Majdanská viera v násilie a útok na Rusko

V Kyjeve sa v posledných dňoch objavilo rozhorčenie nad zostreleným lietadlom s ukrajinskými vojakmi. Niet pochýb, že smrť vojakov, ako aj každého iného človeka, je tragédia. Lenže smrť výdatne kosí na východe Ukrajiny už dlhší čas, hoci o tom v slovenských médiách chýbajú informácie. Ofenzíva ukrajinských ozbrojených síl a nimi podporovaných žoldnierskych skupín viedla k obrovským stratám na životoch civilného obyvateľstva v Doneckej a Luhanskej oblasti. Poprevratová moc v Kyjeve sa rozhodla postupovať násilne a vojenským spôsobom zlomiť odpor jednostranne vyhlásenej Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky.

Je očividné, že kyjevská moc nehľadá dialóg, hoci simuluje „okrúhle stoly“ s tými, ktorých si sama vybrala. Prezident P. Porošenko a jeho súpútnici dali opakovane najavo, že nie sú ochotní rokovať s tými, ktorí majú „na rukách krv“. Jediné, čo Kyjev predstaviteľom Luhanskej a Doneckej ľudovej republiky ponúka, sú podmienky kapitulácie s koridormi na odchod do Ruska. To je však veľmi málo a predstavitelia ľudových republík o podobnej kapitulácii neuvažujú. Kyjev by si však mal uvedomiť možné dôsledky svojho konania. Alternatívou je totiž ozbrojený konflikt, teda krviprelievanie a to už cítiť i v Kyjeve.

Majdanská viera v násilie

Možno, že si to revolucionári v Kyjeve dlho neuvedomovali, ale krviprelievanie prináša obvykle bolesť všetkým stranám konfliktu. Ak prezident Porošenko a spol. očakávali, že získajú veľké politické body rýchlou vojenskou akciou na východe, tak sa sklamali. Vojna na východnej Ukrajine nie je žiadna hrdinsko-romantická epopeja, ako boje v Luhanskej a Doneckej oblasti vnímali mnohí nacionalisti. Naopak, občianska vojna je krvavá, špinavá a priniesla už množstvo civilných obetí.

Straty na životoch na východe Ukrajiny povážlivo narastajú a Ukrajina sa dostala do špirály násilia. Problém je však v tom, že násilie je „vyznaním viery“ niektorých účastníkov konfliktu. Udalosti na Majdane zo začiatku roka presvedčili mnohých vtedajších revolucionárov zo západnej Ukrajiny, že násilie je najvhodnejším spôsobom riešenia sporov. Revolúcia na Majdane sa vyznačovala neustálym stupňovaním násilia a protesty zo začiatku roku 2014 boli oveľa agresívnejšie či krvavejšie než protesty z konca roku 2013. Toto stupňovanie násilia prinieslo revolucionárom úspech v podobe prevratu a tak mnohí predstavitelia Majdanu dodnes veria v podobný recept aj pri občianskej vojne na východe štátu.

Žiaľ, vzhľadom na opakované úspechy revolúcií v Kyjeve sa nová moc ešte nenaučila robiť kompromisy. Problémom je to, že najdôležitejší pokus o zmier medzi predstaviteľmi Majdanu s prezidentom V. Janukovyčom z 21. februára zlyhal. Žiaľ, úspech pri porušení tejto dohody mnohých „majdanistov“ presvedčil o výhodách revolučných postupov. Veria v násilie ako najefektívnejší spôsob riešenia konfliktov, a preto nedokážu začať ani seriózne rokovania so svojimi odporcami na východnej Ukrajine.

Zodpovedné vždy Rusko?

Nová moc v Kyjeve však počas občianskej vojny na východe nežne také úspechy ako počas revolúcie na Majdane. Taktika P. Porošenka, A. Jaceňuka a spol. nevychádza, a tak pri neúspechoch používajú tradičnú tézu: Za všetko môže Rusko! Toto heslo sa objavilo aj pri správe o zostrelení lietadla s ukrajinskými vojakmi. Lenže ozbrojencov z Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky nemožno stotožňovať s Ruskom. Na strane oboch subjektov bojujú prevažne miestni obyvatelia a aj časť ukrajinskej armády, ktorá sa k ľudovým republikám pridala. Títo bojovníci majú k dispozícii aj výbavu zo zbrojných skladov na východe Ukrajiny, ktoré dostali pod svoju kontrolu. Je zrejmé, že východ Ukrajiny dostáva podporu aj od nejakých skupín z Ruska, ale Moskva v Doneckej a Luhanskej oblasti priamo nezasahuje.

Prezident Putin dokonca vyzval i na odloženie referend o samostatnosti a i pri prezidentských voľbách na Ukrajine urobil ústretové gestá. V otázke východnej Ukrajiny zaujalo Rusko úplne iný postoj než v prípade Krymu. Moskva protiprávne obsadila územie Krymu a Sevastopola, zatiaľ čo v Luhanskej a Doneckej oblasti k podobným krokom nepristúpila. Lenže práve vďaka tomu neprišlo na Kryme a v Sevastopoli k takým masakrom civilného obyvateľstva ako vo Slavjansku či inde. Konanie Ruska na Kryme zostáva protiprávnym, avšak narastajúci počet obetí na východe ho legitimizuje stále viac a viac.

Ukrajinský útok na Rusko

Možno to znie trochu bombasticky, ale i tak je zrejmé, že Ukrajinci tento víkend zaútočili na ruské územie. V reakcii na správy o stratách ukrajinskej armády v občianskej vojne zaútočili extrémisti z Majdanu na ruské veľvyslanectvo. Útok síce nastal v Kyjeve, išlo o útok na ruskú ambasádu, ktorá sa podľa medzinárodných dohovorov považuje za tzv. fiktívne územie Ruska. Takže útok v Kyjeve sa dá považovať za útok na ruské územie. Objekty ako veľvyslanectvo štátu či loď pod jeho vlajkou nie sú síce typickým územím daného štátu, ale útoky na ne sa považujú za útok na štát.

Samozrejme, existuje veľa príkladov vo svete, keď určitý dav, nespokojný s politikou iného štátu, vyjadrí svoju nevôľu pred ambasádou dotyčného štátu. V Kyjeve však štátne orgány očividne nebránili davu v útoku na ruskú ambasádu. Skúsme si predstaviť, ako by to dopadlo, keby sa každá nespokojnosť davu skončila podobne ako pred ruskou ambasádou v Kyjeve. Je nepochybne veľa ľudí, ktorí nemajú v láske politiku štátov ako USA, V. Británia, Izrael alebo mnohých ďalších. Veľkú nenávisť v mnohých krajinách vyvolali intervencie tých štátov na Blízkom východe. Keby však nespokojný dav vždy urobil to, čo v Kyjeve, určite by dané konflikty nie že nevyriešil, ale dokonca ešte zhoršil.

Spomeňme si napr. na incidenty na veľvyslanectve USA v Iráne, ktoré napätie vo svete iba vyostrili. Iránci mali dlhú a smutnú skúsenosť s nelegitímnym zasahovaním USA do ich vnútorných záležitostí (stačí spomenúť zvrhnutie premiéra M. Mossadeka v roku 1953). Iránci mali veľmi veľa dôvodov vyjadrovať svoju nevôľu voči USA aj v roku 1979. Bol preto násilný protest iránskych študentov, ktorí na veľvyslanectve zadržali amerických rukojemníkov, legitímny?

Prídu ruské protiopatrenia?

USA považovali útok na svoje veľvyslanectvo v Teheráne za ozbrojený útok v zmysle čl. 51 Charty OSN, ktorý ich oprávňoval k vojenským protiopatreniam. Na vyriešenie celej kauzy vyslali bez súhlasu Iránu do Teheránu i svoje vrtuľníky. Napriek podstatným rozdielom v oboch prípadoch sa možno spýtať: Čo keby Moskva označila útok na svoju ambasádu za útok v zmysle čl. 51 Charty OSN? Ako by reagovala ukrajinská vláda, keby Rusko vyslalo svoju letku do Kyjeva na ochranu vlastnej ambasády?

Veľmi hlúpym provokatívnym aktom boli i vyjadrenia ukrajinského ministra zahraničia na adresu prezidenta V. Putina. Tento „diplomat“ verejne označil prezidenta Putina vulgárnym výrazom „ch...“. V tomto prípade nešlo len o nedostatok diplomatického taktu, ale možno to považovať i za formu útoku. Keby niekto začal vulgárne nadávať policajtovi kvôli jeho úradnému pôsobeniu, dopustil by sa útoku na verejného činiteľa, a to aj na Ukrajine. Celkom určite by išlo o protiprávne konanie. Zdá sa však, že najvyšší ukrajinský „diplomat“ má pocit, že on môže iným prezidentom bez obmedzenia vulgárne nadávať. Asi sa ešte cíti ako demonštrant na Majdane. Mal by si však uvedomiť, že vojny v minulosti vznikli aj z menej závažných príčin.

Konanie ukrajinských politikov a ich podporovateľov v Kyjeve je krajne nešťastné. Domnievam sa však, že Rusi by na tieto kyjevské excesy nemali reagovať ozbrojenými protiopatreniami. Vyzerá to, ako keby politikov na dnešnej Ukrajine postihla určitá forma mánie a ich vulgárno-agresívna rétorika začne čoskoro dráždiť i samotných Ukrajincov. Zatiaľ budú musieť Rusi jednať s ukrajinskými politikmi chladne a s nadhľadom.