Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (9.)

Román, ktorý si môžete prečítať ešte pred jeho vydaním
Počet zobrazení: 6446

ludovit_stur.jpgČitateľom Slova ponúkame ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa. Román pripravuje na vydanie Matica slovenská, kniha by mala vyjsť v tomto roku.
Román Ľuboša Juríka je pokusom o komplexný pohľad na Štúrov život a dielo, pričom autor sa nevyhýba ani kritickým hodnoteniam, omylom a chybám, v snahe vykresliť plastický význam a prínos tohto velikána.


Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (3.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (4.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (5.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (6.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (7.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (8.)


Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.


ROZPOMÍNANIE


Ako ťažko som znášal to dlhé, úmorné čakanie na povolenie..! Zúfal som si, v mojej duši sa striedali vlny beznádeje so vzburou, depresie s nadšenou vierou, že sa nesmiem poddať, že vec národná je mocná a pretrvá všetky protivenstvá. Takmer som nemal z čoho žiť... Nedarilo sa mi. Odkedy ma zbavili miesta suplujúceho profesora na lýceu, zakázali mi aj styk s mládežou, aj keď mi to nik neoznámil, bol som pod policajným dozorom, prišiel som aj o súkromné hodiny. Vyučoval som len tajne, aj to len občas, ale zo sumy 600 zlatých, ktoré boli určené profesorovi a jeho námestníkovi, sa mi neušlo nič, pretože zábudlivý Palkovič neoznámil správe školy, že ma ustanovil za námestníka a tým činom mi nevyplácali moju čiastku... Palkovič mi nedal peniaze ani za redigovanie Tatranky, ani plat, ani honorár, len desať zlatých za redigovanie druhého ročníka, to bolo všetko! Janko Francisci začal medzi študentmi zbierať peniaze, aby mi pomohol, aby zlepšil moje živobytie. Akosi sa mi to dostalo do uší, musel som to odmietnuť a ihneď zaraziť. Ako by som sa cítil, keby som prijal tieto milodary a to ešte od svojich študentov, od biednych a utisnutých na každý grajciar? Vravel som Franciscimu, že o to, čo vy chcete vyviesť, o to by sa mali postarať naši starí...! Majú veľa rečí, vedia, čo Ústav pre nás znamená, hovoria so zápalom o tom, aby bol národ šťastný, ale o statočné vyživenie profesora a námestníka sa nestarajú. Potom sa o do mojich ťažkostí vložil Hodža, prosil Jozeffyho, aby sa on ujal zbierky na moju podporu. Náš superindendent sa toho aj ujal, no nešlo to tak, ako si predstavoval, sťažoval sa Kollárovi, že jednorazová podpora je neistá, bude nedostatočná, obával sa o moju existenciu, trápila ho moja bieda. Ako bude žiť? pýtal sa, keď naša chudoba a nejednotnosť nedopustí, aby sme ho mohli zdržať v Prešporku, a to je najbolestivejšie, že Štúrovi nepomôžeme, ako by náležalo, dosť na tom, že ani povolenie na noviny tak skoro neuvidíme. Dostal som však menšiu podporu od priateľov z Oravy aj z Liptova, pomohol mi Ctiboh Zoch aj Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, to ma trochu povzbudilo, vytrhlo ma z biedy, všetci sme však vedeli, že ak čoskoro nepríde povolenie, moje pomery sa nezlepšia. No tu nešlo o mňa! Pridlho sa vliekli úradné úkony, strácali sme veľa cenného času, náš cieľ sa vzďaľoval... Aby toho nebolo dosť, začiatkom októbra ma Hurban pozval na svadbu. Inak som to vtedy preciťoval ako teraz, vtedy som bol mrzutý, namosúrený, zlý na Hurbana, aj sám na seba, nepáčilo sa mi, že sa priateľ žení a tým sa umenšuje jeho služba národu; dnes už, po rokoch sklamaní, aj po skúsenostiach iných, no i vlastných, už tak príkro nehľadím na rodinný zväzok, na priateľov, ktorí si hľadajú partnerku v manželstve, chcú si založiť rodinu, tým však v ničom nezľavujú vo veciach potrebných a dôležitých pre národ. Potvrdilo sa mi, že manželstvo neoslabuje túžbu po národnom živote a že mužov neodstŕka od služby národu, skôr naopak, že muž a žena, ak sú verní Slováci, ak vychovávajú potomstvo v tomto duchu, tak sú prínosom pre národ. Žena vie muža motivovať, pomknúť ho, dať mu chuť do zápasov, hoci to neraz býva aj naopak, žena vie muža odradiť od vznešenejších cieľov a pripútať si ho k sebe viac ako k národu, k rodine, k živobytiu, k veciam prízemným, hoci nevyhnutným.

Tak aj v tomto prípade, keď sa mi ženil druh jeden z najvernejších a najschopnejších, Jozef Miloslav Hurban, keď si bral za manželku Aničku Jurkovičovú, dcéru sobotištského učiteľa Samuela Jurkoviča, ktorý zakladal prvé úverové družstvo, nielen v našej monarchii, ale aj v celej Európe... Predtým som rád chodieval do Hlbokého, na faru k môjmu priateľovi Hurbanovi, tam som sa na koníkovi preháňal popod Bradlo, pod Bielou horou, až ku končistému Ostriežu a potom dolu k riečke Myjave, chodieval som na dlhé prechádzky a dlho som s Jozefom Miloslavom dišputoval, preberali sme najmä záležitosti, ktoré sa týkali vecí národných, ale aj problémov konfesionálnych, vzťahov medzi evanjelikmi a katolíkmi, teda vecí duchovných... a mrzelo nás, že Slovákov nerozdeľujú len chudobní a ešte chudobnejší, zemania, mešťania a poddaný ľud, maďaróni a tí, ktorí maďarizácii odolávajú, ale aj ľudia inak veriaci, hoci všetci kresťania, no drobiac takto naše národné úsilie. Vtedy som si myslel, že všetko naše úsilie musíme venovať zanedbanému a opustenému národu, že manželstvo a rodina sú prekážkou a keď sa muž zriekne osobného šťastia, tak podstupuje akýsi vyšší stupeň duchovného bytia, hoci je to pre neho obeť, či práve preto, že je to obeta, vstupuje tým na cestu ducha. Opakoval som to neraz a aj teraz si to myslím: my dali sme sa na cestu ducha, preto musíme prejsť cestou života tŕnistou... Ale cesta ducha životom ešte nemusí značiť askézu a naskrze nie askézu manželskú. V tom čase som si však myslel, naivne myslel, že vari odhovorím Hurbana, aby sa neoženil, aby si nevzal za ženu Aničku Jurkovičovú, zriekol sa manželstva. Márnosť márnivá! Ako možno zabrániť plameňu lásky a nevyhnutnosti plodenia ľudského plemena? Prišiel som do Hlbokého tri dni pred svadbou, ale nemal som dosť síl, ani vôle, aby som s Jozefom o tomto hovoril, bolo to v takýchto slávnostných dňoch nepatričné, nemohol som kaziť náladu jemu, jeho blízkym... ani sebe. Mladomanželov oddával môj starší brat Karol, ktorý kvôli svadbe prišiel z Modry, ja som mu bol svedkom, prišiel aj mladší brat Samko, ktorý bol v tom čase už kaplánom v Zemianskom Podhradí. Prišlo mi to čudné: kedysi práve Hurban odhováral Karola, aby sa neoženil, jeho sobáš ho priam pohoršil a teraz, tu ich máme, oboch pred oltárom so ženuškami po boku...

Svadobná veselka bola primerane veselá, aj bujará aj dôstojná, na hlbockej fare vyhrávala hudobná kapela mládeže, prišla chýrna muzika z Jablonice, samí sedliacki šuhaji, čo pekne z nôt hrali, tešili sa zo slávnostnej chvíle, hrali až rozpustilé svadobné pesničky a nálada bola vynikajúca – no nie pre mňa. Nevesta bola šumná, milá, ku každému prívetivá, no pritom si zachovávala úctivý odstup, akoby dávala najavo, že ja som už oddaná, už len tomu jednému budem patriť... Svadba a veselie potom pokračovali v neďalekom Sobotišti, v dome novonadobudnutých svokrovcov. Mal som z toho všetkého rozpačité dojmy, no kdesi hlboko pod pokrievkou mojej duši tlel aj akýsi náznak nevyhnutnosti, že moju príkrosť musím zmierniť, že takto prísne ďalej nemôžem premýšľať a priateľov karhať. Veď takto som sa vysmieval aj Jánovi Kollárovi, keď si bral za ženu svoju vybájenú a toľkými básnickými vzletmi opísanú Mínu, ako som sa uškŕňal, keď Andrej Sládkovič vydal epos o milovanej Maríne... Ani Sama Chalupku som nechápal a aj som ho odsudzoval, keď sa rozhodol pre otcovskú a manželskú povinnosť, akoby tým zradil národ a jeho záujmy... Lenže Samovi Chalupkovi sa prvé manželstvo rozpadlo, jeho žena bola ľahších mravov a pila, túlala sa, musel sa dať rozviesť. To bola patália, mne to však dalo do ruky argument proti ženbe...

Keď som sa vrátil z hlbockej svadby, roztrpčený som napísal úvahu o tom, že ľudové piesne o láske a kdejaké svadobné oslavy sú škodlivé a nijako neprispievajú národnému pohybu, len ho oslabujú a odvádzajú pozornosť od toho podstatného... Keď vyšiel tento článok, nejeden môj súputník a nasledovník takúto úvahu odobril, aj sa s ňou stotožnil, pretože mnohým bolo zrejmé, kam tým mierim a koho tým myslím; no Hurban sa nedal, nebol on taká nátura, že sa nechá len tak odradiť od svojich názorov, ani keď ide o mňa, či skôr práve preto, že ide o mňa: odpovedal tiež úvahou, že ľudové piesne sú zlatými pamiatkami čistotného života národa, najmä vtedy, keď sa spievajú o láske, o svadbe, o mužovi a žene... Hurban sa aj hneval, priateľom písal, že som sa ho snažil odviesť od úmyslu zakladať si rodinu v týchto osudných časoch pre náš národ. Ale aký to malo zmysel pred svadobnou veselkou? Hurban ma nešetril: vraj mi ušlo, že vyšším duchom nie je rodinná láska prekážkou, ale podporou v dielach, tvoreniach a dejstvovaní vyššom. A vraj: tejto logickej smelosti ohľadom na seba nemal Ľudovít. On že poukazoval na priepasť hniloby nízkych nátur v panictve žijúcich, no ja na masu hnilú, bezvýznamného plytkého rodinkárstva. Takto to napísal: Prestaň oslavovať lásku a ženbu kresťanskú, rozostaviaš bordely po dedinách a mestečkách, tak ako po tých veľkých mestách, odkiaľ sa piesne o láske a ženbe dávno vysťahovali...

Vracajú sa mi spomienky ako zablúdené lode do starých prístavov... Na Hurbanovej strane bolo nemálo mojich oponentov, to ako som to myslel a ako som to napísal, nie u každého našlo porozumenie, ba mnohí mi vyčítali, že som priveľmi odmietavý k vzťahom medzi mužom a ženou, že to nie je prirodzené... Človek sa mení, vyvíja, menia sa aj jeho názory, ako roky pribúdajú a pribúdajú aj skúsenosti. Už dávno nehľadím prísnym pohľadom na mojich  druhov, ktorí si našli partnerku, ktorí si zakladajú rodiny, pričom ani na chvíľu neochabujú, keď ide o veci národné. Mýlil som sa, musím si to priznať... Vtedy som to vnímal inak, priveľa zlých správ sa  zhŕčilo v jednom krátkom čase, nekonečné čakanie na povolenie, ťažkosti s plácou a obživou, Hurbanova svadba, neporozumenie blízkych priateľov, to všetko ma veľmi ťažilo. Cítil som sa biedne, opantal ma silný smútok, beznádej sa usadila v duši, bol som sám, úplne osamotený... Pokúšal som sa poraziť depresie prácou, to sa mi už viackrát osvedčilo, dokonca sa mi zdalo, že tieto duševné bôle ma podnecujú, rozorávajú srdce ostrým radlom ako pluh kyprú zem a z tej bolesti sa rodí práca, báseň, úvaha, článok, nová myšlienka... Zabúdal som na protivenstvá, na svoju samotu, aj na veci verejné a pospolitý ľud, na jeho biedu a našu slovenskú roztrieštenosť, nehybnosť a zápecníctvo... Aj melanchólia je krásna, ako je krásna jeseň, ako je táto báseň, ktorú som v tom čase napísal...

     Idú dažde po doline,
     letia chmáry vo výšine,.
     letia, vetrom preletujú
     a dolinu zatemňujú
     Jak tam clivo, jak tam mutno
     i v tej chýžke,.jak tu smutno!

Akoby som predpovedal, čo ma neskôr postretne, ako skončí naše úsilie zmeniť svet okolo nás, ako neslávne skončí povstanie a rozprášia nás vo všetky strany sveta, no nielen to, budú nás prenasledovať tí, po boku ktorých sme sa postavili a nenávidieť nás tí, proti ktorým sme bojovali. Aj Viedeň, aj Pešť sú teraz našimi nepriateľmi a naše nádeje sú nadlho pochované.


     I ten život už k jeseni   
     nachýlený, opustený,    
     odletel čas zlatý v svety,  
     s ním nádeje, jarné kvety,
     v ňom sa tu viac nezídeme,
     v jare žitia nestretneme.

Mám dosť času myslieť na omyly a chyby, ktorým som sa nevyhol, dlho a často sa o nich zhovárame s Jankom Kalinčiakom, ktorý za mnou chodieva. Má to ku mne blízko, pešo len pár minút, je rektorom na tunajšom gymnáziu – sám som mu k tomu úradu dopomohol, keď sa môj brat Karol stal modranským farárom, uvoľnilo sa po ňom miesto už v roku 1846, Kalinčiak sa stal profesorom  – a vždy, keď môže, tak príde, usadíme sa ku káve či ku džbánku vína a o všeličom dišputujeme. Kalinčiak sa pustil do prepisovania môjho diela O národných povestiach a piesňach plemien slovanských do češtiny a občas sa musíme zjednotiť na niektorých výrazoch. Nie vždy sme si rozumeli, ako v týchto modranských rokoch, zazlieval som Kalinčiakovi, že zostal akosi mimo udalostí počas nášho povstania, nevedel nájsť spoločnú reč s maďarskými liberálmi pre ich nacionalizmus, no slovenských vlastencov vinil s kolaborácie s viedenským dvorom. V septembri roku 1848, keď bolo slovenské povstanie rozhorené vo všetkých stranách, tak zostal pri svojich študentoch v Modre, hoci sme od neho očakávali, že sa v revolúcii osvedčí ako odvážny bojovník, ba zlé jazyky tvrdili, že kým sa slovenskí dobrovoľníci pretĺkali v okolí Myjavy, Kalinčiak vraj pyšnou maďarčinou prednášal dejiny Uhorska. Hurban zase vravel, že v Sobotišti sa Kalinčiak bratríčkoval s kossuthármi a hrdo si vykračoval s maďarskou kokardou na kabáte. Kalinčiak mi však povedal, že sú to výmysly... Keď išlo o Slovenské národné noviny, tak ma podporoval, hoci sám do nich neprispieval. Podaktorí priatelia boli znepokojení, keď sme si s Kalinčiakom neporozumeli, keď sme sa na čas aj rozišli, tak trochu škodoradostne sa začalo potajme hovoriť, že nás rozdelila žena. Pravda je, Kalinčiak vtedy chodieval za dcérou profesora Tobiasa Schroera, ktorý v tom čase učil na lýceu. Mária bola naozaj vychýrená krásavica, Kalinčiakovi sa páčila, zaľúbil sa do nej, napísal aj milostnú báseň Márii od Jána, ktorú neskôr uverejnil v almanachu Nitra. Chodieval som tiež do Schroerovho domu, pán profesor ma podporoval, bol mojím priaznivcom a vďaka nemu som robil začas aj vychovávateľa a tak si privyrábal. Pravdaže, vídaval som Máriu, bola naozaj driečna, ale mňa jej krása akosi obišla, nemal som o ňu záujem a zjavne to bolo obojstranné. Napísal som Hroboňovi, že vo mne nikdy nebolo ani len za makové zrnko lásky k nej, ba naopak, postava táto sa vždy môjmu vnútru protivila. Toto sú braček, najsrdečnejšie moje slová. Mňa boli inšie podoby dojali, táto nikdy nie, ani najmenej – ale prišiel orkán z ideí a urobil v duši mojej z tohto ohľadu tabulam rasam... Ten rozchod s Kalinčiakom mal hlbšie korene, mal zásadné dôvody. Kalinčiak mal vždy odlišné názory od mojich: už keď sa vrátil zo štúdií v Halle, neraz v rozhovore so mnou, aj s našimi priateľmi, hájil svoje mládenecké zanietenie pre tanec, zábavu, aj lásku k ženám, čo bolo v úplnom protiklade s mojou askézou. Bolelo ma to, veď to bol výtečný mladík, schopný a nadaný, no začal sa odťahovať od národných vecí, zdráhal sa vstúpiť do Tatrína, aby sa vraj neskompromitoval pred vrchnosťou Liptova, tak som utrúsil, že zletuje na zem. Hroboňovi som napísal, že Kalinčiak moju celú dušu už nemá, bo tú má len ten, kto sa posväcuje bez ohľadu životu nášmu. Kalinčiak sa mi priznal, ako ho náš spor mrzel, lenže on sa nemienil uchádzať o úrad na Liptove, takže jeho účasť či neúčasť v Tatríne s tým nemala nič spoločné! Napokon si našiel miesto vychovávateľa vo Vindšachte pri Banskej Štiavnici a 6. augusta 1845 sa aj zúčastnil na sednici Tatrína, hoci ja som tam vtedy nebol, zostal som kvôli novinám v Bratislave, vedel som, že spor bol o Sládkovičovu báseň Marína. Kalinčiak sa vtedy pridal na stranu tých, ktorí Marínu chválili a zastávali sa jej spoločne s Hodžom, aj daktorým ďalším členom Tatrína, čo ma nepotešilo. Mrzelo nás to oboch, Kalinčiak sa so stratou nášho priateľstva ťažko vyrovnával, napísal Gáberovi do Halle – ty si stratil otca, on je mŕtvy a ty smútiš za ním, ja som stratil priateľa, on je živý a ja smútim za ním... Keď sme sa nedávno zhovárali o tamtých časoch, tak sa mi Kalinčiak priznal, že v povesti Mládenec slovenský, ktorá vyšla v Orlovi tatranskom, sa chcel s týmto sporom vyrovnať. Písal historický príbeh o bitke pri Bratislave v desiatom storočí: pre každého musí zomrieť svet, láska mládenca je hriech, prsia jeho musia byť oceľové proti vnadám a krásam ženským, žiadneho ani matka, ani otec, ani žena, ani milá viazať nesmie, aby bol hotový za ciele naše hlavu zložiť a umierať... Tak to opísal, také boli zákony bratov slovenských v desiatom storočí a také boli aj v storočí našom... Ale naše spory prehrmeli, teraz sme si s Kalinčiakom všetko vyjasnili.

Kalinčiaka trápil vnútorný rozpor, napokon, ako mnoho slovenských vzdelancov. Rozorva duše, tápanie mozgu medzi slovanstvom, slovenskosťou a uhorským patriotizmom. Čím bol viac? Slovanom, Slovákom či Uhrom? Kalinčiak bol po matke Terézii Ruttkayovej polovičný turčiansky zeman, národné pohyby, aj národné trenice ho tak trochu znechucovali. Už predtým, ako prišiel študovať do Prešporku, sa zapájal do činnosti Slovákov na evanjelickom lýceu v Levoči, bol polonofil, študoval poľskú literatúru. Nemal to ľahké ani on, ani naše zemianstvo; pochopili, že protiviť sa dobe, odmietať maďarčinu, hoci doma všetci rozprávali po slovensky, tak to by ich poľahky pripravilo o poživeň, o miesta v živote stoličnom a tak sa chtiac či nechtiac museli podriadiť maďarizácii, učiť sa maďarčinu. Rodičia ho poslali do liptovsko-turčianskej akadémie do južnoslovenskej obce Gemer, kde sa slovenskí študenti učili maďarčinu a skrze jazyk si osvojovali maďarský národný pohyb, jeho idey, čiže odcudzovali sa všetkému slovenskému. Kalinčiak nepoznal maďarčinu, v detských rokoch hovoril iba slovensky, nikdy nebol plnokrvným Maďarom, ale vlastne ani Slovákom, bol akosi nad národnosťami a národmi, Európan, svetoobčan,aj keď sám mi neraz vravel, že nechcel preháňať vec podľa vlastného kopyta, ani ho anglizovať, ani francúzovať, ale líčiť život taký, aký bol, ako sme ho my v Uhrách cítili a dýchali. Napokon však sa oddal slovenskej veci, myslím, že aj vďaka priateľstvu so mnou, no vždy on bol posunutý dopredu, videl kamsi ďalej, nedelil ľudí podľa národnosti, ale podľa veľkosti srdca, podľa hodnôt, ktoré vyznával, ako žil a konal... Nie nadarmo si vážil profesora Schroera z bratislavského lýcea, keď sme na neho spomínali, tak mi vravel, že to bol najväčší humanista, akého kedy poznal, pretože on si vážil pekné stránky každého národa, vravieval svojim študentom – či už to bol Maďar, Slovák, Srb alebo Nemec – že človek by mal ťažiť z bohatstva ducha iných národov. Vychovával šľachetných ľudí a o to sa usiloval aj Kalinčiak na modranskom gymnáziu, preto si ho tu tak uctievali... A aj preto som s ním rád dišputoval. Priklonil sa rozhodne na slovenskú stranu, aj keď si držal istý odstup, vždy zdôrazňoval a opakoval, čo mu bolo blízke: slovenskosť, slovanskosť a uhorský patriotizmus. Spomínam si, ako ma potešili jeho verše napísané spisovnou slovenčinou:

     Darmo po iných pomoci túžime,
     oni nemajú ľútosti nad nami,
     len naša vlastná matička nás spasí,
     čo nás poteší aspoň svojimi hlasy...

A ako to bolo so Samom Chalupkom? Ani s tým som sa vtedy nezmieril, nemohol som sa zmieriť, keď sa po prvom rozvode v roku 1836 Chalupka zoznámil so zemianskym dievčaťom, s Eufrozinou Turanskou a o rok neskôr sa s ňou oženil. Tento udatný junák, statočný bojovník, ktorý sa postavil na stranu Poliakov, keď sa v smrtonosnom a bratovražednom boji postavili proti ruskej agresii! Bojoval proti ruskej rozdrapovačnosti, nasadil vlastný život, potom písal presvedčivé básne, vari najkrajšie, aké v slovenskej literatúre vznikli... a zrazu? Napísal som Ctibohovi Zochovi, že Chalupka, ten najučenlivejší a najzapálenejší v lone jednej ženy zaspal... Vtedy som napísal aj Hurbanovi, že Chalupkovi po Všeslávii zazvonili a mňa už napádajú pohrebné verše – Chalupkovu horlivosť žena zakopala. Pokoj prachu! Krivdil som mu; Chalupka sa rozpísal, stvoril prekrásne verše, manželstvo mu prospelo. 

Bol som nespravodlivý aj k nášmu milovanému Kollárovi. Kollár prišiel zo štúdií z Jeny zaľúbený do dcéry evanjelického farára z Lobedy Frideriky Wilhelmíny Schmidtovej; keď sa vrátil do Uhorska, stratil s ňou na čas kontakt, myslel si o nej, že zomrela... A to isté si myslela aj ona. Úplnou náhodou sa po sedemnástich rokoch dozvedeli, že sú nažive a že sa stále milujú. Po takom dlhom odlúčení sa vzali v roku 1835 vo Weimare. Ozajstná láska! Ani jeden z nich nebol najmladší, no Mína predsa porodila. No ja som k nemu nebol milosrdný. Keď sa oženil a jeho žena porodila, napísal som Hurbanovi: Kollárova Mína zlehla a cože má? Tolik co nic... Děvče!       

Dievča! Myslím na moje dievčatá... Mária Pospíšilová. Hurban ma presviedčal, aby som si založil rodinu na základe lásky opravdovej k dievčine tak nadšenej ako Mária a uvidíš, vravel

Hurban, dá mi za pravdu budúcnosť, že z takej rodiny vyjde na národ viacej požehnania, vzíde viacej sily a odvahy než z toho večne smutného alebo večne rozbúreného a rozorvaného umu a srdca panica... Nemal pravdu? Zostal som bez potomka!

Ale koľké trápenia mali naši muži slovenskí, myslím tých, ktorí boli pri mne, so ženami.,.? O Aničku Jurkovičovú sa najprv uchádzal Janko Francisci, Bohuslavu Rajskú si chcel vziať Hroboň... a ten sa z nenaplnenej lásky k nej vari aj stal fantastom, vizionárom, mužom síce múdrym, no akosi vychýleným od reality. A čo Mikuláš Dohnány? Toľko ľúbil sestru Aničky Jurkovičovej Emíliu, že z lásky k nej ochorel... a zomrel! Aké trampoty mal Samo Hroboň, keď sa zaľúbil do Buhuslavy Rajskej..? Ešte aj Janko Kráľ, ten čudák a búrlivák odolával záujmu Jozefíny Rozehnalovej, sestry jeho priateľa, kam sa uchýlil po väzení... Čo všetko tie ženy – či muži? – spôsobili?

Keď sa Hurban išiel ženiť, dobre on vedel, že mne sa to nepáči, že nesúhlasím so svadbou, ako som odmietal Sládkovičove básne, najmä jeho Marínu. Neskorší Hurbanov švagor Daniel Sloboda, ktorý bol nielen teológ, ale aj botanik, napísal Aničke, budúcej žene Hurbanovej, list, v ktorom akoby nepriamo – či priamo?– odsudzoval moje názory. Nemyslel si, že žena by mala byť prekážkou ducha, vraj, práve opak by súdil. Veď naši najväčší výtečníci sú ženatí a stará panna je na poľutovanie, starý mládenec je smiešny. Pravdu mal v tom, keď napísal, že na takom rozsiahlom poli, v kvetnatej záhrade národa, milovaná manželka nebude prekážkou, ale skôr pohnútkou do práce a pomáhateľkou...

Svadba to bola veselá, no mne takou nepripadla. Daniel Sloboda si aj zabásnil:

     Nemračte svá, bratri, múdra čela
     dejte si to řádne vyložit.
     Púl je z ducha člověk, púl je z tela
     obom dlužno obět položit.

Aký spor sa ťahal okolo Sládkovičovej Maríny! Najskôr sa k nej, teda k Sládkovičovej básni, mnohí stavali zdržanlivo, až odmietavo, takmer nikto ju nepodporil, keď ju Sládkovič dal čítať na sednici Tatrína v Mikuláši. Uznanlivo sa o veršoch vyjadrili len Janko Kalinčiak, Michal Hodža a Janko Kučera. Marína vyšla až v roku 1846 a potom ju už pochválil nielen Hurban v Slovenských pohľadoch, keď napísal, že básnik spája oheň lásky s túžbami vyššími na lepšiu skutočnosť národného blaha, ale aj Mikuláš Dohnány do Pohľadov napísal, že je to výtvor najčistejšej poézie veku budúceho, pravdy a skutočnosti a zmierenia sa sveta s Bohom...  

Janko Kalinčiak mal pravdu: Hľa, takto sa časy menia! Šuhajíci sa poženili, mužný vek so sebou iné náhľady doniesol, mladícka snivosť vytriezvela...

A čo ja?Vytriezvel som?  

Adela Ostrolúcka... Mohol som sa ňou oženiť, ona sama na to zjavne čakala, aj jej vážená rodina. Zomrela však mladá, priveľmi mladá, veď mala len 29 rokov, zasiahla ju zákerná choroba, týfus, jej smrť moje srdce mocne ranila. Často na ňu myslím, teraz o to častejšie, akoby som sa k nej približoval a pripútaval väčšmi ako za života. Chmúrne myšlienky mi víria hlavou... nečaká ma s ňou skoré zvítanie?

Ale prvé zvítanie s Adelou bolo akési... rozpačité. Bol som za bratom Samuelom, bol vtedy už od septembra 1845 kaplánom v Zemianskom Podhradí u farára Hlaváča, chcel som sa tam zdržať možno týždeň, možno zo desať dní, trochu si oddýchnuť, načerpať síl po rušných dňoch v redakcii, aj sa porozhliadnuť a overiť si, ako ľudia naše noviny prijali. Bolo skoré leto roku 1846, príroda rozkvitala a vyžarovala akési tiché, pokojné svetlo; tak veľmi sa mi žiadalo odpočinku, samoty, vľúdneho prostredia, kde by som striasol zo seba útoky, nevraživosť, zlobu a závisť... Tento zvlnený kraj mal v sebe čosi utišujúce, ľudia tu boli dobroprajní, vľúdni, aj bohabojní, navyše som mohol pobudnúť s bratom, ktorého som dlhšiu dobu nevidel. Spomínam si, že som bol na nedeľnej omši, ktorú si starostlivo pripravil farár Ondrej Hlaváč, utkvel mi v pamäti jeho pátos, nadšenie pre slovenský pohyb, ale aj vecný tón, vhodný pre potreby jednoduchých sedliakov. Na druhý deň sme sa vybrali na prechádzku, vyšli sme z fary a prechádzali okolo kostola; zvláštny je to kostol! Evanjelický chrám boží má svojráznu architektúru, navrhla ho a podľa vlastného náčrtu dala postaviť prastará matka Adely Ostrolúckej, barónka Rothschutzová, ešte v sedemnástom storočí. Je neveľký, je v ňom len dvanásť párov lavíc, pripomína rotundu, má však elipsovitú podobu a okolo neho sú stĺpy, ktoré podopierajú podstrešie. Prečo na to myslím, prečo mám kostolík i s farou pred očami, akoby som ho videl včera?

Keď sme prechádzali okolo kostolíka, náhle sa ozvala organová hudba. Farár sa zarazil v pol kroku, my dvaja so Samkom sme tiež zostali prekvapene stáť: ktosi hral chorál Hrad přepevný jest Pán Búh náš...Všimol som si, že na farárovej tvári sa menili protichodné pocity: neľúbosť, že ktosi bez jeho vedomia hraje na organy, až k ťažko skrývanému nadšeniu z nádhernej hudby a ešte k tomu hudby bez chýb, hudby hranej z duši... Keď skladba doznela, chceli sme vojsť do kostolíka, no pri vchode nás zastavila hradba mohutnej hudby; ten ktosi hral Bachovu fúgu a toccatu. To bolo ešte mocnejšie! Vošli sme do prítmia kostola, no na miesto, kde bol organ, sme nedovideli; až keď dozneli tie čarovné tóny, videli sme, ako dolu schodmi zostupujú dve mladé ženy. Farár až zhíkol od prekvapenia, no hneď  sa uvoľnene usmial a úctivo pozdravil peknú ženu, skôr ešte dievča: bola to Adela Ostrolúcka, no keď ju farár pochválil, ako pekne hrala, len zavrtela hlavou – nie ja, to hrala moja priateľka Evička Jonášová. Spozornel som, to meno mi bolo známe, naozaj, ako sa ukázalo, bola to dcéra evanjelického farára z dediny Žitňany, nášho veľkého stúpenca, čitateľa našich novín... Ako som sa neskôr dozvedel, mala Adelu učiť po slovensky a robiť jej akúsi dôverníčku. Tam sme sa s Adelou zoznámili. Už na prvý pohľad bolo v nej čosi príťažlivé, mala husté čierne vlasy, ktoré jej v kaderách padali pozdĺž úzkej, bledej tváre, tenký nos a výrazné pery, pružnú postavu, usmievala sa, no bol to úsmev zdržanlivý, akoby si chcela držať ľudí, najmä mužov, od tela. Ale vtedy ma ešte nezaujala natoľko, aby mi vkĺzla do srdca a zaujala moju myseľ; pamätám si, že som sa jej len zdvorilo, až formálne spýtal: Nie je vám tu dlhá chvíľa, urodzená slečna? Veď človek z veľkého mesta si ťažko zvyká na dedinu... Na druhý deň sme sa stretli na bohoslužbách a vtedy nás pán farár zoznámil s cirkevným inšpektorom Ostrolúckym, Adeliným otcom. Pozvali ma na večeru spolu s farárom Hlaváčom a mojím bratom Samkom. Prvé stretnutie bolo trochu rozpačité, väčšmi som sa bavil s urodzeným pánom, s jeho paňou, Adela akoby si ma ani nevšímala, načúvala však pozorne, len občas čosi nesmelo poznamenala. Nemohol som si však nevšimnúť, že sa veľmi vkusne obliekla, veď i ja som si dával záležať, aby som bol elegán; dosiaľ mám pred očami jej sýtobelasé mušelínové šaty a bohato nariasenú sukňu... Sedela vedľa akéhosi baróna, bol to tuším jej vzdialený bratranec Rothschutz, ktorý sa ju zjavne snažil upútať, dvoril jej, no Adela bola k nemu nevšímavá, ľahostajná, ožila až potom, keď sme sa vybrali na prechádzku po parku. Dobre mi to padlo, pretože v salóne, aj v altánku sme veľa fajčili z fajok, vzduch bol presýtený dymom, vonku bolo predsa len o čosi čerstvejšie. Prechádzali sme sa vo štvorici, pridali sa k nám aj Evička Jonášová a ten dotieravý barón. Park je to vskutku nádherný, prvýkrát som tam videl sakury, ale aj umné zákutia, vzácne dreviny, no akosi väčšmi ma zaujala Adela, bola iná ako väčšina mladých dám, ktoré som poznal; vzdelaná, mala veľa poznatkov z literatúry, aj keď slovensky nehovorila celkom bez chýb a mala badateľný maďarský prízvuk. Ale keďže tam bol aj barón, prevažne sme hovorili po nemecky, spomínam si, že hneď som sa s ním dostal do sporu, aj keď len v náznakoch, nemal som predsa záujem škriepiť sa na návšteve. Adela mi totiž pritakala, keď som povedal, že chcem si oddýchnuť v Zemianskom Podhradí, aby som nabral síl: na to sa ma barón spýtal, či zbieram sily na nejaký protivládny útok... Ani by som tomu nepripisoval význam, neodpovedal na takéto hlúposti, ale podobné poznámky a otázky sa nerodili len v hlave barónovej, ale boli obecne prítomné vo verejnosti. Tak som pokojne odpovedal, že neútočím na vládu, len bránim pravdu a snažím sa upozorniť na ťažkú situáciu slovenského ľudu, najmä tých ubiedených, chcem to novinami zmeniť... veď je to na prospech celej monarchie! Nezdalo sa mi, že Adela to pochopila, že s tým súhlasila, ani barónovi sa odpoveď nepáčila, tvrdil, že do takých vecí sa noviny púšťať nemajú, to je právo vlády a snemu. Nemal som z toho prvého stretnutia práve najlepší pocit, no čosi sa už do môjho srdca vklinilo, zárodok čohosi mocnejšieho, čo malo časom byť čoraz mocnejšie...

Chcel by som sa vrátiť späť! Ako rád by som odišiel z tejto izby, z tohto pochmúrneho zimného času, vrátiť sa späť o niekoľko rokov, do tých sparných večerov vo veľkej záhrade kaštieľa, kedy sme sa prechádzali s Adelou a postupne sa zbližovali. Bola to zvláštna povaha, pripadala rozorvaná, neistá sama sebou, navonok však vedomá si vlastnej dôležitosti, aj prevahy nad inými ľuďmi zo svojho okolia, no stále tápajúca a hľadajúca, akoby sa jej málil jej ženský údel a chcela sa vyrovnať mužom; nie robustnosťou, odvahou či ráznosťou, ale múdrosťou a vedomosťami, zástojom vo veciach verejných, v umení, spoločenskom žití, ba i vo vede... Bola tak odlišná od tých žien a dievčat, ktoré som poznal!

Dlho sme sa zhovárali o umení, o literatúre, o národe, o poddanom ľude, vedela byť aj prchká, až zlostná: celá spoločnosť sme boli na dlhšom pobyte pri Váhu, robili tam rybaciu polievku aj živánsku, pilo sa vínko a hrala aj cigánska hudba... bol to nádherný večer, veľa sa spievalo, pravda, prevažne maďarské pesničky, čo mne až tak po vôli nebolo... Spýtala sa ma, trochu vyčítavo, či sa mi maďarské piesne nepáčia, či si neviem trochu vypiť a zabaviť sa s priateľmi? Vtedy som mal hlavu plnú spolkov miernosti a možno trochu negalantne a na onú chvíľu vari neprimerane som sa snažil vysvetliť, že sa síce občas zabavíme, hoc aj pri cigánskej muzike, no vždy len s mierou, keďže hlásame myšlienku miernosti, nuž chceme ísť príkladom. Nič totiž nepácha na ľude väčšie škody ako pálenky...Vtedy vyprskla, čo vraj stále hudiem to svoje: ľud, ľud! Kto je to ľud? Veď sú to nevzdelanci, ktorí len na to čakajú, aby sa najedli a napili, prečo sa vraj, s nimi stotožňujem, keď medzi nich nepatrím? Snažil som sa odvetiť pokojne, chlácholivo, akoby som krotil divoké žriebä: veď áno, nevzdelancov treba vzdelávať, no tí naši, keď už sa dovzdelajú, sú veľmi pohodlní a prispôsobiví, len čo si oblečú čierny kabát, už sa od ľudí odťahujú, odcudzia sa, hanbia sa za svoj pôvod... Ale ja taký byť nechcem, aj keby som si mal odniesť dôsledky, osobné aj spoločenské. To ju zjavne zarazilo, zahundrala, že si váži ľudí pevných zásad, aj keď mám sama iný názor... ide však o to, aby pri tých zásadách vydržali za všetkých okolností...

Večer to bol zvláštny, podmanivý až snový, teplá mesačná noc, tíško plynúca rieka, na oblohe ako vyšité hviezdy, víno a clivý cigánsky spev...Takto nebadane sa rodí láska...

Rád si spomínam aj na naše hovory o literatúre, o obľúbených  spisovateľoch, o knihách, ktoré sme čítali, ako sme ich vnímali, čo sme z nich čerpali. Adela mala prehľad, veľa toho prečítala, no zväčša to boli knihy západných autorov, hovorila mi o Goethem a o Byronovi, o George Sandovej. Nadchýnalo ju Utrpenie mladého Werthera, Faust, Child Haroldova púť. Trochu ma to zaskočilo; na jednej strane som musel oceniť, že čítala také náročné texty, no jej výber bol poznačený smútkom, ba depresiou, možno čímsi, čo sama zažívala. Aj som sa jej spýtal, či prijala za svoju mravnú ideu mladého Werthera: veď pre lásku treba žiť a nie sa pre ňu zabíjať! Len zbabelci si siahajú na život...

A čo Faust? spýtala sa ma provokatívne. Ani ten sa vám nepáči? Faust chcel uchopiť večné tajomstvá sveta, pochopiť  život, vesmír a smrť... preto upísal dušu diablovi! Nie je v tom úžasná odvaha? Nesúhlasíte?

Nie, nie, nesúhlasím, pretože Faustovi sa jeho experiment vymkol z rúk, zrútil sa do bahna rozkoše, zmyselnosti, no z vesmíru nepochopil nič... Úpadok západného myslenia! Tak aj Byron. Pesimizmus, zúfalstvo, zmar, duševná rozháranosť...

Neveľmi sa jej páčil tento tón našej rozpravy, zrejme nebola naučená, že sa s ňou niekto zhovára takýmto tónom, že jej protirečí a spochybňuje. Spýtala sa ma, či aj ona je duševne rozháraná, keď miluje Byrona a poéziu?

Bol som v pokušení čosi v tom duchu aj pritakať, veď Adela občas pôsobila rozhárane, akosi neisto, prekrývala to však prílišnou sebadôverou a občas aj odmeraným správaním.

Práve vtedy, práve tam som neviedol zaujímavú debatu len s Adelou, ale aj sám so sebou; ona akoby bola mojim nastaveným zrkadlom, ozvenou mojich myšlienok a ideí, túžob, nádejí, ale aj omylov. Veril som čistote slovanských ideí, až nekriticky som uprednostňoval literatúru Puškina, Mickiewicza, Chomiakova, Slowackého, Gaja či Preradoviča, akoby len tam a nie inde bol étos i pátos, vravel som, že v západnej literatúre sa odrážajú nezdravé javy života, nabádal som, aby sme nepili zo špinavých kaluží, keď máme doma čisté pramene...

Adela ma takmer vysmiala. Či sú slovanskí autori dobrí len preto, že sú slovanskí? A tá slovanská idea! Vedúce postavenie slovanských národov v dejinách, veď to je v inom čosi ako idea veľkého Uhorska podľa Kossutha, kde hlavná úloha patrí Maďarom! Veď hovoríte sám proti sebe! A ešte sa ma ironicky spýtala, či moje sympatie k cárskemu Rusku, tomu Rusku, ktoré potláča akúkoľvek vôľu svojich národov a práv človeka, či je to výmysel úradov a

Neskôr sa mi táto výčitka neraz vynárala v mysli, vracala sa mi, keď som v hlbokom sklamaní, prehodnocoval našu účasť v povstaní, môj vzťah ku Kossuthovi, keď som písal Slovanstvo a svet budúcnosti. Čo ak som sa mýlil, čo ak mala pravdu?

Ale mal som z toho večera, z toho stretnutia, z toho rozhovoru veľmi dobrý, až mimoriadny pocit: stretol som výnimočnú ženu, takú, akú som dosiaľ nepoznal. Aj som jej povedal, že som sa ešte nezhováral so ženou, ktorá by našla duševnú spriaznenosť s Faustom... No nebolo to len tým. Akosi pozvoľna som sa zamotával do sietí jej pôvabu, intelektu i talentu; hrala priam majstrovsky na klavír, počul som jej Beethovenovu Mesačnú sonátu, klavírne improvizácie... čosi duchovne nadpozemské sa dvíhalo z tej hudby, z jej zjavu, rozpálenej tváre... Bola veľmi ctižiadostivá, typ emancipovanej ženy, chcela sa vyrovnať ženským osobnostiam, ktoré sa presadili vo svete mužov; vzápätí však prepadala melanchólii, smútku, akoby jej ciele boli vzdialené a nedosiahnuteľné. Nenarodila sa do tohto sveta...

Často som chodieval do kaštieľa, moja prítomnosť im tam bola zjavne vítaná; hovorili sme o politike, o stave našej pospolitosti, o pohyboch v Európe; pán cirkevný inšpektor Ostrolúcky sa o politiku živo zaujímal, naznačoval mi, že by som sa mohol presadiť aj v uhorskom sneme, aby sa náš hlas dostal aj na parlamentnú pôdu. Pravda, nevyhli sme sa ani osobným vzťahom, utkvela mi v pamäti dišputa o stave manželskom: zrejme trochu netaktne zazneli moje slová o tom, že pozemská láska ťahá ducha k zemi, vysoké méty sa menia na manželské povinnosti a prízemné starosti. Pani Ostrolúcka dokonca čoby žartom poznamenala, že som nepriateľom žien... Nie, osvietená pani, nie som nepriateľom žien, bez ženy niet muža, je to jeho génius, ona ho vedie až k heroizmu, no som proti prízemnej láske, proti takému manželstvu, ktoré ničí v mužovi idey veľké a vznešené. Ešte aj cirkevný inšpektor Ostrolúcky sa s jemnou iróniou obrátil na manželku Eržiku a spýtal sa jej, či v ňom manželstvo ubilo všetko veľké a vznešené?

Musel som, trochu v rozpakoch, vysvetľovať svoje slová: veď ja netvrdím, aby sa muži neženili! To by viedlo k vyhynutiu ľudského rodu... Ak sa však muž oddá službe národu, tak sa nemôže zviazať manželským putom. To je cesta plná odriekania. A pokiaľ ide o mňa, nemôžem zradiť svoje ideály, blaho národa je mi prednejšie ako osobný prospech, pre národ podstúpim najväčšie obete...

Inšpektor sa chápavo zasmial, len podotkol, že keď stretnem tú pravú, tak sa zachovám presne ako Hurban! Nesúďte iných podľa seba!

Zdalo sa mi, že Adela – domáci jej familiárne hovorili Etelka – počúva tento rozhovor s osobitným záujmom, akoby súhlasila s jeho obsahom a zároveň ho akosi bytostne odmietala. Neskôr, keď sme už hovorili o inom a keď sme sa prechádzali po parku, len tak mimochodom poznamenala: ľahko sa hovorí o odriekaní tomu, kto nebol v pokušení, kto sa hlboko, osudovo nezamiloval! Viete, čo je to trýzeň lásky?

Žiadalo sa im odpovedať, že predsa len čosi o tom viem, mohol som jej hovoriť o Márii Pospíšilovej, o mojej zlomenej ruke... a zlomenom srdci. Zdržal som sa; nebudem sa nikomu zdôverovať s najtajnejšími citmi, s rozpolteným srdcom, ktoré sa zmieta v potrebe milovať a v presvedčení, že všetky sily treba venovať národu: netrpím tým dosť? Neľúbil som Máriu dosť? Slúžiť národu možno aj po boku ženy... Či nie?

Adela sa odpovede nedočkala, len tak napoly žartovne, napoly vážne utrúsila: pred vami sa treba mať na pozore!

Ako to myslela?

Akosi som vycítil, že po tomto mojom príkrom vyslovení sa o ženách, o službe národu, o odmietnutí manželstva... sa mi akosi viac začala venovať, snažila sa ku mne priblížiť inou cestou, inými spôsobmi. Predtým som mal pocit, že mi podvedome chce dať najavo, že ona je z iného cesta, že je zo šľachtického rodu, a teda – hoci si ma váži a rešpektuje – predsa len nepatrím do jej sveta. Zmenila tento chladný a skrývane povýšenecký postoj, zostávala síce naďalej mierne zdržanlivá, graciózna a elegantná, no predsa len... muž to vycíti... bola vábivejšia, dávala to nenápadne najavo významnými pohľadmi, zámlkami, tým, že hovorila aj bez slov. Ženské vábenie! Nemôžem povedať, že by som bol k tomu ľahostajný... Keď som počúval jej hru na klavíri, mal som silný dojem, že sa mi prihovára skrze hudbu, že jej adagio z Beethovenovej Sonáty mesačného svitu je vyznaním lásky... Alebo som si to len namýšľal?

Myšlienky sa v hlave trepocú ako suché listy v októbrovom vetre. V spomienkach ožívajú príbehy mojich priateľov, mojich známych, výtečných Slovákov, ktorí si hľadali a našli – či aj nenašli – svoje lásky, milenky, manželky – a ktoré tak trúfalo zasiahli do ich životov. Koľko energie stála Kollára jeho láska k Friederike Wilhelmíne (Míne!), koľko musel vytrpieť, kým si ju odviedol do Uhorska, aká bola strastiplná a neopätovaní Sládkovičova láska k Márii Pišlovej z Banskej Štiavnici, svojej  romantickej Maríne, musím myslieť na trampoty Janka Chalupku a jeho váhanie, keď sa nevedel odhodlať, aby povedal áno či nie Babete Wielandovej z Kežmarku, ako sa napokon oženil s Ludovikou Lovichovou – nebolo to tak trochu z vypočítavosti? Veď Ludovika Lovichová bola dcérou banskobystrického farára a biskupa, superintendenta Adama Lovicha... Akí démoni lomcovali Samom Hroboňom, keď sa bezútešne zamiloval do Bohuslavy Rajskej a ona do neho, no nenašli cestu k sebe... A čo Samo Tomášik, ktorý sa toľko trápil so ženou, až sa musel rozviesť? Trápenie Mikuláša Dohnányho so sestrou Aničky Jurkovičovej Emíliou? Musel sa, chudák, z neopätovanej lásky utrápiť! Na Hurbanovu svadbu ani nemyslím... Janko Francisci na tom nebol lepšie: predsa on dvoril Aničke Jurkovičovej, on si ju vyvolil, aby ju opustil a prenechal Hurbanovi. Napísal ešte rozlúčku, takú typickú pre romantikov: Pamätáš milá, na tie krásne časy? Keď sme len v sebe nebo, svet videli, všetko okrem seba, všetko zapomneli... Ach, drahá! Odpusť, trebárs nie si moja... Drahá! Od rokov dlhých jak staletia, za tebou smútim...

Kto napíše takéto verše, musí byť mocne poznačený láskou! Láskou nešťastnou...

Bolo to pre nich utrpenie, či obohatenie? Pomohli sebe, národu, literatúre? Alebo sa len motali po ceste k akémusi osudovému naplneniu?

Vidím Adelu, stráca sa mi v hmlách...

Rok štyridsiaty siedmy bol zlý, planý, suchý, zem bola popraskaná, veľmi dlho nespŕchla ani kvapka dažďa, rieky vysychali a komory sa vyprázdňovali. Ľudia zabíjali vychudnutý dobytok, lebo ho nemali čím kŕmiť. Krátky čas bolo dosť mäsa, no jedlo sa len so švábkou, bez chleba, ale aj mäso sa rýchlo minulo. Na kraj doľahla bieda. Ľud začínal reptať, bol nespokojný, nedostatok poživne sa menil na hnev a hnev plodil rebélie. Čosi zlé sa preháňalo ovzduším; namiesto búrky na oblohe sa však schyľovalo k búrkam revolučným. Cítil som, ako mi nepokoj presakuje do žíl, do mysle, do srdca, nepokoj obecný sa miešal s nepokojom osobným. Ale nebolo to len suchom a narastajúcou biedou: do Európy sa rútil revolučný víchor a hýbal národmi. Revolúcia bola na obzore; nemohol som však tušiť, že tak mocne dopadne na naše osudy.

Potrebujem sa napiť vody. Kto mi ju podá? Vody... alebo radšej vína. Áno, radšej vína, to lieči žiale, skrášľuje spomienky...

                                        

 SLOVENSKÉ NÁRODNÉ NOVINY


 „Rad je i na nás vysloviť sa a tu k Vám prichádzajú tak dávno čakané, s toľkou túžbou vyzerané noviny národné, krajania slovenskí!“

Týmito slovami sa prihováral Ľudovít Štúr v prvom úvodníku Čo chceme s novinami našimi? v prvom čísle Slovenských národných novín, ktoré vyšli v piatok 1. augusta 1845. „Máme sa čomu radovať, že sme národné noviny dostali. V Ohlase našom, ktorý sme pred pár týždňami k Vám, krajania, vystrojili, vyložili sme nakrátko veľkú potrebu novín napospol, keď ale komu, teda nám ich istotne veľmi, veľmi treba.“

Titulná strana Slovenských národných novín má jednoduchú grafickú úpravu, úvodník je vytlačený v dvoch stĺpcoch, bez obrázku či iného ilustračného prvku. Na úvodnej stránke nie je uvedené meno autora. Aj názov novín je rozdelený do dvoch horizontálnych rovín: v hornom riadku je názov Slovenskje, pod ním Národňje Novini. Medzi dvoma linkami je dátum vydania novín: 1. Číslo, Pjatok d. 1. Klasňa 1845 – čiže piatok dňa 1. augusta 1845. 

Vedľa titulu mal byť pôvodne umiestnený „címer“, čiže akýsi znak či erb, najskôr formálny znak Uhorska či dokonca cisárskeho dvora, no napokon redakcia od takéhoto symbolu upustila a miesto vedľa názvu novín zostalo prázdne.  

„Mnoho, mnoho nám chýba,“ pokračoval Štúr v prvom úvodníku, „mnohé sú naše nedostatky, ale my sme dosiaľ, ako sme boli, prestávali a len vždy, čo sme my za národ znamenitý, výborný a bohvie aký vykrikovali, seba vyvyšovali a pritom do našich vnútorností nehľadeli a máločo, alebo nič nerobili... a naše odstrčenie od sveta len iným za vinu dávali.“

Úvodník je viac kritický ako povzbudzujúci, Štúr napomínal svojich krajanov, vyčítal im nečinnosť, pasivitu, až ľahostajnosť, no jedným dychom burcoval Slovákov, aby sa prebrali a vzali osud do svojich rúk. Upozorňuje, že sme „celé jeremiády“ vyspievali na iných, nepomysliac, že by sa nám nikdy nestalo, čo sa stalo, že by sme nikdy neboli odstrčení na stranu, keby sme sa sami lepšie držali a ukázali viac duchovnej sily. Štúr poznamenal, že „slabý len vždy narieka a na druhého beduje, mužný si pevne na svoju postať zastane a na nej svoju prácu vykonáva a z nej sa odstrčiť nedá.“

Na malom priestore, ktorý poskytoval prvý úvodník prvého čísla Slovenských národných novín, Ľudovít Štúr v skratke výstižne charakterizoval stav slovenskej spoločnosti, jasnozrivo tvrdí, že musíme najprv poznať samých seba, naše slabosti, chyby, viny a zlosti, keď sa chceme dostať ďalej. „Majme tú nádeju, že nám naša vlasť, keď bude vidieť, že neležíme viac ako klát na ceste, že neživoríme len telesne, ale že sa i my k vyššiemu ľudskému životu chápeme a to, čo je šľachetnejšie, peknejšie v živote ľudskom, i my prijímame, máme tú nádeju, hovorím, že nám ona nielen neodoprie to, čokoľvek k rozvitiu sa nášmu potrebovať budeme, ale že nám ona to dopraje, veď i my sme jej synovia, a to verní, veď bez nás vlasť naša nemôže sa ako celok rozvinúť.“

Záver prvého Štúrovho úvodníka bol napriek predošlým výhradám optimistický: povinnosť národa je byť k sebe samému úprimným , to musia byť aj Slováci, ak chcú ísť ďalej, žiť a pracovať, inak budú viaznuť tam, kde dosiaľ viazli. „Toho teda budeme sa aj my držať v novinách našich a keď na strane drahého nášho obecenstva bude tá istá vôľa, ktorá je na strane našej, máme pevnú nádeju, že to, čo začíname, sa nám podarí a že to, že čo s dobrou rozvahou chcieť budeme, vykonáme.“

Redakcia sídlila na rohu Panenskej a Lýcejnej ulici, v dome číslo 287, vo Fernolayovom dome; kedysi tam v podnájme býval aj Ľudovít Štúr. Boli to dve priestranné susediace izby a podľa Dobšinského (ktorý však nebol redaktorom, len prázdninovým návštevníkom redakcie, keďže v tom čase študoval na evanjelickom lýceu v Levoči) ich zariadenie tvorilo niekoľko táborových postelí, stolce a stoličky a „police zapratané voskrz naskrz papiermi, spismi a knihami...“ V izbách boli nielen pracovne, ale aj spálne, dokonca tiež obedárne. „Ako sa ukázalo, keď prišiel čas obeda, že tu celkom po slovensky – kde si pracoval, tam sa i najedz.“

V redakcii postupne pracovali stáli i dočasní redaktori, dopisovatelia a administratívni pomocníci: Peter Kellner-Hostinský, Bohuslav Nosák-Nezabudov, Samuel Móric Jurecký, Ľudovít Dohnány, Janko Štúr, Viliam Paulíny, Janko Kučera. Členom redakcie bola aj Karolína Štúrová, ktorá pomáhala s administráciou, no bola tiež usilovnou gazdinou. Večer si prisadla k redaktorom, ale aj k študentom – Štúr ešte dáva neformálne prednášky vybraným poslucháčom – a dychtivo načúvala bratovým výkladom. (V tom čase sa Karolína Štúrová zblížila s Petrom Kellnerom-Hostinským, no ich platonická láska netrvala dlho: báli sa Ľudovíta). Redaktorom sa mal stať aj Janko Kalinčiak, no práve v čase, keď mali noviny vychádzať, sa so Štúrom nepohodli, rozišli sa „pre lásku k žene“ a spolupráca sa dočasne prerušila. Štúr nahováral aj Janka Francisciho. Už v roku 1843, keď sa povolenie ešte len vybavovalo a Francisci mal odísť na štúdiá do Halle, mu Štúr ponúkol miesto redaktora. Francisci oželel štúdiá v Nemecku, súhlasil s ponukou a niekoľko mesiacov sa zdržiaval v Bratislave. Dlho tam však nevydržal, a keďže povolenie neprichádzalo, míňali sa mu peniaze, tak sa 5. mája 1845 vrátil do rodného Malohontu. Francisci neskôr Štúra kritizoval, že je pri vedení novín príliš autoritatívny, rozhoduje prevažne sám a svojich redaktorov, spolupracovníkov i dopisovateľov nepovažuje za rovnocenných partnerov, neumožňuje im voľnosť. Žiadal ho, aby im ponechal viac samostatnosti.

Slovenské národné noviny nepochybne niesli pečať Štúrovej autority, jeho koncepcie i redigovania, no nebola to autorita direktívna, ktorá nepripúšťala diskusiu, polemiky, slobodu prejavu a voľnosť názorov. Štúr uverejňoval aj ohlasy, ktoré sa k nemu stavali odmietavo, kritizovali jeho spôsoby i články; pravda, ku každej takejto kritike pripojil aj vlastný názor, komentár, niekedy len krátku poznámku a ponúkal tak čitateľovi možnosť, aby sa sám rozhodol, ku ktorému názoru sa prikloní. Ale nešlo iba o jeho názory: neváhal uverejniť aj kritiku na redaktorov Slovenských národných novín, sám mal výhrady na niektoré príspevky Petra Kellnera-Hostinského, pretože sa vraj nedržal pravdivých informácií, že sa zbytočne opakoval a jeho príspevky boli priveľmi obsiahle. Neváhal tiež zverejniť polemiku medzi Ctibohom Zochom a Kellnerom, keď išlo o rozdielne názory na urbárske povinnosti, aj filozofické koncepcie, ktoré sa týkali Zochovej kritiky Kellnerovho mesianizmu v Orle tatranskom.

Oporou Slovenských národných novín po celý čas ich trvania a najbližšími Štúrovými spolupracovníkmi a redaktormi boli nepochybne Bohuslav Nosák a Peter Kellner-Hostinský. Nosák študoval na bratislavskom lýceu do roku 1838, neskôr na levočskom gymnáziu a tam prispieval do Kuzmányho Hronky, neskôr do pražského časopisu Květy, tiež do Včely a do Jitrenky, do Tatranky, do časopisu Jána Kadavého Priateľ ľudu, bol pri príprave a vydaní prvého ročníku Hurbanovej Nitry, takže mal skúsenosti s literárnou tvorbou a mal predstavu, ako sa majú noviny redigovať. Písal básne, povesti, literárne recenzie, rôzne články. V Bratislave bol počas štúdií členom študentského cestovateľského spolku a začiatkom štyridsiatych rokov ho vyslali na Podkarpatskú Rus, aby odtiaľ napísal cestopisy Listy z neznámej zeme. (Reportáže potom na pokračovanie vyšli až v prílohe Orol tatranský). Istý čas pôsobil ako evanjelický kaplán v Liptovskom Mikuláši, neskôr v Pešti. Bol obetavý a vzdelaný, dobre ovládal slovanské jazyky, ale aj maďarčinu a nemčinu, pracoval ako novinár, spisovateľ, aj funkcionár študentských spolkov.

Peter Kellner-Hostinský študoval kvôli rodičom právnickú akadémiu v Bratislave ako tzv. jurát,  mal však aj literárne vzdelanie, bol básnikom, spisovateľom, novinárom, filozofom, literárnym vedcom a teoretikom. V rokoch 1840-1844 bol členom Štúrovej školy v Bratislave, od 1. augusta 1845 bol redaktorom SNN na plný úväzok. Pod pseudonymom Záboj-Hostinský uverejňoval aj básne, články o histórii, alebo vedecké a popularizačné úvahy. Ťažisko jeho novinárskej činnosti bolo však v hospodárstve, národopise, aj finančníctve a právnických záležitostiach. Najmä v druhom ročníku vydávania Slovenských národných novín Peter Kellner-Hostinský svojimi fundovanými úvodníkmi udával ich tón a charakter, pokiaľ išlo o národohospodársku problematiku. Úvodníky vychádzali na pokračovanie pod titulom Pohľady na naše národné hospodárstvo, Príklady urbárskeho odkúpenia či Spôsoby urbárskeho odkúpenia. Štýl Petra Kellnera-Hostinského bol vecný, až strohý, svoj text často dokladal štatistikami, odvolával sa na uznávané autority – neskôr aj jeho považovali za znalca uhorského hospodárstva.

Aj v mnohých úvodníkoch, článkoch a analýzach Petra Kellnera-Hostinského už cítiť nastupujúcu a nevyhnutnú kritiku jestvujúceho spoločenského poriadku. Feudálny systém, poddanstvo, sociálne postavenie obyvateľstva sa stávali neudržateľné, Kellner hovoril o brzde hospodárstva, ale aj spoločenského pokroku. Tak ako Štúr, aj on poznal pomery na vidieku, v slovenských mestách, najmä tú biednejšiu skupinu. „Kamkoľvek sa človek ohliadne po krajine, padne mu do očí bieda a psota, zanedbaný stav a nevzdelanosť ľudu, zanedbané hospodárstvo, ktoré vždy len pri starej obyčaji so škodou jedných i druhých ostávalo a z tejto skamenenosti hospodárska chudoba i škoda hmotná, jak mravná i duchovná vytekala.“

Podobne ako Daniel Lichard, ktorý študoval na evanjelickom lýceu (začas aj s Ľudovítom Štúrom v rokoch 1832 – 1833) a písal o vedeckých poznatkoch, bol propagátorom slovenskej odbornej terminológie a družstevného hnutia, aj Peter Kellner-Hostinský šíril osvetu, najmä pokiaľ išlo o právnické a ekonomické zložité problémy. Radil čitateľom, ako by mohli získať peniaze na dobrovoľné vykúpenie sa z poddanstva: mali na to využiť ľudové úverové družstvá a rôzne hospodárske či svojpomocné spolky. Kellnerovými slovami „takto by pomáhali hať urbárskej sústavy popretŕhať“. Tento postup však bol ťažko realizovateľný; vyžadoval dobrovoľné vykúpenie, hoci poddaní zväčša nemali peniaze a nedokázali ich ani zohnať, resp. si požičať, nehovoriac o tom, že radikálna zmena spočívala v zrušení poddanstva bez náhrady.

Ľudovít Štúr sa vo svojom politickom programe dlhodobo usiloval o zrušenie poddanstva, považoval to za základný predpoklad oslobodenia najchudobnejších vrstiev roľníkov a tým by sa dal do pohybu celouhorský, protifeudálny proces. Bola to cesta spoločenského poriadku z feudalizmu do raného kapitalizmu: práve články Petra Kellnera-Hostinského zohrali v tomto zmysle dôležitú úlohu: napísal trinásť obsiahlych štúdií najmä z oblasti hospodárstva, v ktorých kliesnil cestu k odstráneniu poddanstva. Nielen Kellner, ale aj Štúr často vo svojich  úvodníkoch kritizoval feudálne poriadky, sústreďoval sa na zrušenie poddanstva; popri tom opakovane nabádal k budovaniu národných škôl, naliehal, aby sa vo verejnom živote používala slovenčina, tiež naliehal na riešenie národnej rovnoprávnosti a zasadzoval sa za vrátenie práv slobodným kráľovským mestám. Bolo to úsilie, ktoré viedlo k demokratizácii spoločnosti.

Pomoc a ochotu našiel Ľudovít Štúr v dvoch mladých pomocníkoch: v Jankovi Štúrovi a Ľudovítovi Dohnánym. Keď Slovenské národné noviny začali vychádzať, nemali ešte veľa skúseností a tak sa ich činnosť obmedzovala zväčša na administratívu, organizačné práce, na redigovanie listov od čitateľov, na prepisovanie článkov do tlače, odpovedí na listy, na styk s tlačiarňou, na expedíciu novín. Časom sa však obaja vypracovali na plnohodnotných redaktorov a autorov.

Spoločenské prostredie v cisárstve nebolo naklonené vydávaniu politických novín, najmä cenzori pod drobnohľadom sledovali každý článok, hľadali zámienku, aby mohli redakciu perzekvovať, prípadne prerušiť, či zrušiť  povolenie. Pre Štúra to znamenalo veľmi citlivo regulovať obsah, nepúšťať sa do citlivých tém, ktoré by mohli podráždiť Viedeň alebo Budín. Dával si tiež pozor, aby ani vo vnútri slovenského spoločenstva nevznikalo napätie, či už kvôli konfesionálnym alebo osobným nezhodám, aby sa „vyheň náruživosti“ nepremenila na vyheň neznášanlivosti a tým  zničila ťažko nadobudnutú možnosť vydávať politické noviny. Vždy mal na zreteli vyššiu národnú politiku a tej podriaďoval koncepciu novín.

Úvodníky prvých augustových čísiel sa venovali vzdelávaniu a školskému systému, úrovni škôl a pedagógov, zameriavali sa na nedeľné školy, keďže vzdelanie bolo budúcnosťou  národa a spoločnosť musela dobehnúť „čo sa prv zameškalo“. Vážnou témou bol aj boj proti alkoholizmu, osveta pri zakladaní spolkov miernosti, pričom autori vysvetľovali škodlivé účinky nadmerného pitia na organizmus, ale aj na sociálne postavenie a biedu, ktorú alkohol spôsobuje. Tieto skutočnosti redakcia podporovala aj listami čitateľov, ktoré poukazovali na reálne prípady; tak dopisovateľ z Uhrovca informuje, že len nedávno sa začala v Uhrovci výstavba menšej textilnej fabriky zásluhou Zayovho kapitálu. Dovtedy bol kraj Štúrovho rodiska chudobný, ľudia tu boli bez práce a nová prevádzka im umožnila aspoň skromne zarábať; lenže aj neveľké zárobky ľudia zamestnaní v textilnej prevádzke prepíjali v krčmách. Na tento príspevok dopisovateľa redakcia reagovala poznámkou: nebolo by možné, aby vrchnosť zakázala krčmárom predávať priveľké množstvá pálenky? Nepriamo obviňovali aj majiteľov páleníc: „Nemyslíme si, že by pri tejto slopanine panstvo len na svoj osoh hľadelo...“ Pribúdali totiž sťažnosti na stúpajúce ceny obilia, ktoré zapríčinila slabá úroda a teda aj slabá žatva. Obilie sa nedostávalo tam, kam malo, teda do mlynov na výrobu chleba, či ako krmivo pre dobytok, hrozil hlad, končilo v páleniciach a to so zjavnou podporou vrchnosti. Dialo sa to verejne, vrchnosť si to mohla dovoliť, no poddaní pálili tajne aj z toho mála obilia, čo sa im dostalo. Úvodník, ktorý v Slovenských národných novinách vyšiel 9. septembra 1845 mal príznačný titulok „Nastávajúca bieda“. Nebol to príhovor v neutrálnom duchu, ale text akoby naznačoval postupnú radikalizáciu Štúrových názorov – aj keď stále len v istých hraniciach, ktoré nemohol prekročiť. Štúr korigoval niektoré svoje názory, stával sa čoraz skeptickejším k slovenskému zemianstvu, videl, ako sa odcudzuje národu. Tón jeho článkov bol čoraz polemickejší, texty vždy vychádzali z vnútorného presvedčenia, pritom však písal jasne a zrozumiteľne, keďže sa chcel prihovárať k širším vrstvám čitateľov. Výstižne Štúrovu publicistiku ohodnotil český básnik, prozaik, historik a prekladateľ (prekladal z nemčiny, poľštiny a ruštiny) Václav Pok-Poděbradský: „V Štúrových slovách javilo sa vždy hlboké presvedčenie o posvätnosti úlohy, ktorej sa oddal, preto tiež pôsobila jeho reč a jeho články na ľudí presvedčivo.“    

Aj keď zdanlivo okrajová, no svojím obsahom závažná bola téma postavenia žien vo vtedajšej spoločnosti. Štúr reagoval v obsiahlej poznámke pod čiarou na list Márie Lehockej z Liptova – niekoľko rokov si písala s Bohuslavou Rajskou –, ktorá kriticky opísala, aké sú ženy nedocenené a akú majú podradnú úlohu. Štúr sa postavil na jej stranu, no bol ešte kritickejší ako Lehocká; odpovedal v tom zmysle, že slovenské ženy sú nielen zanedbané, ale aj nevzdelané, sú sebecké, majú úzky duševný obzor. Viacero horlivých a vzdelaných slovenských vlastencov má ženy neznesiteľné, ktoré sa ani len nesnažia manželom pomáhať a všetko merajú materiálnym úžitkom. Štúr vyzval budúce slovenské učiteľky, aby odchádzali za vzdelaním do Prahy, no čitateľka namietala: študovať v Prahe znamená stráviť tam najmenej tri alebo štyri roky, vynaložiť veľký majetok, ktorý zvyčajne rodičia nemajú a po návrate na Slovensko tak či onak nenájdu uplatnenie ani ocenenie. Štúr súhlasil: všade sú prekážky, ale to neznamená, aby sme sa nechali odradiť od dobrej veci.

Do Slovenských národných novín sa čoraz častejšie dostávali články, ktoré sa zaoberali hospodárstvom, priemyselným rozvojom, prichádzajúcim kapitalistickým systémom, prudkým nárastom výrobných síl. Na jednej strane Štúr upozorňoval na negatíva, ktoré zmeny a rozvoj kapitálu prinášajú: „Vytvorili sa v spoločnosti za našich časov dva veľké odpory: náramných boháčov, opravdivých vladárov vo svete priemyselnom, bohatších od Croesa a Luculla, a chudobných mizerákov, chudobnejších od Íra.“ Na druhej strane nabádal, aby aj Slováci, resp. celá krajina, držali krok s rozvojom, ktorý prichádzal zo západnej Európy a menili tak feudálne Uhorsko. V úvodníkoch Dobročinné ústavy (30. septembra 1845) a najmä v stati Dôležitosť volenia rozličného stavu pre nás (23. júna 1846) Štúr zreteľne pomenoval potreby Uhorska: „Vlasť naša je tiež do tejto koľaje terajšieho ducha európskeho – zmnožiť a zlepšiť prostriedky k uľahčeniu, spríjemneniu, k okrášleniu života – potrhnutá. Parolode už viac rokov vlny kráľovského nášho Dunaja preorávajú, železnice už i po vlasti našej križovať sa začínajú, fabriky sa budujú, zákonodarstvo nepretržite na zlepšení stavu všetkých obyvateľov krajinských premýšľa, vzdelanosť i do nižších tried ľudu prerážať počína. Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí.“     

Čoraz častejšie Štúr v novinách uverejňoval články, ktoré kritizovali feudálny a urbársky systém, jeho anachronizmus a spiatočníctvo; najčastejšie to bol on sám, ktorý sa púšťal do odvážnej kritiky. V úvodníku Slovo na čase (10. júla 1846) napísal Štúr zásadné stanovisko týkajúce sa poddanstva, neskôr ho opakovane predkladal na uhorskom sneme. Úvodník začal optimistickým konštatovaním: „My v krajine našej uhorskej nachádzame sa vo veľmi dobrom položení; pred nami je rozvitých mnoho dejov, nadelených mnoho naučení, nazbieraných mnoho skúseností...“ A ďalej pokračuje v nádejnej tónine: „Naše stoletie napospol tým sa vyznačuje, že praje všetkým utisnutým, že prichodia na svetlo božie celé národy, nad ktorými už história bola sa takrečeno celkom zavrela.“

Až priveľmi štátotvorne v tomto úvodníku Štúr hodnotil situáciu slovenskej spoločnosti v Uhorsku, keď napísal, že „dosiaľ sme pokračovali na ceste zákonnej a môžeme povedať, vodilo sa nám oproti druhým dobre, pokračujme teda i ďalej na tejto ceste... nespúšťajme oči z dobra pospolitosti“. Zákonodarstvo krajiny postupne zvoľňovalo prísne normy poddanstva, v mnohých ohľadoch prijímalo múdre zákony, pominuli sa časy surovej nevôle a otroctva.

Potom však zreteľne pomenoval problémy, ktoré brzdili vývoj spoločnosti: poddanstvo a urbársky systém, nech by ho ktokoľvek a akokoľvek bránil, sa už udržať nedá, pretože sa nielen protiví ľudskosti, ale aj „zasekuje ľudí v každom rozvíjaní“, škodí hromadeniu majetku, škodí tiež rozvoju priemyslu: „je terajšiemu stavu vecí odporná.“

Ten problém najväčší spočíval v tom, že poddaní sa mali vykúpiť, mali zaplatiť finančnú čiastku svojim pánom a tým získať slobodu; prevažne to však nebolo možné, pretože poddaní nemali toľko úspor, aby si mohli zaplatiť slobodu. Štúr pripomenul, že poddaným nebola určená hodnota, za akú sa majú vykúpiť, čiže všetko záležalo od svojvôle majiteľov a tí sa ani neponáhľali, aby urobili zadosť zákonu. Ďalší problém videl Štúr v tom, že vykupovať sa mali celé obce, nie jednotlivci, čo veci ešte komplikovalo; zákon bol síce prijatý, ale v reálnom živote bol ťažko realizovateľný. Preto Štúr naliehal, aby sa prijali také zmeny, ktoré by urýchlili tento proces, pretože čím viac ľudí sa zbaví urbárskeho otroctva a poddanstva, tým viac to bude Uhorsku k osohu a zlepší to sociálne postavenie: „Aby to, čo už nie je viac na čase, čo nie je vlasti viac k osohu, ale ku škode slúži, aby prestalo, to je starosť krajiny.“

Úvaha „Naše položenie vo vlasti“ (11. septembra 1846) je svojím obsahom zameraná viac na témy nadčasové ako aktuálne, aspoň pokiaľ ide o stav Slovákov v Uhorsku, či všeobecne o dejinách. Je to nesporne jeden z najdôležitejších Štúrových úvodníkov, pokiaľ ide o jeho vnímanie štátoprávneho postavenia Slovákov v Uhorsku, ale aj slovenskej národnej budúcnosti. Štúr tu prvý raz predložil svoju predstavu o úlohe národov, ich sebaurčení a spájania do štátnych zväzkov. Podľa jeho názoru nie je potrebné, aby v jednej krajine, v jednom štátnom útvare, žil iba jeden národ, pretože na svete je veľa štátov, v ktorých žije viacero národov a životom vedľa seba sa vzájomne obohacujú – vrátane Rakúska a Uhorska. Pôvodne štáty síce vznikajú na národnom princípe, pretože členovia národa sú si najbližší, spojení sú obyčajmi a mravmi. Ale už od čias Rímskej ríše sa národy spájali – dobrovoľne či násilím – do jedného občianskeho celku. Tak je to v súčasnosti v Anglicku, Francúzsku, Belgicku, Švajčiarsku, v Rusku aj v Uhorsku. Štátne celky drží pospolu princíp odstredivý, aj dostredivý: národy si utvárajú vlastnú identitu a s ňou sa stávajú súčasťou väčšieho nadnárodného celku.

 „Z tohto dvojakého príkladu vidno, že k celosti a k držaniu sa jednej vlasti nie je nevyhnutne potrebný jeden národ a že nie jediným zväzkom vlasti je jednorečnosť národa,“ napísal Štúr v úvodníku.

 Vzápätí si položil otázku: aké sú teda základy a spojivá, ktorými jednotlivé národy a krajiny zrastajú do jedného celku a spájajú sa do tuhej jednoty? Odpovede hľadal a ponúkol vo viacerých faktoroch: podstatu a určenie národa môžu vytvoriť vyznačené hranice, ktoré tvoria prírodne prvky (rieky, pohoria, moria), ďalej duchovné prvky ako je reč, obyčaje a mravy národa, ale aj čisto náboženské či občianske a politické právo a stupeň vzdelanosti národa. Jednota celku sa utvára rôznorodosťou.

Hoci „vyznačenosť zeme a určitosť hraníc krajiny k jednote vlasti nevyhnutne patrí, predsa je to len vonkajší zväzok národa, nie príčina, ale následok jeho inej, dokonalejšej a vyššej jednoty.“ Aj v samotnom národe, ako to ukázali skúsenosti, je dosť rozporov „rozličné rozruvanosti a rozpadnosti“, takže národ potrebuje k jednote a spájaniu sa vyššie ciele.

Medzi kľúčové atribúty identifikácie národa patrí reč, vlastný jazyk: z tohto pohľadu sa ukázalo rozhodnutie kodifikovať spisovnú slovenčinu a prezieravé a národotvorné. „Reč teda jedna v krajine býva na počiatku samých obcí,“ napísal Štúr, aj keď „neskôr do tej istej obce i rozličnorečné národy často raz vstupujú a celok krajinský skladajú.“ Pritom však reč sama o sebe ešte nie je určujúci štátotvorný prvok, pretože v štátnom zväzku môžu žiť a žijú aj národy, ktoré hovoria rôznym jazykmi. Rovnako tak spoločná reč ešte nezaručuje, že v národe bude jednota a súdržnosť, keďže roztržky a boje videli sme „v lone národov“.

Štúr opakovane zdôrazňoval, že reč je jedným z kľúčových identifikačných znakov národa, že národnú existenciu determinuje, čo však neznamená, že je zárukou jednoty národa. V každom národe sú spory, ktoré nemajú nič spoločné s jazykom národa, ale vyplývajú zo spoločenského, triedneho rozvrstvenia národa. Triedny zápas Štúr pomenoval ako „vyššie záležitosti národa“, keď sa záujmy tried nezrovnávali a vzájomne si protirečili: takéto boje sa odohrávali v Aténach medzi aristokratickou a demokratickou stranou, v meštiackych vojnách v Ríme, v Nemeckej ríši medzi rytierstvom a meštianstvom, vo Francúzsku medzi šľachtou, meštianstvom a ľudom. Kľúčovým postrehom je v tomto kontexte myšlienka, že za týmito vyššími duchovnými záujmami je „dobrobyt materiálny“, takže ľudí síce spája náboženstvo, reč, poriadky občianske a politické, právo a jedna vláda, no najhlbšie ich spája – alebo rozdeľuje – „dobrobyt materiálny“, reálna životná úroveň, kvalita života, materiálna podstata. Čím je táto materiálna základňa uspokojivejšia, tým je pre občanov vlasť príťažlivejšia, tým sú jej oddanejší. Definícia je zrozumiteľná: „Keď sa národy z tohto pohľadu uspokojenými cítili, býval vo vlasti pokoj, naproti tomu ale, kadenáhle sa z tejto strany obrazili, povstávali ruvačky, pranice, vzbury a boje.“

Ale ani materiálny „dobrobyt“ nie je dostačujúci, nie je rozhodujúci: spokojné národy, štáty, spoločenstvá, sú síce menej náchylné k revolte a vzburám, no kde je absencia ľudských práv a slobôd, tam ani materiálne istoty nestačia. Štúr zreteľne vyslovil tendenciu doby: „Smer nášho veku napospol ta ide, národy možno najväčšmi uspokojiť, to jest popustiť im právo slobodného svedomia, teda ubezpečiť každého jedného z ohľadu jeho osoby, z ohľadu jeho majetnosti a všetko, čo národ užíva, bolo mu zabezpečené a istejšie.“

Prepojenie duchovného a právneho princípu s materiálnou základňou je predpoklad úspešného pôsobenia štátneho útvaru.  Spokojnosť národa v takomto štátnom celku sa vtedy premieta do vlastenectva, do patriotizmu, pretože „vlasť je v ten čas silná vnútri i navonok“. Ale keď sú tieto atribúty v rozpore, tak „daromná vec je na vlastenectvo, na patriotizmus kričať“, pretože ľudia potom nemajú vo vlasti nič svojho a využívajú ich len k úžitku iným. „Ľudia takíto, trebárs skutočne aj vo vlasti bývajú, na jej zemi sedia, sú predsa takrečeno bez vlasti... Neleží vlasť len na zemi, ale ona leží aj v duchu.“

Keď teda chýbajú v spoločenskom systéme prvky, ktoré zabezpečujú práva národom, ak ešte absentuje aj materiálny blahobyt, tak je zbytočné vynucovať si a žiadať vlastenectvo a patriotizmus. „V takýchto krajinách vystupuje despotizmus, panovanie násilné a mocovité, ktoré sa na nič neohliada a všetkých chce – aby sme sa po slovensky vyjadrili – naraziť na jedno kopyto... To, čo sa nasilu malo spojiť a zjednotiť, po oslabnutí centrálnej sily sa rozkníše a pri prvej príležitosti rozpadne.“

Centrálna moc akéhokoľvek štátu, vrátane moci rakúskej či uhorskej, nie je v stave „priraziť k vlasti úmysly duše jednotlivcov, keď ony samy za tým nejdú a na ňu nie sú upriamené“. Právny systém je v organizme spoločnosti nevyhnutný zväzok štátu a jeho obyvateľov, pričom právo neurčuje a neutvára želanie, či moc jednotlivca alebo úzkej skupiny ľudí, ale vôľa celku; a tá musí byť určená rozumom. Len tak je možné vytvoriť demokratickú štátnu formu, keď jedinec prenáša moc na spoločnosť: a to funguje len vtedy, keď sú záujmy štátu totožné so záujmami ľudí. Zárukou takéhoto stavu je sloboda myslenia.

 Čím je právny systém dokonalejší, tým slobodnejšie sú národy, tým menej sa obmedzujú ich práva a tým je „vyššia a dokonalejšia jednota medzi občanmi vlasti“.

Štúr napokon smeroval k tomu, aby veľmi citlivo, takmer utajene a medzi riadkami, polemizoval s oficiálnou koncepciou jednotného uhorského národa. Nechcel dráždiť cenzúru a dávať jej zámienky, aby represívne vystupovala proti novinám, no zreteľne sformuloval svoj názor, že „pod národom sa vždy vyrozumieval a vyrozumieva spolok ľudí jednu reč od prirodzenia užívajúcich“.

Aj keď sa slovenský národ identifikoval predovšetkým jazykom, aj keď sa národ začínal cítiť sebavedomejšie, Štúr nezabudol zdôrazniť, že Slováci sa v politickom zmysle od iných spoluobčanov Uhorska nelíšia, teda, že nežiadajú a ani nemajú žiadne privilégiá, nežiadajú žiadne osobitné zákony či krajinskú vládu: v tomto ohľade sú Slováci, ako to napísal Štúr, občania uhorskí, „sme Uhrovia“. V občianskom a politickom zmysle tvoria Slováci s inými národmi v Uhorsku jednotu a túto jednotu Slováci nikdy nespochybňovali. Pritom však ani jednota nie je stav trvalý, žiada si ustavičné zdokonaľovanie občianskeho a politického stavu, žiada si uznanie spoločenských vrstiev, ako aj osobnosti, aby sa písmo nedodržiavalo len na papieri, ale aj v samom živote. Okrem iného to znamená, aby „poddanosť urbárska zákonne v neplatnosť prišla a sa znivočila, aby sa spravodlivosť bez ohľadu na urodzenie vykonávala“. Ak sa budú tieto danosti dodržiavať, potom sa prejaví a upevní patriotizmus, oddanosť vlasti, ktorá „človeka za človeka považuje“. Potom sa netreba obávať nepokojov, vzájomného podozrievania a nedôvery. „K ľuďom treba sa mať ľudsky, človek je vždy človek, keď sa k nemu ľudským slovom ohlásiš, ľudským slovom sa ti ozve... Ako k jednotlivcovi, tak aj k národom po ľudsky sa mať treba a keď vlasť k nim po ľudsky hovorí, ozve sa jej po synovsky, miesto zbroja v ruke bude mať každý len slová vďačnosti a lásky.“

Maďarskí politici a maďarské noviny vtedy nabádali štúrovcov, aby nerozbíjali jednotu Uhorska, aby sa nevyčleňovali zo zväzku; útočili na slovenských vzdelancov a obviňovali ich nielen z panslavizmu, ale takmer z vlastizrady. Štúr im odpovedal, že „nehľadáme jednotu v jednotvárnosti a rovnooblečenosti, ale ju hľadáme v duchu a v pravde“. Rozmanitosť nielenže vlasti neuškodí, ale napomôže pokroku a rozkvetu. Odpovedal tiež na tézu, ktorú presadzovali horliví maďaróni o jednom dominantnom, teda maďarskom jazyku v Uhorsku: „Nešťastnú myšlienku dajedných prehnancov o jednej národnosti a jednej reči vybiť a vyhnať treba.“

Devätnáste storočie, podľa Štúrovej úvahy, prialo všetkým „utisnutým, odhodeným a zasypaným“, teda aj Slovákom. Pohyb národov sa už nedal zvrátiť, nebolo v moci utláčateľov ho zastaviť; všade bolo cítiť ušľachtilú iskru ľudského ducha a kto by sa ju pokúšal zahasiť, nad tým skôr či neskôr sa „ostrý súd vynesie.“

Štúr však obozretne pripomenul, že ani tento pohyb národov nie je samovoľný, že vo vnútri samotného národa sa musí prejaviť vôľa po zmene a po zdokonaľovaní. Kým národ sám v sebe neuvoľní energiu a neprejaví túžbu vyrovnať sa vyspelým národom, „dosiaľ ostane len masa bezvoľná...vôľa nevoľná, je stroj, ktorý len druhý potrebovať musí“, s ktorou si moc môže narábať podľa svojich potrieb. „Darmo budeš dakomu dary prinášať, keď ich on užiť nevie, darmo budeš aj národom všeličo obetovať, keď ony ani tvoj dar oceniť, ani k čomu je, poznať nevedia.“ Štúr tým narážal nielen na neochotu mnohých vzdelancov, ktorí pristupovali k národnému pohybu odmietavo, váhavo, alibisticky, ale aj na častú ľahostajnosť prostého ľudu. Nepriamo varoval: národ bez sebavedomia je len „sem-tam rozfŕkaný stroj“, ktorý nedospeje k ničomu šľachetnému, z ktorého sa všetci vysmievajú, ktorý nezaujíma nič duchovné, len osobná korisť, osobný materiálny prospech, biedne prežívanie. Takýto národ sa dá ľahko manipulovať a zneužívať, možno ho ľahko podmaniť. Kedysi jeden národ podmaňoval druhý národ výbojmi, vojnou, zabíjaním, teraz sa takéto hrubé metódy zmenili na podmaňovanie ducha, teda reči, kultúry, zvykov; to nie je o nič lepšie od hrubej sily, ale je to ešte horšie a ukrutnejšie a kto sa ho dopúšťa, prehreší sa na národe „len trochu vzbudenejšom a prebratejšom“.

Ale napriek všetkým výhradám a prekážkam, ktoré Štúr opísal, bol presvedčený, že „duch stoletia i nám hovie, vlasť i nám vždy jasnejšiu tvár ukazovať začína, milostivá vláda i nás podporuje“. Otvárala sa brána k národnému životu a slovenský národný pohyb, podľa Štúra, nijako neohrozoval jednotu spoločnej vlasti; jednotu by, naopak, ohrozovalo násilné brzdenie tohto pohybu, preto je dôležité, aby sa národ rozvíjal v oblasti cirkevnej, spoločenskej, školskej. Preto Štúr žiadal, aby sa do národného pohybu Slovákov nikto nemiešal, aby sa v kostoloch šírilo slovo Božie bez prekážky, aby sa v školách nižších, stredných, ba aj vyšších vyučovalo po slovensky, aby sa nekládli prekážky pri schôdzach, slávnostiach, udalostiach spoločenského života, aby súdy prijímali návrhy a žiadosti v slovenčine. „Toto sú naše pevné žiadosti, ktoré predkladáme a ktorých vyplnenie od spravodlivosti našej vlasti, od ducha času očakávame.“

Na záver tohto závažného, programového úvodníku Štúr ešte pripomenul, že viaceré maďarské časopisy vyzývali Slovákov k jednote, ale jednota sa nemôže vynucovať násilím, tým, že práva jedného národa idú na úkor druhého národa, pretože v takejto jednote je jeden pán a druhý otrok: Slováci žiadajú jednotu slobodnú a k takej ochotne priložia ruky.

Kde leží naša bieda? pýtal sa Ľudovít Štúr v ďalšom závažnom úvodníku v Slovenských národných novinách (13. júna 1847). Už len samotný názov naznačuje, že Štúr zďaleka nie je tak pozitívne naladený, ako sa prejavil v predošlej úvahe. Ak sa v úvodníku „Naše položenie vo vlasti“ zapodieval Štúr geopolitickými a spoločenskými vzťahmi a súvislosťami, tak v v úvahe „Kde leží naša bieda?“ je určujúcou témou materiálny stav a hospodárstvo Slovenska. A hneď úvodom otvoril hlavné problémy a témy sociálneho a hospodárskeho zaostávania slovenskej pospolitosti. Sú to ostré, nemilosrdné odsudky: „Hovoríte, že ľud slovenský je opustený, otupený, nedbanlivý, otrocký, unížený, že sa za zlým ťahá, o dobré, čo sa mu aj hlasite predkladá nehrube stojí, ba proti tým, ktorí ho k nemu viesť chcú, povstáva; hovoríte, že tento ľud sám seba opustil, že mu nieto rady a pomoci.“

Mienka o slovenskom pospolitom ľude bola všeobecne nelichotivá, odmietavá, tento názor zdieľali „zlí i dobrí, pretvárliví i úprimní priatelia nášho ľudu“. Ale takýto názor opakoval aj Štúr: „Áno, hovoríme i my: ľud náš je všetko to, a ešte viac; opustil sa ten ľud náramne, nenatrafíš v ňom často ráz – čo bys koľko hmatal – iskry ľudskejšej...“

Štúr však nechcel a nemohol pristúpiť na takýto pohľad a tým sa vzdať pomoci národu, ktorý obhajoval; nesúhlasil s tým, že národu niet rady ani pomoci, pretože nemožno žiadať od prostých ľudí, ktorí  sú ubití, strhaní, ubiedení a nepoučení, ktorí hrdlačia a lopotia, doma sa trápia, bedária, vonku sa klaňajú a plazia – od takýchto ľudí nemožno žiadať, aby boli schopní šľachetných citov, aby odložili staré i nové hriechy, aby túžili po vzdelanosti, aby si zakladali na cti... Takéto očakávanie je smiešne, ľahkomyseľné, netrpezlivé a navyše nespravodlivé. Pretože podľa Štúra nevyrastie poludňajší strom pod mračným a studeným podnebím, ovocie nevzíde na ďalekých polnočných ľadových stráňach a tak ani človek nezostane ľudským tam, kde sa jeho česť dusí, kde sa zahatá cesta k slobode.

Štúr sa pýtal: „Dobreže ale pozrime sa na ten ľud náš, v akom bol položení do terajších čias? Čože ho malo pozdvihnúť a povýšiť, čože ho malo doviesť k sebevážnosti, k ušľachtilejším mravom? Či v službe iných robotovanie, či v drábskych palíc nad jeho hlavou sa zvíjanie, či v pravotách časté odstrkovanie, či myšlienka, že nemal nič vlastné a žil, aby žil a život ledabolo prežil..?“

Nie je to dôvod, aby kritické hlasy zatracovali národ; okrem týchto dôvodov, ktoré Štúr uviedol, je vzniknutý stav, bieda a zaostávanie aj preto, že školský systém bol nielen nedostatočný, ale ešte podporoval zaostávanie, služobnosť a otrockú podlosť. A s touto „služobnosťou je spojený nedostatok každého lepšieho vyučovania. A tu leží bieda naša!“.

A keď sa občas aj národ vzoprel zotročovaniu, keď povedal „smelšie slovo“, tak ho hneď po „ústach plieskali“. Štúr sa zastal národa, ktorý nemal dostatok prostriedkov, aby sa bránil a aby formuloval svoje námietky proti zbedačovaniu: „Div by veru bol, keby náš ľud inakší bol, aký je a kto si myslí, že ho dvoma-tromi dobrými príkladmi zaraz z tejto necitnosti vyvedie, ten nepoznal celú tú kliatbu, ktorá na ňom hlboko leží.“

Národ musí prejsť ďalekými cestami, pustými horami ako v slovenských povestiach, aby sa vymanil z kliatby skľúčenosti, musí mať čistú vôľu a železnú trpezlivosť, len tak sa môže slušným spôsobom vymaniť z biedneho stavu. Hlavnou príčinou zlej situácie je urbárska služba a s ňou spojené okolnosti, ale aj alibizmus mnohých vzdelancov, ktorí sa nechali zlákať protivníkom išli ľahšou cestou, odnárodnili sa a obrátili sa proti národu: „To u nás tak bolo a je!“ Vzdelanci sa odťahovali od prostého ľudu aj z toho dôvodu, že im bola proti vôli jeho poddanská povaha, čo Štúr do istej miery chápal, no neospravedlňoval. Naopak, vyzýval vzdelancov, aby sa vzchopili, aby ukázali „ducha mužného, ukážme, že nie sme duchom služobným a rabským k zemi prirazeným,“ ale že vieme hájiť, čo je naše, čo je ľudské. Už stačilo, že sme boli nevšímaví a pasívni: „Čas je ale, krajania, toto zastaviť!“

Slováci nehľadali východisko z biedy a zaostávanie uvedomelou činnosťou, vzdelávaním, podnikavosťou, ale – hľadajú útechu v alkohole, v pijanstve. „Kdeže sa pijanstvo viac rozšírilo ako u utlačených Írov a u služobných Slovanov?“ položil si Štúr otázku a opakovane hľadal východisko v zakladaní spolkov miernosti. Slobodný a sebavedomý národ nepotrebuje spolky miernosti, pretože sa neutápa v alkohole, pretože si váži sám seba: ale u národov zakríknutých, služobných  „pijanci váľajú sa pri cestách pri každej príležitosti“. Túto situáciu, túto závislosť na pálenke hojne využívajú majitelia páleníc, ktorí v každej osade postavili krčmy, do ktorých nasadili „úskočných židov, rafinovaných zvodcov k pijanstvu“. Pre majiteľov páleníc je alkohol zlatou baňou, no pre národ hniezdo biedy. Štúr bol vo svojich úsudkoch veľmi prísny: „Toľko uníženosti, toľko plazivej  skrčenosti málokde vidíš ako na našom ľude.“ Opití ľudia sa stávajú arogantní, besní a suroví, Štúr to prirovnal k vyčíňaniu rebelov v zemplínskej vzbure, no nielen na Zemplíne, ale aj v niektorých častiach severného Slovenska, kde sa objavila cholera. Vtedy sa vzbúrilo takmer štyridsaťtisíc sedliakov a bezzemkov: dôvodom vzbury bola veľká neúroda, cholera, vplyv na povstalcov mali aj revolučné udalosti v Poľsku. Vzbúrenci sa chovali mimoriadne bezcitne a kruto, rabovali a zabíjali. Na čelo povstania sa postavil sedliak Peter Tašnády, no vzbura bola živelná a tak ju vojsko rýchlo potlačilo; štatutárne súdy dali popraviť 119 rebelov a viac ako štyritisíc dali palicovať a uväzniť. Štúr bol presvedčený, že slobodný človek sa nedopustí surovostí, ani sa nekrčí, ale vie, čo má urobiť a čo má nechať: ťažko sa čo len pozerať na tie „hlboké úklony, to stŕhanie klobúkov už zďaleka pred každým čierno oblečeným, to ustavičné rúk bozkávanie každému známemu i neznámemu...“ To boli bežné prejavy menejcennosti, ktorá vyplývala z utláčania, nedostatku sebadôvery, akokoľvek tieto vlastnosti podaktorí nazývali dobrotou a ľudskosťou, cnosťou a pokorou. Ľudskosť a dobrá povaha však podľa Štúra nemá nič spoločné s trpnou plazivosťou a poníženosťou. Rôzni neprajníci, „zajačí hrdinovia a synovia nevole“, budú tvrdiť, že Slováci si nič iné okrem potupy nezaslúžia, pretože si tento stav sami privodili. Preto Štúr nabádal: „Pracujme my len, koľko môžeme, pracuje za nás i sám duch času a pracuje i duch vlasti našej, zo starej nevôle vždy viac a viac sa vymáhajúci.“

Kde sú príčiny tejto situácie? Štúr opakovane zdôrazňoval, že podstatou neutešeného, až bedárskeho stavu sú zlé sociálne podmienky, nesloboda, urbárske zákony a alkoholizmus. Ak je človek odkázaný na existenciálne, materiálne problémy, nemôže sa venovať vzdelaniu, ak je v žalostnom položení, musí sa starať o holé prežitie a nemá kedy ani len pomyslieť na zlepšenie svojej situácie. Nemá kedy myslieť ani to, aby opustil bedársku pôdu a venoval sa iným aktivitám – remeslu, podnikaniu, priemyslu: „V neslobodnej zemi nemôže sa dariť priemyselnosti. V takom stave, ako sme teraz, niet čo úfať väčšiemu priemyslu, prv musí byť právo starootcovstva a dedičnosť majetku zrušené, bezpečnosť majetku ustálená, prv musí byť úplná rovnosť pred súdom všetkých bez rozdielu vyslovená, služobnosť urbárska zrušená...“

Zlé sociálne položenie spoločnosti súviselo aj so zlou legislatívou, ktorá bránila obchodu. Úvodník „Hraničné mýta“ sa zaoberal spriemyselňovaním, pretože s ním prichádza aj vyššia životná úroveň a politická sloboda. „Len tam, kde priemysel kvitol, kvitla i sloboda politická,“ napísal Štúr. Ale v krajinách s nedostatkom priemyslu, teda „v krajinách nepriemyselných a len orbou sa zapodievajúcich býva vždy len chudoba, služobnosť, poddanstvo a otroctvo.“ Pritom demografické zloženie slovenského obyvateľstva bolo prevažne poľnohospodárske, takže „priemyslu a obchodu málo čo bolo znať, v služobnosti a poddanstve nachodí sa ešte dnes všetok ľud“. Ďalším dôvodom, pre ktorý sa priemysel v Uhorsku takmer nerozvíjal, boli podľa Štúra hraničné clá. „My pri našom vývoze do Rakúska platíme vysoké mýta, z ohľadu nášho hospodárstva dvojako trpíme, lebo nielenže cudzie tovary nízke mýto pri dovoze do našej krajiny platia a tak náš priemysel nie je chránený, ale ešte k tomu, keď naše domáce plodiny a výrobky vyvážame, musíme dávať vysoké mýta.“ Takúto colnú politiku považoval Štúr za chybnú a dožadoval sa – v súlade aj s Kossuthovými názormi – jej zmeny. „Každý vidí, že sa nachádzame v nedobrom položení a ľahko si vysvetlí, skadiaľ tá a toľká chudoba u nás pochádza. Málo dorábame i to málo s malým osohom vyvážame.“

Opakovane upozorňoval, že šľachta a zemianstvo neplatia dane, ktoré potom chýbajú napr. na vzdelávanie či armádu, neprispievajú k všeobecnému blahu, súdy sa stavajú k začínajúcim fabrikantom byrokraticky, až arogantne, nerovnosť práva ich odrádza od podnikania: „Fabrikant rôzne útisky a vypovedania zo zeme môže očakávať od zemského pána často bez akejkoľvek príčiny.“

Úvaha Štúra o ochranárskych clách bola pokroková, pretože v tom čase sa snažila chrániť ešte len slabý a rozvíjajúci sa priemysel v Uhorsku; na rozdiel od Karola Marxa, ktorý systém ochrany výmeny tovarov označoval za konzervatívny – tak to napísal v úvahe „Reči o slobode obchodu“ – hoci protirečivo tvrdil, že ochranné clá sú zbraňou proti feudalizmu a absolútnej štátnej moci, že sú prostriedkom slobodného obchodu vo vnútri krajiny.

Úvahu o zlom sociálnom položení slovenského národa Štúr rozšíril aj na tému o neúrode posledných dvoch rokov; podľa jeho názoru bola núdza a bieda, ktorú spôsobilo sucho a nedostatok obilia i zemiakov, spôsobená poníženosťou a z nej vyplývajúcim alkoholizmom. Mal na to argumenty: keby sa spolky miernosti ujali v plnej miere, nikdy by bieda nemala takú strašlivú podobu, nebolo by hladu a ani obetí, pretože „tisíce a tisíce mier zbožia a zemiakov by boli zostali na výživu ľudskú, miesto čoho sú teraz v páleniciach!“. Spolky miernosti sa však neujali, pretože na príčine bola z jednej strany hlúposť a surovosť ľudu, na druhej strane nedbanlivosť a zlý príklad jeho vodcov, neujali sa aj preto, že patronát nad pálenicami mali zemskí páni, ktorí mali zisky z predaja alkoholu, takže nemali záujem podporovať spolky a obmedzovať pálenice i krčmy. Podľa Štúra bolo nevyhnutné, aby sa v národe prebudila ľudskosť, aby sa ľudia nekrčili a neplazili, aby sa cítili rovní s ostatnými, aby prestala jeho služobnosť, aby sa zlepšila jeho materiálna situácia: „tu všetkým spôsobom na tom pracovať musíme“. Krajinský snem sa už vyjadril k zmene zákona o vykúpení z urbárskej služby, ale ešte veľa chýbalo, aby sa zákon prijal, aby sa pre urbárov našiel spôsob, ako sa vykúpiť.

Keby sa našiel právny spôsob, ako zrušiť urbár, čím by sa aj „naša večitá služobnosť zrušila“, tak by sa mohol zmeniť aj spôsob vzdelávania a vyučovania na školách. Zatiaľ to však nebolo možné a hoci krajinský snem rokoval o zrušení urbára, výsledok bol neistý; spoliehať sa na to, že sa do problému vložia samotní poddaní, bolo nepredstaviteľné, pretože „ľud náš je taký doklepaný, taký zatupený, taký ochablý, že na svoje bremeno len ustavične žaluje, ale aby sa on sám k dačomu mal... k tomu v týchto okolnostiach nie je spôsobný“. Ťažká urbárska robota a chudoba bránila rodičom, aby posielali deti do škôl; len čo deti začnú dospievať, rodičia ich zapriahajú do roboty, pretože sami nestačia plniť urbárske povinnosti. Na prahu dospelosti, keď sa mladým ľuďom začína otvárať svet, tak sa mu namiesto vzdelania dostáva robotovanie, jeho rozlet sa zarazí, otupieva a ešte aj naberá zlozvyky starších, priúča sa zlému. „Koľkému chudoba, otupelosť rodičov, školské dvere zatvára!“ vzdychol si Štúr. „I radi by jedni rodičia poslať dieťa do školy – v zime, bo v lete ho potrebujú – ale nemajú mu za čo šatky spraviť...“ Podaktorí rodičia si zase myslia, že keď oni nechodili do škôl, nemusia ani ich deti a tak ich do škôl neposielajú. Štúr len sklamane konštatoval, že nič nie je v poriadku s náležitým a poriadnym školským vyučovaním: „ono sa tak nezdarí, ako nevyrastie žito na skale a strom nezakvitne na zimu.“

V tých západných krajinách – Štúr spomenul Francúzsko, Anglicko, Nemecko a Prusko – kde bola urbárska služba zrušená a tým sa umožnil voľný pohyb osôb, otvoril sa trh práce, začal sa rozvíjať priemysel a rapídne stúpla úroveň vzdelania: ľudia sú o čosi sebavedomejší, uvedomujú si viac svoje práva, bránia si vydobyté slobody a postupne tak utvárajú modernú občiansku spoločnosť. „Naproti tomu u nás nižší všade sa len uklonkuje a uťahuje vyššiemu, okrem toho ľud v hlbokej poverčivosti bedári.“ Štúr smutne pripomenul, že ľud verí v kadejaké strigy, bosorky, zmokov a škriatkov, v celých obciach, ak zle pochodiť nechceš, mlieka po západe slnka si nepýtaj – a takéto biedne a smiešne povery mozgy nášho ľudu trápia a zatemňujú.“

Napriek mnohým negatívnym príkladom, ktoré Ľudovít Štúr v úvodníku spomenul, hľadal východiská z tejto ponurej situácie. „Chceme i my osvetu? Chceme! – zvoláme všetci, keď ale to chceme, chceme školy po celej krajine pozakladať, pracujme na tom všetci slušným spôsobom, aby sa odvalil kameň od dverí hrobových...“

Vzdelanie je najlepším spôsobom, ako zmeniť zmýšľanie najmä mladých ľudí, ako urobiť z človeka sebavedomú osobnosť a zotrieť „tie príškvary a ostatky, ktoré sa na ľud náš pod časom jeho služobnej poddanosti nalepili.“

Štúr prízvukoval, že nestačí postaviť školy, ale súčasne je potrebné aj zrušiť zákon o urbárskej povinnosti, inak sa postavené školy minú účinkom. Vzdelávanie môže odkliať, ako je to v slovenských rozprávkach a povestiach, spiaci národ, pretvorí nielen jednotlivca, ale aj národ. Nemožno uveriť tomu, že by bol človek taký zlý a diabolský, že by bol národ taký upadlý a ničomný, aby sa vzdelaním nedal zmeniť. Hlúposť, poverčivosť, hrubosť... to sú dôsledky toho, že národ je nevzdelaný a ani nemá možnosť vzdelávať sa v materinskom jazyku. Štúr si pomohol biblickým príkladom Mojžiša, ktorý vyviedol národ izraelský z Egypta: Izraeliti neboli naučení žiť slobodne, boli otroci, preto aj ich myslenie bolo otrocké, búrili sa proti svojmu osloboditeľovi, akoby chceli dať prednosť otrockému stavu. Preto ich Mojžiš vodil štyridsať rokov po púšti, hoci mohol prejsť púšť za pár dní, aby vyrástlo nové pokolenie, už oslobodené od predsudkov. Aj u nás je staré pokolenie vychované v služobnosti a aj u nás staré pokolenie šomre a nadáva na svojich dobrodincov. Darmo takému pokoleniu ponúkať slobodu, lebo nevie, čo je to sloboda. A preto, tvrdil Štúr, treba použiť silu vonkajšiu: „Vzdelaného človeka pár slovami presvedčíš; zatupenca dostaneš len mocou.“ Inými slovami, dedičstvo poníženosti a služobnosti je potrebné odstrániť „cestou vymáhania na každý možný a slušný spôsob“.

A tak Ľudovít Štúr jasne sformuloval cestu, spôsob, ako zbaviť národ zaostalosti: okrem odstránenia urbárskeho stavu je to vzdelávanie, pretože vyučovanie privedie ku všetkému dobrému a šľachetnému, ale musí to byť vyučovanie slobodné a v materinskom jazyku. Iba rodná, materinská reč pôsobí nielen na myseľ, na ducha, ale aj na srdce, materinská reč pripraví ľudí na verejný život. „Podľa našej mienky škola má byť príprava a prechod do života, škola má byť ideálny život...“

Lenže slovenský jazyk zo škôl vytláčala maďarčina. Osud národov, ktoré sú nútené učiť sa v cudzom jazyku, je nešťastím: „Smutný osud národov týchto!“ Aj Slovákov postihol takýto smutný osud, keďže predtým bol vyučovací jazyk latinčina, teraz je to maďarčina: „Nešťastím sa to vždy nazvať musí, keď národ nesvojou rečou sa vyučuje.“ Pritom však – a tu je Štúr kritický do vlastných radov – pretože nikto zo Slovákov neprotestoval, neohlásil sa, nežiadal, aby sa vyučovali po slovensky. „Kde sme naše žiadosti a túžby vyslovili? Musíme to žiadať, musíme za to pracovať a žiadnych strastí ani obetí pritom sa neplašiť... Národ, ktorému i do jeho počiatočných škôl reč jeho nematerinskú vtisli, ten už stratil sám seba!“ Pravdaže, mal na mysli reč maďarskú. Poroba a podrobenia sa začína tam, kde národu odnímu jazyk, kde ho nútia učiť sa v cudzej reči: „Nekvitne u toho národa osveta, miesto nej tam bude prebývať temnosť, neskvitne tam sloboda, miesto nej tam bude pelešiť služobnosť, chudoba a bieda.“

Pred blížiacim sa krajinským snemom sa preto musel slovenský národ zreteľne vysloviť a sformulovať požiadavku, aby sa nielen zrušili urbárske zákony, ale aby sa slovenčina stala vyučovacím jazykom na všetkých stupňoch škôl.

Štúr si bol vedomý, že za takéto postoje ho budú kritizovať a obviňovať z panslavizmu, že mu budú nadávať do zradcov; ale takýmto krikom sa nedal zmiasť. „Maďarom na ceste k slobode a osvete všetko dobré prajeme a prajeme im to i pre naše staré, už skoro tisíc rokov stojace zväzky, ale proti každému utláčaniu hlbokú nenávisť v srdci nosíme...“

Úvodník „Kde leží naša bieda?“ mal zásadný význam v Štúrovom politickom programe: „Nie, nezatarasí sa ani nám prebudeným viac cesta k majetnosti, osvete. Slobode, lež bude koniec i biede našej, i my raz prídeme na úslnie, po ktorom vzdychá každá jedna duša šľachetného!“

                            

x   x   x
 

Často Štúrovi vyčítali panslavizmus. Slovo „panslavizmus“ je spájané predovšetkým s menom Jána Herkeľa, slovenského národovca (1786-1853), ktorý ako advokát pôsobil v Pešti, úzko spolupracoval s Martinom Hamuljakom. Bol to Herkeľ, ktorý po udalostiach v Lajoskomárne roku 1827, keď vrchnosť nariadila palicovať Slovákov, napísal formálny protest Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rade, v ktorej odsúdil nielen tento protiprávny akt, ale aj ďalšie maďarizačné akcie.

 Ján Herkeľ vydal v roku 1826 v Budíne filologický spis „Elementa universalis linguae Slavicae“ (Základy všeobecného slovanského jazyka), v ktorom sa zaoberal potrebou jednotného a spoločného slovanského jazyka. O desať rokov neskôr Ján Herkeľ napísal do almanachu Zora – vydával ho Hamuljak – úvahu Premena, kde zase navrhoval, aby sa slovenčina odchýlila od bernolákovčiny, no tieto návrhy neboli zrealizované. Duchovným otcom panslavizmu je však Ján Kollár, ktorý načrtol ideu všeslovanskej vzájomnosti. Na Kollára, aj na jeho nasledovníkov mali nepochybne vplyv ideály Veľkej francúzskej revolúcie a z nej vyplývajúca Deklarácia ľudských práv: „Každý národ je nezávislý a suverénny, bez ohľadu na to, aké je množstvo ľudí, z ktorých sa skladá a aký rozsah má územie, ktoré obýva.“ Herder zase napísal, že „národ nie je totožný so štátom,“ čo sa zjavne vzťahovalo aj na rakúsku monarchiu. Keď Kollár hovoril o všeslovanskej vzájomnosti, tak mal na mysli harmonické spolunažívanie národov – a to nielen slovanských – ale aj v rámci celej Európy. Vtedy Kollár bránil kultúrnu a teda aj jazykovú identitu národa, no v jeho predstavách existoval iba jeden slovanský národ ako „sebavedomé kultúrne spoločenstvo“. Inú polohu predstavoval austroslavizmus; jeho predstavitelia sa tiež usilovali o emancipáciu slovanských národov, ale v prísnych hraniciach rakúskej monarchie. Proti sebe stáli koncepcie Jána Kollára, ako autora myšlienky všeslovanstva a neskôr Karla Havlíčka Borovského, ktorý bol iniciátorom a teoretikom austroslavizmu. (Havlíček sa narodil až v roku 1821 a koncepciu austroslavizmu predložil tesne pred revolúciou roku 1846, ešte skôr s ňou operoval František Palacký, ktorý bol Kollárovým generačným druhom. Palacký z úzadia mladého a radikálneho Havlíčka podporoval proti Kollárovi, proti rusofilstvu a panslavizmu.) Kollárova rozprava o literárnej vzájomnosti medzi rozličnými kmeňmi a nárečiami slovanského národa, spomínala nielen pojem všeslovanskej vzájomnosti, ale aj termín „Všeslávia“, ktorý bol symbol a označením pre celú jednu generácia slovenských, ale aj slovanských vzdelancov. Panslavizmus sa stal synonymom pre všeslovanstvo. Časom sa však panslavizmus stal ideovým nástrojom: pre maďarskú tlač to bol prostriedok pre rozbíjanie maďarskej hegemónie v Uhorsku a pre Habsburgovcov pokus o prenikanie ruských imperiálnych záujmov do strednej Európy. Pritom však sám Kollár považoval slovanskú vzájomnosť za apolitickú, napísal, že vzájomnosť nespočíva v politickom spojení všetkých Slovanov ani v demagogických úkladoch či v revolučnej vzbure proti krajinským vládam; napriek tomu sa tieto koncepcie považovali za akt vzbury, dokonca vlastizrady. A to najmä preto, že panslavizmus bol na rozdiel od austroslavizmu vnímaný ako nástroj ruskej mocenskej politiky. Koncepcia austroslavizmu, ktorá vznikla vo vyzretejšom obrodeneckom českom prostredí sa takisto opierala o slovanské národy, ale s jedným výrazným rozdielom: išlo len o záujmy slovanských národov v rakúskej monarchii. Slovanské národy v uhorskej časti monarchie čelili maďarizácii, v rakúskej časti zase germanizácii.

Karel Havlíček Borovský vôbec zohral významnú úlohu pri odmietaní panslavizmu pod ruskou hegemóniou: v rokoch 1841 – 1842 sa na podnet Pavla Šafárika stal vychovávateľom v Moskve a na vlastnej koži pocítil ruský feudálny režim, reakcionársky konzervativizmus cárskeho Ruska a presvedčil sa o nemožnosti idey slovanskej vzájomnosti. Ruský imperiálny atak na Poľsko v rokoch 1830 až 1831, krvavé potlačenie poľskej revolúcie a vlastné skúsenosti boli pre Havlíčka Borovského dostatočným argumentom, aby zanevrel na Rusko a presadzoval koncepciu spolupráce slovanských národov v rámci habsburskej monarchie. Havlíček napísal úvahu Slovan a Čech – s tichou podporou Františka Palackého, veľkej autority –, v ktorej spochybnil a odmietol Kollárovu koncepciu panslavizmu, nevidel v Rusku žiadne Kollárovo „dubisko“ a napísal, že „Rusi s ostatnými Slovanmi nie bratsky, ale nepoctivo a sebecky zmýšľajú“. Navyše Havlíček bol známy svojou iróniou a skepsou, Štúra s Hurbanom považoval za „dvoch nepatrných ľudí, ktorí idú odtrhnúť Slovensko od českého národa a okrem iného podotkol, že najväčšími nepriateľmi Slovanov sú Slovania samotní...

Spor medzi Štúrom a Havlíčkom prehĺbila priamo či nepriamo aj návšteva významného ruského historika Michaila Petroviča Pogodina v Bratislave, ktorý bol profesorom na moskovskej univerzite a vydával časopis Moskviťanin. Pogodin bol vplyvným ideológom panslavizmu, mal dosah aj na utváranie cárskej koncepcie zahraničnej politiky. Štúr sa však v tom čase zdržiaval spolu s Hurbanom a Mazúrom vo Viedni, kam išli kvôli potvrdeniu stanov Tatrína, takže sa s Pogodinom nestretol. Štúr sa po návrate do Bratislavy rozhodol, že profesorovi moskovskej univerzity napíše list.

M. P. Pogodin bol na návšteve Prahy a tam sa stretol aj s odporcami slovenčiny, ktorí sa ho snažili presvedčiť o škodlivosti Štúrovho úsilia; lenže Pogodin mal iný názor. Tvrdil, že všetky slovanské národy sa majú zdokonaľovať, aby sa prejavili: až budúcnosť ukáže, či urobili dobrý krok a či sú životaschopné. Povedal tiež, že Štúr musel mať vážny dôvod, keď sa rozhodol kodifikovať spisovný slovenský jazyk a tým sa postavil proti autoritám.

Ľudovít Štúr napísal Pogodinovi list s dátumom 31. októbra 1846. Štúrov list sa sústredil na podstatné problémy, ktoré sa týkali sporu. Štúr sa rozpísal o slovanskej vzájomnosti, ktorá už nebude len „v litierkách a knihách, ako ju Kollár pochopil, ale bude zahrnutá vo vyššom živote duchovnom“. Štúr spochybnil Kollárovu koncepciu štyroch slovanských kmeňov, hoci južní Slovania si takúto myšlienku osvojili a prikláňali sa k ilyrizmu. Strediskom takéhoto duchovného pohybu balkánskych Slovanov sa malo stať Srbsko. Ľudovít Gaj sa pokúšal získať na svoju stranu Rakúsko ako spojenca proti Maďarom, zároveň našiel spojencov aj v Prahe – no ústupok bol ten, že podporil české hlasy proti slovenčine. Gaj bol však Chorvát a z juhoslovanského ilyrizmu v roku 1843 úplne prešiel na stranu chorvátskeho národného hnutia – bolo to po zásahu Viedne a Pešti, keď Chorvátom sľúbili nejaké ústupky, najmä v administratíve, ak sa oficiálne vzdajú ilyrizmu, resp. panslavizmu. Gaj so Štúrom vychádzal dobre, publikoval jeho príspevky v Chorvátskych národných novinách, ktoré sa stali vzororm pre Slovenské národné noviny. Karel Havlíček Borovský dokonca tvrdil, že Slováci sa kodifikovaním spisovnej slovenčiny snažili rozbiť spojenectvo medzi Čechmi a Srbmi a vyvolať antipatiu medzi západnými, južnými a východnými Slovanmi.

Bolo to nezmyselná konštrukcia a Štúr ju Pogodinovi vysvetľoval: „Myšlienka slovanská bola mi od prvej mladosti hviezdou, ona ma zahrievala, obživovala a na veky živiť bude.“ Na obranu však potreboval aj peniaze, a preto Pogodina žiadal o príspevok. (Štúr vedel, že Pogodin prispel na vydanie Šafárikových Slovanských starožitností). „My Slováci sa v ťažkom položení nachádzame a to tým v ťažšom, čím viac sme bez peňažných prostriedkov. Oproti českej agitácii my nemôžeme mnoho. Keby možná vec bola, že by ste nám Vy a Vaši k vydávaniu našich diel, ku vzdelávaniu na pomoci boli a peňažné prostriedky dali, boli by sme Vám najsrdečnejšou vďakou povinovaní. A prečo by aj zámožní bratia nezámožným bratom pomáhať nemali?“

Lenže „zámožní bratia“ sa neozvali, Pogodin na Štúrov list neodpísal.

 Ohlasy na Štúrove myšlienky o Slovanstve postupne pribúdali. Boli však rozporuplné. Chorvátsky spisovateľ Adolf Veber – ktorý mal civilné meno Adolfo Tkalčević – napísal zaujímavý cestopis s názvom „Krátky opis dlhej cesty“. Nebol však naklonený Štúrovým aktivitám: myslel si, že slovenský emancipačný pokus je separatistický a spôsobí rozkúskovanie Slovanov, čím sa naruší ich súdržnosť. Na druhej strane sa však jurista Maximilián Pleševički postavil na Štúrovu stranu (bol to tajomník bána Jelačiča, neskôr sa zúčastnil na Slovanskom zjazde v Prahe) a neskôr preložil Nárečie slovenské do chorvátčiny. M. Pleševički nevidel v Štúrovej koncepcii žiadne nebezpečenstvo pre Slovanov, ani pre južných Slovanov, keďže tá vychádza priamo zo života a a je akýmsi stĺpom svornosti, bratstva a vzájomnosti. Jeho obhajoba Štúra bola vášnivá: Štúr učí chápať Slovanstvo ako živý organizmus, v ktorom sú jednotlivé národy členmi jedného plemena, jedného ducha a jednej mysle: „Je to nádherná rozmanitosť, ústrojenstvo bratskej jednoty!“

Panslavizmus sa však stal dôležitou témou, až takou dôležitou, že Ľudovít Štúr sa rozhodol reagovať v úvodníku Slovenských národných novín s názvom Panslavizmus a naša krajina (3. septembra 1847).

 „Hurtom pretiahol Európou krik o panslavizme; ohlasovalo a so strachom menovalo sa toto slovo u všetkých skoro európskych národov... Nám tiež, kde sme sa len pohli, všade panslavizmom plné uši nakričali. Čože to za zázračné slovo – panslavizmus? Ideme o tom pohovoriť...“

Týmito slovami uviedol Štúr svoj úvodník; chcel uviesť na pravú mieru výhrady, ktoré sa hrnuli na hlavy slovenských národovcov v súvislosti s ich aktivitami. Tento pojem sa totiž používal, či skôr zneužíval takmer pri každej kritike Štúrovej činnosti. Preto Štúr začal svoju úvahu zo širokého historického hľadiska; slovanský národ „v rozvíjaní ľudskom bol nazad ostal,“ a to nie preto, že bol menej schopný ako národy južné či západné, ale pre zemepisné položenie. Slovanské národy sú usadené v priestoroch medzi Áziou a Európou a tak bolo po stáročia vystavené barbarským útokom Aziatov; počas takmer permanentného ohrozenia nebolo jednoducho dosť času, aby rozkvitala kultúra, obchod, architektúra, obecné vzdelanie a blahobyt. Západné národy sa takisto nevyhli vojnám či nájazdom, ale tie neboli ani také pustošivé, ani také dlhodobé. Od IV. storočia až do konca XVI. storočia sa na Európu hrnuli Huni, Avari, Kumáni, Mongoli, Tatári, Turci..., ale vždy stroskotali na hraniciach Západu, vždy ich zastavili Slovania a tým ochránili západnú civilizáciu. Aj kresťanstvo sa ujalo medzi Slovanmi oveľa neskôr ako medzi národmi západnej a južnej Európy, štátne útvary taktiež vznikali podstatne neskôr, ako na Západe: až neskôr sa mohli slovanské národy presadiť aj v literatúre, vede, architektúre, politike, obchode, pričom sa svojou usilovnosťou a nadaním západným národom vyrovnali. Štúr si však o Slovanoch nerobil žiadne ilúzie: vecne a kriticky hodnotí nejednotnosť, neschopnosť vzájomne sa podporovať a spolupracovať, vyčíta, že bojovali nielen proti svetu, ale aj proti sebe; Západ z toho prevažne ťažil a spory medzi Slovanmi využíval vo svoj prospech. Ale keď sa začal emancipačný proces slovanských národov, tak tie isté západné krajiny začali hovoriť o panslavizme a o tom, že je pre ne ohrozením. „To, čo odrazu povstalo v živote kmeňov slovanských, vzal národy európske tak, akoby sa boli Slovania schválne na tom dohovorili, čo bol potrebný a nevyhnutný následok dejín európskych, vzali národy európske za vyhrážanie...“ Štúr vyvracia tento povrchný a zjednodušený pohľad na hnutie slovanských národov, pohyb Slovanov nie je rizikom, ani nebezpečenstvom, ale potrebou meniť svet okolo seba a pokúsiť sa o rozvoj spoločnosti. „Usiloval sa dakto naše mizerné slovanské školy napraviť: panslavista. Vydal dakto knižku pre náš zanedbaný národ: panslavista. Založil sa dakde životu napomáhajúci spolok: to tam panslavisti tajné zrady kujú. Zabavili sa dakde naši po slovensky: panslavisti. Keď sa len dakto opovážil o národe hovoriť, už bol panslavista.“

Ľudovít Štúr sa na problematiku panslavizmu a zneužívaniu tohto „nebezpečenstva“ pozeral s nadhľadom a odstupom: „Kto sám je osvietený, ten uzná a oceniť vie každé túženie za osvetou, kto sám je naozaj slobodný, ten slobodu každému inému dopraje a teší sa z jej rozkvetu.“ Keďže európske národy sú slobodné – vrátane Maďarov – tak by im malo záležať na tom, aby aj Slovania boli slobodní: aj pre rakúsku monarchiu má sloboda veľkú váhu, pretože ľudia rozumní a nepredpojatí ju dokážu oceniť. Lenže maďarský liberalizmus sa usiluje slobodu a osvetu získať len pre Maďarov a ostatným ju odoprieť; to však „pred svetom je do posmechu a u Slovanov podozrenie a nenávisť vyvoláva...“ Takýto liberalizmus je „na najväčšom stupni egoistickým a tyranským.“

Štúr napísal, že na podporu svojich tvrdení nepotrebuje hľadať veľa dôkazov, stačí len jeden, týkajúci sa slobody tlače: tá má platiť len pre maďarské knihy a časopisy, kým pre slovanské knihy a časopisy sa zavedie kontrola, čiže cenzúra. Prevažne pokojný a umiernený tón úvodníku sa zmenil: o Maďaroch hovorí ako o najstarších, najdávnejších, najvernejších druhoch, o národe, ktorý je obkolesení Slovanmi zo všetkých strán a Slovania pomáhali Maďarom „v zakladaní vlastnej obce, do svätého chrámu kresťanstva, v orbe, v počiatočnom remeselníctve, v prvopočiatočnej náuke učiteľov, osvecovateľov...“ Tak tento národ chce maďarský liberalizmus poštvať proti Slovanom, ako proti nim vystupovali Nemci „odjakživa starí a zaťatí nepriatelia Slovanov, ale divíme sa Maďarom, našim dávnym druhom a predtým dobrým priateľom.“ A Štúr ešte pritvrdil: „Liberalizmus maďarský sa zachytil emancipovať židov, týchto odkundesov prisťahovaných  a rozbehol sa vyplieniť, do temnosti a ešte väčšej nevôle chcel uvrhnúť Slovanov, zrábateľov zeme našej matky, prvých remeselníkov a priemyselníkov v Uhorsku, najstarších jej obyvateľov, ľudí, ktorí sa v každom ohľade v zemi uhorskej vyznačili, zem uhorskú krvou svojou poliali a všelijakými zásluhami o ňu sa zaslúžili.“

Aj po týchto ostrých slovách je však Štúr presvedčený, že medzi Maďarmi je dosť múdrych a vznešených ľudí, ktorí budú dopomáhať k osvete a väčšej slobode a každý útlak odsúdia.

Záverom ešte Ľudovít Štúr pripomenul aj okolnosti, príčiny a dôsledky roztržky, ktoré vznikli medzi českými a slovenskými vzdelancami pri snahe kodifikovať a používať spisovnú slovenčinu. Zopakoval, že Slováci dlho používali češtinu v spisoch, ale aj tento dlhotrvajúci zväzok „sme s bolesťou pretrhli“, nie však preto, aby sme niekomu urobili naprotiveň, ale „urobili sme to len kvôli sebe samým, nášmu životu a našej jednote“. Slovenský jazyk sa začal úspešne presadzovať, používa sa nielen v spisoch, ale aj v školách a kostoloch. Nie je možné toto úsilie zvrátiť a „my dielo, ktoré sme začali, i dokonale vyvedieme“.

Na záver úvahy o panslavizme Štúr zopakoval, že Slováci sú doma v uhorskej zemi, ale keď im budú Maďari natískať do škôl a kostolov ich reč, keď budú chcieť Slovákov vyobcovať z občianskeho života, keď ich budú utláčať, tak potom sa odcudzia a vzoprú. „To napredok im hovoríme, a to je najmocnejšie naše presvedčenie a duch i vôľa veku nášho, že nás s národnou rečou neutlačia a vždy miesto jedného utlačeného desať nových povstávať bude a tak pri všetkom ich namáhaní ich práca bude stratená.“

Celkom iný charakter mal v SNN jeden z prvých Štúrových úvodníkov „Pospolitosť a jednotlivosť“ (31. október 1845). Pustil sa v ňom do zložitej úvahy o postavení jednotlivca v spoločnosti, podľa jeho terminológie v obci (pod obcou rozumel nielen malé spoločenstvo, ako dedinu, mesto, župu, štát, ale aj národ). Za základ obce považoval rodinu, ale rodina by nemala byť cieľom, ale len prostriedkom pre službu obci. Ak sa rodina uzatvára do seba, tak to nemôže byť dostatočné, pretože v rodine rastie človek len telesne, menej však duchovne; inými slovami, čím viac sa človek venuje rodine, o to menej sa môže venovať obci. Ale obec, teda spoločenstvo, je tým nástrojom, ktorý poskytuje vzdelanie, kde je možné zakladať spolky, ústavy, vzdelávacie inštitúcie – a to všetko prispieva k vyššej úrovni spoločnosti, čiže aj rodiny. Národ si ale odvykol od služieb pre obec, odvykol si od pospolitosti a obrátil sa sám do seba; má to však aj isté výhody. V rodinnom živote sa síce rozvinuli také ctnosti, ako je starostlivosť o rodinu, pracovitosť, pokojný život, na druhej strane to malo za následok „psotu duchovnú“, pretože v rodinnom kruhu sa človek nemusí aktívne prejavovať, nemusí dokazovať bystrosť umu, silu vôle, šľachetnosť ducha a srdca.

Týmto úvodníkom Štúr vstúpil na pôdu politicko-filozofickej úvahy. Cítiť tu zanietenie pre filozofiu, odkaz na svojich učiteľov, najmä z jeho štúdií v Halle, znalosť diel učencov, ktorí sa venovali problematike a otázkam štátu, právu a pôsobeniu moci. Polemizoval s náukou anglického materialistu Thomasa Hobbesa, ale aj francúzskeho osvietenca Jeana Jacquesa Rousseaua: podstata jeho kritiky spočíva v tom, že národy nie sú „podnožou“ pre vlády, ale vláda by mala slúžiť ľudu.

Boli to veľmi odvážne a progresívne názory. Politika vládnucich vrstiev bola sebecká, obhajovala iba vlastné záujmy a dokonca popierala tie ideály a tézy, vďaka ktorým sa dostala k moci. Štúr už v tom čase pomenoval praktiky nastupujúcich kapitalistov, ktorí sa nestarajú o zamestnancov, opovrhujú robotníkmi, „k státisícom chudobných bez domova sa chovajú ľahostajne, nemilosrdne odhadzuje tých, ktorí v továrni ochorejú“.

Ľudovít Štúr razantne odsudzoval feudalizmus, správne a neomylne vycítil, že jedna epocha sa prepadáva do minulosti, no už v zárodku nastupujúceho kapitalizmu vnímal jeho negatíva a riziká, ktoré vyplývali z podstaty systému, z dravosti a hromadeniu kapitálu.

Úvodník „Pospolitosť a jednotlivosť“ je o vzťahu jednotlivca a spoločnosti, pričom Štúr bol presvedčený, že pospolitosť by si mala v tomto vzťahu ponechať viac právomocí, vyššiu moc. Ale štát a štátne inštitúcie si musia ponechať aj právo, aby vzťah medzi spoločnosťou a jedincom vyvažovali, aby vyrovnávali omyly a bezprávie.

Aj keď Štúr opakovane stavia pospolitosť nad jednotlivca, napriek tomu neupiera právo individuality v spoločnosti, v celku. „Pospolitosť aj všetky jednotlivosti v sebe zjednocuje, predsa ale pospolitosť len na jednotlivcoch sa zakladá, pre nich pracuje a im k dobrému napomáha.“ Už v tom čase Štúr narábal s princípom dialektiky: jednotlivec a spoločnosť sa vzájomne ovplyvňujú, podmieňujú, dopĺňajú, pôsobia v protirečeniach a zároveň v súlade.

Neskôr sa k týmto myšlienkam Ľudovít Štúr vrátil aj vo svojich vystúpeniach na uhorskom krajinskom sneme, aj v spise „Slovanstvo a svet budúcnosti“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984