorú jar roku 1945 padlo okolo 3 000 sovietskych vojakov, zástupca veľvyslanectva Ruskej federácie má zakázanú účasť na kladení vencov osloboditeľom okresného mesta.

Pred rokom sme sa od kandidáta na primátora Bratislavy dozvedeli, že, citujem, „konštrukcia teórie ,oslobodenia´ mala prekryť skutočnosť, že druhá svetovú vojnu vyvolal aj Sovietsky zväz a že oslobodenie spočívalo v tom, že sovietska diktatúra nahradila tú nacistickú“. Tento pán nám teraz toho primátora robí. Už ho stihli Bratislavčania vypískať 4. apríla na zhromaždení venovanom oslobodeniu hlavného mesta, keď tam splietal ruských vojakov z rokov 1945 a 1968.

Inú lekciu, tentoraz zo slušného správania a diplomacie nám utŕžil počas ústredných osláv Povstania v Banskej Bystrici poľský prezident. Ten svojvoľne menil program, len aby nemusel uvidieť vedúceho delegácie Ruskej federácie ministra obrany Sergeja Šojgua, ktorého lietadlo potom Poliaci odmietali pustiť cez svoj vzdušný priestor.

Pán Bronisław Komorowski zrejme inšpiroval poradcov svojho slovenského kolegu. Vo Svidníku 6. októbra sa totiž pán Andrej Kiska porúčal z pietneho aktu na cintoríne sovietskych vojakov krátko pred tým, ako vystúpil ruský chargé d'affaires Andrej Šabanov. Kancelária prezidenta zareagovala v tom zmysle, že podľa protokolu hlava štátu nemusí počúvať diplomata takého nízkeho rangu. Pritom vtedy nový ruský veľvyslanec ešte v Bratislave nenastúpil a ako vyplýva i z  pomenovania tejto diplomatickej hodnosti, išlo o momentálneho najvyššieho zástupcu štátu v hostiteľskej krajine.

V januári 2015 sme sa od poľského ministra zahraničných vecí dozvedeli, že koncentračný tábor pri Osvienčime neoslobodili ruskí vojaci, ale ukrajinskí, lebo išlo o príslušníkov Prvého ukrajinského frontu. Aký zmysel má takéto násilné prepisovanie dejín? Komu prospeje takáto manipulácia s faktami a lžami, masírovanie verejnej mienky? Demokratickej Európe určite nie!

Vzápätí sa ukrajinský premiér nechal počuť, že druhá svetová vojna vypukla útokom Sovietskeho zväzu proti Nemecku a  Ukrajine. Toto tvrdenie by v zábavnej televíznej relácii Aj múdry schybí určite získalo cenu Zlatá haluz roka!

Ale na tom, že v predvečer 70. výročia skončenia druhej svetovej vojny vyhlásil ukrajinský parlament bandy banderovcov, osnovateľov pogromov proti neukrajinskému obyvateľstvu, ale i proti vlastným, za bojovníkov za slobodu, už nie je nič úsmevné, ani hlúpe. Je to provokatívna facka všetkým, Poliakom, Rusom, Židom, aj obyvateľom severného Slovenska, ktorí i po druhej svetovej vojne vinou banderovcov trpeli a zomierali.

Akého že to spojenca, s akými hodnotovými princípmi raz budeme mať v Európskej únii? Už neplatí, že je postavená na demokratických, protifašistických a mierových zásadách?

Napriek hystérii a všetkým prejavom rusofóbie, ktorých sme v posledných mesiacoch svedkami, ostaňme sami sebou, ostaňme optimisti. Napriek ostro cielenej propagandy sa ukázalo na celej sérii podujatí venovaných významným výročiam, že väčšina Slovákov nie je hlúpa. Že vie myslieť srdcom, ale aj hlavou. A že sa bude naďalej pri historických výročiach stretávať pod Duklou, nad Liptovským Mikulášom, v Banskej Bystrici, na veľkom i Malom Slavíne a keď na to príde, tak hoci aj na námestiach v centre Bratislavy.


MILAN FTÁČNIK:

Ak dnes hovoríme o výročí víťazstva a chceme sa pokloniť obetiam, ja si vždy kladiem otázku, za čo bojovali tí,  ktorí bojovali v druhej svetovej vojne, čo si niesli v sebe, čo ich hnalo dopredu... Moja odpoveď je takáto: bojovali za slobodu, za lepší svet. Verili tomu, že ten svet bude lepší, pretože bojovali proti strašnému nepriateľovi.

Ja si myslím, že príčiny druhej svetovej vojny sa začali už krátko po prvej svetovej vojne – porazení Nemecka. Myšlienky na revanšizmus sa objavili už v dvadsiatych rokoch, keď Adolf Hitler uverejnil svoje publikácie, najprv sa zdalo, že je to blázon, nikto ho nebral vážne. Potom prišla Veľká hospodárska kríza, zrútil sa ekonomický systém a ľudia začali veriť tomu, že na tie otázky, ktoré si kládli, ako bude svet fungovať, existujú jednoduché odpovede. Stačí označiť nepriateľa. Nepriateľom boli Židia, nepriateľom boli slovanské národy, aspoň takto to písal Hitler a rozhodol sa, že týchto treba zničiť. A bohužiaľ, tie sociálne zdecimované masy, najprv v Nemecku, potom v Taliansku a potom aj inde, mu jednoducho uverili. Tá odpoveď je lákavá, povedať, že je to ten, kto je príčinou vašich problémov, pre ktoré nemáte čo dať deťom do úst a že tie problémy vyrieši práve takýto diktátor.
Preto sa dostal k moci, ale jeho filozofiou bola nadradenosť jedného národa nad druhým.

Árijci bol ten vyvolený národ a my všetci ostatní sme mali byť porobení. My sme mali byť tí menejcenní, ktorí na tých Árijcov buď budú robiť, alebo skončia v plynových komorách. Toto treba pripomenúť. Pretože proti tomuto povstala Červená armáda, povstali ďalšie armády a všetci tí, čo sa zúčastnili vojny.

Som veľmi rád, že sú tu veteráni, chcem poďakovať Aničke Bergerovej a ďalším, ktorí sa zúčastnili za nás, za náš slovenský národ v Slovenskom národnom povstaní, v bojoch popri vojakoch Červenej armády. Ale keby nebolo Červenej armády, tak sa vojna neskončí tak, ako sa skončila. A darmo sa dnes snaží niekto dať rovná sa medzi agresora, a to sú Nemci, a medzi tých, ktorí nás oslobodili, a to sú občania Ruskej federácie a všetci tí, ktorí  bojovali v radoch Červenej armády.

Ak niekto hovorí, že Červená armáda nám priniesla komunizmus, treba povedať, že sme si ho vybrali sami, My sme vo voľbách v roku na Slovensku hlasovali inak, ale boli sme súčasťou Československa, ktoré malo nádej, že ten lepší svet spočíva práve v tom sovietskom príklade, kde robotníci, roľníci, sú na prvom mieste. Tí bežní, obyčajní ľudia, takto vnímali komunizmus, ako reakciu na strašnú vojnu a na to, že sa budú mať lepšie. Preto podľa mňa volili komunistov a preto vyzeralo tak, ako vyzeralo. Že to tiež nebola tá správna odpoveď, to vieme dnes všetci, a v osemdesiatom deviatom roku sme spoločne hovorili o tom, že chceme byť v prvom  rade slobodní a my sami sa rozhodnúť, ako budeme mať usporiadaný svoj národný, ale aj ekonomický a sociálny život. Sami o tom chceme rozhodnúť.

A keď sa pozriete s odstupom dvadsaťpäť rokov, aký máme výsledok? Štatistiky hovoria, že bohatí sú ešte bohatší, ako boli v roku osemdesiatdeväť, a bežní ľudia sú na tom ešte horšie. Toto je to, čo sme chceli, prečo sme chodili na námestia a volali sme po zmene spoločenského systému. V prvom rade musíte byť slobodní, ale predpokladám, že tí, ktorí sa tu zhromažďujeme každý rok, k tej slobode pridáme ešte jedno: chceme, aby svet bol lepší, aby bol sociálne spravodlivý. Spravodlivý aj k bežným ľuďom, ktorí naozaj nemajú tie možnosti, ktoré majú bohatší, ale chcú rovnako slušne a dôstojne žiť. O tomto je pre mňa aj odkaz bojovníkov druhej svetovej vojny...


ALEXEJ FEDOTOV:

Chcel by som po takých výstižných politických, zahraničnopolitických i historických hodnoteniach povedať niekoľko neformálnych slov.
Dnešné naše stretnutie potvrdzuje, že naše národy majú spoločný názor na históriu druhej svetovej vojny, históriu víťazstva, na to, akú cenu stálo toto víťazstvo.

Na tomto mieste, kde sú pochovaní dvaja červenoarmejci, sa nechce veľmi hovoriť o tom, že oslavujeme výročie skončenia vojny, pretože títo ľudia zahynuli za toto víťazstvo. A vojna sa nemohla skončiť jednoducho len tak, ako sa nezačala len tak sama od seba. Pán Ftáčnik hovoril veľmi presne o tom, z čoho sa začínajú vojny; a každá vojna sa končí víťazstvom. Chvalabohu, táto vojna, ktorá sa začala v roku 1939, sa skončila víťazstvom koalície, našich národov, predovšetkým sovietskeho ľudu, prirodzene, za účasti českého a slovenského ľudu.

Pre mňa je hlavnou garanciou, aby sa nezopakovali tragédie minulosti, pocit vďaky, vďačnosti  tým, ktorí zvíťazili, pretože je základom toho, aby sme si pamätali, za čo a komu vďačíme, že žijeme, že vďaka týmto ľuďom – a na území Slovenska zahynulo 63 200 červenoarmejcov – môžeme žiť  svoj život pozerajúc sa do budúcnosti a veriť v ňu.
Je veľmi dobré, že sú medzi nami aj veteráni bojov, že im môžeme povedať ďakujeme, veľká vďaka vám. Urobíme všetko preto, aby i naše deti a naši vnuci, tí, ktorí prídu po nás, pokračovali v rozvíjaní našich štátov, formovaní budúcnosti, aby si všetko skutočne pamätali, aby opatrovali tento pocit vďačnosti. Považujem to za mravný základ akejkoľvek spoločnosti, pretože spoločnosť, ktorá sa nepozerá do histórie, neoceňuje ľudí, čo urobili pre jej rozvoj, pre zachovanie života, ako sa hovorí, takáto spoločnosť, ktorá si nepamätá minulosť, je odsúdená zopakovať si ju...